Každé učenie je malý boj, asi sme mali počkať... Aké sú skúsenosti rodičov so zápisom do školy

Patricia Poprocká, 13. marca 2019 o 06:04

Rozmýšľate, či už zapísať dieťa do školy alebo ešte počkať? Veková hranica šesť rokov je len orientačná. Najdôležitejšia je psychická zrelosť, na ktorú sa v posledných rokoch u nás našťastie prihliada čoraz viac. Odporúčanie rodičom je v tomto prípade jediné – zabudnite na tabuľky a na to, čo by sa malo, prvoradé je, ako sa cíti vaše dieťa. Tu sú štyri rôzne príbehy, ako nástup do školy vyriešili rodičia.

Pri nástupe do školy je dôležitejšia než vek zrelosť dieťaťa, na tú treba prihliadať predovšetkým.

Foto: shutterstock.com

Povedali sme mu, že nie je miesto a hotovo

Pravdupovediac, zaskočilo ma to. S odkladom som nerátala. Syn mal v máji 6, a automaticky sme rátali, že pôjde do školy. Testy školskej zrelosti v škôlke však dopadli na hrane. Mal problémy s orientáciou – čo je hore, čo vľavo... Nevedel si zapamätať ani druhú časť zloženej vety. Tak mi povedali, že odporúčajú so školou ešte rok počkať.

Logopedička, ku ktorej sme chodili, bola tiež za odklad, údajne pre jeho nesústredenosť, že krátko udrží pozornosť.

Napriek tomu sme šli na zápis a v škole som nič z toho nepovedala. No aj tak mi potom volala riaditeľka, ktorá tiež nesmelo navrhovala odklad. Podľa nej boli synove výsledky hraničné. Čítala mi poznámky od učiteliek, medzi nimi aj to, že nemá dobrú kresbu, bola príliš jednoduchá. To mu ale zostalo doteraz – stále kreslí postavy paličky, i keď časti tela tam rozoznať. Riaditeľka mi povedala, že je to na mne, že keď poviem že nastúpi, sú povinní ho prijať.

Tak som sa šla poradiť s ďalšou psychologičkou. Tá ma napokon presvedčila. Ocenila, že sa na Slovensku začala brať do úvahy pri nástupe do školy zrelosť dieťaťa, nielen jeho vek, a povedala, že ona by tie odporúčania, zvlášť ak sú nezávislé na sebe, akceptovala. Tak sme ich teda akceptovali. Synovi sme, tiež na jej radu príliš to nerozpitvávať, povedali, že nie je miesto, tak musí čakať. Prijal to úplne normálne, neriešil to. V škôlke je spokojný a teraz sa chystáme na zápis zas, výsledky testov ešte nevieme.
(Silvia, Bratislava)

Synovi školu zamietli, nebudeme to skúšať ani pri dcére

Syn je októbrový a veľmi chcel ísť do školy mesiac pred šiestymi narodeninami. Tak sme sa ho pokúsili tam aj dostať. V škôlke nás poslali k psychologičke. Na testoch však mal problémy s kresbou postavy, nerozoznával prsty na rukách, krk, tak mu odporúčali nechať ho ešte v škôlke s tým, že je hravý.

Boli sme všetci sklamaní, syn aj my. No museli sme sa s tým zmieriť. Nastúpil teda o rok neskôr, prakticky ako sedemročný, no nevedel sa tam poriadne zaradiť. Vlastne dodnes vyčnieva – výškovo aj povahou. Mnohí jeho spolužiaci sú v porovnaní s ním naozaj hraví.

Máme ešte dcéru, v novembri mala tri. O škole je ešte priskoro hovoriť, no viem, že po tom, ako sme dopadli pri synovi, pri nej to už nebudeme so skorším nástupom ani skúšať.
(Mária, Michalovce)

Päťročná prváčka sa učí doma a baví ju to

Dcéra bude mať v apríli šesť rokov, a je z nej už prváčka. Učím ju doma, a celkom jej to ide, hoci sa jej, ako každému dieťaťu, nie vždy chce. No netreba ju naháňať, učenie berie ako samozrejmosť.

Chcel som ju dať do školy, pretože vedela čítať, a zdalo sa mi zbytočné, aby bola ešte rok doma len tak. Určite by sa za ten čas naučila už aj písať aj počítať, a v škole by sa potom nudila. Tak preto som to skúsil so školou.

Boli sme na testoch v psychologickom centre. Tam s tým príliš nemali skúsenosti, pretože posudzovali väčšinou deti, ktoré zvažovali odklad, nie skorší nástup do školy. Boli sme tam dvakrát – raz boli testy všeobecné, potom inteligenčné. Výsledky jej vyšli v hornej hranici priemeru, ale nebola najlepšia. Preto aj psychologička povedala, že nástup do školy by neodporúčala, ale vzhľadom na okolnosti ho povoľuje. Dcéra totiž mala záujem o školu a vedela čítať, to rozhodlo.

A ešte aj to, že som povedal, že sa jej budeme venovať doma, v domácom vzdelávaní. Bývame na lazoch, do školy nemá ako chodievať. Súkromná škola, do ktorej som ju zapísal, nemala problém ju prijať, takže je z nej prváčka. Skúšal som to najprv aj v štátnej, tam ju ale odmietli.

Teraz bez problémov zvládla polročné skúšky a pokračujeme. Dokáže sa učiť aj samostatne. Tým, že vie čítať, si sama prečíta zadanie, a vypĺňa zošity. Samozrejme, ak niečomu nerozumie, prechádzame to spolu. Čo nemá rada, je krasopis. Nudí ju to. Asi je v tomto po mne. Ja som to tiež nemal rád, a hneď ako som prešiel na strednú školu, som prešiel na tlačené písmo.
(Vladimír, Zvolen)

Mali sme asi počkať, všetko by šlo možno ľahšie

Nástup do školy nebol najšťastnejší, a vlečie sa to doteraz. Syn mal šesť rokov až na konci augusta a hneď po narodeninách bol teda z neho prvák. Boli sme však práve na liečení, takže začínal tam. Keď po dvoch týždňoch prišiel do svojej triedy doma, oni boli dve písmenká popredu. A už bolo zle. Syn zaostával, ťažko niesol, že mladšie deti, májové dievčatká sú pred ním. Rozdiel bolo skrátka cítiť.

Potom nám povedali, že sme možno mali ešte so školou rok počkať, no už bolo neskoro. Ale nie je to dobré ani dnes. Školu syn nemá rád, nebaví ho. Okrem kreslenia, to miluje, chodí aj na výtvarnú do umeleckej školy. No inak nerád číta, nerád píše, o angličtine nehovoriac. Každé učenie je s ním taký malý boj.

Školská psychologička nás už poslala na vyšetrenie s podozrením, že je dyslektik, dysgrafik a že nemá predstavivosť. No to sa mi nezdalo, pretože syn je v kreslení naozaj dobrý, vyhráva výtvarné súťaže. Vyšetrenie mi dalo za pravdu. Akurátže nám tam povedali, že syn je stále príliš hravý.

Neviem teraz, čo máme robiť, zatiaľ nechávame všetko voľne plynúť a syna podporujeme v tom, čo ho baví. No zo školy má stres, nestíha vždy všetko tak rýchlo, ako povie učiteľka, a ťažko nesie, že zaostáva za spolužiakmi.
(Veronika, Humenné)




Školák - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >