František Šiller vedie Klub slovenských turistov, do ktorého každého srdečne pozýva.
Foto: archív Františka ŠilleraKoľko kilometrov značených turistických trás máme na Slovensku?
Takmer 15 tisíc. Každý rok sa však presný počet kilometrov trochu mení, pretože trasy sa menia, dopĺňajú, skracujú alebo rušia.
Existuje niečo ako register trás?
Samozrejme a každá turistická značkovaná trasa má aj svoje registračné číslo. Celý systém navyše stále zdokonaľujeme, takže v registri napríklad vidíme všetky smerovníky a aj to, čo je na nich zavesené. Musím sa pochváliť, že náš systém je jedinečný a záujem oň prejavili už aj okolité krajiny.
Na značkách sa používajú štyri druhy farieb, čo konkrétne znamenajú?
Farba určuje dôležitosť trasy. Červená nás vedie po hrebeňoch a diaľkových trasách. Modrá má regionálnu významnosť, zelená je často nástupová z doliny na hrebeň. No a žltá je lokálna. Vedie typicky od kostola v obci alebo od železničnej či autobusovej zastávky k nejakej miestnej zaujímavosti, ktorou môže byť napríklad rozhľadňa. Nestáva sa pritom, aby sa v teréne križovali dve trasy rovnakej farby, ktoré by mohli turistov zviesť na nesprávny smer. V susednom Maďarsku je hlavná farba modrá a sú miesta, kde sa stretne aj päť modrých chodníkov. V istom bode, ak si nepamätáte číslo trasy, nebudete vedieť, kadiaľ ísť ďalej.
Okrem základných pásových značiek máme ešte aj ďalšie druhy. Trojuholník značí, že týmto smerom sa ide na vrchol alebo k vyhliadke, korýtko znamená blízkosť prameňa, hrubé L informuje o hrade, zrúcanine. Obrátené T zasa upozorňuje na nejakú inú zaujímavosť v teréne. Môže ňou byť naftový vrt, nejaká banská halda a podobne.
Existuje aj zaujímavá značka, ktorej sa hovorí volavka.
Napríklad na veľkej lúke bez stromov ťažko niekde urobíte značky, na jej konci preto na dobre viditeľnom mieste nakreslíme o dosť väčšiu značku, ako je norma, aby ju turista aj z diaľky uvidel a vedel, kam má ísť. Doslova ho k sebe volá, preto volavka. Zaujímavé sú aj dnes už skôr vzácne tabuľky, na ktoré však možno ešte stále naraziť. Majú nápisy ako „Prvou cestou vpravo“ alebo „Na konci lúky prudko vľavo“ a podobne. Používajú sa tam, keď sa nedá nikde nakresliť bežná značka. Ďalšou zaujímavosťou sú značky na smerovníku, ktoré majú uprostred bielu farbu. Cieľ je v týchto prípadoch tak blízko, že k nemu netreba vyznačovať značky, stačí smerovka.
Ktorá trasa je najdlhšia a naopak najkratšia?
Najdlhšou je diaľková Trasa hrdinov SNP, ktorá vedie celým Slovenskom od východu na západ a meria 750 kilometrov. Na budúci rok odhalíme k 150. výročiu značkovaných turistických chodníkov na Slovensku zrejme najkratšiu turistickú trasu. Pokúsime sa čiastočne rekonštruovať vôbec najstarší značený chodník, ktorý už dnes oficiálne neexistuje.
Kam trasa vtedy viedla?
Z archívov vieme, že k skladu bane Gedeon v Banskej Štiavnici. Maďarská kráľovská banská spoločnosť sklad odovzdala vtedajšiemu sitnianskemu klubu turistov, ktorý z neho urobil turistickú chatu. A aby sa k nej ľudia dostali, vyznačili chodník. Vtedy však ešte neexistovalo pásové značenie ako dnes, kde uprostred je vodiaca farba a na hornom a dolnom okraji biele pásiky, ktoré značku zvýrazňujú, aby bola dobre vidieť. Značkovalo sa len bielym pruhom. Neskôr pribudli aj rôzne iné farby a bolo ich naozaj neúrekom.
Ako budete túto raritnú trasu vytvárať?
Najskôr musíme dohľadať pôvodné zákresy. Údaje získané z archívov následne zaznačíme do GPS. Zistíme si majiteľov pozemkov, vypýtame si súhlas a potom požiadame odbor životného prostredia, aby sme mohli na danom mieste trasu vyznačiť, čo je štandardný postup aj pri vytváraní iných trás.
Chystáte pri príležitosti výročia aj nejaké oslavy?
Podotknem, že výročia máme celkom dve, v tomto roku oslavujeme ešte 150 rokov organizovanej turistiky na území Slovenska. Oslavy chystáme zároveň s otvorením chodníka v Banskej Štiavnici a pripravíme aj publikácie, kde záujemcom predstavíme turistické značkovanie u nás a podobné témy.
Ako predseda Klubu slovenských turistov.
Foto: archív Františka ŠilleraKedy sa značkovanie na Slovensku zjednotilo?
Kedysi značkári používali farby podľa toho, ktoré sa im práve páčili, bez ladu a skladu. Neváhali použiť ružovú, čiernu… Jednotné značenie vzniklo po roku 1910, kedy sa dali dohromady múdre české a slovenské hlavy a vymysleli systém, ktorý sa používa dodnes. Naše dve krajiny majú bez preháňania najlepšie značenie turistických trás na svete.
Isté rozdiely však predsa len medzi slovenským a českým značením existujú. Prečo sa u nás trasa ráta na hodiny a v Česku na kilometre?
Česko je viac ploché ako hrboľaté. Časový interval by tam mohol byť viac zavádzajúcim ako informatívnym, pretože niekto prejde za hodinu päť kilometrov a iný len dva. V našich horských podmienkach však takmer všetci prejdú terén za určený čas plus mínus päť až desať minút.
Prečítala som si však, že do časov uvedených na smerovníku sa trafia skôr rýchlejší turisti, pomalší môžu výrazne zaostať.
Túto vec riešime už niekoľko rokov. Donedávna sme na určenie predpokladaného času používali len analógové počítanie. Značkár mal tabuľku, do ktorej sa zapísala dĺžka trasy a čas, za ktorý ju prešiel. Špeciálny vzorec potom určil, za koľko minút či hodín by ju mal turista zvládnuť. Posledných asi desať rokov už používame na určenie dĺžky trasy a času GPS zariadenia. Snažíme sa aktualizovať postupne všetky trasy a určiť čas reálnejšie. Pri starej papierovej metóde sa naozaj mohlo stať, že turista prišiel na miesto o hodinu neskôr, ako informoval údaj na smerovke.
Ako sa v minulosti merala dĺžka trasy?
Určite každý pozná policajné koliesko, ktorým sa merajú vzdialenosti pri dopravných nehodách. Podobne značkári určovali dĺžku turistickej trasy. Bolo to náročné aj menej presné v porovnaní s tým, ako sa to robí dnes.
Čo všetko je súčasťou technickej normy, ktorá určuje pravidlá značkovania na Slovensku?
Musím povedať, že takúto technickú normu má opäť len Česko-Slovensko, na čo môžeme byť právom pyšní. Predstavte si ju ako knižku s veľkosťou A5, ktorá je možno pol centimetra hrubá a o jednotlivých značkách v nej nájdete úplne všetko. Ako má byť veľká, aká je medzera medzi bielymi pásikmi a farbou uprostred, aké odtiene farieb použiť a podobne.
Dĺžku a čas trasy dnes už určuje GPS.
Určite veľa turistov zaujíma, aké majú byť rozostupy medzi značkami. Túto otázku si často položia, keď sa na túre stratia.
Verím, že kto si prečíta tento článok, sa v lese strácať prestane (úsmev). V optimálnom prípade by mali byť značky od seba 250 metrov, avšak nie v jednom smere, ale obojsmerne. To znamená, že keď sa pri značke otočíte dozadu, o 125 metrov by ste mali vidieť ďalšiu značku v opačnom smere. Pozorní turisti si možno všimli, že značky v oboch smeroch neuvidia na jednom strome. Dôvodom je, že ak by ho vypílili, trasa zostane v istom úseku bez značenia.
Samozrejme ak ideme hustejším lesom alebo tam, kde je viac odbočiek a zvážnic, značkovanie je častejšie. Pred každou odbočkou, ktorou treba ďalej ísť, by mala byť umiestnená šípka, ktorá nás navedie na správnu cestu. A naopak, ak ideme dlhšie rovno, za každou odbočkou, ktorú na ceste minieme, treba umiestniť značku ako potvrdenie, že pokračujeme bezo zmeny smeru.
To však nie sú jediné pravidlá značkovania.
Ak trasa vedie strmo hore, značky maľujeme nižšie k zemi, aby ich mal turista vo výške očí. A tam, kde je prudké klesanie, sú značky čo najvyššie, aby boli rovnako vo výške očí.
Miluje turistiku a prírodu.
Foto: archív Františka ŠilleraKde všade okrem stromov sa značky môžu umiestňovať?
Stromy sú z hľadiska materiálu vôbec najvhodnejšie, a to najmä smreky, buky či duby, ktoré majú hladkú kôru. Horšie sú borovice či brezy. Na bielych brezách sú navyše značky horšie vidieť a tak sa ešte lemujú khaki farbou. Môžeme maľovať na rôzne múry, stĺpy. Na staré stĺpy, ktoré sú ešte natreté smolou, však kvôli náchylnosti k zatekaniu používame skôr plechové značky. Niekedy majitelia domov vyslovene chcú, aby sme značku nakreslili na ich múr, sú na to pyšní.
A naopak kde sa značky nedávajú?
Na miesta, ktoré by mohli zarásť burinou či popínavými rastlinami. A je jasné, že značku nedáte na historickú pamiatku či kostol, čo značkári dobre vedia.
Prečo sa značky obnovujú práve každé tri roky?
Keď vyznačíme novú trasu, farby sa obnovujú prvýkrát už po roku, pretože stromy pohltia prvý náter. Je pravdou, že olejové farby, ktoré sa používali v minulosti, vydržali pri dobrých podmienkach aj päť-šesť rokov, avšak my už máme ekologické, vodou riediteľné farby a tu je obmena nastavená na tri roky.
Slováci sú národom turistov, avšak je príčinou práve hustá a skvelá sieť trás? Alebo potrebu ich značenia vyvolal práve silný záujem chodiť do prírody?
Záujem o turistiku tu bol určite skôr, veď práve preto vznikla potreba značkovania trás, aby sa ľudia nestrácali. Naša silná tradícia turistiky isto súvisí aj s národným buditeľstvom v 19. storočí, už štúrovci predsa chodili na výlety a nabádali k tomu aj obyvateľstvo. Učili ho poznávať zver, byliny. Turistiku máme skrátka spolu s Čechmi v krvi a ja sa teším, že záujem o ňu každý rok stúpa najmä u mladých ľudí.
Má náš systém značenia trás okrem pozitív aj nejaké nedostatky?
Nedostatky snáď ani nie, avšak chceme systém ďalej vylepšovať napríklad tak, že na niektoré smerovníky pribudnú QR kódy, ktoré budú obsahovať informácie o danom mieste, jeho histórii a názve, faune a flóre v okolí a podobne. Nedostatkom je možno financovanie. Chýba nám nateraz neschválený zákon o turistických trasách, dúfame však, že o pol roka bude znovu predložený na rokovanie parlamentu.
Čo má byť jeho hlavným prínosom?
Turistické trasy a značky by boli chránené štátom a patrila by im tak najvyššia ochrana. Štát by sa viac podieľal na ich financovaní, čo síce robí aj dnes a my sme za to veľmi vďační. Nie je to však toľko, koľko by sme potrebovali, aby všetko fungovalo, ako má.
Je turistická trasa, ktorú by si podľa vás mal aspoň raz za život prejsť každý Slovák?
Myslím, že každý má tú svoju srdcovku, ale ak by som mal predsa len vybrať, nalákal by som čitateľov na trasy, ktoré vedú k turistickým chatám vo Vysokých Tatrách. Potom ešte turistické chodníky v okolí Dobšinej, príroda tam je úplne nádherná.
A vaša zamilovaná trasa?
Žltou farbou značkovaný chodník vedúci z Prievidze na vrch Veľký Grič v pohorí Vtáčnik. Som Prievidžan, chodník vedie popri našej chate a poznám to tam od malička.
Spomeniete si na svoj prvý chodník, ktorý ste značkovali?
Je to už 26 rokov. Značkovať som začal v štrnástich rokoch, mám už teda čo to pobehané a poznačkované. Svoju prvú trasu si pamätám veľmi dobre, išiel som ako pomocný značkár po modrej trase z Nitrianskeho Rudna do Kanianky v prievidzskom regióne. Nemal som ešte systém, ako si ukladať štetce a tá modrá farba mi stekala na ruky, vyzeral som doslova ako Šmolko. Dodnes sa na tom smejem, pretože keď sme sa chceli autobusom vrátiť na miesto, z ktorého sme vyšli, autobusár ma nechcel pustiť dnu. Ostatní cestujúci sa však nado mnou zľutovali a ruky mi obviazali igelitkami a zaviazali gumičkami. Celú cestu som musel sedieť s rukami pred sebou, aby som sa ničoho nechytil a ešte týždeň som si ich čistil riedidlom.
Máte aj iné veselé príhody zo značkovania?
Minulý rok sme s našou partiou značkovali smerovníky. Pekne sme ich natreli žltou farbou a nechali lístok s upozornením, aby sa turisti smerovníka kvôli farbe nedotýkali. A vzápätí, len čo sme sa otočili, sa jeden pán zo zvedavosti, čože je to na lístočku napísané, smerovníka chytil a zafarbil si celú ruku. Na ďalší čerstvo natretý smerovník si zasa ďalší turista zavesil bundu. Na chrbte mal potom pekný žltý pásik…
Ako má vyzerať správne nafarbená značka?
Štetcom maľujeme značky s veľkosťou desať krát desať centimetrov, pričom, všimnite si, jednotlivé pásiky majú medzi sebou medzeru päť milimetrov. Nepoužívame žiadne šablóny, čo môže byť pre niekoho problém. Spomínam si na značkára, ktorý nebol schopný nakresliť značku voľnou rukou v požadovaných rozmeroch. Jeho maximom boli rozmery päť krát päť centimetrov a nič nepomohlo, aby značku urobil väčšiu. Skončil teda len ako pomocný značkár.
Pri značkovaní ma vždy poteší, keď niekto ocení našu prácu.
Čo musí urobiť ten, kto sa chce stať značkárom?
Môže to byť aj nečlen Klubu slovenských turistov, avšak potom by sa mal k nám zapísať. Minimálne jeden rok sa človek učí, chodí na trasy ako pomocník hlavného značkára. Potom nasleduje trojdňové školenie a skúška, ktorá preverí jeho znalosti. Po jej absolvovaní sa stane značkárom. Nových značkárov, najmä mladých, veľmi vítame, prihlásiť sa možno na webe klubu. V súčasnosti máme vyškolených 350 značkárov, z toho 300 je aktívnych a ešte taká stovka by sa nám zišla. Sú regióny, kde majú značkári okolo 70 – 80 rokov a už tak nevládzu.
Čo všetko si značkár okrem štetca so sebou nosí?
My v prievidzskom okrese používame na nosenie farieb také retro košíčky na štipce, ktoré mali kedysi naše babičky. Sú z ľahkého plastu a nezaťažujú ruky a chrbát. Do košíčka si dávame vždy tri farby, bielu, farebnú a hnedú na zatieranie alebo opravovanie značiek, ak ich náhodou nakreslíme väčšie. Ďalej si so sebou nosíme drôtenú kefu, ktorou značky čistíme od machu, peľu, či hrdze. Štetce si berieme minimálne štyri, to ak by sme niektorý stratili cestou. Súčasťou nášho vybavenia sú aj handrička, voda, riedidlo, skladacia pílka či kliešte, ktorými odstraňujeme zo smerovníkov konáre alebo náletové dreviny. Na každú značkovaciu túru sa pripravujeme rôzne.
Čo vám značkovanie dáva?
Vždy ma najviac poteší, keď na značkovaní niekoho stretnem, vtedy si hovorím, že to má význam a robím tým druhým radosť. Občas nám niekto povie: „Myslel som si, že značky rastú na stromoch samy, nikdy som ešte nikoho nevidel značkovať a teraz vidím, že naozaj existujete.“ Je to milé, niektorí sa s nami chcú dokonca vyfotografovať.
Vznikajú v súčasnosti nové trasy?
Myslím, že ich počet je v súčasnosti dostačujúci. Nové trasy vznikajú len vtedy, ak vedú k nejakým novým pozoruhodným miestam, čo môžu byť napríklad rozhľadne. Určite nerobíme to, čo od nás chceli často v minulosti starostovia. Mysleli si, že keď majú za obcou nejaký kopec, musíme k nemu bezpodmienečne vyznačiť cestu. Naším cieľom však je, aby vždy, keď idete nejakou trasou, našli ste na nej niečo skutočne zaujímavého. Nová trasa preto musí prejsť dôkladným posúdením komisie značenia.
Starať sa treba aj o turistické smerovníky.
Foto: archív Františka ŠilleraZablúdiť na trase, to sa už pošťastilo asi každému turistovi. Čo v takom prípade robiť?
V prvom rade sa treba zastaviť, poobzerať sa okolo seba a zistiť, kde sa aspoň približne nachádzame, v tom sú veľmi nápomocné papierové mapy. Keď ešte neboli mobily, na turistiku sa chodilo len s mapou a vrelo ju odporúčam i dnes, pretože internetový signál nie je všade. Keď sa stratíte, nič lepšieho vám nepomôže. S pomocou mapy sa dokážete veľmi rýchlo zorientovať a dostať sa šťastne do cieľa. Turista by sa mal vrátiť minimálne dvesto tristo metrov späť, či nenájde poslednú značku. Ak ju ani po ďalších pár sto metroch nevidí, je jasné, že zvolil zlý smer a musí sa vrátiť ešte viac.
Prečo turisti blúdia?
Najčastejšou chybou je, že sa zarozprávajú, je im jedno, kade idú a potom zistia, že sú niekde úplne inde. Všímať si značky je tá najlepšia prevencia zídenia z cesty.
Dá sa stratiť aj pri značkovaní?
Samozrejme a priznám sa, že sa to stalo už aj mne. V inom regióne sme so skupinou značkovali tak dôkladne, až sme natrafili na značky, ktoré daným krajom prechádzali tak desať pätnásť rokov dozadu. Vyčistili sme ich, natreli a potom sme zistili, že vôbec nejde o trasu, ktorú sme mali značkovať. Takže sa museli zatrieť hnedou farbou, a my sme sa vrátili a išli nanovo. Keď držíte v jednej ruke košík, v druhej štetce a maľujete, nemáte čas si pri každej značke otvárať mapu a zisťovať, či idete správne.
Stáva sa, že si niekto svojvoľne vyznačí svoju vlastnú turistickú trasu?
Kluby slovenských a českých turistov sú jediným vlastníkom ochrannej známky k pásovej značke, to znamená, že nikto iný ju využívať nemôže. Ak tak urobí, vystavuje sa žalobe a pokute. Jedna firma na východe takto musela zaplatiť desiatky tisíc eur pokuty za poškodenie nášho dobrého mena. Skutočne nikomu neodporúčame značkovať si trasy na vlastnú päsť.
František Šiller pôsobí ako predseda Klubu slovenských turistov. Vyučil sa elektrotechnikom, na vysokej škole vyštudoval marketing a manažment. Medzi jeho záľuby patria okrem turistiky a značkovania aj parné rušne a história, organizovanie historických jázd, záhrada a príroda.
