Škola by mala byť pre deti zaujímavou, v skutočnosti je to však často nuda, písanie si poznámok a nezáživný výklad učiteľa.
Foto: Shutterstock.comZažil som to s mojimi staršími dcérami. Pamätám si, ako som sa s nimi učil, že telo machu tvoria pakorienky, pabyľka a palístky. Recitovali mi, v ktorej etáži sa paprade a prasličky nachádzajú. Podobne dokázali recitovať, aký je rozdiel medzi prisudzovacím, priraďovacím a určovacím skladom.
Počas školskej dochádzky premýšľali čím ďalej, tým menej. O to viac sa bifľovali a bola to ich hlavná stratégia učenia sa. Na jednotky im to stačilo.
Moju skúsenosť potvrdzujú aj mnohí odborníci: zvedavosť a chuť učiť sa, objavovať a bádať sa rozpúšťa v školskom systéme.
Foto: Ak chceme pochopiť, kam sa chuť do učenia vytráca, pozrime sa najskôr na to, ako sa učíme a ako si náš mozog pamätá informácie. V rozhovore pre portál Čierna labuť som o téme hovoril s Martinom Janom Stránským, lekárom a vysokoškolským pedagógom.
„Mozog sa učí porovnávaním. Registruje všetky nové informácie a porovnáva ich s tým, čo už vie. Nové poznatky vlastne neustále konfrontuje so starými. Pokiaľ nájde nejaký rozdiel, alebo narazí na niečo, čo ho stimuluje, uloží to na správne miesto. To znamená, že učiť sa má cez stimuláciu, porovnávanie, diskusiu a cez robenie chýb. A zároveň to aj znamená, že učenie holých faktov je absolútne nanič, pretože mozog to nemá s čím porovnať. Nie je tam súvislosť, pre mozog je to ploché a prázdne. Mozog je totižto dobrý v tom, ako dokáže o veciach premýšľať a nie, koľko faktov pozná.“
Menej bifľovania, viac premýšľania
Memorovanie je v našom vzdelávaní veľmi rozšírené. Vyplýva to zo spôsobu výučby, ktorý na našich školách prevláda. Podľa zistení analytickej iniciatívy To dá rozum až 70 percent učiteľov preferuje výklad spred tabule. Je to ale zároveň jeden z najmenej efektívnych spôsobov, ako sa mozog prirodzene učí.Na šťastie už dnes máme mnohých učiteľov, ktorí ukazujú, že sa to dá robiť inak. Využívajú bádateľské vyučovanie, diskusie aj zážitkové učenie. Mnohých z nich som v rámci mojej práce stretol a rád ich prácu prezentujem aj verejnosti. Spomínam si na jednu návštevu malej školy v Zaježovej, ktorú som založil.
Pri jednej mojej návšteve som bol pri tom, keď začínala telesná výchova, avšak deti sa nechceli zdvihnúť a opustiť triedu. Natoľko boli zabrané do riešenia úloh. Počítali matematické príklady Hejného metódou, ktorá spočíva v tom, že žiaci sami odhaľujú súvislosti a vzťahy medzi matematickými úkonmi. Keby som to nevidel na vlastné oči, neuverím, akú radosť a vášeň môže matematika u detí vyvolať.
Našim cieľom musí byť, aby sme mali aspoň 70 percent učiteľov, ktorí podporujú deti v premýšľaní. Lebo bifľovanie nie je zručnosť, ktorá deti pripraví na skutočný svet.
Poďme spoločne robiť chyby
V úvode som citoval z rozhovoru s Martinom Janom Stránskym, neurológom a pedagógom, ktorý pôsobí na Yale School of Medicine v USA, spolupracuje s Komenského inštitútom na Slovensku a je riaditeľom Polikliniky na Národní v Prahe v Česku. Prinášam vám úryvok zo spomínaného rozhovoru.Čo môže vedieť neurológ o vzdelávaní?
Asi to najdôležitejšie, a to, že môže ponúknuť vysvetlenie, ako sa mozog učí.
Nabádate učiteľov k tomu, aby učili svojich žiakov robiť chyby. Za chyby sa ale väčšinou v škole trestá. Ak nie som v niečom dobrý, dostávam zlé známky. Ako to spraviť v škole tak, aby chyby boli niečo, čo je vlastne žiadané?
Je to silná kultúrna a historická tradícia. Rovnako si kedysi ľudia mysleli, že svet je plochý a zemeguľa je stredom vesmíru. Dnes vieme, že spôsob učenia, akým je bifľovanie alebo prednáška, je v podstate stratou času oproti interaktívnej výučbe, kde žiaci dostanú zdroje pre získanie informácií a neskôr ich využijú po svojom, aby sa okolo týchto zdrojov uskutočnila debata.
Veľa učiteľov na druhej strane oponuje, že ak chce žiak diskutovať a byť partnerom v debate, musí vedieť najskôr fakty.
Áno, najskôr musí vedieť fakty, ale tie môže získať aj sám. Stačí mu dať knižku a povedať: „Pozri, fakty nájdeš v prvej a tretej kapitole, prečítaj si to a zajtra môžeme pokračovať.“ Učenie stojí čas, je to úsilie – emočné, fyzické i intelektuálne. Najlepšie, ako využiť vyučovaciu hodinu, je pripraviť sa vopred, dostať od učiteľa, čo je potrebné a potom sa vrátiť do triedy a rozobrať to.
Viete si predstaviť, ako môže takáto zmena do škôl prísť?
Musí sa robiť z obidvoch koncov – rodičia si musia uvedomiť, že to, čo bolo dobré pre nich, nemusí byť dobré aj pre ich deti. To je argument, ktorý často počuť: „Ja som sa takto učil, tak chcem, aby sa aj môj syn takto učil, pretože to tak bolo vždy.“ Ale to je nešťastný argument. Chce to osvietenú politiku, ktorá vydá inú direktívu o tom, ako sa učiť. Pritom pre učiteľov je to menej práce, pretože nepotrebujú čítať receptúry a kuchárky, ale môžu dať triede otázku a potom o nej diskutovať. Výučba je potom veselšia, prirodzenejšia, príjemnejšia, ale hlavne účinnejšia.
Akú školu ste zažili vy sám? Stimulovala vám mozog?
Samozrejme, vzhľadom na to, že už nie som najmladší, tak tiež som zažil tú tzv. staršiu metódu. Ale musím povedať, že tie najmenšie elementy ako diskusia a pýtanie sa otázok som zažil už na gymnáziu. Na univerzite to bolo už bežné a na lekárskej fakulte som bol vyučený tzv. sokratovskou metódou, čo znamená, že na každú odpoveď odpovedá učiteľ ďalšou otázkou. On sa niečo spýtal, ja som niečo odpovedal a on sa pýta ďalej: „A prečo?“ Nespýtal sa ma, koľko je nervov v ruke, ale spýtal sa ma: „Prečo sú v ruke iba tri hlavné nervy a nie päť? Prečo si myslíte, že sa to takto vytvorilo?“ To donúti človeka uvažovať úplne inak. Koniec koncov, naša celá civilizácia je založená na tom, že riešime problémy a riešime niečo neznáme.
Záživná škola bez strašenia
Mnohí máme z vlastnej skúsenosti v hlave zakódovanú predstavu pedagóga, ktorý s prísnym výrazom na tvári a ukazovadlom v ruke stojí nad nami. Robí to, až kým nedokončíme stanovenú úlohu, samozrejme, pod hrozbou trestu. Lenže kto sa naučí podávať výkony len pod silným vonkajším tlakom, často neskôr nie je schopný vybudovať si vnútornú motiváciu.Dodržiavanie pravidiel je, samozrejme, nevyhnutné. Ale najefektívnejšie sa ich naučíme dodržiavať, keď sme stotožnení s ich významom. Deti sa omnoho lepšie a efektívnejšie učia v uvoľnenej a priateľskej atmosfére, práve vtedy sú otvorené novým podnetom a vedomostiam.
„Problémom našej dospelej spoločnosti je, že chodenie do školy prirovnávame k chodeniu do práce,” vysvetlil mi v rozhovore Martin Kuruc z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. „Jadro problému je v tom, že sme oddelili hru od práce. A to nie je problém len Slovenska, ale celého sveta. Aj mnoho dospelých sa v práci čiastočne hrá. Lenže my deti učíme, že práca je vážna vec a zábava patrí mimo prácu, mimo systém. Do veľkej miery teda vychovávame nešťastné deti. Škola je niečo vážne, kde už nepatrí hra, kde sa musíme rýchlo prispôsobiť, pretože život dospelých je naplnený nezmyselnou prácou. Tak nech si deti čo najskôr zvyknú.“
Pre deti a ich budúcnosť je mimoriadne dôležitá schopnosť kriticky myslieť a učiť sa, rozhodovať sa samostatne. Musíme ich preto motivovať k samostatnému učeniu, ktoré ich bude zaujímať, k zvedavosti a chuti objavovať. Na prahu ďalšej revolúcie je schopnosť rýchlo sa učiť a adaptovať sa na technologické novinky čoraz dôležitejšia. Rovnako ako schopnosť pracovať s (pravdivými) informáciami, ktoré nám do životov pribúdajú geometrickým radom.
