Na koncert Davovej psychózy len s otcom.
Foto: Facebook Davovej psychózyNa ich hudbe som vyrastal, chalanov z kapely poznám už viac ako dve desaťročia, tak som chcel dcéram priblížiť svoju mladosť. Nech si nemyslia, že som starý chren, ktorý ich len buzeruje kvôli mobilom a upratovaniu izby. Kúpil som lístky a začal sa skutočný punk.
Ak vám po štyridsiatke skrsne v hlave podobný nápad, tu je niekoľko postrehov, ako z toho čo najviac vyťažiť. Iniyi som hneď na začiatok vynadal, že meškala päť minút a ušiel nám autobus. Viktória bola na mojej strane, lebo sa už nevedela dočkať, kedy vojde do Randal klubu. Dorazili sme presne o ôsmej, ako bol avizovaný aj koncert na plagátoch. Odľahlo mi, že nemeškám. Vošli sme do sály, kde okrem nás, zvukára a rozložených bicích nikto nebol. Jediný, kto sa tomu čudoval, som bol ja. Dcéry ale aspoň videli, že na čas chodím vždy a všade vrátane punkových koncertov. Snažil som sa tento svoj konzistentný postoj k dochvíľnosti zdôrazňovať svojim deťom, ako to len išlo počas celého večera.
Moja rada: Ak už trápne stojíte v prázdnej sále, zopakujte si so svojimi deťmi slovenské príslovia a porekadlá ako napríklad Presnosť je výsada kráľov.
Keď mi bolo jasné, že o ôsmej hrať nikto nebude, chcel som pozvať dievčatá na kofolu. Barov tam bolo požehnane, ale všade bolo toľko dymu, že Plavčan by tam mohol ihneď robiť brannú výchovu s plynovými maskami. V baroch to hučalo, nechápal som, ako sa tam ľudia môžu rozprávať. O poschodie nižšie som našťastie objavil skvelý podnik. Fajčiť sa tam nemohlo, takže toto bola jasná voľba. Oáza pokoja s dýchateľný vzduchom sa volala Centrum súčasného umenia. Vtedy som pochopil, v akej kríze súčasné umenie musí byť. Okrem barmana, mňa a dvoch mojich dcér tam už nikto nebol. Viki sa o päť minút už pekelne nudila a nútila ma odísť, lebo prázdny bar, kde sedí s otcom, ktorý si študuje program súčasného umenia na mesiac jún, bolo to posledné, po čom v sobotný večer túžila.
Moja rada: Ak už sedíte sám v bare ako starý opustený chren, ukážte dcéram, že to s protifajčiarskym postojom myslíte vážne a celý večer zdôrazňujte, že radšej budete sedieť sám, ako dýchať nikotín. Vyzeráte možno ako trapko, ale konzistentný postoj u rodiča sa cení.
Na Davovej psychóze som postretal známych, ktorých som roky nevidel. Naposledy som bol na takomto koncerte v minulom storočí. Zistil som, že niektorí moji kamaráti pracujú v neziskovkách alebo majú vlastné firmy. Dokonca niektorí skončili v štátnej správe, čo bolo pre mňa fascinujúce zistenie. A niektorí sa nezmenili vôbec a žijú punk ako pred dvadsiatimi rokmi. Množstvo piercingu a cvočkov na meter štvorcový tu bol nepochybne vyšší ako je celoslovenský priemer. Aj keď s nostalgiou som spomínal na časy, kedy chodili na takéto koncerty chlapíci s čírami dosahujúcimi výšku vlny cunami.
Moja rada: Keď už dovlečiete dcéry medzi pankáčov, využite to na zvyšovanie tolerancie voči inakosti. A vráťte sa opäť k slovenským prísloviam a porekadlám a vysvetlite im, že aj tie sa môžu mýliť. Ako príklad rozoberte príslovie Šaty robia človeka.
Juraj Hipš so svojimi deťmi (zľava) Viktóriou, Yoirim a Iniyou.
Foto: archív Juraja HipšaKeď mi dcéry oznámili, že chcú ísť tancovať k pódiu, bol som zo všetkého už tak zmagorený, že som to dovolil. Po prvej pesničke mi bolo jasné, že to bola totálna, ale skutočne totálna blbosť. Kto nevidel, ako pankáči tancujú, nikdy nepochopí. Pogo bol môj obľúbený tanečný štýl, v skutočnosti jediný, ktorý ovládam. Rozhadzujete rukami aj nohami na všetky strany, hudba duní a vy pogujete. Sem tam schytáte nejakú ranu, lebo skutočne to má veľmi ďaleko od valčíka. A v zatemnení mysle a aj značne unavený, lebo po desiatej večer by som už normálne šiel spať, som to dcéram odsúhlasil.
Pri druhej skladbe som začal riešiť logistiku, ako sa predrať stovkami ľudí dopredu a dcéry zobrať dozadu. A pri tretej pesničke som sa cítil ako vo filme „Bez dcéry neodídem“. Predral som sa k bočnému vchodu, vyhadzovač uvidiac môj nekompromisný výraz ma pustil až do zákulisia. Chalani hrali hitovku „Volajte políciu“, ja som potreboval záchranku. Vybehol som na pódium a gitaristu Marcela som poprosil, nech zahučí do mikrofónu na moje dcéry, aby okamžite išli ku mne. Vynorili sa z prednej časti davu, vysmiate sa vydriapali na pódium a ostali tam stáť. A začali zrazu tancovať na ďalšiu skladbu. Skoro ma šľak trafil. Neskôr mi Viki a Inka vysvetľovali, že ony ma počuli, ako ich volám na to pódium tancovať.
Moja rada: Hovorte s dcérami v krátkych a jasných vetách. Nedajte im šancu na alternatívne výklady vašich príkazov.
Dcéry boli z koncertu nadšené, ja zničený ako kôň. Ukázal som im svet mojej mladosti, ktorý ich nepochybne fascinoval. Dozvedeli sme sa o sebe navzájom toľko, že najbližšie roky sa už nemusíme ani rozprávať. A rada, ktorú som si udelil sám, je, aby som si kupoval lístky výhradne na koncerty Slovenskej filharmónie.
Autorom článku je Juraj Hipš, riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Je spoluzakladateľom komunitnej základnej školy v Zaježovej a Sokratovho inštitútu pre nadaných mladých ľudí zo Slovenska pôsobiacich v rôznych oblastiach. Založil Komenského inštitút na podporu zmien v slovenskom školstve. Článok sme uverejnili s dovolením autora, pôvodne vyšiel na webovej stránke www.ciernalabut.sk.
