Dorotka Vlčková žije plnohodnotný život napriek svojmu postihnutiu.
Foto: archív„Sestra Dorotky ma zavolala natočiť videoklip k Svetovému dňu Downovho syndrómu z prostredia divadla, v ktorom Dorotka účinkuje. Keď som prišiel na jeden z nácvikov, rýchlo som pochopil, že je škoda točiť videoklip, že toto je naozaj námet na film,“ povedal kameraman a režisér Palo Kadlečík k svojmu prvému celovečernému filmu, ktorý autenticky odkrýva život dievčaťa s jedným chromozómom naviac. Napriek tomu, že rodičia vedeli už v tehotenstve o jej postihnutí, odmietli sa jej zbaviť.
Palo Kadlečík mal pôvodne v úmysle natočiť krátkometrážny televízny dokument o bratislavskom divadle Dúhadlo. „Práca dramaterapeutov s deťmi bola úžasná, predstavenia ma upútali,“ vysvetlil filmár, ktorý napokon spojil sily so scenáristom a dramaturgom Martinom Šencom. Dokument vznikal takmer štyri roky. Obaja autori sa zblížili s rodinou Vlčkovcov, ktorá má päť detí, pričom Dorotka je z nich najmladšia. Vznikol nový scenár, ktorý už neplnil pôvodne zamýšľaný publicistický účel, ale ponúkal osobný ľudský príbeh.
Pootvoriť dvere do sveta rodiny s postihnutým dieťaťom nebolo ľahké, vyžadovalo si to čas a trpezlivosť. „Postupne sme získali dôveru jej rodičov aj jej samej, len tak bolo možné vstúpiť do jej sveta. Trávili sme s nimi veľa času a zachytávali sme rodinné situácie, ktoré boli vo svojom princípe jednoduché, ale veľmi čarovné, úprimné. Nechali sme sa nimi viesť,“ priblížil Palo Kadlečík vznik optimistického filmu, ktorý búra mýty a predsudky o Downovom syndróme a podáva svedectvo o tom, že takíto ľudia majú skutočne niečo navyše.
Z Dorotky je dnes tínedžerka, deviatačka v základnej škole. Stále hrá divadlo a chce sa stať herečkou, ale podľa slov režiséra aj policajtkou. „Je úprimná, radostná, láskavá,“ opísal svoju hrdinku, u ktorej nielen rodina, ale aj filmári našli „zdroj dobíjajúci baterky“.
Života s inakosťou sa netreba báť
Downov syndróm je najčastejšou genetickou poruchou, spôsobuje mentálne postihnutie od ľahkého až po ťažké. Napriek tomu vie spoločnosť o jeho problematike pomerne málo. Nezriedka sa vníma cez negatívne emócie a obavy. Rodičia majú strach, že sa ich dieťa narodí postihnuté a nezvládnu jeho výchovu. Spoločnosť sa zasa bojí „mongoloidných“ jedincov, ku ktorým nedokáže zaujať postoj.
„Život s inakosťou, ktorého sa bojíme, vôbec nie je taký, aby sme sa ho báli. Môže byť radostný, plnohodnotný. Úloha, pred ktorú je človek zrazu postavený, nemusí skončiť tragicky, v smútku alebo nešťastí. Práve naopak, môže v človeku zmobilizovať sily a objaví v sebe veci, ktoré by možno inak nedokázal,“ povedala Viera Vlčková, Dorotkina mama.
Podľa nej je veľmi dôležité, aby sa človek so situáciou vyrovnal a prijal ju. „Potom idú veci možno až zázračne. Okrem prijatia je dôležité, aby rodič bol ochotný nechať sa tým dieťaťom viesť,“ vysvetlila s tým, že dieťa s Downovým syndrómom môže rodine zmeniť spôsob život i hodnotový systém. „My sme napríklad pri Dorotke veľmi spomalili, dali sme si taký rytmus, pretože dnes je veľmi hektický čas. Ten, kto je s ňou, má pocit radosti a pokoja, možno až šťastia, toto je dnes vo svete veľmi vzácne,“ uzavrela.
