Do chlievika k sviniam! Trestanie detí je nespravodlivé a niekedy poznačí celý život

Patricia Poprocká, 27. apríla 2019 o 06:06

Tresty sa nepovažujú za dobrý výchovný prostriedok, nikdy nikomu nepomohli. Aj keď sa na nich človek s odstupom rokov smeje, prežitá skúsenosť mu ostáva na celý život a v mnohých prípadoch ovplyvňuje aj jeho ďalšie postoje.

Byť s prasiatkami v chlieve nie je každému príjemné ani vtedy, keď ho tam nezatvoria za trest.

Foto: shutterstock.com

Trestanie za neposlušnosť bolo v minulosti oveľa častejšie než dnes, ako však ukazujú aj nasledujúce príbehy, dieťa to väčšinou myslelo dobre, prípadne malo problém, ktorý sa pokúsilo vyriešiť po svojom. Od okolia sa mu však namiesto uznania snahy nájsť vlastnými silami východisko, dostalo opaku.

O škodlivosti trestov sa dávno vie, ako pre ahojmama.sk vysvetlil psychiater prof. Jozef Hašto, dieťa pri bitke cíti strach, zdesenie, bezmocnosť, poníženie. Ak ale ide o výnimočný prípad, keď sa rodič skrátka nezdržal, nie je to nenávratná ujma. „Ak predtým aj potom prevláda medzi rodičom a dieťaťom láskyplný a empatický vzťah, nemusí to u dieťaťa zanechať problém,“ povedal nedávno. Je tiež dobré, ak sa rodič ospravedlní, prípadne sám povie, čo mal urobiť. „Prepáč, mal som radšej zareagovať takto...“ Horšie je, ak sa z trestu stáva bežný nástroj výchovy.

Americká terapeutka Naomi Aldort pripomína, že dieťa má vždy pádny dôvod pre všetko, čo robí. A často sme to my dospelí, ktorí sa nesnažíme pochopiť dieťa, ale ho jednoducho trestáme, lebo nepostupovalo podľa našich predstáv, prípadne urobilo niečo, čo sa považuje za spoločensky nevhodné. Často by pritom stačilo len prihliadnuť na jeho hľadisko, a našla by sa pokojnejšia cesta nápravy problému alebo poučenia dieťaťa.

Zavretý pri sviniach

„Nikdy nezabudnem, ako ma sestra zavrela do chlievika k sviniam. Bolo to hrozné, ja som kvičal v jednom kúte, prasa v druhom. Do toho ten hrozný smrad...,“ spomína päťdesiatnik Milan. Aj keď to znie úsmevne, ako malému chlapcovi mu to veru jedno nebolo. Čo sa stalo? „Hral som sa vonku s chlapcami futbal a sestra s mamou šli na návštevu. Nepočúval som ich, kam idú, hra bola prednejšia. Keď sa všetci kamoši rozišli domov, sestra s mamou ešte boli preč. Chcel som sa dostať dnu, tak som loptou rozbil okienko, ktorým som preliezol. Samozrejme, že som sa nepriznal, no sestra s mamou prišli na to aj samé. A už bolo. Sestra ma schytila a poďho do chlieva. Po čase ma z neho samozrejme pustila, ale ten hrozný zážitok zostal. Aj ten smrad, s ktorým som mal ísť ráno do školy...“

Milan si užil bitky dosť. „Raz som v škole nechcel ísť odpovedať, lebo som nič nevedel. Tak som povedal učiteľke, nech mi rovno zapíše päťku. Nechcel som prísť ani pred tabuľu, a po prekáračke učiteľka po mne hodila kľúče. Ja som jej potom preto zasa rozbil lampášiky, čo mala v záhradke. No a potom som, samozrejme dostal. Dvakrát. Od nej, a ešte doma od mamy.“ Priznáva, že keď boli jeho deti malé, tak ich tiež viedol k tomu, aby keď im niekto ublíži, úder vrátili.

Útek z pivnice

„Mal som asi päť rokov, keď sme stavali dom, a ja som pomáhal na stavbe. V kúpeľni už bola nová vaňa a pri nej krásna červená farba, ktorou otec natieral ríny. Veľmi ma to zaujalo, dodnes si pamätám, ako krásne sa vynímala tá červená farba na bielej vani, keď som ju tam nechával kvapkať z paličky. Menej už mojej mame, keď to zbadala. Samozrejme, že sa nahnevala a zavrela ma za trest do takej komôrky pod schodami v pivnici,“ opisuje svoje skúsenosti štyridsiatnik Peter.

Tam sa mu veru zostať nechcelo, tak nejako rozmontoval provizórny zámok a vyšiel k otcovi na dvor, aby ho nevidela mama. „Tam mu vravím: ´Prepáč, že som popísal s tvojou farbou vaňu.´ Otec však o ničom nevedel, lebo mama mu nepovedala. Tak som sa mu teda nechtiac priznal, za čo nakričal na mňa ešte aj on. Mame sa vaňu podarilo nejako vyčistiť,“ smeje sa.

Dodnes má Peter tendenciu zakázať deťom niekam ísť, ak sa na nich pre niečo nahnevá. „Samozrejme, snažím sa to nerobiť, lebo to podľa mňa nie je správne, ale často mi to napadne ako prvé riešenie. Táto spomienka mi však zasa na druhej strane pomáha byť vľúdny k deťom, ak niečo vyparatia. Spomeniem si na to, akí láskaví dokázali byť moji rodičia. Napríklad, že ma za to nezbili, ale napravili, čo som narobil.“

Zmierenie v kúte

„S mladšou sestrou sme sa často hádali, o hračky, fixky, knihy, čo prišlo. Neraz sme sa aj poklbčili. Rodičia to samozrejme neradi videli, tak väčšinou po takejto hádke prišiel aj trest. Najčastejšie nás postavili do kúta, každú do iného, kým sa k sebe nebudeme pekne správať. Či to pomohlo? Pochybujem. Samozrejme, keď som sa chcela z kúta dostať, povedala som, že už budem na Maju milá, ale bolo to len preto, že som tam už nechcela stáť. Hnevala som sa rovnako a kula plány, ako si presadiť voči sestre svoje,“ pamätá si zo svojho detstva Anna.

Ako dodáva, dodnes nemá so sestrou dobrý vzťah, vídajú sa asi raz ročne, keďže nežijú v rovnakom meste. Zavolajú si k sviatkom, stretnú sa na Vianoce a to je asi všetko.

Príbeh s lepším koncom

Trest napokon rozosmial aj mamu

Naozaj úsmevnú a neškodnú spomienku na trest má tridsiatnik Andrej. „Raz večer nás so sestrou chytil záchvat smiechu. Nevedeli sme sa prestať smiať. Mama za nami asi trikrát došla, aby sme už boli ticho, inak nás vyhodí pred dom. Samozrejme, že sme sa smiali ešte viac. Napokon nás vyhodila a zamkla dvere. My dvaja, malí školáci v pyžamkách, na dvore sme chytili ďalší záchvat smiechu. To už mama nevydržala, zavolala nás dnu a začala sa smiať s nami.“

Ako by mohlo riešenie problému vyzerať?

Povedz to pani učiteľke sama

Mirka bola asi štvrtáčka, keď ju rodičia zapísali na súkromné hodiny nemčiny, ktoré dávala jedna pani v dôchodku. Po pár hodinách však zistila, že ju také štúdium nudí, a tak namiesto sedenia nad knihou v učiteľkinej kuchyni hrávala futbal na sídliskovom ihrisku s kamarátmi zo školy. Nikomu nič nepovedala a prežila celkom pokojný mesiac, kým pani učiteľka nezavolala rodičom, prečo ich dcéra nechodí na hodiny.

Rodičia samozrejme o ničom nevedeli, ale nepotrestali ju za klamstvo. Jednoducho jej povedali o telefonáte a čakali vysvetlenie. Keď im rovno povedala, že ju nemčina nebaví, a že tam nechce chodiť, nenaliehali. „Nech sa páči, tu máš telefón a vysvetli to všetko pani učiteľke sama," povedali jej. Nechali jej priestor na slobodné rozhodnutie, zároveň ju však prinútili prevziať zaň aj zodpovednosť a namiesto klamstva povedať pravdu všetkým zúčastneným.

ANKETA:

Trestáte deti?

28,8%



13,8%



57,5%












Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >