Bábätká sú nosené stále, pokrok-nepokrok... Žena z kmeňa Karov.
Foto: Mikuláš SliackyO živote pôvodných kmeňov, nielen v Afrike, rozpráva pre ahojmama.sk novinár a cestovateľ Mikuláš Sliacky, ktorý precestoval všetky kontinenty okrem Antarktídy a zo svojich „potuliek“ po Afrike napísal knihu Pekelný raj, novinku na trhu.
Sú naozaj deti kmeňových národov tak šťastné ako vravia všetci etnológovia, ktorí skúmali život týchto ľudí – málo plačú, sú odvážne, spokojné...?
Tie, ktoré neumrú v ranom detstve, sú samozrejme odolné, životaschopné, zodpovedné. A musia pracovať, čo neberú ako hendikep, ale prípravu na život, formu učenia. Ale inak - neviem ako sa definuje šťastie...
Vo svojej knihe ich opisujete aj z inej stránky, ako chodia za cudzincami a žobrú, prípadne sa z nich niekedy vysmievajú, resp. ničia auto, ak im nedáte darček... To je opak toho, čo sa o kultúre a zvyklostiach prírodných národov popísalo. Čím je to spôsobené podľa vás?
Agresivita sa vyskytuje všade tam, kde už zapustila korene civilizácia a deti si uvedomujú sociálnu nerovnosť. Žobranie detí, či vo veľkomestách alebo na vidieku, je v krajinách s nízkou životnou úrovňou bežný spoločenský jav. Ale častejšie je to pokus o ,,biznis“: Dieťa vám ponúkne nejaké korálky, ktoré samo vyrobilo, alebo predvedie nejaký premet či stojku, a chce za odmenu peniaze alebo aspoň darček.
Mikuláš Sliacky 
Vyštudoval psychológiu, väčšinu života pracoval ako novinár a karikaturista – v Roháči, denníku Pravda, neskôr Sme. Sám seba označuje za cestovateľa, ktorý miluje divokú prírodu a ľudí v nej. Afriku, o ktorej je jeho nová kniha, navštívil viac než 20-krát, všetko na vlastné náklady.
Áno, ale prečo potom tá zloba v ňom? Chce to, čo my v našej kultúre - „mať“? A keď to nedostane, nahnevá sa tak, že dokonca ublíži?Vníma inakšie vyzerajúceho človeka, ktorý je oproti jeho rodine bohatý, vezie sa v aute, má fotoaparát, pije vodu z pet fľašky, ... a pritom je taký žgrloš, že nechce jemu, otrhanému bosému decku niečo dať. ,,Many, many...“, kričia. A nechápu, že ak by ten ,,bohatý“ biely človek každému čo pýta, dal hoci len pár mincí, o chvíľu by mu nezostalo nič.
Zaznamenali ste počas vašich návštev u prírodných národov stále nemenný trend – matky, resp. starší súrodenci, nosia svoje bábätká (i trocha väčšie deti) v náručí, v šatkách, deti sa dlho dojčia a spávajú spoločne s rodičmi?
Starší súrodenci sa musia starať o mladších, aby mohli rodičia pracovať, to je jednoznačné. Matky nosia batoľatá na chrbte aj v práci. Žena z Rwandy pracuje na čajovej plantáži s mačetou, v tropickom lejaku, na sebe má plášť z igelitového vreca a pod vrecom jej na chrbte v batohu spí dieťa.
Obydlie Himbov v Namíbii.
Foto: Mikuláš SliackyBývanie je väčšinou jednopriestorové, rodina spáva spolu, často aj s domácimi zvieratami (ovce, kozy...) Ako v chudobnejších oblastiach Slovenska ešte pred sto rokmi. V niektorých kmeňoch oddelia všetkých mladých chalanov v puberte, tí potom až do dospelosti spávajú spolu v jednej veľkej chyži.
Do akej miery medzi týchto ľudí prenikla naša „civilizácia“, napríklad v podobe kočíkov, cumlíkov, dojčenských fliaš, umelého mlieka, postieľok?
Nijako (úsmev).
A čo v iných veciach – v knihe napríklad spomínate samopaly u Karov v údolí rieky Omo v Etiópii, mobily u Masajov v Keni...
Mobily sú už dnes všade. V africkej džungli v pohode stretnete chlapa s otepom raždia na hlave ako počas chôdze zíza do mobilu.
Má tam signál? Čo v ňom robí?
Asi sa hrá. Hoci pokrytie mobilnými sieťami je čoraz dokonalejšie.
Hamerky s deťmi.
Foto: Mikuláš SliackyA čo tie samopaly – odkiaľ ich Karovia majú a načo? Uvedomujú si ich silu a nebezpečnosť?
Karovia, Hameri a ďalšie malé národy na juhu Etiópie majú kalašnikovy z neďalekého južného Sudánu. Tam sa už dlhé roky bojuje. Občianska vojna. Takže nie je problém vymeniť zopár kráv alebo oviec za samopal a strelivo. Plné zásobníky dostanete normálne na trhu. Kopije sa už na ochranu dediny či rodiny prestali používať, v každej dedine majú niektorí chlapi vlastný samopal. Proti zlodejom dobytka alebo akýmkoľvek násilníkom. Hovoria, že aj na lov, ale myslím si, že už veľmi nelovia. Napokon, žijú spravidla na území národných parkov, lov je tam zakázaný.
Prešli ste viacero štátov a stretli ste sa s viacerými kmeňmi/skupinami/rodinami – viete, to vyčísliť, koľko štátov, koľko národov?
Nikdy som to nerátal, ale prešiel som všetky kontinenty okrem Antarktídy.
Dajú sa nejako zhrnúť spoločné črty a najhlavnejšie rozdiely?
Rozdiely v spôsobe života u autentických národov a kmeňov nie sú vlastne až také dramatické. Menia sa len v závislosti od podnebia a spôsobu obživy. Kmeň morských kočovníkov na ostrovčeku v Andamanskom mori má isteže iný spôsob života a obživy ako nepálsky národ Tharu, ktorý pestuje ryžu a chová slony, iní sú Mongoli na púšti Gobi a iní nahí Himbovia v Namíbii, ktorých ženy sa natierajú voňavou hlinou. Všetci sa hlavne rozlične vyrovnávajú s prichádzajúcou civilizáciou.
Masajovia zakladajú oheň svojím tradičným spôsobom.
Foto: Mikuláš SliackyMongol má na jurte solárne kolektory, satelitnú anténu a okrem stáda polodivých koní aj terénnu motorku. Ale jurtu a pustatinu by neopustil za nič na svete, chová orla na lov a deti posiela na niekoľko mesiacov v zime do internátnej školy 300 kilometrov vzdialenej. S civilizáciou nemá, zdá sa, problém. Naopak, Pygmejovia z kmeňa Twa v Ugande nezvládli nútené premiestenie z džungle do poľnohospodárskej oblasti, nedokážu pásť dobytok ani obrábať pôdu, žobrú, prepadávajú alkoholu a sú asi odsúdení na zánik.
Niektoré kmene Beduínov na Sahare vás pri pokuse o zblíženie zahádžu kameňmi a poštvú na vás psov, lebo chcú zostať izolovaní. Ale v niektorých národoch, ako napríklad Ari v Etiópii, vás domáci chytia za ruku, poukazujú vám svoju dedinu a hospodárstvo a nechcú za to nič. Niekde tvrdo pýtajú za návštevu a fotografovanie peniaze a sú schopní vás zabiť, ak im požadovanú sumu nedáte. Takže rozdiely sú.
Starší pomáhajú mladším, ďalšia kmeňová samozrejmosť.
Foto: Mikuláš SliackySamozrejme tiež. V niektorých klanoch na juhoetiópskej rieke Omo je dedina rozdelená plotom na mužskú a ženskú časť a stretávajú sa len kvôli sexu. Deti žijú v ženskej časti. U niektorých čiernych národov prekvitá rasizmus voči bielym, napríklad púštni Afarovia v Džibutsku vás považujú za príčinu svojej biedy. Máte auto a oni len ťavu a kozy. Trebárs na Zanzibare vám vytknú, že ste vy ako beloch s ich predkami obchodovali ako s otrokmi. Zbytočne im budete vysvetľovať, že to nie je celkom pravda, že to boli Arabi, ktorí z nich navyše spravili moslimov...
Ako je to s ich fyzickou zdatnosťou? V knihe spomínate Himbov v Namíbii, pre ktorých je nič prejsť do mestečka 20 km a potom naspäť s ťažkým batohom, tiež Masajov v Keni a Tanzánii. Čomu to pripisujete – neustály pobyt a pohyb vonku, zdravá strava, psychická pohoda, niečo iné?
Odolnosť a fyzická aj psychická zdatnosť sú pre divoké národy a kmene vo svete typické. Na príčine je hlavne prirodzený výber – slabší jedinci zomrú už v detstve a prežijú len najsilnejší a najodolnejší. Lebo zdravotná starostlivosť je väčšinou nulová, ak nerátame bylinky a šamanov. Rovnako je dôležitá práca a pohyb vonku. Iná vec je, že kvôli ťažkej práci sa zavčasu opotrebujú a sú odkázaní na pomoc potomkov.
V akom veku sú už „starí“?
Ich vek ťažko odhadnúť, často sami nevedia. A niekde majú úplne iné počítanie času, iný kalendár aj letopočet.
Ako vyzerá pomoc potomkov?
Tak, že starým dajú niečo jesť a nechajú ich spávať v chyži.
A čo strava? Zrejme sa neprejedajú sladkosťami.
Ovocie, med, vajcia, niekde aj kukurica, ryža, obilné alebo banánové placky, maniok, občas kozie mäso. Ako kde. Med nahrádza potrebu cukru. Napríklad Etiópia je najväčší africký producent a exportér medu.
Fyzická námaha a dlhé pochody, to je pre prírodné národy samozrejmosť.
Foto: Mikuláš SliackyNikde na svete som u autentických prírodných kmeňov nevidel človeka s nadváhou. Akurát na súostroví Palau v Mikronézii, ich štátik prosperuje z turizmu a bankového prania špinavých peňazí. Veľká časť Palaučanov je tučná, žijú si dobre, na ťažšie práce si najímajú Filipíncov a Bangladéžanov.
Ktoré z národov, s ktorými ste sa stretli, sa vám zdali najšťastnejšie?
Vo všeobecnosti tie, ktoré boli v poľnohospodárskej fáze vývoja. Tí, ktorí sú ešte lovci a zberači, zanikajú. Lebo v národných parkoch, kde žijú, už loviť nemôžu a iné robiť zatiaľ nevedia. Pastierske národy zase už nemôžu putovať so svojimi stádami podľa toho, kde je najlepšia paša – zastavujú ich súkromné pozemky a štátne hranice. No a akonáhle musia byť na jednom mieste, stávajú sa z nich poľnohospodári, ale to ešte nevedia robiť a veľmi ich to ani nebaví.
Tanec domorodcov.
Foto: Mikuláš SliackyNo a najmenej šťastní sú myslím ľudia, ktorí sa ako neúspešní poľnohospodári či pastieri (sucho, neúroda, demografická explózia) presunú do miest. Žijú v slumoch alebo vo favelách (Južná Amerika), dennodenne vidia obrovské rozdiely. Cítia sa stratení a to ich morálne ničí. Niečo podobné ako naši obyvatelia rómskych osád, len v omnoho horšom vydaní.
V čom je to horšie?
Sú omnoho chudobnejší, nemajú doslova nič. A spravidla nedostávajú od štátu žiadne sociálne zabezpečenie, žiadny dôchodok. Žijú z odpadkov, žobrania alebo z charity.
Ktorých najviac zasiahla naša civilizácia?
Asi najsmutnejšie na mňa zapôsobili Pygmejovia z kmeňa Kwa v Ugande a chudáci v plechových búdach na Zanzibare a Mauríciu. Bez šance, bez budúcnosti. Nehrozí im síce smrť hladom, stačí natiahnuť ruku a odtrhnúť si ovocie zo stromu, alebo chytiť si na pobreží rybu, ale oni sú apatickí. U nás to voláme ,,opustiť sa“.
Smutní Pygmejovia pred svojím obydlím, stratení v dnešnom svete...
Foto: Mikuláš SliackyPrečo sa opustili?
Stratili pracovné návyky, nemajú kvalifikáciu, zleniveli, sú negramotní... Dôvodov je viac.
V knihe spomínate, že počas vašej návštevy boli Pygmejovia v Ugande opití už dopoludnia. Pijú teda často?
Chodia sa tam na nich pozrieť občas turisti a keď si vyžobrú peniaze, opíjajú sa. My sme im doniesli ryžu a soľ, peniaze sme im nedali.
V knihe opisujete aj viaceré iniciačné obrady, keď sa chlapci stávajú mužmi a dievčatá ženami. Z nášho pohľadu sú niektoré absurdné, zbytočne zraňujúce, poškodzujúce. Ako pôsobili na vás?
Najodpornejším zvykom je ženská obriezka, hoci všade už zakázaná, ale tradície sú tradície. Rozličné rituály, kde sa z mládencov stávajú chlapi, nie sú také drastické. Bol som na iniciačnej slávnosti u horských Hamerov, kde musí chalan prebehnúť štyrikrát po chrbtoch desiatich býkov a nespadnúť. To je riadna divočina, vrátane následnej oslavy.
Príprava na obrad, chodenie po býčich chrbtoch u Hamerov.
Foto: Mikuláš SliackyPrešiel to na prvý raz?
Prešiel. Chlapi z kmeňa mu tých býkov ako–tak držali vedľa seba, on bol nahý a bosý, mal na pleciach kožu, čerstvo stiahnutú z barana. Kmeň, pozostávajúci z obyvateľov dvoch spriaznených dedín, stál dookola a všetci mu divoko fandili. Strašný chaos. Ak by bol spadol, tak nový pokus by mal vraj až o rok.
Muž z kmeňa Mursí, viacnásobný víťaz palicového súboja, čo jazva, to víťazstvo.
Foto: Mikuláš SliackyNehovoril. Aj tak by mi nič nepovedali, báli by sa, lebo je to protizákonné. Praktizuje sa najmä u moslimov. Tých je však v subsaharskej Afrike iba menšina.
Spomínate tiež ďalší rituál – vybité dva predné zuby u žien Himbov v Namíbii či v kmeni Mursí v Etiópii? Aký je dôvod?
Himbovia tvrdia, že ženy majú potom lepšiu výslovnosť, ale tomu neverím. Zrejme to súvisí s orálnym sexom. A ženy Mursí – predné zuby idú von, aby tanierik, vložený do rozrezanej gamby, do zubov nenarážal. Tanierik v ženskej gambe je tradícia a vraj znak krásy.
Pospomínate si aj na ďalšie zvláštnosti – teda aspoň z nášho uhla pohľadu?
Napríklad robia si jazvy ako ozdobu, alebo u chlapov ako záznam víťazných súbojov v medzikmeňových turnajoch.
Pre nás nepochopiteľne vyznieva kmeň Himbov v Namíbii, o ktorých píšete, že sa nikdy neumývajú. Viete aj prečo?
Viem. Lebo tam prakticky nie je voda. Pijú len mlieko a krv svojich kôz, tie takmer nemusia piť. Málo sa umývajú aj púštni Afari, ale občas predsa, lebo ich psy vedia v púšti nájsť vodu.
Himbské ženy sa neumývajú. Účes z vlasov a hliny vypovedá, či je žena matka, panna, vdova a podobne.
Foto: Mikuláš SliackyNie, nestretol. Himbky majú svoj účes veľmi presne zostrojený z vlasov a hliny. Označuje, či je žena panna, alebo či má muža, deti, či je vdova... Nesmie sa to popliesť, preto účes musí presne držať.
A čo spomínané oslavy? Už ste vraveli, že môžu byť „riadna divočina“. Pijú títo ľudia veľa a často? A čo je dôvod?
Dôvodom kmeňových osláv sú iniciačné obrady, turnaje, ale aj napríklad príležitosť zapiť dobrý obchod na týždennom trhu. Tak ako u nás Adam Krt v Kukučínovej poviedke Rysavá jalovica. Spomínal som kočovný morský národ v Andamanskom mori, volajú ich Sea Gypsies. Vyrábajú skvelé drevené člny pre domácich obyvateľov. Na objednávke maká dva týždne celá osada. A keď potom dostanú zaplatené, vypravia sa do civilizácie, dovezú na loďkách domov jedlo a alkohol a opijú sa všetci, do nohy. Bol som v takej osade, vyzeralo to ako po výbuchu neutrónovej bomby – všetci ležali ako mŕtvi pod stromami, ani oko neotvorili. Len ich psy sem-tam na mňa zabrechali.
Čo pijú? Nápoje z bylín alebo aj alkohol z nášho trhu?
Keďže vyberajú med divých včiel, vedia spraviť aj medovinu. Ale je fakt, že ich omamné nápoje som nekoštoval.
Pijú aj deti?
Nie. Opité deti som nevidel, len sfetovaných tínedžerov na ulici nejakého veľkomesta – Addis Abeba, Nairobi, Bujumbura...
Ako by ste priblížili súlad pôvodných obyvateľov s prírodou? Väčšina žije naozaj v bezprostrednom susedstve šeliem, no dokáže pred nimi ochrániť seba i svoje stáda bez zabíjania – Masajovia palicou, iní napr. tlieskaním odplašujú krokodílov... Znie to veľmi poučne vzhľadom na prípady na Slovensku, kedy chytro vyhlasujeme poľovačku na medveďa, lebo ho niekde niekto zahliadol...
My sme na rozdiel od nich stratili denný kontakt s prírodou, panikárime a oplývame najmä hystériou. Masajovia napríklad pošlú dorastajúceho chalana so stádom na pár rokov samého do savany, má kopiju, nôž a malý obušok. Musí sa naučiť obrániť pred levmi, leopardami, gepardami či hyenami, seba aj dobytok. Až potom je z neho chlap a môže sa oženiť.
Kráľ zvierat v plnej nádhere. Čo by sme robili, keby sa voľne potuloval po našej prírode?
Foto: Mikuláš SliackyAsi už dnes nikde. Keby som bol mladší, hádam na Galapágy by som sa nechal nahovoriť. Majú tam úctu k prírode a chutí mi ekvádorské tradičné jedlo Ceviche. A možno ešte v usporiadaných afrických štátoch Namíbia alebo Botswana.
Žena kmeňa Mursí s tradičnou ozdobou. Tanier v pere kedysi údajne chránil pred únosom, lebo zmrzačenú ženu nik nechcel.
Foto: Mikuláš Sliacky
... a bez ozdoby, s vybitými zubami.
Foto: Mikuláš Sliacky
Aká by to bola Afrika bez horských goríl. Našťastie ich tam možno ešte odfotiť takto. Dokedy?
Foto: Mikuláš Sliacky
