ROZHOVOR Päťročné masajské dieťa sa stará o stádo kôz, naše sa pomaly nevie ani samé obliecť

Patricia Poprocká, 4. apríla 2021 o 04:26

Stáňa Stiborová žila v paneláku s manželom a dvoma malými deťmi, keď nadobudla pocit, že sa jej život uberá nesprávnym smerom. Našla odvahu k radikálnej zmene a dnes inšpiruje iných ako matka štyroch detí, expertka na online podnikanie a online marketing i vášnivá cestovateľka. Pre ahojmama.sk rozpráva o cestách po svete i o tej svojej vlastným životom.

Stáňa Stiborová so svojím najmladším dieťaťom počas posledného pobytu u Masajov v Tanzánii.

Foto: facebook Podnikání z pláže

Na sociálnych sieťach opakovane zdôrazňujete, že si žijete svoj sen. Čo pre vás znamená „byť šťastná“?
Byť šťastná pre mňa znamená žiť v súlade so svojou dušou. Dovoliť si robiť to, čo cítim navzdory strachu, okolnostiam, zvyklostiam, očakávaniu. Cítiť vnútornú slobodu, ktorá paradoxne nesúvisí toľko s vonkajším svetom, ale najmä s tým, ako sa človek cíti. Niekedy svoj sen žijem v rutine severomoravského domova, inokedy vo víre dobrodružstva vo svete.

Zladiť rodinný život, pracovný a cestovanie je snom mnohých, prezraďte, ako ste začínali Vy a ako sa Vám podarilo dopracovať až sem, že si môžete cestovať po svete a nemať núdzu o peniaze?
Začalo to intenzívnym vnútorným pocitom, že všetko v mojom živote je zle, a že som v pasci. Pocitom, že musím urobiť zmenu. Ako malá som snívala o tom, že zo mňa bude cestovateľka a rozhodne som mala predstavu, že budem mať dostatok peňazí žiť svojím vysnívaným životným štýlom. A život ma na začiatku dospelosti hodil úplne opačným smerom. Zásadné bolo rozhodnutie tú zmenu naozaj urobiť. Ako sa mi to podarilo, to by bolo najskôr na celú knihu. V stručnosti sa mi to podarilo vytrvalosťou, ochotou robiť veci navzdory nálade a strachu a neutíchajúcou túžbou naplniť svoj sen.
Stáňa Stiborová
Je autorkou projektu Podnikání z pláže i rovnomennej knihy. Na online kurzoch učí ľudí, ako svoje skúsenosti vložiť do digitálnych produktov a dáva návody na online podnikanie. Táto práca jej umožňuje slobodne cestovať po svete s celou rodinou, navštívila zatiaľ 43 krajín.

Čítala som o Vás, že zlom vo vašom živote nastal, keď ste žili v paneláku a rútilo sa Vám manželstvo aj stavebná firma. Ako ste to prežívali?
To bolo také obdobie veľkého temna, keď som práve cítila, že väčšina vecí v mojom živote nedáva zmysel a uviazla som v slepej uličke. Tak som žiť nechcela a napriek tomu som tak žila. Nefungujúci vzťah i krachujúca firma boli len také kulisy. Moja duša kričala, že žijem úplne inak, než žiť mám. A kto za to mohol? Ja.
Utápala som sa v pocitoch a myšlienkach a mala pocit, že som ten najhorší človek na svete. Bála som sa o tom s niekým hovoriť, mala som pocit, že som na nálož svojich emócií úplne sama. Až to ruplo.

Čo bolo impulzom na zmenu?
Prvým impulzom bol môj otec, ktorý videl, že sa niečo deje a na víkend ma vzal s deťmi do hôr. Ja som naňho vysypala časť svojich emócií a obáv a on mi dal knihu Tajomstvo a ponúkol, nech idem na čas pracovať do jeho firmy. Druhým impulzom bola tá spomínaná kniha a ešte moja obľúbená kniha Alchymista. Obe mi vliali do žíl nádej na to, že môžem žiť iný príbeh. Ujasnila som si v sebe, čo by som vlastne v tú danú chvíľu vo svojom živote chcela. Tretím impulzom bol sen, v ktorom som prežívala nejaký intenzívny láskyplný vzťah. Ráno som sa prebudila s pocitom, že toto musím ešte zažiť. A vesmír / Boh / život / moja duša ... neviem kto (úsmev) povedali: „OK. Poďme robiť zmeny.“ A potom nastala lavína zmien, ktoré som neplánovala, nechápala a neboli vôbec príjemné. Jednou z nich bol rozchod s mojím vtedajším mužom.

Nebáli ste sa začať znova? S dvoma deťmi?
Nebála. Skôr som bola totálne zmätená a netušila som, čo sa to vlastne deje.

Ako to celé prežívali deti?
Boli veľmi malé a skôr stáli bokom toho všetkého. Tým nechcem povedať, že by ich to neovplyvnilo, ale my sme sa s ich otcom vždy obaja snažili o to, aby boli v rámci všetkých vzťahových turbulencií šťastné. A myslím, že sa nám to celé tie nasledujúce roky darilo, hoci to vyžadovalo rôzne kompromisy z oboch strán a nebolo to vždy jednoduché.

Kedy ste si povedali, že fajn, opäť mám radosť zo života a urobila som dobre?
Ja som celý čas vedela, že som to urobila dobre, aj keď som to nechápala a zároveň o tom pochybovala. Prežívala som zrazu takú plejádu neuveriteľných emócií od plaču až po eufóriu, aké som predtým veľa rokov neprežila. Spätne na to spomínam ako na skvelú jazdu, i keď to bolo náročné.

Súhlasíte s filozofiou, že v živote každého človeka je všetko, ako má byť, a je na ňom, aby si z toho zobral to, čo treba?
Presne tak. Neznamená to, že by sme sa mali poddať nejakému fatalizmu a povedať si, že to nemáme vo svojich rukách a prijímať všetko, čo sa deje. Tak to nemyslím. V každej situácii je na nás, ako reagujeme a ako sa naše vnímanie tejto situácie bude vyvíjať. My sme tvorcami svojho života. A ako tvorcovia svojho života sa sami občas dostaneme i do poriadneho bahna. A práve v tom bahne sa rodia tie najväčšie a najkrajšie premeny.

Stáňa sa cíti slobodná a šťastná. Na snímke so svojou rodinou.

Foto: facebook Podnikání z pláže

Precestovali ste množstvo krajín, rátate koľko?
Zatiaľ som za svoj život navštívila 43 krajín na štyroch kontinentoch.

Ktorá bola pre vás najviac inšpiratívna a čím?
To asi nedokážem povedať len jednu, pretože je niekoľko krajín, ktoré mali zásadný vplyv na to, kým dnes som, a ktoré ma hlboko zasiahli a inšpirovali. Medzi tie osobnostne rozvojové patrí určite Nepál, Bhútán, mnoho mesiacov strávených na ostrove bohov a démonov Bali, mesiac života v New Yorku a kedysi v puberte i rok v americkom Massachussets, alebo neskôr niekoľko mesiacov života v Španielsku. Rozhodne tu radím i nedávnu návštevu Tanzánie.
Medzi tie, ktoré ma zasiahli svojou prírodnou nádherou by som potom určite vymenovala Island, opäť Nepál a európske alpské krajiny. Ale milujem tiež Thajsko, Mauricius a tú pohodu, ktorú tam človek zažíva. Rovnako tak pre mňa boli nezabudnuteľné dobrodružné cesty v Jordánsku, Arménsku alebo opäť teraz nedávno v Tanzánii.

V tejto spomínanej v Tanzánii ste o tamojších Masajoch skonštatovali, že podľa našej civilizácie sú chudobní, ale naozaj? Ako vnímate ich chudobu/bohatstvo?
Mediálne sú nám predkladaní ako chudáci, pretože žijú pod hranicou chudoby, stanovenou západnou spoločnosťou. So všetkou pokorou k ich ťažkému životu by som ich po tom, čo som mala možnosť medzi nimi chvíľu byť, chudákmi ozaj nenazvala. Nevravím teraz o ľuďoch v krajinách zmietaných vojnami, reagujem na to, čo som prežila v Tanzánii. Ich myseľ nemasíruje neustály tlak médií a sociálnych sietí, sú súčasťou fungujúcej komunity a majú hlboké prepojenie s prírodou a pôdou. Vďaka veľkému diskomfortu sú silnější a odolnejší. Väčšinou sme stretávali ľudí, ktorí vyzerali vo svojom spôsobe žitia spokojne.

Pôsobili na vás radostne?
Rozhodne áno.

Stáňa a jej rodina v Tanzánii, tentoraz s príslušníkmi kmeňa Datoga.

Foto: facebook Podnikání z pláže

Ako vnímajú výdobytky našej civilizácie – mobily, počítače a podobne?
Samozrejme veľa Masajov mobil má, to si nerobím žarty. Mobil majú i bhútanskí mnísi a človeka rozhodne prekvapí, keď sa polozmrznutý vyhrabe ráno zo svojej postele v 4 tisícoch metroch nad morom v Nepále, miestna pani prihodí na oheň jačí trus a potom vytiahne notebook a kontroluje objednávky na Bookingu.

Aký vzťah k peniazom majú Masajovia?
To sa asi nedá nejako univerzálne odpovedať. Rovnako ako v našej spoločnosti, keď niekto má k peniazom a hojnosti vzťah zdravý a niekto má okolo toho množstvo obáv, blokov a predsudkov, bude to tak v každej inej spoločnosti. V tradičných spoločnostiach stále mnoho vecí funguje na báze výmeny. Ja ti dám kozu a ty mi za to dáš niekoľko vriec kukurice. Konkrétne Masajov by sme v našom merítku najskôr popísali ako minimalistov. Žijú v domčekoch zo slamy, blata a kravského trusu, kde majú ohnisko, pár kozích koží a najnutnejší riad. Za domom majú stádo pozostávajúce z niekoľko desiatok až stoviek kôz alebo kráv. To je ich bohatstvo, o ktoré sa starajú, ktoré si strážia.

Život prírodných národov sa často dáva za vzor v starostlivosti o deti – prirodzený pôrod bez zásahov, automatický kontakt koža na kožu, bezproblémové dojčenie, spoločné spanie? Viete opísať ich starostlivosť o deti? Je naozaj taká bezprostredná a príkladná a naozaj bábätká neplačú?
Áno, tieto národy prirodzene pristupujú k deťom tak, ako sa to robilo po tisícročia a čomu v našej kultúre hovoríme vznešeným názvom Kontaktné rodičovstvo. Keď máte jeden hlinený domček a päť detí, ani vám nič iného neostáva než mať dieťa koža na kožu, keď ste porodili v tom domčeku. A dojčiť ho, pretože tak sa to skrátka robí. A jasné, že s tým dieťaťom spíte. Dať takto malé dieťa spať niekam ďalej by predstavovalo nebezpečenstvo.

Kamaráti.

Foto: facebook Podnikání z pláže

Pohodlnosť nášho západného života nás postupne doviedla k tomu, že sme sa od prirodzenej starostlivosti odklonili. Kto dnes rodí doma, kojí dlhšiu dobu alebo spí s dieťaťom, čo je i môj prípad, je hneď lesana, ktorá si zaslúži výsmech. Čo je škoda, opäť by som tu chcela povedať, že to nevnímam tak, že jeden alebo druhý extrém je správny. Ale že každý extrém má svoje pozitíva, ktoré stojí za to vyťažiť, a negatíva, ktorá stojí za to eliminovať. My v Európe máme možnosť voľby. Masajka možnosť voľby nemá.

Skúste to bližšie vysvetliť – aké pozitíva a negatíva myslíte?
V mnohých kmeňoch, nielen v Tanzánii, sa prvých päť rokov života tak nejako počíta s možnosťou, že to dieťa neprežije. Keď tých päť rokov prežije, potom sa už predpokladá, že sa dožije dospelosti. Takto u nás nad deťmi vôbec nepremýšľame. Našťastie, samozrejme! Je úžasné, aký prístup máme k hygiene, osvete i zdravotníctvo.

Ďalšou kapitolou sú väčšie a dospievajúce deti. U nás je in nevýchova a voľnosť. Lenže celá spoločnosť zabudla, že u tradičných národov s tým ide ruka v ruke i veľká zodpovednosť. Päťročné dieťa má na starosti celé stádo kôz a pol dňa je s nimi a ďalšími podobne starými deťmi vonku na pastve. Samé sa stará o to, či sa najedlo a či mu nie je zima. Naše európske päťročné deti sa pomaly nevedia ani samé obliecť, všetko sa robí za ne. Dospievajúci sa v tradičných spoločnostiach úplne automaticky podieľajú veľmi intenzívne na chode domácnosti. Dospievajúci v Európe frčia na Tik Toku, a keď majú umyť riad, prevrátia očami. Mimochodom, pre moje staršie deti bola Tanzánia v tomto ohľade krásna lekcia.

Ako je to tam s plienkami?
Konkrétna Masajovia praktikujú bezplienkovú metódu. (úsmev)

Na vaše cesty beriete aj svoje deti, čo všetko im to dáva do života?
Spoločné cesty sú hlavne skvelý spoločne strávený čas. Deti rastú veľmi rýchlo a v tom kolotoči domácich povinností, školy, škôlky a krúžkov to človeku utečie pod rukami. Ani sa nenazdáte a už sú takmer dospelí. Na cestách spoločne prežívame dobré i zlé intenzívne každý deň a je to skvelý spôsob, ako svojim deťom do života naozaj dávať kus seba a toho, čomu človek verí, a čo tým deťom odovzdať chce. V neposlednom rade je to, samozrejme, i veľký zdroj inšpirácie, zážitkov, radosti i diskomfortu, z ktorého, ako verím, pramení sila, prispôsobivosť i ochota robiť nové veci a posúvať sa tým vpred.

Pandémia koronavírusu zasiahla aj do cestovateľských plánov, vďaka online vyučovaniu však mohli viac ciest absolvovať aj Stánine staršie dcéry.

Foto: facebook Podnikání z pláže

Nevyčítajú vám napríklad, že nemajú dosť času na svojich stálych kamarátov doma, nejaké záujmové krúžky a podobne?
Rozhodne áno. (úsmev) Teraz je doba trošku iná, covid zamiešal kartami, takže naopak myslím, že staršie deti boli radi, že nemusia jeseň a zimu tráviť zatvorené pri online škole doma v Česku, ale môžu sedieť pri online škole na Mallorke alebo Zanzibare a popoludní skočiť do bazénu či sa ísť prejsť po pláži. Za normálnych okolností sme so staršími deťmi školu a krúžky vždy optimalizovali tak, aby chýbali len málo. Často sme cestovali len s mladšími v dobe, keď staršie boli u otca. Mnoho ciest sme tiež plánovali tak, aby sme sa stretli s priateľmi, ktorí majú podobne staré deti a naše deti tak boli v kontakte s rovesníkmi.

Nemáte problém sa po návrate preorientovať na náš systém života a fungovania v krajine?
Niekedy je to výzva. Väčšinou to vedie k nejakým intenzívnejším zmenám v našom doterajšom živote a fungovaní.

Ako zasiahla do vašich ciest a práce pandémia COVID-19?
Vlastne pomerne pozitívne. Prvé pozitívum je, že tým, že staršie deti majú školu online, mohli s nami v uplynulých mesiacoch stráviť oveľa viac času na cestách a my sme vďaka tomu boli v zahraničí viac než by sme boli za iných okolností v tomto období. Napríklad na začiatku roku to zvyčajne robíme tak, že niekam letíme, staršie deti doletia po troch týždňoch, strávia s nami 2-3 týdžne, ktoré sú naviac skombinované s jarnými prázdninami a potom letia domov, my zostávame. Tentoraz to bolo inak a strávili s nami v Tanzánii vďaka online škole šesť týždňov. Na jeseň sme z rovnakého dôvodu mohli byť dva mesiace na Mallorke.

Z každej cesty si prinesiem niečo, čo potom aplikujem vo svojom živote, vraví Stáňa.

Foto: facebook Podnikání z pláže

Ďalším pozitívom je, že objavujeme destinácie, do ktorých by sme normálne nešli, pretože by nám to buď nenapadlo, alebo by sa nám zdalo, že nestoja za to. Vďaka tomu sme v roku 2020 boli v Chorvátsku na ostrove Mljet, ktorý ma absolútne nadchol svojou priezračne modrou vodou a krásnou prírodou, následne v septembri na Sicílii a na jeseň na už spomínanej Mallorke. Tam som nikdy netúžila ísť, pripadala mi turisticky preexponovaná. Vďaka covidu sme ju zažili v podstate prázdnu a mohli obdivovať naozaj nádherné scenérie pláží a zátok. To isté Tanzánia a Zanzibar, zvolili sme ich preto, že nikam inam sa nedalo ísť tak ľahko ako tam.

A protipandemické opatrenia?
V každej krajine človek pozná iný prístup k pandémii, k reštrikciám, iný prístup k ich dodržiavaniu alebo strachu spojenému s ochorením, čo sa mi zdá pomerne inšpiratívne a rozširuje mi to moje obzory pri vytváraní si vlastného názoru na vec.

Z hľadiska cestovania to nesie, samozrejme, i nejaké negatíva. My radi cestujeme bez plánov z jednej krajiny do druhej, čo je teraz z dôvodov veľkých reštrikcií a testov úplne sťažené, do niektorých krajín, ktoré máme radi alebo sme ich mali v pláne, sa nedá cestovať vôbec. Kvôli testom sa, samozrejme, zvyšujú i náklady na samotnú cestu a človek nemôže plánovať ďaleko dopredu, pretože nevie, aké pravidlá budú či nebudú platiť.

Keby ste si mohli vybrať, v akej spoločnosti by ste chceli žiť?
V spoločnosti, ktorá ctí prírodu i tradičné hodnoty rodiny a života, žije komunitne, previazane a zároveň využíva benefity našej modernej civilizácie.

Láka Vás teda skôr život prírodných národov, alebo radšej ich takto vďaka výdobytkom našej civilizácie len spoznávate a potom zas idete ďalej?
Vždy si z toho odnesiem niečo pre svoj vlastný život. Nejako sa verejne netajím tým, že som lesana, ktorá je eko, bio, rodila dve deti doma, rada si pestuje vlastnú zeleninu, pečie vlastný chlieb a chodí v dlhých sukniach.

Rovnako milujem svoju profesiu, ktorá je založená na vzdelávaní pomocou internetu, videí, sociálnych sietí a moderných technológií. Milujem interiérový design a rada objavujem nádherné miesta po svete. Ako som už niekoľkokrát zmienila, rada si beriem z každého typu spoločnosti to, čo pre seba a svoju rodinu považujem za funkčné. V mnohom si to môže odporovať a neznamená to, že by som to považovala za funkčné pre každého človeka. Verím, že každý má svoju jedinečnú cestu, ktorá je správna práve pre neho. Mnoho ľudí ale žije tak, ako sa od nich očakáva alebo ako to robia ostatní bez toho, aby premýšľali nad tým, čo naozaj chcú.

Pôrod doma bol pohodový, takmer bezbolestný, čo Staňa pripisuje cvičeniam Wima Hofa.

Foto: facebook Podnikání z pláže

Pred časom ste absolvovali kurz Wima Hofa – ostali ste pri otužovaní a praktizujete jeho cvičenia?
Áno, bola som na Wimovom týždennom letnom kempe v Pyrenejach v lete 2018. Rozhodne to bola pre mňa skúsenosť, ktorá mala zásadný vplyv na môj život. Otužovanie vnímam ako spôsob, ako byť silná a odolná nielen fyzicky, ale predovšetkým psychicky. Naša spoločnosť je extrémne zhýčkaná a z toho potom pramení i naša nízka odolnosť k fyzickému i duševnému stresu. Otužovanie mi i veľmi pomohlo k tomu, že som sa naučila pracovať s vnímaním bolesti a vďaka tomu bol okrem iného i môj posledný pôrod úplne pohodový, povedala by som bezbolestný. To hlavné, čo ma na Wim Hof metóde nadchlo bolo, že som našla ďalší spôsob, ako sa viac prepojiť sama so sebou. Zároveň jeho dychová technika je niečo, čo je neoddeliteľnou súčasťou môjho života, predovšetkým ak sa necítim dobre, niečo na mňa lezie, bolí ma hlava alebo mám pretlak myšlienok. Vždy mi to pomôže.

Čo máte v pláne najbližšie?
Integrovať do svojho života myšlienky a zážitky z našej nedávnej cesty po Tanzánii. Naše plány sú ešte vo fáze semienka, až vyklíči, dozviete sa to určite na mojom instagrame.



Komentáre k článku:
  • používateľ nemá avatar7luba7 4. apríla 2021 o 16:53

    Lesana ktorá je eko, bio .... bohužial pravdepodobne ste aj rekordérka v zanechávaní uhlíkovej stopy- CO2 emisií
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatar7luba7 4. apríla 2021 o 17:40

    Chaoticky zivotny rezim prinasa chaoticke zlomkove postrehy. Ok, pani ma product ktory predava, ale predavat ho zaobaleny do osobneho sna a este k tomu vydavat svoje benefity a dojmy z cestovania za nejaku inspirativnu pravdu je fakt naivne.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarIvana50 5. apríla 2021 o 08:08

    5-ročné masajské dieťa sa samé nemusí obliekať !
    @zareaguj


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >