Dcéra si robí po svojom, vôbec ma neposlúcha, neviem, čo s tým, sťažuje si Eva.
Foto: shutterstock.comZovšeobecním to na príklade s tričkom: Odlož si to tričko, poviem jej, no akoby som hrach na stenu hádzala. Dcéra prikývne, a ďalej si pokračuje vo svojej činnosti. Keď jej to pripomeniem druhýkrát, scéna sa opakuje. Tretíkrát zvýšim hlas a ona sa konečne pohne.
Samozrejme, že nechcem robiť veci za ňu, aby si nezvykla, že ju všetci obskakujú a ona sa bude iba hrať. No aj tak som už vyskúšala odložiť tričko namiesto nej s tým, že som jej to povedala. „Chcem tu mať poriadok, tak som ti odložila to tričko,“ tak som to vyčítala z kníh, ktoré radia rodičom, že majú hovoriť o sebe, nie o deťoch. Dcéra mi za to síce poďakovala, ale na jej správaní v ďalšom podobnom prípade to nič nezmenilo.
Premýšľala som aj, že by som jej to tričko niekam schovala, aby ho potom nevedela nájsť a tak si uvedomila, že sa o veci musí starať, ale to by nezabralo, pretože by si jednoducho zobrala niečo iné.
Nie je to však len o odkladaní vecí. Platí to rovnako v prípade, ak jej poviem, nech sa dá do pyžama, ide osprchovať, umyje si zuby. To sa jej väčšinou nechce, tak možno preto otáľa, neviem.
Premýšľala som, či to nebude aj tým, že jej dávam úlohy, ktoré robí nerada. Pretože ak robíme niečo, čo ju zaujíma, pomáha ochotne. Život však nie je len o tom, čo robiť chcem, ale o tom, čo robiť treba, a myslím si, že by sa to malo učiť už aj šesťročné dieťa.
No po svojom si robí celé roky. Už keď bola menšia, napríklad sme jej vraveli, aby nenechávala otvorenú bráničku, pretože ujde pes, tak to vôbec nerešpektovala. Väčšinou to vysvetľovala tým, že zabudla.
Snažíme sa ju tiež držať od sladkostí. A hoci jej vysvetľujeme prečo, a ako škodia, je schopná ich potajme jesť a klamať.
Ešte jeden príklad na záver: Mali sme dohodu, že sa môže ísť hrať vonku, ale za ihrisko nepôjde. A ak, tak sa príde opýtať. Samozrejme, že to nerešpektovala. Keď som ju našla za ihriskom a doma to s ňou potom riešila, ešte mi vyčítala, že som zlá, pretože som jej nedovolila hrať sa vonku. O tom, že ona nedodržala sľub, ani slovo. Snažila som sa jej vysvetliť, že potrebujem vedieť, kde je, a že ak sa niečom dohodneme, má to platiť, že o tom je dôvera. Nechápala, alebo nechcela chápať. Napokon som debatu uzavrela s tým, že áno, nedovolila som sa jej hrať vonku a ani nedovolím, ak ona nebude dodržiavať dohody. A to zabralo. Bolo to však dlhých 15 minút sĺz, kriku, obviňovania...
Priznám sa, neviem, čo s tým. Na jednej strane chcem, aby mala moja dcéra vlastnú hlavu a nerozsypala sa pred prvou autoritou, na druhej strane som však presvedčená, že určité hranice mať musí. A je pre mňa obrovský boj jej ich nejako vytýčiť. Nie som si istá, či postupujem správne, mám pocit, že niekde robím chybu. Viete mi poradiť?
Svoje rady a názory nám môžete napísať na e – mail redakcia@ahojmama.sk. Traja z vás od nás získajú produkt slovenskej prírodnej kozmetiky Dulcia. Ak tiež máte so svojím dieťaťom problém, na ktorý by ste chceli poznať názory iných, napíšte nám aj o ňom.
Tešíme sa na vaše príspevky!
Tešíme sa na vaše príspevky!
