Netrestajme sa za chyby. A deti už vôbec nie.
Foto: Shutterstock.comZa chyby sa totiž v školskom systéme, ale nielen v ňom zvykne trestať, pritom je dôležité, aby ľudia dokázali chyby vnímať ako niečo prirodzené a poučiť sa z nich. To, žiaľ, majú problém mnohí dospelí, a je pochopiteľné, že vnímanie chyby ako niečoho zlého, čo nemá byť, prenášajú aj na deti.
„Môj syn sa veľmi hnevá, keď sa mu niečo nepodarí. Niekedy sa rozplače a niekedy sa dokonca snaží nezdar zatajiť,“ potvrdzuje Katarína z Bratislavy, matka školáka na prvom stupni. Ako dodáva, snaží sa mu vysvetľovať, že robiť chyby je prirodzené, dieťa má však opačný postoj akoby zažitý. „Keď bol menší, s manželom sme ho často opravovali a tiež si myslím, že to môže mať aj zdedené po nás. Patrím tiež k tým, ktorí si vyčítajú, keď sa im niečo nepodarí, lebo spravili chybu,“ dodáva.
Je to, samozrejme, zbytočná prísnosť. Chyby a omyly sú podľa detskej psychologičky Michaely Artemiou súčasťou nášho života, a vďaka nim sa môžeme posunúť v osobnom raste i viac naučiť. A práve to by sme mali naučiť aj deti, aby chyby, svoje aj iných, brali ako niečo prirodzené. „Ak dieťa dokáže prijať a spracovať pocit zlyhania, rozvíja tým vlastnú schopnosť riešiť problémy, posilňuje svoju vytrvalosť a rovnako sebavedomie,“ myslí si Michaela Artemiou.
Ako to však dosiahnuť? Odborníčka odporúča vytvoriť dieťaťu primerané prostredie, v ktorom mu je umožnené experimentovať bez tlaku na výsledok. Ak sa mu v takomto prostredí niečo nepodarí, bude mať čas a priestor v pokoji chybe lepšie porozumieť a vziať si z nej skúsenosť ako ponaučenie.
Rodičia by namiesto hodnotenia chýb ako zlyhania mali s deťmi hovoriť o tom, čo sa z daného nezdaru môžu naučiť. Pochopiteľne, láskavo a pokojným tónom. „Povzbudenie, pochvala za snahu, ale aj pomoc pri hľadaní riešenia – to všetko deťom ukazuje, že urobiť chybu nie je konečný stav, ale naopak vždy nás učí niečomu novému,“ potvrdzuje detská psychologička.
Skvelou voľbou ako deti učiť, že chyby sú niečo prirodzené a posúvajú nás ďalej, sú kreatívne aktivity. Ilustrátorka Tina Minor vníma umenie ako krásny proces, kde sa každá „chyba“ stáva výzvou a dobrodružstvom na ceste k výsledku. „Často sa stáva, že mi pri tvorbe niečo nevyjde tak, ako má. Buď mi ujde linka, alebo mi farba vytvorí škvrny tam, kde som ich neplánovala. V niektorých prípadoch zistím, že farebnosť, ktorú som si vymyslela, akosi nepasuje. Alebo, že kompozícia celkovo nesedí. Nikdy mi nič z toho neprišlo ako chyba. Práve naopak. Brala som to ako výzvu, vymyslieť to celé inak. Čiary či škvrny mimo plánovaného konceptu vytvárajú krásnu hravosť diela a dodávajú mu živelnosť,“ delí sa o skúsenosť.
Umenie môže byť skvelým prostriedkom aj pre deti, ako sa naučiť neodsudzovať za chybu, ale pracovať s ňou. Ak, samozrejme, nebudeme pri ich výkresoch či inej tvorbe posudzovať a hodnotiť výtvor podľa vlastných predstáv. Napokon, umelec potrebuje uznanie, nie kritiku. A aj nedokonalosť je vo svojej podstate dokonalá.
