Soňa Pekarovičová
Foto: archív Sone PekarovičovejO čom je reč, keď sa povie filiálna terapia? Aká je jej história, aké má ciele?
Filiálna terapia je kurz rodičovských zručností, ktorý je postavený na princípoch terapie hrou zameranej na dieťa. Jej základom je viera, že rodič sa dokáže stať terapeutom pre svoje dieťa. Podľa výskumov veľmi úspešne, pretože oproti terapeutkám a terapeutom dokážu rodičia nadviazať na vzťah, ktorý už s deťmi majú vytvorený. A aj vďaka tomu, že sú s deťmi v oveľa intenzívnejšom kontakte ako terapeutky a terapeuti.
Začiatky Filiálnej terapie ako kurzu pre rodičov detí vo veku od 3 do 8 rokov sa datujú k roku 1980. Za autora sa považuje Garry Landreth z Texasu, ktorý zostavil desaťtýždenný kurz. Na Slovensko ho v tejto podobe priniesla psychologička Zuzana Tatarová. Pod hlavičkou Play Therapy Institute – Inštitútu terapie hrou vzdeláva lektorky na Slovensku a v Českej republike. V dnešnej dobe môžu rodičia absolvovať kurz, ktorý sa viac zameriava na deti staršie ako osem rokov alebo naopak mladšie ako tri roky. Ako všetko, aj kurz Filiálnej terapie sa stále vyvíja.
Cieľom kurzu je posilniť kvalitu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a vďaka tomu zmierniť ťažkosti v správaní detí a zmierniť ich stres. Názov kurzu sa odvodzuje od anglického „filial therapy", keď sa Zuzana s kolegyňami snažili nájsť slovenský ekvivalent. Vo svete sa začína používať nový termín „Child-Parent Relationship Therapy", laicky preložené ako Terapia zameraná na vzťah dieťa-rodič. V kontexte Slovenska je možno dobré upozorniť, že niektorí odborníci používajú termín filiálna terapia, ale nie v tomto kontexte.
Ako ste sa k filiálnej terapii dostali vy a prispôsobili ste si ju v niečom na svoj obraz?
Už veľmi dávno som absolvovala trojdňovú ochutnávku terapie hrou a filiálnej terapie. Veľmi sa mi to páčilo a oslovilo ma to. Keď som založila CentrumDys, bola terapia hrou hneď prvým kurzom, ktorý som absolvovala. Po roku vzdelávania nasledovala prax pod supervíziou Inštitútu terapie hrou. Až po nadobudnutí skúseností s deťmi počas poradenstva som si doplnila vzdelávanie a stala som sa lektorkou kurzu Filiálnej terapie.
Nie som si istá, či som si kurz nejak prispôsobila. Dodržiavam manuál a štandardy platné pre túto metódu. Skôr by som povedala, že vzhľadom na moju cieľovú skupinu častejšie prichádzam do kontaktu s rodičmi detí s poruchami učenia sa a pozornosti. Pre ne prispôsobujem obsah o stratégie vhodné pre deti s touto diagnózou. V každom prípade mám za sebou už vzdelávanie niekoľko desiatok rodičov a každý rodič je iný. Vždy sa snažím reagovať na konkrétne potreby rodičov a to robí každý jeden kurz jedinečným.
Pri hre s dcérkou.
Foto: archív Sone PekarovičovejPrečo je práve hra tak veľmi dôležitá v rozvoji vzťahu medzi rodičom a potomkom?
Najmä preto, že hra je prirodzeným spôsobom, akým sa deti vyjadrujú. Krédom hrových terapeutiek je, že hračky sú pre deti ako slová a hra je ako rozhovor. Počas kurzu sa rodičia učia rozprávať sa s deťmi ich prirodzeným jazykom, teda hrou. Je veľkým omylom, myslieť si, že malé deti dokážu rozprávať o svojich emóciách, ťažkostiach či strese. Takýto rozhovor je veľmi komplikovaný a deti do približne deviateho veku života naň nie sú vývinovo pripravené. Deti prosto nie sú malými dospelými. Ak sa teda v dôsledku napätých vzťahov v rodine či náročných situácií rodina rozhodne konať, je hra pre dieťa prirodzenejším spôsobom ako rozhovor.
Kto sa na kurz hlási, akí rodičia? S akými problémami do terapie vstupujú?
Rodičia prinášajú rôzne témy a naozaj mám pocit, že príbeh každého je osobitý. Niekedy rodičia do kurzu vstupujú s očakávaniami, ktoré sa týkajú ich samých. Napríklad chcú menej kričať na deti, chcú vedieť, ako podporiť dieťa, ako reagovať na nejaký typ jeho správania, napríklad úzkostlivosť či agresiu. Inokedy sú očakávania rodičov smerované na deti. Chcú, aby zmenili svoje správanie, ktoré rodičom spôsobuje obavy, napríklad nerešpektovanie autority, zlé vzťahy medzi súrodencami. Často ku mne prichádzajú rodičia detí s poruchami pozornosti a učenia sa, pretože cítia, že ich deti potrebujú podporiť.
Ako kurz konkrétne prebieha? Zmenila niečo súčasná koronakríza?
Kurz je rozdelený na minimálne desať stretnutí. Počas nich sa rodičia učia konkrétnym rodičovským zručnostiam, ktoré môžu využívať pri riešení dennodenných situácií a zaväzujú sa, že sa budú so svojím dieťaťom jedenkrát do týždňa tridsať minút hrať. Voláme to špeciálna polhodinka. Počas nej sa učia nové zručnosti, ktoré vďaka tejto skúsenosti prirodzenejšie prenášajú do bežného života. Polhodinky sa nahrávajú a na stretnutiach sa pracuje so záznamom, takže rodič dostáva konkrétnejšiu spätnú väzbu. Prináša vlastné prežívanie danej situácie, čo vnímam ako intenzívnejší zážitok v porovnaní so skúšaním si situácií cez rolové hry. Úžasná je spätná väzba od ostatných rodičov. Veľmi často vzniká medzi nami puto a pocit, že nie sme v tom sami.
Koronakríza zmenila mnoho. Napriek tomu, že kurz realizujem v malej skupinke piatich rodičov, aj tak som ho presunula do on-line prostredia. Prebehli takto už dva kurzy a teraz v decembri budú ďalšie. Prekvapivo mi to otvorilo možnosti, pretože na kurz sa môžu prihlásiť ľudia z celého Slovenska a z regiónov, kde tento kurz nie je dostupný. To je niečo, čo ma teší. Preto si myslím, že on-line forma kurzu ostane už natrvalo v mojej ponuke.
Ako prebiehajú hravé polhodinky?
Prvé tri stretnutia sa venujú príprave rodičov, aby polhodinky vedeli zrealizovať. Rodičia si zozbierajú hračky, ktoré sú určené len na tieto špeciálne polhodinky. S deťmi sa hrajú tak, ako ich to spolu učíme. Raz jedna mamička s nadsádzkou poznamenala, že „zakázali ste mi hovoriť všetko, čo som doteraz hovorila". Niežeby som si myslela, že je to úplne tak, ale naznačuje to, že hra prebieha inak. Navonok vidíte obyčajnú hru rodiča s dieťaťom, ale v skutočnosti je za tým viac. Je to premyslená hra, ktorá sa plne sústredí na potreby dieťaťa a to je ten malý zázrak, ktorý uzdravuje a zlepšuje vzťahy medzi rodičom a dieťaťom.
V čom je spôsob hry jedinečný a s akými hračkami sa konkrétne deti hrajú?
Rodičia sa učia počas kurzu hrať s deťmi iným spôsobom. Učia sa dávať deťom priestor napríklad dôsledným reflektovaním. Neobmedzujú deti v hre otázkami, chválou či vkladaním vlastných obsahov. Často rodičom hovorím, že pri tejto hre sú deti režiséri a oni hercami. Takže spôsob, akým do hry rodičia zasahujú, je úplne iný a pre deti jedinečný.
Čo sa týka hračiek, existuje zoznam potrebných hračiek, ktoré sa používajú. Sú to bežné hračky ako autíčka, bábiky, vojačikovia. Všetky tieto hračky nútia dieťa komunikovať, sú to takzvané projektívne hračky. Druhou podstatou je, že sú starostlivo vyskladané tak, aby ponúkli možnosť vyjadrenia bežných situácií, ktoré dieťa prežíva. Majú tu zastúpenie hračky bežného života, hračky na vyjadrenie agresie, hračky umožňujúce prejaviť starostlivosť či pomôcky na tvorenie. Ďalšou významnou ingredienciou hry je to, že sú hračky pre deti nové. Nemyslím tým, že sú novokúpené. Väčšinou ich rodičia vyskladajú z vyradených hračiek, zozbierajú od známych alebo si ich navzájom povymieňajú. Krabica s hračkami na polhodinku sa vyberá len na polhodinku. Deti sa s polhodinovými hračkami bežne nehrajú a to im dáva punc výnimočnosti.
Môžete spomenúť i nejaký konkrétny príklad z vašej praxe, keď terapia hrou pomohla?
Do hry a polhodinky sa vždy vkradne realita života. Niekedy je schovaná v hrových motívoch, inokedy v konkrétnych interakciách. Rodičia sa učia reagovať novým spôsobom a zrazu musí inak reagovať aj dieťa. Príkladom zmeny sú slová Renáty, ktorej syn mal poruchu pozornosti a skúsenosť so šikanou v škole: „Počas kurzu som sa začala sústrediť na to dobré, čo spolu so synom máme. Predtým som syna veľa vnímala cez jeho problémy. Keď som s tým prestala, syn začal cítiť tú zmenu. Prestal si hovoriť „Nedokážem to", prestal sa vyhrážať „Vyskočím z okna", stal sa spokojnejším." Väčšinou za zmenou stojí konkrétna zmena v správaní rodiča.
Ak hovoríme o poradenstve s prvkami terapie hrou, ktoré robím ja s detskými klientami, tam sa zmeny dejú prostredníctvom vzťahu medzi mnou a dieťaťom. Snažím sa vytvoriť pre dieťa bezpečné prostredie, v ktorom sa nebojí vyjadriť svoje skutočné pocity. Vďaka akceptácii všetkých pocitov môže dieťa opakovane zažiť v bezpečnom prostredí stresujúce situácie. Vďaka hre a hračkám si môže držať bezpečný odstup od reality a získať kontrolu nad situáciou. Vďaka tomu sa dejú pozitívne zmeny v správaní. Napríklad žiarlivosť na staršieho súrodenca, ktorá sa prejavovala konfliktami a naschválmi, sa zmení a dieťa sa cíti vo vzťahu k súrodencovi sebavedomejšie. Alebo obavy a úzkosti spôsobené zlým zážitkom v škole sa v hre opakovane prežijú. Dieťa nájde nové spôsoby riešenia a zmiernia sa prejavy úzkosti.
Hracie polhodinky u Pekarovičovcov.
Foto: archív Sone PekarovičovejAké hlavné zmeny kurz filiálnej terapie prináša vo vnímaní rodičovstva?
Každý rodič prechádza svojou vlastnou cestou. Často vravím, že počas kurzu sa nemenia deti, ale rodičia. Mám pocit, že každý si nachádza svoje témy a prežíva svoje vlastné momenty a uvedomenia. Veľakrát rodičia počas kurzu objavia vlastné zranenia, ktoré ovplyvňujú ich rodičovstvo. Ako keď mamička, ktorá bola vychovávaná veľmi prísne, nevedela nastavovať pevné hranice deťom, pretože sa nechcela k deťom správať rovnako, ako sa správali k nej. Avšak bezhraničnosť vo výchove spôsobovala iné ťažkosti. Vďaka kurzu sa naučila byť stále láskavá, ale dôsledná v dodržiavaní hraníc. Alebo moment, keď dieťa s komunikačnými problémami počas polhodinky prestalo komunikovať verbálne. Vtedy sme objavili potrebu dieťaťa menej upriamovať pozornosť na korekciu reči. Alebo keď si mama uvedomila, že jej snaha pomáhať dieťaťu bola prehnaná natoľko, že znižovala jeho sebavedomie, až sa cítilo menejcenné.
Určite filiálnu terapiu uplatňujete aj vo svojom vlastnom rodičovstve. V čom pomáha vám?
Myslím si, že všeobecne moja práca veľmi ovplyvňuje môj rodinný život. A je to vidieť aj na mojich sociálnych sieťach, kde o tom často píšem. V prvom rade robím so svojimi deťmi polhodinky. Začali sme pred štyrmi rokmi a polhodinky sú s nami stále. To mám na tomto kurze rada. Po desiatich týždňoch rodičia dostanú nástroj na celý život. Postupne ako deti rastú, charakter polhodiniek sa mení. Dodržiavanie princípov nám zachováva stále potrebné čaro. Nechcem, aby ste mali predstavu, že sa hrám nepretržite. Počas roka mávame pauzy. A keď cítim, že u nás atmosféra hustne alebo keď si deti na polhodinky spomenú, tak si ich zaradíme do svojho života.
No a rodičovské zručnosti, ktoré učím rodičov, používam bežne doma. Veď by to bolo čudné, aby som učila rodičov niečo iné ako to, čo robím doma. Mám pocit, že sú mojou neoddeliteľnou súčasťou. I keď opäť, nechcem, aby mal niekto dojem, že sa to deje stále. Ale určite vždy, keď prežívame ťažké obdobia, ako prvé, čo robím pre upokojenie, sú zručnosti práve z kurzu Filiálnej terapie.
Mgr. Soňa Pekarovičová je špeciálna pedagogička, autorka konceptu CentrumDys, ktoré sa zaoberá pomocou rodinám detí s varovnými signálmi ukazujúcimi na poruchy pozornosti a učenia sa. Cieľom je deti a rodičov čo najlepšie pripraviť na nástup do školy. Medzi hlavné činnosti patria stimulačné programy pre deti, edukácia rodičov a realizácia poradenstva s prvkami terapie hrou. Kontakt: www.centrumdys.sk, pekarovicova@centrumdys.sk.
Pozvánka ku hre.
Foto: archív Sone Pekarovičovej
