K radostnému vzťahu s dieťaťom a vzájomnej dôvere netreba veľa. Stačí pozorne počúvať a hovoriť o vlastných pocitoch.
Foto: shutterstock.com„Nesprával si sa pekne. Nerob to!“ Časté vety, bez ktorých si mnoho dospelých ani nevie predstaviť komunikáciu s dieťaťom. A hoci to aj myslia v dobrom, výčitky, napomínania či zákazy nemajú na dieťa ten účinok, ako by si rodičia želali alebo predpokladali. „Dieťaťu nimi akurát dávame najavo svoje neprijatie,“ varuje Nancy v knihe Ako byť skvelým rodičom.
To môže potom prerásť až do vzájomného odcudzenia sa. Deti totiž prichádzajú k záveru, že ich nikto nepočúva, nerozumie ich pocitom a stále im niečo vyčíta. A potom v snahe vyhnúť sa bolesti a prípadným ďalším výčitkám začnú radšej pred rodičmi svoje myšlienky tajiť.
Rodič-policajt?
Dospelí si často vôbec neuvedomujú, koľko zákazov, výčitiek a napomínaní je v ich komunikácii s potomkami. V mnohých rodinách je podľa Nancy dokonca komunikácia obmedzená len na kritiku. „Súhlas, sympatie či vyjadrenie radosti sa dostávajú na okraj, alebo celkom mimo vzájomnej komunikácie. Rodičia sa neraz správajú ako policajti, ktorí vydávajú rozkazy a zákazy,“ pripomína.Čo teda robiť? „Hovorte s dieťaťom a počúvajte ho, aby hovorilo,“ radí odborníčka. Ak dieťa akceptujete, dajte mu to najavo tak, aby tomu aj rozumelo.
V konkrétnych situáciách to znamená napríklad potvrdenie detských postojov namiesto snahy ich za každú cenu ovplyvňovať. Napokon, zmeniť pocit alebo názor aj tak nikto nikdy nedokázal na niečí pokyn. „Rozumiem, čo tým myslíš. Chápem, čo mi chceš povedať,“ to je to, čo deti potrebujú počuť.
Nehovorme im, ako sa majú cítiť
Niekedy naozaj stačí iba toto konštatovanie a pozorné počúvanie. Odborníčka na rodinný život vystríha pred tým, aby rodičia deťom kázali, ako sa majú cítiť. „Keď sa nám deti zveria so svojimi pocitmi, začneme im často hovoriť, ako sa majú alebo nemajú cítiť – ako keby naše logické tvrdenia mohli poprieť ich pocity! Robíme to preto, že sme sa naučili, že negatívne pocity sú zlé a nemáme ich mať,“ vysvetľuje.Opak je však pravdou – najľahšie sa človek negatívnych pocitov zbaví, ak ich vyjadrí. A pre dieťa to platí tiež. „Potláčanie pocitov navyše ničí sebaúctu,“ zdôrazňuje Nancyvan Peltová.
Pozor na gestá
Pripomína tiež, že si treba dávať pozor aj na neverbálnu komunikáciu. Niekedy síce rodič mlčí, stačí však povzdych, prevrátenie očami, úškrn alebo buchnutie dverami, čím dá najavo svoj nesúhlasný postoj, po ktorom sa dieťa stiahne.Správna a účinná komunikácia s dieťaťom je teda jednoduchšia než by si niekto myslel. Vypočujte všetko, detské úvahy, nápady, pocity bez zľahčovania a popierania. „Vaše deti sa vám začnú zverovať s najrôznejšími problémami, o ktorých ešte nikdy nehovorili a váš domov sa stane miestom, kde sa dá žiť a rásť,“ sľubuje Nancy van Peltová.
Konštatovania bez výčitiek
Samozrejme, sú situácie, kedy rodič s dieťaťom naozaj nesúhlasí. Vtedy je však lepšie a účinnejšie hovoriť o sebe než o dieťati. Vyjadriť pocity, opísať, prečo ich máte a vysvetliť, aké ťažkosti správanie dieťaťa spôsobuje. Teda namiesto „Si neporiadny! Zas si všade rozhádzal hračky!“ môžete povedať: „Naozaj ma hnevá, že si si ešte neposkladal hračky. Nemôžem urobiť večeru, kým sú po celej kuchyni.“„Ja-vyjadrenia sú vysvetlením emócií, ktoré majú rodičia vzhľadom na nevhodné správanie dieťaťa. Neodsudzujú, len vyjadrujú, ako na nich pôsobí jeho správanie. Rozlišujú medzi dieťaťom a jeho konaním,“ vysvetľuje dôležitý rozdiel Nancy.
Naproti tomu Ty-vyjadrenie si dieťa často vysvetľuje ako útok. „Ja-vyjadrenie je preňho skôr opisom rodičovských pocitov,“ dodáva. Neobsahuje príkazy, nadávky, odsúdenie ani pokyn, čo robiť. Naopak, je v tom dôvera, že to dieťa vyrieši samé. „Zodpovednosť za zmenu zostáva na dieťati, čo mu pomôže sa naučiť, že je zodpovedné za vlastné správanie,“ vraví Nancy van Peltová.
