Štvorročný Andrej jedol dážďovku. Niežeby mu chutila, zo zvedavosti. Nepoznal, čo je to za zviera, nevedel, že sa toho treba báť alebo štítiť. Skúmal si ju po svojom. Problém nastal, až keď ho zbadal jeho otec a nakričal naňho, čo to robí. Vtedy sa dážďovka preňho stala niečím negatívnym, čoho sa treba báť, v horšom prípade i zašliapnuť. Úplne zbytočne.
Bŕŕŕ! Že v živote nikdy?! Čoho sa štítite vy, vaše dieťa nemusí.
Foto: shutterstock.com
Samozrejme, dážďovky sa nejedia, Andrej by však zrejme na to prišiel aj sám. Bez kriku, ľaknutia či zahanbenia z otcovho kárania.
Deti sa rodia čisté, bez nenávisti, predpojatosti, predsudkov. Majú svoje potreby, ktorých sa dožadujú, to áno, zlo v nich však nie je. Ani túžba haniť či ubližovať. Spoznávajú svet a je chvályhodné, že si hľadajú vlastné spôsoby.
Je na dospelých, aby k nim citlivo pristupovali a nechávali im priestor, aby si samé vybrali, čo si budú myslieť o iných ľuďoch, zvieratách alebo činnostiach. Úloha rodičov je o to dôležitejšia, že deti sú na nich fixované a veľmi ľahko preberú vzorce správania. Postoje dieťaťa sú teda do veľkej miery ovplyvnené postojmi rodičov, preto je veľmi dôležité, ako tí dávajú najavo svoje pocity a názory.
Príklad je najsilnejší učiteľ, tu je niekoľko tipov, ako sa zachovať.
Zdržme sa hodnotení
Nech sa nám nejaký človek čo ako nepáči, stále je to iba náš názor. V každom človeku je dobro, len musí mať priestor prejaviť ho. Michaela to zistila v čakárni u lekára. „S trojročnou dcérou sme sedeli pred zubnou ambulanciou. Došli tam traja teenageri, samé „ty kokso,“ otrhané rifle, pili sladkú limonádu, niečo vyťukávali v mobiloch. Dcéra ich neskryte obzerala, ja nenápadne tiež. Potom sme šli do ambulancie, keď sme vyšli, oni ešte stále čakali. Dcéra si obliekala kabátik, a tu, čuduj sa svete, jeden z partie jej veľmi milo a ochotne pomáhal so zapínaním. Sám od seba, sklonil sa k nej, ešte jej aj napravil čiapku. Bol z neho úplne iný človek. Vtedy som pochopila, že naozaj nemožno nikoho súdiť.“
Podporujme detskú nebojácnosť
Môžete sa báť psa, štítiť hlodavcov alebo neznášať pavúkov. Pre deti sú to však len zvieratká, ktoré nepoznajú a chcú spoznať. Neznamená to, že keď sa zdržíme prejavenia vlastného názoru, že naše deti budú tieto tvory obľubovať, dáme im však priestor, aby sa samé nezávisle rozhodli, či sa budú báť pavúkov alebo nie. Opäť príklad. Martina matka osemročnej dcéry a šesťročného syna neznáša myši. „Priam mám zimomriavky, vždy, keď ich vidím. Bývame však v dome a teraz na jeseň ich je všade plno. Manžel dal do pivnice pasce a deti nadšene chodia každé ráno sledovať, či sa nejaká myš chytila. Ak áno, sú schopné ju ísť aj vyhodiť. Ja som vtedy radšej len ticho v kuchyni, prípadne sa to snažím pred nimi brať ako normálnu vec, že na tom predsa nič nie je, ísť vypustiť myš z pasce. V duchu som však deťom za to vďačná a teším sa, že nezdieľajú môj odpor.“
O nebezpečenstve hovorme vecne
Pes môže pohrýzť, ježko prenášať blchy a kosačka môže odtrhnúť ruku. Namiesto výpočtu hrôz, ktoré sa môžu stať, učme deti, ako bezpečne kosiť či pristupovať k psom. Je veľký rozdiel, ak poviete: „Pozor, môžeš prísť o ruku,“, alebo ak poviete: „Bezpečné je držať tento prístroj takto.“
Zdôrazňujme lepšie stránky
Áno, komu by sa chcelo napríklad upratovať či umývať auto. Ak však budeme vzdychať nad tým, aká nepríjemná činnosť nás čaká, nepomôžeme nikomu. Budeme to musieť urobiť tak či tak, a dieťaťu túto činnosť zbytočne vopred zhnusíme. Namiesto našej nechuti k tejto práci však môžeme hovoriť o výsledku – ako bude v izbe príjemne, ako sa vytvorí priestor pre inú činnosť, napríklad hru. Isteže, záruka, že dieťa bude upratovanie milovať, nie je. Samé zistí, či ho nudí alebo zaujíma, napriek tomu však bude mať na zreteli tie jeho lepšie stránky.
Ukážme im otvorenú myseľ
Keď nevieme, čo robiť, nerobme nič. Počkajme si, prípadne sa skúsme dozvedieť viac, ono sa to samé nejako ukáže. Nebojme sa priznať pred deťmi, že niečo je pre nás nové, neznáme, a že sami hľadáme riešenie. Je to úplne prirodzené, nemá zmysel predstierať, že vieme všetko, ani nemusíme neznáme veci radšej vopred odsudzovať, len aby sme nemuseli priznať neznalolsť, neistotu. Deti preberú náš postoj. A ten bude buď zakrývať vlastnú nevedomosť a hrať falošného hrdinu, ktorý inakosť odsudzuje, alebo k pokojne premýšľať a hľadať východisko z neznámej situácie.
