Zuzana Labašová so svojou dcérou Iniyou, ktorá má spolovice indické korene.
Foto: R. RaganČo si predstaviť pod pojmom dobrovoľná skromnosť?
Veľa ľudí si podľa mňa pod pojmom dobrovoľná skromnosť predstaví askézu alebo niečo, čo si musia odoprieť, pretože chcú dosiahnuť nejaký vyšší princíp. Mne sa veľmi páči myšlienka českého filozofa Erazima Koháka, ktorý vraví, že dobrovoľná skromnosť je výberová náročnosť. Dáva mi to zmysel. Nevzdávam sa niečoho úžasného, čo by som mohla mať, ale vyberám si veci, ktoré sú pre mňa dôležitejšie.
O dobrovoľnej skromnosti hovoríte dokonca ako o luxuse.
Žijem v obrovskom luxuse. Bohatstvo, ktoré ma obklopuje, je nesmierne. Vyjdem z domu, desať metrov a som v lese, v ktorom sa môžem poprechádzať. Na záhrade si odtrhnem čerstvé ovocie, o ktorom viem, že je kvalitné. Ľudia v meste zaň platia nemalé peniaze. Luxusom je aj čistý vzduch, ktorý dýcham a to, že moje deti majú slobodu pohybu a behajú si, kde chcú. Nežijeme v materiálnom prepychu, luxus vo forme nehmotných vecí považujem za dôležitejší.
Nie je to vlastne obrátenie hodnôt? To, čo sa kedysi považovalo za bežné až banálne, je dnes luxusom. Jablká si dnes zo stromu natrhá len málokto.
Vývoj ľudstva sa pohybuje v špirále. Posúvame sa dopredu a zároveň sa vraciame k tomu, čo sme zažívali v minulosti. Naši predkovia veľmi tvrdo pracovali, aby si dopestovali. Žijem na lazoch a podmienky tu nie sú ľahké, nemáme kvalitnú poľnohospodársku pôdu. Ľudia, ktorí tu v minulosti žili, umierali skoro, pretože boli fyzicky zodretí. Ľudstvo sa však dnes dostalo na takú úroveň, že možno prepájať moderný život v meste i tradičný v prírode. Môžeme mať oboje a máme možnosť vrátiť sa späť k tomu pôvodnému, ale už s oveľa menšou námahou.
Posunuli sme sa vpred, aby sme mohli ísť dozadu.
Áno, vrátili sme sa k veciam, ktoré vždy mali hodnotu, ale museli sme prejsť určitú cestu, aby sme si ju uvedomili.
Je podľa vás jednoduchšie byť dobrovoľne skromný v meste alebo na lazoch?
Keď som bola malá, vyrastala som na ostrove uprostred oceánu. Ako dvadsaťročná som študovala v New Yorku. Bývala som v San Franciscu, Bratislave a teraz na lazoch, kde je asi tristo obyvateľov. Zažila som si mesto i prírodu a podľa mňa je úplne jedno, kde žijete. Všetko má svoje pre a proti, ale žiť udržateľne a minimalisticky sa dá kdekoľvek. Ak by som žila v meste, absolútne by som nepotrebovala auto. Všade by som sa dostala. Zároveň je v meste viac príležitostí nakupovať bezobalovo, vymieňať si veci s druhými a podobne. Na lazoch sa ale bez auta nezaobídem. Tento „prehrešok“ kompenzujem tým, že si dopestujem vlastnú zeleninu a ovocie. Výhodou je, že môžem vybehnúť do lesa, nevýhodou, že keď sa chcem dostať niekam ďalej, pálim benzín.
Syn Zuzany Labašovej Yori vyrastá v súlade s prírodou.
Foto: archív Zuzany LabašovejAko sa dobrovoľná skromnosť konkrétne prejavuje u vás doma?
Tu v našej zaježovskej bubline poznám veľa ľudí, ktorí žijú oveľa skromnejšie ako my. Možno ak by som sa porovnala s ľuďmi z Bratislavy, nemala by som ten pocit. Naša skromnosť sa prejavuje napríklad tým, že sedemročnému synovi som v podstate nekúpila ani jeden nový kus oblečenia. Niečo zoženiem v secondhande alebo mi oblečenie posúvajú známi, prípadne máme v Zaježovej bazárik použitého oblečenia. Aj toto považujem za luxus. Často sa hovorí, že dieťa stojí veľmi veľa peňazí, ja mám ale pocit, že je to presne naopak. Na dieťa netreba míňať skoro žiadne peniaze. Ešte dôležitejšie je, že čas, ktorý by som venovala zarábaniu peňazí, aby som synovi mohla kúpiť nové veci, môžeme venovať jemu.
Ďalej si vyrábame vlastnú kozmetiku a čistiace prostriedky. Čo sa dá, to si dopestujem v záhradke, ale nepestujem všetko, pretože mám normálnu prácu na plnú úväzok. Snažíme sa jesť sezónne a lokálne, minimum exotických potravín. Kupujeme od miestnych pestovateľov.
Ako to máte napríklad s cestovaním? Niektorí si neodpustia viac dovoleniek ročne, ste skromní aj v tomto?
Odmalička som veľa cestovala, bol to pre mňa životný štýl. Moja dcéra má polovicu rodiny v USA a bolo pre mňa dôležité, aby ju navštevovala. Dôležitejšie ako to, či udržiavam uhlíkovú stopu na nízkej úrovni. Ako rodina máme ale filozofiu, že na dovolenky sa nelieta. Lieta sa, keď sa potrebujeme dostať k rodine a inak to nejde. Všetky ostatné cesty riešime autom, vlakom alebo autobusom.
Kde ste sa takto dostali najďalej?
Nenavštevujeme žiadne vzdialené destinácie. Syn dlho neobsedí, a tak naše dovolenky pozostávajú z Chorvátska a Slovenska, alebo ideme navštíviť známych do Nemecka. Človek nemusí ísť ďaleko, aby objavil niečo nového.
Doma vyrobená bylinková tinkúra proti bolesti hrdla.
Foto: archív Zuzany LabašovejVrátila by som sa ešte k ostrovu, na ktorom ste vyrastali. Ako sa to stalo?
Naša rodina sa na ostrov Gozo, ktorý patrí Malte, presťahovala, keď som mala štyri roky. Otec tam robil lekára. Vrátili sme sa o osem rokov neskôr.
Ako sa vám tam žilo?
Úžasne a možno aj preto som skončila na lazoch. Na tomto malom ostrove som si zažila slobodu voľného pohybu. Nemohla som tam chodiť do škôl, pretože boli cirkevné a socialistické Československo mi ich zakázalo. A tak som celé dni trávila v záhrade alebo na pláži. Vnímam to ako obrovskú pridanú hodnotu svojho detstva. Možno aj to ma priviedlo do prírody.
Kde sa vo vás vzala túžba žiť čo najskromnejšie?
Nemyslím si, že som mala v hlave konkrétnu myšlienku, že chcem žiť čo najskromnejšie. Neštelujem sa do pozície, že teraz musím míňať čo najmenej peňazí. Je to skôr o tom, že je pre mňa dôležitejšia sloboda pohybu, možnosť vybehnúť si do lesa, dopestovať si cuketu a cesnak. Vo svojej práci sa venujem globálnemu vzdelávaniu, jeho súčasťou je i to, že si uvedomujeme životný cyklus produktov, ktoré používame. Vezmite si, koľko nerastného bohatstva, ľudskej práce i znečistenia životného prostredia stojí vyrobiť mobil či počítač. Ak to viem, nedáva mi zmysel meniť mobil každý rok len preto, aby som mala najnovší model. Som súčasťou spoločnosti a preberám zodpovednosť za svoje správanie.
Ak by ste dostali otázku, prečo by mal byť človek vo svojom živote skromnejší, ako by ste na ňu odpovedali?
Človek by to určite nemal robiť kvôli vonkajším vplyvom. Musí to vychádzať z vnútra, musíte s tým byť stotožnený. Pretože inak skromnosť časom upadne. Viete, ako grécky filozof Sokrates chodil po trhovisku a hovoril: Super, toto nepotrebujem, tamto tiež nie a toto už vôbec neviem, na čo by som využil. Mám to podobné. Rešpektujem, že iní majú iné potreby ako ja. Moje nastavenie však je, že ja tie veci naozaj nepotrebujem.
Na Zaježovej máme tradíciu, že keď má nejaké dieťa narodeniny, nekupujú sa mu nové hračky, ale deti vyberú zo svojich takú, ktorá by sa mu mohla páčiť.
Rešpektujete teda aj toho, kto si kupuje veľa oblečenia, žije v luxuse a často cestuje, hoci je zjavné, že jeho životný štýl neprospieva planéte?
Ten človek si plní nejakú svoju potrebu, ktorá by sa dala určite naplniť i spôsobom šetrnejším k životnému prostrediu. Veľmi často robíme veci zautomatizovane, nepremýšľame nad nimi a nepoznáme dôsledky svojich činov. Rešpektujem každého voľbu, sloboda je kľúčová. Na druhej strane považujem za dôležité, aby ľudia mali informácie a k tomu vedie cesta cez vzdelanie. Predstavovať rôzne možnosti a alternatívy a informovať aj o odvrátených stránkach, aby ľudia mohli urobiť naozaj slobodné rozhodnutie.
Vediete svoje deti ku skromnosti vedome alebo tomu nechávate voľný priebeh, pretože deti prirodzene odkukajú naše správanie?
Deti sa učia hlavne pozorovaním a napodobňovaním, vzorce správania prirodzene nasávajú. V našej domácnosti to funguje tak, že keď syn či dcéry niečo chcú, nehľadáme, kde to kúpiť, ale premýšľame, ako by sme si to mohli vyrobiť z materiálov, ktoré máme doma. Syn už teraz automaticky povie: „Mami, došla zubná pasta, poďme si vyrobiť novú.“ Nepovie, aby sme išli do obchodu. Dostáva úplne iný pohľad na svet a na to, ako sa dá žiť.
Na Zaježovej máme tradíciu, že keď má nejaké dieťa narodeniny, nekupujú sa mu nové hračky, ale deti vyberú zo svojich takú, ktorá by sa mu mohla páčiť. Lego si doma síce nevyrobíme, ale pozrieme sa, či ho niekto neponúka v online bazári, čo je vždy naša prvá voľba. Podporujeme aj vzájomné vymieňanie. Všetci máme z času na čas túžbu vlastniť nový kúsok oblečenia, ale nemusíme si ho predsa kupovať. V komunite si oblečenie vymieňame a keď sa ním potešíme, posunieme ho zasa ďalej.
Dom, v ktorom býva Zuzana Labašová s rodinou.
Foto: archív Zuzany LabašovejVeľa vecí doma nemáte, ale bez čoho sa naopak nezaobídete?
Snažíme sa žiť minimalisticky, nemáme televízor, mikrovlnku ani umývačku riadu, ale nezaobídeme sa – a v tom nie sme skromní ani náhodou – bez kníh. To je pre nás alfa a omega, na knihy míňame naozaj veľa peňazí, čo mi nie je ani trochu ľúto. Máme tri veľké knižnice plus deti majú ďalšie dve. Život na lazoch si vyžaduje aj počítač a internetové pripojenie, pretože nie som ten typ dobrovoľne skromného človeka, ktorý sa odreže od sveta a venuje sa len svojej záhrade. Som profesionál, ktorý sa venuje školstvu a vzdelávaniu, čo niekedy prináša aj smiešne situácie. Porýľujem záhradu a následne utekám na stretnutie s ministerstvom školstva. Moja práca sa takto prepája s mojím životným štýlom a som za to veľmi vďačná.
Akú knihu ste si kúpili naposledy?
Čítala som teraz knižku, ktorá súvisí s tým, o čom sa bavíme. O novodobom pustovníkovi, ktorý ako 23-ročný odišiel zo spoločnosti, našiel si malý kúsok v prírode, kde si postavil stan a 27 rokov žil v ústraní bez kontaktu s ľuďmi. Bez toho, aby o ňom niekto vedel. Nedávno ho objavili a bolo pre mňa ako vyštudovanú psychologičku fascinujúce pozrieť sa mu do hlavy a zistiť motívy jeho konania.
Aké boli?
Myslím, že mal autistické črty, podnety prichádzajúce zo spoločnosti boli naňho skrátka príliš. V prírode našiel samotu a pokoj, cítil sa tam bezpečne. Potrebu samoty v prírode, našom prirodzenom prostredí máme všetci, len každý v inej miere. Zúfalo sa nám jej však nedostáva.
Kto vo vašej rodine je, čo sa týka skromnosti, najuvedomelejší?
Nemáme žiadny rebríček, každý je zameraný na niečo iné. Manžel (politik Juraj Hipš – pozn. redakcie) považuje za zbytočný luxus cestovanie a udržuje nás v tom, že príliš necestujeme. Ja som zasa dôsledná v stravovaní a starostlivosti o telo. Na to si dávam pozor. Varíme zo základných surovín, žiadne polotovary, veľa potravín si aj sami vyrobíme. Dcéra je zasa umelecky založená a keď potrebuje niečo na tvorenie, radšej si to vyrobí, ako kúpi. Každý máme inú oblasť, v ktorej sa cítime silní a ktorá je pre nás dôležitá.
Aké potraviny si doma vyrábate?
Nekupujem čaje, ale zbierame bylinky a robíme si z nich zmesi. Nekupujeme sladkosti, ale radšej si upečieme koláč. Nekupujeme hotovú pizzu, ale cesto si urobíme sami od základu. Varíme si vlastné lekváry, sirupy, lečo či kompóty. Na zimu si namrazíme slivkové a marhuľové gule aj ovocie.
S manželom a deťmi.
Foto: archív Zuzany LabašovejZ rozprávania viem, že veľmi múdro je spravovaný Bhután, kde namiesto hrubého domáceho produktu merajú hrubé domáce šťastie. Ďalej Kostarika vychádza ako jedna z najudržateľnejších krajín, čo sa týka ochrany životného prostredia, majú veľké množstvo energie z obnoviteľných zdrojov. Osobne som mala možnosť navštíviť Peru, kde som tri týždne bývala s Indiánmi z kmeňa Kečua. A bol to zážitok, ktorý mi zmenil pohľad na svet, na to, ako možno život vnímať a ako možno inak žiť. Tento kmeň stále žije v súlade so svojimi tradíciami a starou filozofiou. Žijú neuveriteľne skromne, ale majú vysokú úroveň šťastia, spokojnosti a tešia sa z každodenných vecí. Nepotrebujú žiadne špeciálne zážitky ani momenty. A pritom pobývajú v absolútne nehostinných podmienkach, vo výške 3 400 metrov nad morom, dopestuje sa tam toho málo a ich príbytky sú veľmi jednoduché. Pocit šťastia ale majú nákazlivý.
Z čoho to podľa vás pramení? Je to genetika či život bez moderných vymožeností?
Je to o vnútornom nastavení mysle. Naša civilizácia má nejaké očakávania, čo všetko by sme mali vlastniť. Neskôr porovnávame, ako sa tieto očakávania zhodujú s našim reálnym životom a ak sa nezhodujú, sme nespokojní. Formuje nás spoločnosť, v ktorej žijeme. Reklamy nám hovoria: Šťastní budeme, keď si kúpime značkové oblečenie, veľké auto, vilu, drahú dovolenku. Toto nastavenie podvedome preberáme a túžime dosiahnuť materiálny blahobyt. Potom sa ale dostávame do začarovaného kruhu, pretože trávime čas v práci, ktorá nás nebaví, ale vieme, že nám prinesie peniaze, ktorými budeme sýtiť svoju potrebu „šťastia“. Žijeme tak život, ktorý sme žiť nechceli. Šťastie nenachádzame, ťažia nás povinnosti, hľadáme únik, ktorého ale niet. Slovenka Edith Eva Eger, ktorá prežila Osvienčim, povedala, že šťastie je slobodná voľba každého z nás bez ohľadu na vonkajšie podmienky. Tie nám síce môžu pomôcť, ale pre prežívanie šťastia nie sú kľúčové.
Spomínali ste rodiny, ktoré žijú až príliš skromne, ako sa na to pozeráte?
Nastavenie „Nič nedovolím, pretože u nás je to tak“ môže byť kontraproduktívne. Ak si rodina dáva úzkostlivo pozor na to, čo sa doma je, a potom sa dieťa dostane mimo dozor rodičov, napchá sa sladkosťami a „zakázanými potravinami“. Platí to aj v prípade skromnosti. Ak dieťaťu nič nedoprajem, v budúcnosti si to môže kompenzovať a žiť úplné iné hodnoty, než aké mu vštepovali rodičia. V tomto treba byť veľmi opatrný.
Tieto rodiny majú veľmi silné zásady a nedovoľujú dieťaťu vykročiť z nastavených limitov. To má potom nevyhnutne pocit, že mantinely musí testovať a dopriať si, čo mu bolo odopreté. Mám pekný príklad s mojou dcérou. Doma sa stravujeme zdravo a keď mala dcéra štyri či päť rokov, dlho ma na nejakom trhu prehovárala, aby som jej kúpila zapekanku pripravenú na prepálenom tuku. Vravela som je, že to nie je zdravé a že skúsime niečo iné. Nedala si povedať, nakoniec som jej vyhovela, hoci som vedela, že to pre ňu nebude dobré, pretože nie je na taký druh stravy zvyknutá. Myslím, že sa dokonca aj povracala. Musela si to ale zažiť. Ak deti po niečom strašne túžia, musíte im to dopriať, aby mohli zistiť, že to v skutočnosti nie je možno vôbec tak úžasné, ako si myslia. Treba nájsť v zásadách mieru a nebyť fanatický a fundamentalistický.
Zuzana Labašová
Vyrastala v Bratislave a na malom ostrove Gozo. Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Hunter College na City University of New York. V Centre environmentálnej a etickej výchovy Živica pracuje od roku 2007. Lektoruje na témy globálneho vzdelávania a kritického myslenia, bola súčasťou tímu v programe Zelená škola a momentálne vedie program Komenského inštitútu, ktorý ponúka vzdelávanie pre pedagógov. Má dve deti vo veku 16 a 7 rokov. Žije s rodinou na Zaježovej.
Vyrastala v Bratislave a na malom ostrove Gozo. Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Hunter College na City University of New York. V Centre environmentálnej a etickej výchovy Živica pracuje od roku 2007. Lektoruje na témy globálneho vzdelávania a kritického myslenia, bola súčasťou tímu v programe Zelená škola a momentálne vedie program Komenského inštitútu, ktorý ponúka vzdelávanie pre pedagógov. Má dve deti vo veku 16 a 7 rokov. Žije s rodinou na Zaježovej.
