Eva so svojím súčasným zverencom Standom Kovářom na sústredení v nórskom stredisku Al.
Foto: Tony BorisLyžovaniu sa venujete celý život. Najprv ako pretekárka, teraz ste trénerkou, funkcionárkou, komentátorkou... Čo vás fascinuje na tomto športe?
Spôsob život – teraz v dospelosti. A keď som bola dieťa, tak to bol ten pocit z jazdy. Milovala som, že môžem jazdiť, že som na horách, v prostredí, ktoré sa mi páči. Ale hlavne to, že to „jede“ – radosť z rýchlosti a z toho, že to človek ovláda.
Eva Kurfürstová
Keď mala 14 rokov, otec odišiel z práce, aby sa venoval dcérinej lyžiarskej príprave. Eva Kurfürstová to napokon dotiahla až do Svetového pohára, ktorý síce nevyhrala, ale dostala sa viackrát do najlepšej tridsiatky. Bola organizačnou šéftrénerkou českého ženského A-tímu, neskôr aj šéftrenérkou českých juniorov. Dnes robí hlavnú trénerku českému juniorovi Stanislavovi Kovářovi v individuálnom tíme a pôsobí aj ako technický delegát FIS na pretekoch. Momentálne ju môžete stretnúť v Nórsku, kde je na sústredení so svojím zverencom.Priviedli ma k tomu rodičia, ako v mnohých prípadoch. Niekedy dieťa má cestu vopred danú a je otázka, či sa chytí alebo nie. Ja som sa chytila veľmi rýchlo.
Maličká Eva bola na svahu neraz ešte skôr než vlekári zapli vlek.
Foto: archív Evy KurfürstovejNie. Ako dieťaťu vôbec. Skôr naopak, keď sme mali v Beskydách ešte lyžiarsky oddiel, som ešte ráno čakala polhodinu pri vleku, kedy ho už pustia... V dospelosti už tieto veci ako chlad či diskomfort pociťujete trocha viac, ale stáva sa to akousi súčasťou toho všetkého. No pravdou je, že za tých X rokov športu som už potom začala mať chladu dosť, teda vítala som aj horúce letá (úsmev).
Spomenuli ste spôsob života. Ten váš lyžiarsko-trénerský je naozaj netradičný – neustále ste na cestách, na svahoch, pretekoch, žiadne každodenné chodenie do práce, z práce, na nákupy, za koníčkami vo voľnom čase... Nechceli by ste to občas vymeniť?
Vyhovuje mi to takto, inak by som to nerobila. Vždy som chcela byť pánom svojho času. Keď chcem mať voľno, tak ho mám, a keď chcem na seba upliesť bič, že „makám“ od vidím do nevidím, tak nech som to ja sama, kto si ho na seba pletie. Keď som v roku 2014 skončila s lyžovaním, chcela som si od toho spôsobu života odpočinúť a robila som kondičného trénera v tenisovej akadémii. Ale do trištvrte roka si ma to lyžovanie samé zavolalo späť.
Ako?
Ešte keď som pretekala, som si vravela, že chcem robiť potom dve veci – komentovať preteky v televízii a byť medzinárodným technickým delegátom lyžiarskych pretekov. To boli dva smery, prostredníctvom ktorých som si chcela udržať kontakt s vrcholovým športom. Odchod z vrcholového športu je totiž obrovská zmena, zvlášť keď končíte v 37 rokoch. Oboje sa mi splnilo. Komentujem preteky, som medzinárodný technický delegát FIS, čo sme asi tak štyria ľudia v Česku, no a ešte k tomu som aj trénerkou.
Pamätáte si na svoje prvé komentovanie?
Prvé preteky som komentovala pre Eurošport už v decembri 2014. Ale nebola to celkom premiéra, úplne prvý raz som komentovala pre Českú televíziu olympiádu vo Vancouveri v roku 2010, keď som sa dva týždne pred ňou zranila, pretrhla si väzy v kolene a nemohla vycestovať. Tak ma pozvali do štúdia na komentovanie slalomu.
A čo kariéra technického delegáta?
Tiež to začalo v decembri 2014. Vtedy som začala chodiť aj na žiacke preteky, aby som mala potrebnú prax, čím som získala kontakt s vtedajšou mladou generáciou pretekárov, ktorá má dnes už 20 rokov (úsmev). Boli to deti mojich vrstovníkov, s ktorými sme kedysi pretekali, čo bolo veľmi príjemné. No a to mi potom zas vytvorilo ďalšie pracovné príležitosti, tentoraz už trénerské, na čo mám tiež vzdelanie na FTVŠ UK v Bratislave. Študovala som tam na dennom štúdiu ako tridsiatnička (úsmev).
Čo vám najviac vyhovuje na vašom spôsobe života?
Hm... Asi všetko. Alebo takto: Ak žijete do 37 rokov život vrcholového športovca, ťažko si potom dokážete predstaviť, že prejdete do sedavého spôsobu života – kancelária, práca a podobne. Človek je už dosť dospelý, aby inklinoval k iným zvykom.
Eva Kurfürstová si lyže zamilovala už ako dieťa a jej život je s nimi spätý dodnes.
Foto: facebook Evy KurfürstovejLyžiarska trénerka, to je žena v mužskom svete. Okrem toho aj dosť veľká drina v našich podmienkach – popri samotnom trénovaní šoférujete, nosíte tyče na kopec, staviate trate, pripravujete lyže...
Momentálne sme v našom tíme väčšinou traja, takže sa tá práca troška delí. Ten tretí je môj partner Dan Fáber, ktorý je fyzioterapeut a v tíme zastáva aj funkciu môjho asistenta. Často pre nás všetkých aj varí. Ja som tréner a mám na starosti manažovanie tímu. Robím tiež servis lyží. Ale ak človek robí s ľuďmi, s ktorými ho to baví, tak je to fajn.
To nie je práca, ale spôsob života... Čo sa vám zdá na trénerstve najťažšie a čo naopak, najpríťažlivejšie?
Najpríťažlivejšie? To, že milujem lyžovanie.
A najťažšie?
Servis lyží býva náročný, je to žrút času. Ale najťažšia je asi fyzická práca, nosenie tyčí, tam si niekedy človek fakt „mákne“. Ale v zásade je dobré, že sa na túto prácu človek musí udržiavať v kondícii, čo sa do života určite hodí.
Nie je veľa tréneriek ani technických delegátok, ako sa cítite ako žena v mužskom svete?
No... Muži sú už zvyknutí, že som na svahu, že sa tam pohybujem. Áno, trénerka nie je bežné ženské povolanie, ale myslím, že keby nás bolo viac, nevadilo by to.
Narazili ste na predsudky?
Myslím, že v týchto odboroch budú vždy. Ale ja svojej práci rozumiem. Ak chce niekto diskutovať, môže, samozrejme. Nie som žiadna feministka, ale nemôžem si sťažovať, že by som nemala rešpekt. Ako v trénovaní, tak aj ako technický delegát.
Vráťme sa ešte do vašich pretekárskych čias. Ktorý úspech si ceníte najviac?
Všetky bodované umiestnenia vo Svetovom pohári, mala som ich šesť. Najlepšie som skončila 20. v Aspene v slalome. No a víťazstvo v Európskom pohári v slalome v Lenzerheide v roku 2006.
Aké ambície sa vám nesplnili?
Určite som chcela ako dieťa vyhrať olympijské hry, Svetový pohár a majstrovstvá sveta, ale keď som prišla do juniorskej kategórie, zistila som, že to nie je také jednoduché, že ten šport je tvrdý. Detské sny som si nesplnila, ale keď som zistila, čo ten šport obnáša, nie som celkom nespokojná. V prechode zo žiackej do juniorskej kategórie každý dostane akúsi facku, precitnutie, a to prišlo aj v mojom prípade. Mala som 16 a otázky, či budem dobrá. Nevyhrávala som, ako som si to predtým bola vysnívala. No ale zas, aj keď som nebola úplne najlepšia na svete, zistila som, že som toho dosiahla dosť. Najmä vzhľadom na podmienky, v akých som trénovala.
Eva vo svojich pretekárskych časoch.
Foto: facebook Evy KurfürstovejČo tomu chýbalo, že ste sa nedostali do top 10 vo Svetovom pohári?
Peniaze robia podmienky, to žiaľ v tomto športe platí. A mňa trénovali rodičia. Boli sme závislí na tom, akých sponzorov sa podarilo zohnať. Keď som mala 14 rokov, tatko odišiel z práce a začal sa naplno venovať trénovaniu aj zháňaniu sponzorov. Z práce odišla aj mamka, aby mohla s nami cestovať, variť nám a pomáhať na kopci. Aj tak som sa však napríklad nikdy v živote nepripravovala na južnej pologuli, kam chodieva roky v lete svetová špička a kam chodievali aj moje vtedajšie súperky, pretože sme na to skrátka nemali. Keď sa trénovalo na európskych ľadovcoch, my sme už napríklad nemali peniaze, aby sme zmenili ľadovec, museli sme sa pripravovať celý čas len na tom jednom, kde sme mali sezónny lístok. Varili sme si, všetko sme robili na kolene v porovnaní so svetovými tímami. O to je obdivuhodnejšie, že rodičia boli schopní tie podmienky vytvoriť, že tatko dokázal zohnať tie peniaze, keďže zväz nebol tak silný, aby nám ich poskytol. A to sa ešte nebavíme o plate pre trénera, keďže ma trénovali rodičia. To sú asi tie najväčšie rozdiely.
Bolo na samotnom pretekaní a pretekárskom živote niečo, s čím ste museli bojovať, prekonať to?
Myslím, že som sa cítila vcelku veľmi komfortne, celý čas. Potom, ku koncu ma už psychicky trocha unavovalo to neustále sťahovanie, presúvanie, množstvo batožiny...
Šťastná po dobrej jazde vo Svetovom pohári.
Foto: archív Evy KurfürstovejAko ste sa dostali do Eurošportu?
Komentátor Eurošportu Ondra Krátoška, myslím, že vtedy aj šéfoval českej a slovenskej mutácii, chodil komentovať aj na naše národné majstrovské preteky. Tam sme sa spoznali. Bola to trochu náhoda, pretože som oslovila s ponukou komentovania aj Českú televíziu, ale tam vtedy príliš veľa lyžiarskych prenosov ani nebolo, a ani sme sa nedohodli. No a na vyhlasovaní Športovca roka u nás v Karvinej na jar 2014 za moderátora zaskakoval práve Ondra. Ja som mu vravela, že končím s lyžovaním, a že by som to chcela skúsiť s komentovaním. On mi neveril, že končím, vravel, že lyžovanie mám príliš rada, no ale dohodli sme sa, že si zavoláme na jeseň, vyberieme nejaké lyžiarske preteky a skúsime to v štúdiu. Tak sa to potom aj uskutočnilo. Po prenose si ma žiadali samotní diváci, písali, že sa im to páčilo.
A zostali ste dodnes.
Po olympiáde, kedy vyhrala Ester Ledecká zlato, Česká televízia kúpila vysielacie práva na šesť rokov a ma aj oslovila s ponukou na spoluprácu. Dokonca mi navrhli aj lepšie podmienky než mám v Eurošporte, ale ja to už nemením. Sme tam výborná partia, s chlapcami sme kamaráti a môžem si sama vybrať, aké preteky môžem a chcem komentovať. Vychádzajú mi v ústrety podľa môjho času.
Žijete v Prahe či tam dochádzate na komentovanie?
Žijem stále v Karvinej, do Prahy som sprvu dochádzala. Ako však bol covid, veľa vecí sa pohlo technicky dopredu, takže už nejakú druhú či tretiu sezónu mám slúchadlá a môžem komentovať prenosy z akéhokoľvek miesta, na ktorom mám dobré internetové pripojenie. A čo je celkom zaujímavé, a čo ľudia často ani nevedia – 95 percent pretekov komentujem z domu alebo z terénu. Kolega je v štúdiu, vôbec sa nevidíme, a napriek tomu spolu komentujeme.
To sa dá?
Už sa poznáme, sme zohratí. V tých slúchadlách sa človek naučí kolegu vnímať viac – napríklad niečo urobí, ak chce čosi povedať, a ja to rozoznám, a on zas naopak, to isté musí poznať u mňa. Samozrejme, občas si skočíme do reči, ale nie je to často. Dohodnuté to máme spravidla tak, že on pretekára uvedie, ja okomentujem stred jazdy a finále zas on. Ale niekedy sa stane, že ideme úplne naopak. Vymeníme sa a vnímame sa i na tú diaľku.
Máte 46 rokov, pestrý život plný lyžovania, pretekov, cestovania... Neľutujete, že vám v tom celom nezvýšil čas na vlastné deti?
Nie. Bola to moja voľba. Tak sa ten život vyvinul a ja som spokojná s tým, ako to je.
Ako komentátorka Eurošportu, na snímke s olympijským víťazom v akrobatických skokoch 2002 Alešom Valentom počas spoločnej relácie. Priznáva, že dnes sa s kolegom počas prenosu ani nevidia, dorozumejú sa aj na diaľku.
Foto: facebook Evy KurfürstovejVaše plány do budúcnosti?
Žiť ďalej život, ktorý ma baví, robiť ďalej medzinárodného technického delegáta FIS. Môj hlavný úväzok je trénerský. Tu je mojou hlavnou ambíciou posunúť pretekára ďalej. Vyššie. Plniť jeho sny. Ak mám pretekára, ktorý chce byť najlepší na svete, je to aj mojou ambíciou. Moje ambície sú vlastne ambície mojich zverencov.
A čo ak sú nízke? Niekomu stačí byť priemerný.
Mám to šťastie, že si môžem ako tréner vyberať a momentálne mám pretekára, ktorý to má postavené tak, že vie, čo chce, je ochotný pracovať a pre mňa je to v takom prípade ďaleko zaujímavejšie.
Aké sú vaše doterajšie najväčšie trénerské úspechy?
Všetci moji zverenci zatiaľ mali medailu z majstrovstiev republiky vo svojej vekovej kategórii, môj súčasný zverenec sa dostal na mládežnícke olympijské hry, no a vlani som spolupracovala s Adrianou Jelínkovou, pretekárkou Svetového pohára.
