Vedel som, že syna raz k úspechu dovediem, hovorí Robert Ruffíni. Na snímke obaja.
Foto: Róbert Ruffíni ml.Športujete od školských čias – najprv ste boli pretekárom, teraz ste trénerom... Čím je pre vás šport?
Hm... Relax. Potešenie. Výzva.
Robert Ruffíni (56)
Rodák z Lučenca, dlhoročný československý reprezentant v skoku do výšky. Jeho najväčšími úspechmi sú striebro z juniorských majstrovstiev Európy, piate miesto z halových majstrovstiev Európy v Budapešti v roku 1988 a ôsme na halových majstrovstvách sveta o rok neskôr. Na letných Olympijských hrách v Soule skončil vo finále pätnásty. Jeho osobný rekord v skoku do výšky je 234 centimetrov. Je ženatý, s manželkou majú dve deti, žije v Bratislave, podniká v stavebníctve a popri tom trénuje mládež.Šport je súčasťou môjho a nášho života. Za mojich detských čias – niekto to nazýva, že deti športovali – ja vravím, že sme sa zabávali športom. Hrali sme futbal, hokej, bicyklovali sme, naháňali sa, lozili po stromoch... Vtedy sme to ešte nevolali šport. Šport ako taký, kde už naozaj oň išlo, sa u mňa začal niekedy vo štvrtej triede na základnej škole v Lučenci. Bola tam vtedy súťaž Pripraviť sa, pozor, štart a my sme pretekali v štafete na 4x60 metrov. Odvtedy som sníval, že raz budem veľký reprezentant, šprintér „se lvíčkem na prsou“ (smiech)... (Štátny znak vtedajšej ČSSR bol lev, umiestnený na hrudi dresu športovcov. Se lvíčkem na prsou je aj názov knižnej publikácie o reprezentantoch, pozn. red.)
Takže je úplne logické, že ste sa rozhodli viesť k športu aj deti? Alebo k nemu inklinovali samé?
S deťmi to je trošku zložitejšie. Vedieme ich s manželkou k všeobecným športovým zručnostiam odmala, je to súčasťou výchovy, no zameriavali sme sa najmä na všeobecný rozvoj našich detí. Čiže tak, ako športujú, majú aj hudobné vzdelanie, inklinujú ku kultúre, chodia do divadla... Vychovávame ich komplexne. Z tohto pohľadu som taká stará konzerva (úsmev).
Čo sa stalo, že šport napokon z celej tej škály zvíťazil?
Šport nezvíťazil, myslím (úsmev). Ale momentálne v ňom máme vysoké ciele...
Tak máte doma čerstvú medailu z Majstrovstiev Európy, ktorú nedávno získal váš syn Robert v skoku do výšky, vaša dcéra sa okrem modelingu venuje krasokorčuľovaniu...
Šport sa v porovnaní s časmi, kedy som bol v synovom veku, zmenil. Kedysi to bola možnosť ako cestovať, dostať sa za hranice „socialistického sveta“. A boli sme aj generáciou, ktorá uznávala a mala veľké športové vzory, na ktoré sa chcela podobať... To boli pre nás silné motivácie a to, si myslím, že dnešnej mládeži trošku chýba, čo je škoda... Syn, samozrejme chce dosahovať úspechy, ale športová úroveň, ktorú predviedol na tohtoročných Majstrovstvách Európy juniorov v Jeruzaleme, je dnes už aj cestou k vzdelaniu, inému než sa ponúka u nás. To je jednou z motivácií u neho – vďaka športu si môže vybrať štúdium na prestížnej svetovej univerzite.
Je náhoda, že skončil pri skoku do výšky ako vy?
To nie je náhoda, to je bohapustá manipulácia jeho otca... (smiech)
Je známe, že pretekal aj v zjazdovom lyžovaní, kde patril tiež medzi najlepších vo svojej kategórii. Prečo teda napokon skok do výšky?
Tak áno, bol výnimočný aj v lyžovaní, keby sme pokračovali, myslím, že by tiež patril medzi najlepších na svete. Lyžovanie bol ale iba doplnkový šport, tak sme ho vždy brali. Skok do výšky sa vyšpecifikoval postupne, ale áno, bolo to asi preto, že tam som si najviac veril, pokiaľ ide o odovzdanie skúseností a pomoc.
Kedy ste si uvedomili, že syn má na to, aby sa presadil medzi najlepšími vo svete? Alebo to bol váš cieľ – skrátka ste ho k tomu viedli s tým, že to raz určite príde?
Vedel som, že syna raz k úspechu dovediem. Bolo by to v ktoromkoľvek športe.
To znie dosť sebaisto.
Áno. Pretože mám na šport špecifický pohľad, principiálne viem, ako sa má správne trénovať, to je to, čo veľká väčšina trénerov dodnes nevie. Vidím to, keď sa rozprávam s mladými trénermi, ktorí sú často neskutočne sebavedomí, ale z môjho pohľadu nevedia nič. V roku 1987 som si vymyslel určitý spôsob trénovania istých vecí a v roku 2012 to jeden kanadský výskumný športový tím prezentoval ako jednu z najlepších foriem trénovania funkčného rozvoja. Bolo to pre mňa potvrdenie, že som mal pravdu.
Radosť na stupni. Robert Ruffíni mladší bol najúspešnejším členom slovenskej výpravy na tohtoročných juniorských Majstrovstvách Európy.
Foto: archív R. RuffínihoÁno, ale asi len dobrý tréner nestačí, musí mať v rukách aj kvalitný materiál, myslím športovca s talentom a vôľou, nie?
Trénujem žiaka, ktorý sa teraz stal majstrom Slovenska v skoku do diaľky, mám Ukrajinca, ktorý by sa budúci rok mohol zúčastniť majstrovstiev sveta juniorov... Myslím, že každé dieťa má veľký potenciál, treba len trénera, ktorý to v tom dieťati vidí a vie s ním správne pracovať.
Myslíte si, že z každého dieťaťa by pri správnom vedení mohlo niečo byť?
Podľa mňa áno. Talent neexistuje, resp. nerozhoduje. Ale veľa záleží aj na rodičoch.
Čo treba na to, aby sa z niekoho stal medailista z prestížneho svetového podujatia?
Treba tomu iba veriť. A systematicky pracovať.
To môže každý. Ale iba jeden je majster sveta či olympijský víťaz.
To preto, že iba jeden je najtrpezlivejší, najdlhšie vydrží a má správny tréning. Čo sa týka pretekára, to je vlastne človek, s ktorým „manipuluje“ tréner. Najskôr treba oklamať organizmus, že to, čo sa s ním počas tréningu deje, je vlastne dobrá vec, že to potrebuje. Samozrejme, organizmus sa voči tréningu bráni, vytvára si rezervy a potom, keď sa mu uberie zaťaženie, tej energie sa zbaví výkonom, čo je vlastne cieľom celého tréningu. Potom, keď človek uberie na záťaži, sa organizmus dostane znova do rovnovážneho stavu a tak ďalej... Čiže my ho nútime k tomu, aby vydal výkon, posilňujeme svalové vlákna... To je z hľadiska fyziológie. Druhá vec je, čo som už hovoril, že športovec musí mať šťastie na niekoho, kto rozumie technike, ktorú má v tom danom športe robiť, kto ho to dokáže správne naučiť.
A osobnostné predpoklady pretekára?
Tie sa vyvíjajú v rodine. Ale myslím, že každý sa dá presvedčiť, len treba nájsť ten správny kľúč. To, že rozprávame všetci po slovensky, neznamená totiž ešte, že sa aj rovnako chápeme. A práve to je úlohou trénera, aby našiel jazyk pre svojho zverenca. A čo sa týka prístupu rodiny – ak budete svoje dieťa odmalička chytať, aby len preboha nespadlo, vychováte z neho „bábovku“, niekoho, kto nebojuje. Šport vedie deti k tomu, aby na sebe pracovali, ak chcú uspieť a zlepšiť sa. Tu by mala byť zhoda medzi výchovou v rodine a trénerom, aby sa z dieťaťa stal človek, ktorý chce bojovať a niečo v živote dosiahnuť. V ŽIVOTE, NIELEN V ŠPORTE. Lebo šport naučí človeka jednu dôležitú vec – že musí pracovať, ak chce niečo dosiahnuť, a zároveň trpezlivosti – že aj keď pracuje, neznamená to, že hneď vyhrá. Čiže tréner je aj pedagóg a psychológ, ktorý dieťa vedie k tomu, aby bolo odolnejšie.
Čiže pracovitosť, cieľavedomosť, vytrvalosť, to sú hlavné osobnostné predpoklady?
Áno, treba to v deťoch len „vytvoriť“. A rodičia sú spravidla ich vzorom... Človek je veľmi tvárna bytosť... dokáže sám seba „oklamať“.
Aké je to byť rodičom a trénerom zároveň? Nemali ste problém s dodržiavaním nejakej tej hranice – kde končí tréning a začína rodinný život?
Áno, bolo veľmi ťažké to rozdeľovať: toto bolo na ihrisku, a teraz sme už doma, kde sa už o tom netreba baviť. Často sa mi stávalo, že ak ma niečo trápilo, nedalo mi to, stále som mal nejaké poznámky, vracal som sa k tomu. Ale už som sa naučil to oddeľovať. S deťmi dozrievam aj ja – ako tréner, aj ako rodič.
Na druhej strane ale zas asi musíte byť aj doma tak trochu tréner – dozerať na to, čo dieťa je, kedy ide spať a podobne...
Áno, hoci v tomto je náš syn veľmi uvedomelý a samostatný. Nastavený už veľmi dlho na to, čo chce dosiahnuť. Ale, principiálne aj po skončení tréningu je potrebné sa s deťmi baviť a vysvetľovať im, že to, čo robíme, je správne, čo treba zlepšiť, opraviť a podobne. To je tá psychológia.
Čo bolo pre vás v úlohe trénera svojho syna najťažšie?
Treba povedať, že je rozdiel v tom, keď je dieťa malé, keď je puberte, keď dospieva... – tam sa veľa vecí mení. Je veľmi dôležité udržať si správny odstup a riešiť iba podstatné veci. Pre mňa bolo najťažšie pochopiť, že keď niečo od dieťaťa chcem, je v poriadku, ak to ešte nie je schopné spraviť tak, ako si to predstavujem, alebo ukazujem. Naučil som sa to práve na Robovi, že trpezlivosť je potrebná, že niekedy stačí, ak dieťa urobí len náznak toho pohybu, aký od neho chcem. Nevie to spraviť dokonale, lebo ešte nie je dostatočne vyzreté, silné či rýchle, tá svalová kontrakcia ešte nefunguje, ale pre začiatok to stačí.
Je podľa vás skôr výhodou alebo nevýhodou, ak človek trénuje vlastné dieťa? Niekto vraví, že nemôže svoje dieťa ani učiť matematiku, lebo na to skrátka nemá nervy...
To je o výchove. Aj my ako rodičia si musíme uvedomiť, že neraz sme to práve my, kto dieťa stresuje. Dieťa sa učí – principiálne je jedno či matematiku alebo nejaký pohyb. Niekto ho to učí. A ide o to, akým spôsobom... či vieme nájsť jazyk, ktorému dieťa rozumie a máme v sebe tú božiu trpezlivosť. A to sa zase učíme my, resp. musíme učiť. Vedieť k celému procesu pristupovať. Vyžaduje to chytrú hlavu. Viackrát sa mi stalo, že som syna poslal domov z tréningu, naštval ma, odvrával, bol drzý a tak.
A potom čo? Domov z tréningu ste ho poslali ako tréner, no vy ste domov prišli ako otec, ktorý sa ho vlastne len mal opýtať, ako bolo na tréningu...
Samozrejme, že doma sme si to potom vysvetlili, že určité veci si ku mne nemôže na tréningu dovoľovať. Ale postupne, ako vravím, sa učím počúvať aj ja, lebo len kompromis a dohoda nás posúvajú reálne ďalej...
V príprave ste využívali aj mentálneho kouča. Kedy a prečo ste sa pre spoluprácu rozhodli?
Asi pred dvoma rokmi. Považujem to za veľmi dôležité. Deti sa naučia koncentrovať, správne ovládať emócie, používať ich a ovládať autogénny tréning. Výškarské preteky majú rôznu dĺžku trvania, pretekár potrebuje byť chvíľku maximálne skoncentrovaný i vybudený, aby zo seba dostal ten výkon. Psychológia hrá veľmi dôležitú úlohu. Rozdiel medzi našimi a zahraničnými pretekármi tkvie práve v tejto mentálnej sile. U nás sa s tým robilo veľmi málo.
Robert Ruffíni mladší si súťaženie užíva. Na snímke z tohtoročných juniorských Majstrovstiev Európy, kde vybojoval bronz.
Foto: archív R. RuffínihoDo akej miery sú pre úspech v celosvetovom meradle dôležité podmienky na prípravu z hľadiska systému?
Systém u nás neexistuje! Nedá sa hovoriť o „systéme podpory na Slovensku“. Zväzy – hovorím za atletiku a lyžovanie, kde som sa s tým stretol na vlastnej koži, dostanú od štátu cez ministerstvo školstva z našich daní peniaze, ktoré rozdeľujú absolútne netransparentne, nelogicky a nesystematicky... Deťom rozdajú po 400 či 100O eur s tým, že tu máte a buďte športovci. To nie je podpora. Ani výškou sumy ani spôsobom, akým sa to deje. Pôsobí to dojmom, že nevedia, čo všetko vyžaduje športová príprava. Chýbajú nám podmienky na regeneráciu, rehabilitáciu a zdravotnú starostlivosť, starostlivosť v oblasti výživy, mentálnej prípravy a ďalších aspektov športového tréningu. Na rozhodujúcich funkciách vo zväzoch sú neschopní a nekompetentní ľudia, takže logicky ani kluby nemôžu poriadne fungovať.
O tom, že tu chýba systém, sa hovorí už roky a stále len hovorí. Prečo sa nič nemení, keď vieme, kde je problém?
Neviem, prečo je to celé roky takto, naozaj nie. Neprišiel som na to. Ale ako vravím, tí, ktorí o veciach rozhodujú nemajú potrebné poznatky ani skúsenosti, a úspech je vždy o ľuďoch a v ľuďoch...
Ak sa pozrieme na našich úspešných športovcov, veľmi často sú to individuálne, rodinné záležitosti – Veronika Zuzulová, Vlhovci, vy... Bude toto trend aj do budúcnosti?
Áno, slovenskí vrcholoví športovci sú dnes podporovaní najmä rodičmi. Kedysi to bol učiteľ telesnej výchovy, ktorý si všimol, že niekto pohybovo vyniká. Odporučil ho do školského športového strediska, kde talentované deti mohli pokračovať a rozvíjať sa v danom športe. Okrem toho boli v mestách športové oddiely, a v mnohých fungovali aj tréningové strediská mládeže, kde už bola väčšia podpora, možnosti, aj tréneri... Určitý výber fungoval aj cez športové školy, a tí najlepší potom pokračovali v strediskách vrcholového športu mládeže až po najvyššiu úroveň, ktorou boli strediská vrcholového športu pre dospelých reprezentantov. Tam mali k dispozícii športoviská, vybavenie, regeneráciu a tu pôsobili aj športoví odborníci. Čiže určitá postupnosť fungovala. Dnes to už nefunguje. A nemyslím si, že je to len o peniazoch.
Ako ste riešili chýbajúcu systémovú podporu vy?
Jednoducho. Tým, že systém neexistuje, nemusíme sa žiadnym zaťažovať. Zarábam a míňam rodinné peniaze na športovú prípravu svojich detí. Platíme si všetko, čo potrebujeme – lekára, fyzioterapeuta, cestujeme za nimi, hľadáme tých najlepších.
Je to finančne náročné, máte aj sponzorov?
Sponzoring sa dá zohnať, ale vyžaduje to tiež prácu, väčšinou oslovujem známych ľudí. Ale to nie je systém, to je moja súkromná iniciatíva. Ak chce niekto doma vychovať pretekára, s ktorým sa chce dostať na najvyššiu úroveň, potrebuje toho veľa. My máme napríklad ihrisko zaplatené klubom, posilňovňu i halu. Robo nemusí platiť trénera ani cestovné náklady – to som ja. No keď narátam len základné veci – mentálny kouč, fyzioterapia, regenerácia, výživové doplnky ako vitamíny, minerály, nápoje, sme na úrovni okolo tisíc eur mesačne. To ešte nemáme tretry, tenisky, tepláky, neboli sme na sústredeniach, pretekoch a podobne. Nehovoriac o odberoch krvi na zisťovanie potrebných parametrov, kde jeden stojí 120-140 eur, či o ďalších doplnkových športoch ako napríklad plavecký tréning a podobne. S tým všetkým si vie každý spočítať, v akej výške sa hýbe (v súčasnosti) naša športová príprava. A to sme len na začiatku.
Uľahčila vám teraz bronzová medaila niečo?
Zatiaľ nie. Robo bude zaradený do Top tímu Ministerstva školstva SR. Ministerstvo schvaľuje, koľko peňazí tento tím dostane a aj jednotliví športovci, zaradení v tíme. S atletickým zväzom to bude tak ako doteraz. Od zväzu nedostane nič, pretože je zaradený do Top tímu MŠ SR. Aj toto názorne ilustruje, ako „funguje“ náš „systém podpory talentovaných športovcov“. So zväzom to je zložité, napríklad teraz pred augustovými Majstrovstvami Európy zabudli, že keď niekto splní limit na vrcholné podujatie, majú mu vyplatiť finančnú podporu. Limit syn splnil ešte vo februári. Keď som sa na to funkcionárov opýtal, týždeň pred majstrovstvami nám prišiel návrh zmluvy na 1000 eur na prípravu, no podpísaná sa mi vrátila koncom augusta, keď už bolo po pretekoch. Potom nasledoval ešte dodatok a peniaze na celoročnú prípravu, ktorých použitie musíme vydokladovať do konca októbra, ešte stále nemáme (rozhovor sa robil koncom septembra, pozn. red.). Za medailu dostal Robo odmenu 1500 eur, a tiež musí vydokladovať, na čo ju minul.
Ako vyzerá vaša príprava na ďalšiu sezónu?
Budúci rok by sme sa chceli nominovať na Majstrovstvá Európy a radi by sme sa cez ranking (poradie v rebríčku) nominovali aj na olympijské hry do Paríža. Na to potrebujeme gro prípravy urobiť teraz – od októbra do januára. Potrebujeme ísť na sústredenia, teraz sa chystáme do Tatier, kde je potrebné a zmysluplné trénovať aspoň dva-tri týždne. Pri súčasných cenách to vychádza 80 - 100 eur na osobu a deň. V decembri by mal ísť trénovať do tepla, na Kanárske ostrovy, čo vychádza na 3000 eur. Čiže do konca roka nás príprava bude stáť ešte okolo 9500 eur. Na to budem musieť použiť prevažne vlastné prostriedky.
Pomáha vám pri získavaní sponzorov aj vaše priezvisko? Ľudia si vás pamätajú z vašich pretekárskych čias?
Možno trochu áno, ale skôr by som povedal, že táto doba už skončila. Keď som začal pracovať a prišiel na nejaký úrad, ľudia ma poznali. Dnes sú tam už oveľa mladší ľudia a nepamätajú si, čo bolo pred 30 rokmi.
Robert Ruffíni v časoch svojej pretekárskej kariéry.
Foto: archív R. RuffínihoVráťme sa ešte k vašej kariére – prečo ste si vybrali práve skok do výšky?
Ako som spomínal, začínal som s behom a už som sa videl ako slávny bežecký reprezentant. Keď som však končil základnú školu, týždeň pred prázdninami ma vybrali ako náhradníka na Majstrovstvá Slovenska skákať do výšky. Mal som 14 rokov, skočil som 170 cm a skončil druhý. No a vtedy sa to vo mne preplo. Už som sa nevidel ako bežec, už len ako výškar... Hoci som podľa názoru niektorých trénerov v tom čase nebol vhodný somatotyp... Vraveli mi, že som nízky a mám krivé nohy.
Neodradilo vás to?
Celý život som sa stretával s postojom činovníkov, že som neperspektívny. Nebudem menovať jedného docenta, ktorý, keď som skočil 218 centimetrov, vyhlásil, že to je tak moje maximum... Krátko nato som sa stal juniorským vicemajstrom Európy, kde som skočil 224 centimetrov a zlato mi ušlo tým, že som mal jeden opravný pokus. Nevedel som vtedy, že mám byť vysoký, neriešil som výšku. Srdce, práca, odhodlanie, to mi stačilo.
Ak by ste mali po rokoch hodnotiť vašu vlastnú kariéru, ako by to vyzeralo? Vraví sa, že po vojne je každý generál, tak ním skúste byť – čo mohlo byť inak, a čo by ste určite robili tak isto...?
Na všetko, čo som robil, som hrdý. Od 19 rokov som sa trénoval sám. Tým, že činovníci o mňa nejavili záujem, som si vybavoval prestup na Karlovu univerzitu do Prahy a tréning tam. Po medaile z Majstrovstiev Európy mi ponúkli podmienky tu v Bratislave, trénerovi sľúbili byt... Býval som mnou rok na internáte, potom sa vrátil do Lučenca a ja som ostal sám. Trénoval som sa sám, sám som skočil 234 centimetrov a podľa potreby som cestoval na sústredenia do Prahy za pánom trénerom Kovářom, ktorý mi pomáhal po technickej stránke.
Trénoval som sa sám, spomína.
Foto: archív R. RuffínihoAko to išlo, trénovať sa sám?
Čo som si napísal, som si odtrénoval, aj za cenu veľkého vyčerpania. Veľakrát som sa pretrénoval, no vytvoril som si systém. Niekedy som sa pridal k bežcom či diaľkárom, ak mali podobný tréning, ako som potreboval ja. Čo by som robil inak je, že by som sa toľko nepreťažoval. Ale principiálne by som nič iné nerobil inak. Napokon, ako som už spomínal, ten systém, ktorý som si vymyslel, je dnes plne funkčný, o čom svedčia aj najnovšie trendy v trénovaní.
Čo je pre vás z vašej kariéry to najcennejšie? Výsledok, nejaké poznanie?
Asi to poznanie. Šport je veda, ktorú človek musí robiť naozaj dôsledne. Z každej stránky.
Zistil som, že takmer všetci, ktorí niečo dosiahli, vyšli zo zložitejších domácich podmienok. Čiže viem, že za úspechom je veľká motivácia, nastavenie v hlave. Ďalšia vec, čo som zistil, je, že talent neexistuje, i keď všetci tvrdia opak. Je dokázané, že dedenie na bunkovej úrovni je len okolo 10 percent, všetko ostatné je najmä o neustálej a rozumnej práci. Toto funguje. Koncentrácia, vidina konkrétneho cieľa. Vtedy sa práca skracuje i skvalitňuje. Dôkazom toho je, že to platí vo všetkom, aj v hre na klavír či v maľovaní.
A výkon? Ktorý si ceníte najviac?
Ten neoficiálny, čo mám. Na MS v Tokiu v roku 1991, kde som sa kvalifikoval strastiplne po zranení, keď som si poškodil členok. Len tri dni pred ukončením nominácie som splnil kvalifikačný limit, keď som skočil 228 centimetrov. No a potom v Tokiu na tréningu som skočil 235 centimetrov s 10-centimetrovou rezervou. Videli to mnohí ľudia, ale tým, že to bol len tréning to samozrejme nikde nie je oficiálne zaznamenané. Bol to však naozaj brutálny pocit a ten skok mám doteraz v sebe.
Na pretekoch by takýto skok znamenal čo?
Určite medailu. A keby som skočil viac, ako som mal tú rezervu, tak som mohol aj vyhrať. Ale na pretekoch som už ani nepostúpil z kvalifikácie.
Bolo pre vás ťažké skončiť s pretekaním? Sú ľudia, ktorí po skončení kariéry cítia prázdnotu, iní zas úľavu... Vy?
Nesplnil som si svoj športový cieľ – medailu z veľkých pretekov. Zranil som sa tesne po tom, čo som doštudoval, pošmykol sa a natrhol si väzy v členku. Vtedy ešte nebolo také lekárske zabezpečenie ako je dnes, čiže som na to doplatil. Bol som vcelku úspešný komerčný pretekár, tým, že som nemal medailu z veľkých pretekov, som mal nízke štartovné, na veľa podujatí ma pozývali a ja som tam dosahoval dobré výkony. Koniec bol zložitejší, tým, že som trénoval sám, nemal som podporu v nikom, bol som akýsi enfant terrible športu, bojoval som proti systému. Od 1993, po rozdelení republiky, to začalo ísť so športom dolu vodou a dodnes ide. Potom do toho začali zasahovať aj politické sympatie k stranám, ľudia sa pre ne začali nenávidieť... Skončil som.
Odišli ste od športu úplne?
Áno. Nemal som vôbec chuť zostávať tam s ľuďmi, ktorí to robili. Ale zvláštne, keď som sa po 10 rokoch stretol s trénermi, oni stále riešili tie isté problémy. Nič sa nezmenilo, tie isté reči... Ja som bol vtedy už inde, v biznise, kde sa plánuje, chystá postup, napríklad keď chcem vyrobiť betón, potrebujem štrk, cement, miešačku... V športe toto plánovanie chýbalo a stále chýba.
Napokon ste sa do kolotoča vrátili, s vlastnými deťmi.
Áno. Motivácia tu bola veľmi jednoduchá: Aby ich nikto nekazil. Veľmi by som si prial, aby došlo v systéme k nejakej zmene, ale nie som si istý, či je to možné dosiahnuť.
Nedá sa neopýtať na plány do budúcnosti. Môžeme sa tešiť na ďalšie medaily z atletických podujatí – či už od vášho syna alebo iných zverencov?
Mám malú partiu šikovných chlapcov v atletike. Okrem toho pomáham s prípravou aj dvom lyžiarom, trom triatlonistom, dvom futbalistom... Baví ma pracovať s ľuďmi, ktorí chcú niečo dosiahnuť. Z povolania trénera sa nedá vyžiť, a to je kameň úrazu. Môžem to robiť len na báze entuziazmu, s pár športovcami, s ktorými máme spoločný cieľ a rozumieme si. Pri systéme, aký tu máme, to inak, žiaľ, nejde.
