Najdôležitejšie je byť autentický, to ľudia vycítia, prezrádza tajomstvo úspechu Štefan Štec.
Foto: Radka BajkasováČo zmenila popularita vo vašom živote?
Zdravia sa mi na ulici neznámi ľudia. Musím povedať, že je to príjemné, lebo mi to pripomína život na dedine, keď sa moja babka so všetkými zdravila. To je tá príjemná stránka popularity. Nevnímam sa však ako populárna osobnosť. Určite je to skôr v rámci môjho žánru a okruhu ľudí, ktorý ním oslovujem, aj keď sa mi stane, že zasiahnem aj iné publikum. To ma teší, lebo si myslím, že hudba by sa mala prelínať, niekedy opustiť svoju bublinu, aby videla a počula, ako vyzerá svet na druhom brehu.
A čo tá druhá, menej príjemná stránka popularity. Odráža sa napríklad na vašom čase pre rodinu?
Určite áno. Tým, že som spevák, mojou náplňou práce sú koncerty, podujatia a festivaly, mnohé víkendy mám dopredu rezervované. Nie je to jednoduché, pre mňa ani pre rodinu, lebo milujeme spoločný čas. Ale úžasné je, že prácu, bývanie a škôlku máme v bicyklovej vzdialenosti, takže celý týždeň sme spolu – spoločné obedy s manželkou, ak stihneme, tak aj ranné kávy v meste, ktoré vieme vychutnávať. Musíme však plánovať, skoro každý deň, niekedy i hodiny. Nemôžeme len tak improvizovať. Ale dlhodobé plánovanie, určenie si časového harmonogramu, kedy máme čas na seba, rodinu či šport nás oslobodzuje. Skrátka disciplína v dennom režime, ktorá nám pomáha vytvoriť si kvalitný spoločný čas. Doba je už taká... (úsmev)
Pracujete stále aj v Rádiu Regina, alebo sa už venujete iba hudbe?
Áno, pracujem ako redaktor a najnovšie aj ako hudobný dramaturg v národnostnom vysielaní. Poviem pravdu, túto prácu mám veľmi rád. Môžem sa prihovárať v materinskom, v mojom prípade rusínskom jazyku, cestovať do regiónu, odkiaľ mám korene, stretávať sa tam s ľuďmi, s ich radosťami aj starosťami. Takisto pracovať s hudbou – tradičnou, ale aj tou, ktorá vychádza z hudobných koreňov našich predkov. Na to mám reláciu Muzika Etnika, na ktorej druhý rok pracujem.
Nechceli by ste sa venovať iba hudbe?
Pred pandémiou bolo obdobie, keď som si hovoril, že nastáva čas opustiť rozhlas a venovať sa čisto hudbe. Bolo by to ideálne. Avšak to nešťastné obdobie nás naučilo, hlavne ľudí z kultúry, že naše povolanie je veľmi krehké.
Je to teraz jednoduchšie byť ako rodina viac spolu, keď je syn troška starší a môžu vás s manželkou sprevádzať napríklad na vystúpenia? Robia tak alebo vás radšej čakajú doma?
Väčšinou ma prídu podporiť, keď mám koncert doma alebo niekde blízko. Tie vzdialenejšie vystúpenia, na ktoré ideme na otočku, vynechávajú. Je to dosť únavné cestovanie. Avšak pár mojich veľkých vystúpení si rezervujeme nielen s manželkou a synom, ale aj so širšou rodinou. Je skvelé všetkých vidieť v hľadisku! Už teraz viem, že prídu na môj koncert do Východnej 15. júla či do Banskej Štiavnice 21. júla. A už teraz sa na to teším.
Štefan Štec s manželkou Dušanou a synom Riškom. Spoločný čas milujeme, aj keď si ho musíme naplánovať, hovorí slávny spevák.
Foto: archív Štefana ŠtecaPred časom ste vraveli, že so synom rozprávate rusínsky, pretože chcete, aby ovládal jazyk vašich predkov. Čo vás primälo na takýto postoj? Alebo ste vedeli už od začiatku, že keď raz budete mať dieťa, budete s ním hovoriť rusínsky?
Uvedomujem si, že už v mojej rodine, ktorú sme si založili, som posledný, čo ovláda tento jazyk, keďže manželku mám zo stredného Slovenska. Mám pocit, že naučiť syna rusínsky je moja povinnosť a zároveň vďačnosť mojim rodičom, ktorí mňa naučili rusínsky napriek tomu, že som sa narodil a vyrastal v Košiciach. Teraz viem, že to vôbec nie je jednoduché, keď okolo vás všetci hovoria po slovensky.
Ako vám to ide?
Viem, že synčekov materinský jazyk je slovenčina, primárne ním hovorí. Ale aj prvé lastovičky mojej snahy sa už objavujú. Začína mi čoraz častejšie odpovedať po rusínsky, niekedy aj sám od seba. Veľmi ma to hreje!
A ako zvládate rodičovstvo celkovo? Je niečo, s čím vo výchove najviac bojujete?
Celkovo rodičovstvo je boj! (smiech) Nie je to prechádzka ružovou záhradou. Je to proste život. A nikto ma nikdy neučil, ani nepripravil na to, aký mám byť rodič, otec. A k tomu aj naplniť úlohu manžela. Niekedy mám ale pocit, že sa nad tým netreba zbytočne zamýšľať. Byť autentický, to najviac zaberá. Dieťa to cíti. Takisto si dieťa ničím nekúpite. Potrebuje vás, aby ste boli prítomný, vnímali ho, počúvali, dotýkali sa ho a vytvorili mu pocit bezpečia. Snažím sa o to, ale nie som dokonalý. Najväčší boj je asi vyhrať nad vlastnou prchkosťou, netrpezlivosťou a egom.
Zmenilo vás v niečom rodičovstvo aj osobnostne?
Som oveľa väčšia citlivka. Pri romantických filmoch mi niekedy vypadne aj slza. Neviem sa zrazu ovládať (úsmev). Takisto som citlivejší, čo sa týka detí všeobecne, v rôznych oblastiach a témach. To som niekedy nevnímal vôbec. No a tiež ma náš syn naučil spomaliť, aj keď sa môže zdať, že to nie je možné pri tom zhone. Ale je to skôr tej mentálnej podstaty. Pripomenul mi, aká krásna a dôležitá je nezištná láska. Že veci nás nikdy nemôžu skutočne uspokojiť a naplniť.
Máte so synom niečo také, len vaše, chlapské? Nejakú obľúbenú činnosť, rituál?
Radi sa schováme pod paplón. Niekedy vezme baterku a svietime si. Robí to naozaj od malička. A väčšinou pred spaním sa naháňame a potom skončíme v paplóne a šepkáme si. Mám to veľmi rád.
Mať najlbižších v hľadisku je pre Štefana skvelé, ešte viac mať ich občas i na pódiu...
Foto: archív Štefana ŠtecaVeľmi športovo. Zatiaľ necítim, ani nebadám na ňom, aby prejavoval k folklóru výnimočné emócie. Berie to prirodzene, žije s tým. Náš synček rád spieva, tancuje, je pekne pohybovo vybavený. Miluje CD Dana Heribana. V našej domácnosti znie nonstop. Stáva sa aj, že ak ho nesledujeme, tak si spieva. A niekedy aj tú moju. Napríklad nedávno si spieval refrén z pesničky Žaľ a Za rána za rosy. Skromne musím povedať, že hlások má ako zvonček. Je to veľmi milé. Ale nemá rád, ak na to upriamujeme pozornosť. Túto vlastnosť si pamätám aj ja zo svojho detstva. Najradšej si spieva, keď niečo robí. To je také prirodzené z čoho mám radosť (úsmev).
Spievate si aj doma všetci spolu?
Áno a často. Ale keď sa odviažem a začnem z plných pľúc, tak ma Riško poprosí, aby som spieval tichšie. On tomu zatiaľ hovorí pomalšie, ale myslí tým tichšie. Niekedy ma o to prosí aj manželka (smiech).
Dva roky dozadu ste v rozhovore pre Pravdu uviedli, že žijete svoj sen, stále to platí?
Určite áno. Myslel som to však v zmysle, že niekedy je zbytočné snívať. Lebo život máte len jeden, ktorý uteká strašidelne. Vymedziť si čas, kedy budem žiť svoj sen, snívať o niečom, mám pocit, že je krásne, ambiciózne, ale to najkrajšie na tom sne je stále ten život, prítomný okamih, ktorý môžem žiť teraz.
Spomeniete si na chvíle, ktoré z celého toho ešte akoby vyčnievajú, kedy ste sa cítili naozaj šťastne? Nejaké koncerty, rodinná situácia a podobne?
Neviem konkrétne odpovedať. Lebo, ako som už vyššie spomínal, najšťastnejšie okamihy sú tie najjednoduchšie momenty a chvíle. Keď ste na výlete, sledujete nádheru Tatier, manželka je opretá o vaše rameno, jete rožok so šunkou, trošku vás z túry bolia nohy, no neuvedomujete si to až tak, lebo sledujete svojho syna, ako behá po lúke, a tešíte sa z toho až do momentu, keď si uvedomíte, že sa musíte za ním rozbehnúť, lebo je už príliš ďaleko a vy sa o neho bojíte, aj keď mu dôverujete.
Na koncertoch býva skvelá atmosféra, nech sú kdekoľvek.
Foto: archív Štefana ŠtecaRusíni sú všade, len niektorí o tom ešte nevedia – to je taký vtip medzi Rusínmi, samozrejme (smiech.) Samozrejme, že som to nečakal. Ale trošku som si to prial. Chcel som, a stále chcem, aby sa o nás, našej hudbe ľudia dozvedeli čo najviac, pretože oddávna tu žijeme spolu, a mám pocit, že sa nepoznáme do takej miery ako by to mohlo byť. Veľmi ma teší, že ma ľudia z rôznych kútov Slovenska prijali, niekedy aj s tým, že mi nerozumejú všetko. Ale to nevadí. Niekedy to dopovie a vysvetlí samotná hudba. Inak je úžasné a pre mňa veľmi prajné, že ľudia na Slovenku radi spievajú. Na mojich koncertoch doslova vytvárajú ďalšiu zložku nášho zoskupenia. ZBOR. (Úsmev).
Čo bolo/je podľa vás hlavným bodom vášho úspechu, toho, že dnes už každý v šoubiznise vie, kto je Štefan Štec?
Byť autentický? Myslím, že tá autenticita je dôležitá všade. Človek to z človeka cíti. To sa nedá oklamať. Možno by som to mal jednoduchšie, ak by som spieval po slovensky a známe ľudové pesničky. Vybral som si tú ťažšiu cestu. Mám však pocit, že je správna.
Z vašich vystúpení ide úprimnosť, človek vám verí, čo spievate, že nejde len o akési mechanické odspievanie osvedčených hitov a zbohom. Je to tak? Preciťujete stále každú pieseň a – dá sa to vôbec pri toľkých opakovaných vystúpeniach?
Nie je jednoduché spievať to isté a zakaždým prežiť ten euforický zážitok, pretože aj v tomto remesle sa rutina nedá preskočiť, či nevšímať si ju. Avšak dá sa vcítiť do ľudí pod pódiom, ktorí prišli možno len kvôli konkrétnej skladbe. Viem to posúdiť sám na sebe, že niekedy idem na koncert kvôli jednej, dvom „hitovkám“ konkrétnej kapely. Tá spätná väzba, nadšenie ľudí mi vie opäť prinavrátiť ten euforický pocit, a prežiť tú skladbu akoby nanovo. Zakaždým je to iné. Diváci sú ten stimul pre umelca, ktorý pomáha odbúrať rutinu.
Rusínsku kultúru a ľudové tradície propagujete v rámci svojej tvorby výrazne a úspešne. Tiež máte ten pocit alebo vidíte ešte niekde rezervy?
To, že ich propagujem je až druhý, možno tretí, plán. V prvom rade chcem predstaviť a ukázať ľuďom na Slovensku, aká je pestrá naša kultúra. V tom „naša“, myslím slovenskú, ktorej súčasťou je aj tá naša rusínska. Niekedy zažívam pocit, keď prídem napríklad na západné Slovensko, že ku mne pristupujú, akoby som bol zo zahraničia. Ale nie. Ja prezentujem časť multikultúrnej mozaiky zo Slovenska. Zastávam názor, že najlepšie je niečo propagovať tak, že o tom ani nevieme, že to robíme, a je to len sprievodný jav, ktorý nás teší.
V už spomínanom rozhovore pre Pravdu pred dvoma rokmi ste vraveli, že k tradícii treba pristupovať opatrne. „Človek ju musí najprv spoznať, zistiť súvislosti, významy. Ak sa uchopí zle, vytrhne sa z kontextu a snaží sa s ňou narábať prvoplánovo, nemusí to dopadnúť najšťastnejšie.“ Čo ste tým mysleli?
Stretávam sa s tým, že naše ľudové tradície, folklór sú dobrým artiklom na oslovenie ľudí, pretože sa s tým mnohí stotožňujú. Majú pocit, že patrí všetkým nám, vieme s ním narábať a rozumieme mu. Potom sa však stane, že hrdo nosíme na tričku slovenskú výšivku, ktorá nie je zo Slovenska. Ak by sme však otvorili skriňu starej mamy, tak ju tam skutočne nájdeme, tú výšivku, našu regionálnu. Tá má skutočnú silu, lebo vznikla z umu, talentu našich predkov a nájdeme ju len u nás. Práve v tej zásuvke sa začína skutočné poznanie a stretnutie s ľudovým umením. Len ho treba otvoriť a nazrieť.
Štefan Štec chystá nový, v poradí už tretí album.
Foto: archív Štefana ŠtecaTradícia má svoje pravidlá, doslova kanón. Ak ňou chceme narábať, mali by sme predtým, ako si hneď vytiahneme dajaký folklórny motív, sa s ňou oboznámiť. Naučiť sa ju čítať. Je to jazyk. Bez toho, aby sme poznali abecedu a gramatiku, nemôžeme napísať báseň. Ak budeme poznať tento „jazyk“ tradície, potom môže vzniknúť skutočné umenie, plastické, slobodné, ktoré sa dotýka, ale je pevne ukotvené. Vnímať ho ako autentické umelecké vyjadrenie ľudí z nášho územia. Pozerať sa naň takou optikou, ako keď sledujeme obraz v galérii. Ľudové umenie nie sú festivaly, stánky, ani folklórne súbory. Mám pocit, že sa stretávam mnohokrát s krásnym obalom bez obsahu. Ľudová kultúra na Slovensku je velikánsky komplex, ktorý je jedinečný aj tým, že je tak rôznorodý na tak malom území. To nie je všade. A verte mi, že to nie je len fráza.
Ako sa tomu „prvoplánovému“ vyhýbate vy?
To, čo dávate von, by mala byť v prvom rade vaša výpoveď. Nemalo by to byť na objednávku iných, nemali by sme sa štylizovať do pózy, ktorej skutočne neveríme a nie sme s ňou komfortní. Ja nie som môj dedo, ani pradedo. Nikdy nepochopím ich zmýšľanie v danom kontexte, na danom mieste a ani to nie je treba. Pre mňa je skôr dôležitý ich umelecký postup, zmýšľanie, ktoré môže byť nekonečne inšpirujúce. Musíme byť aj vo folklóre autentickí. Autentický v tom zmysle, aby sme aj my, naša generácia zanechali niečo zo seba pre tú ďalšiu, a zároveň prenášali estetický kód, ktorý sme sami prijali. Iba tak môže tradícia prežiť. Je to paradoxné, ale mám pocit, že je to tak. Ľudia v tradičnom prostredí si neuvedomovali, že tvoria tradíciu, ľudové umenie podľa koloritu svojho regiónu. Ako to cítili, čo sa im páčilo na základe ich estetického vkusu, ktorý prijali za ich miestnu normu. Dôležité je povedať aj to, že ľudové umenie vždy tvorili jednotlivci. Ľudoví umelci a umelkyne, konkrétni ľudia.
Záverečná otázka, vlastne dve: Ide leto, čo chystáte? Zvýši v ňom čas aj na rodinnú dovolenku?
Pracujeme na novom albume. Mnohé single, ktoré už máme vonku, ale aj ďalšie nové, ktoré chceme upratať na v poradí tretí album. A samozrejme nás čaká leto plné koncertov a festivalov. Aj napriek tomu, mám červenou vyznačený termín na rodinnú dovolenku, tak ako každý rok, na ktorú sa veľmi teším. Avšak ja sa teším z každej spoločnej chvíle a toto je skôr taký bonus.
