Steblá trávy, nite a šikovné prsty... Toto je výsledok.
Foto: Lenka MackovičováPôvodne ju lákali košíky, ktorým jednoducho nedokázala odolať. „Dlhé roky som chcela vedieť, ako sa pletú. Rodičia mi skoro každý rok u nich doma na júnovom jarmoku kupovali košík, ak som si ho nekúpila sama,“ usmieva sa. Priznáva však, že košikárstvo je veľmi náročné. „Pestovať prúty, orezávať, skladovať ich niekde doma, potom pliesť košíky v obývačke na gauči a mať po ruke haldu prútia..., to si neviem predstaviť...“
Takže prednosť dostali misky. V rodine Lenky Mackovičovej sa ručne pracovalo odjakživa a ona si to obľúbila už ako malé dieťa. „Od útleho detstva som bola obklopená ženami, ktoré vo voľných chvíľach štrikovali, šili, háčkovali, pretvárali nepotrebné veci na potrebné. Tak vo mne aj v mojich súrodencoch vybudovali vzťah k ručným prácam. Samozrejme, aj muži, ktorí sa vyskytovali v mojom detstve, boli zruční, to ma nakoplo k remeslám,“ spomína Lenka, ktorá momentálne žije v Trnave.
Sprvu vyrobila niekoľko okrasných misiek z drôtu, ale cítila, že to nie je ono. „Živý materiál je predsa len niečo iné, radosť s ním pracovať,“ vraví.
Estetická, praktická, ekologická a nerozbitná. Čo treba viac?
Foto: Lenka MackovičováNápad robiť misky z trávy skrsol na prechádzke so psíkom. Lenka práve premýšľala nad tým, že sa pustí do výroby košíkov z borovicového ihličia, na ktoré naďabila na internete. „Už-už som merala v hlave, že využijem ihličie pod oknami, no na tej prechádzke mi nejako napadlo, že veď aha, steblá trávy nie sú také krátke ani pichľavé ako ihličie. Hmm, no však vyskúšam a uvidím,“ vracia sa na začiatok.
Výsledkom sú dnes misky, ktoré majú všemožnú veľkosť i farbu a sú jej koníčkom na letné mesiace. Ako vraví, najťažší je začiatok – vytvoriť stred, takzvané U-čko. Potom to už pri troche chcenia a trpezlivosti ide.
Miska na okrasu i všeličo iné
V domácnosti sú misky plnohodnotne využiteľné, sú ekologické a vyrobené za minimálnych nákladov. Ak teda nerátame šikovnosť na nezaplatenie, ktorou neoplýva každý. Použiť misku možno na okrasu, na ovocie, ale aj ako nádobu na akékoľvek predmety. „V jednej máme nabíjačky, perá a iné drobnosti, ktoré sa nedali inam v domácnosti zaradiť,“ vyratúva Lenka. Ak sa pri výrobe použijú potravinárske nite, môže miska slúžiť ako ošatka pri pečení domáceho chleba.Miska pri správnom zaobchádzaní vydrží veľmi dlho. Musí sa ale skladovať v suchu. „Na porovnanie uvediem slamené vianočné ozdoby: Ich životnosť závisí od vlhkosti prostredia a namáhania materiálu,“ približuje Lenka.
Svoje misky momentálne vyrába pestrofarebné. „Zatiaľ mám doma plnú tašku vyšívacích nití, pre ktoré sa snažím nájsť využitie. Zdedila som aj vrece bavlniek a priadze od kolegyne, ktorej babička ich roky skladovala. Babička sa potešila, že pôjdu niekomu, kto ich využije, a nemusia ich vyhodiť.“
Ľahká práca? Ako pre koho
Vhodnú trávu si Lenka vyberá podľa dĺžky – čím dlhšie, tým lepšie. „Vychádzam z princípu borovicového ihličia dlhého 20 cm. Takže akékoľvek steblo trávy s podobnou, alebo väčšou dĺžkou je fajn. Ideálne, čím rovnejšie steblo, tým lepšie. Pozorujte, či sa nad každým kolienkom steblo trochu ohne v raste, alebo pokračuje rovno. Hrubé steblá sú veľmi lákavé, ale osvedčili sa mi tenšie, ktorých treba viac a vytvoria krajší povrch. I lepšie sa s nimi pracuje,“ vysvetľuje.
Najťažší je začiatok.
Foto: Lenka MackovičováAko dodáva, ideálne sú steblá dlhé okolo 50 cm a viac. „Je dobre odstrániť listy a vrcholky (klások), pretože usušené sa mrvia a vytŕčajú, kde nemajú. Je dobre vyhnúť sa aj veľmi tenkým steblám, pretože sa ľahko lámu.“
Znie to síce jednoducho, ale nie je. Aj keď Lenka skromne vraví, že by to zvládol každý, je to namáhavá práca.
„Predpokladom je chcieť sa pustiť do náročného projektu namáhavého na prsty. A samozrejme, treba mať trpezlivosť, prekonať náročný začiatok,“ hovorí. No a rátať treba aj s množstvom hmyzu, ktorý si domov prinesiete s trávou. „Ja ho zbožňujem, ale partner netoleruje,“ smeje sa Lenka. Po práci je čo upratovať, keďže všetko sušené sa mrví a opadáva.
Nevyhodiť, dať druhú šancu
Lenka rada tvorí, no zakaždým niečo iné. V lete, keď je tráva, vyrába misky, občas ozdoby a venčeky z pozlátených šišiek v kombinácii s háčkovanou čipkou. Po zvyšok roka pracuje s neživým materiálom.„Stotožňujem sa s myšlienkou up-cycle a využitia už existujúcich zdrojov. Dávať druhú šancu predmetom, ktoré by sme inak vyhodili. Napríklad na výrobu čalúnenie, na ktoré používam odpadové materiály, alebo šitých hračiek tiež v rámci upcycle myšlienky.
Veľký vzor vidí práve v prírode a jej usporiadaní. „Príroda naozaj využije, zrecykluje všetko staré a pretvorí na niečo nove. Dokonca aj to nové občas zrecykluje (úsmev). Ak by sme tento princíp využitia všetkých zdrojov zaviedli do našich životov, veľmi by sme si ich uľahčili,“ je presvedčená.
Lenkine pracovné nástroje na výrobu mištičiek.
Foto: Lenka MackovičováZa príklad uvádza vermikompostovanie. „Zjete ovocie, zeleninu, zostanú šupky. Dostanete balíček, zostane kartónová škatuľa. Tento odpad, ktorý nevyužijeme, je základným materiálom prežitia pre domáce dážďovky. Tie vytvoria čierne zlato – vermikompost, ktorý obsahuje živiny potrebné pre rast rastlín (napríklad aj v našich kvetináčoch a záhradách). Rastliny vďaka nemu „postavia“ zdravú bunku po bunke, stonku a listy, aj našu potravu – plody. A kruh sa uzavrel,“ vraví.
Za čarovné považuje aj huby. „Používajú sa okrasné bytové predmety z podhubia, materiály s podobnými vlastnosťami zvieracej koži, stavebné materiály, dokážu vyčistiť pôdu znehodnotenú ropou.... No proste, huby sú môj veľký vzor! A rada by som sa zapojila do otvárania týchto dverí,“ načrtáva budúcnosť Lenka, ktorá popri svojich koníčkoch stále pracuje na čiastočný úväzok vo finančníctve.
Prvotina.
Foto: Lenka Mackovičová
