Rodičovstvo je náročná, ale krásna disciplína.
Foto: Shutterstock.com
Ľubke pomáha viera v Boha.
Foto: archív Ľubomíry Strážovskej„Silu môžete čerpať od Boha.“
Ľubomíra Strážovská, mama troch detí, Nové Mesto nad Váhom„Nerada dávam rady, nemyslím si, že je jedna univerzálna najdôležitejšia vec, ktorú by si mali vziať k srdcu všetky matky sveta. Ale, čo ako matka troch detí prežívam ako najdôležitejšie – hovoriť o deťoch a rodine ako celku s Bohom. Neviem, kde čerpajú silu iné mamy, ale ja práve tu. Veľakrát mi práve počas modlitby napadne riešenie problému, dostanem inšpiráciu, ako ísť ďalej, keď sa cítim „vyhorená“, odovzdávam tu svoje pocity ustarostenosti a dostávam pokoj a viem, že je to Boží pokoj, lebo na ten svoj už nemám často síl. No a hovorí sa, že spokojná matka, má spokojné deti – čo viac si priať?“
Katka odporúča zachovať si s deťmi čo najviac pokoja.
Foto: archív Kataríny Žabkovej
„Buďte pokojná a rozhodujte sa podľa seba.“
Katarína Žabková, mama Hanky (2 roky) a Barborky (6 rokov), Turá Lúka„Pri prvom i druhom dieťati sa mi osvedčilo, byť hlavne „v kľude" a veľmi nepremýšľať, či je lepšie kočíkovať alebo nosiť dieťatko, či toto alebo tamto škodí, či barefoot alebo klasické topánky, kedy a ako začať prikrmovať. Rady druhých mamičiek sú fajn a vzácne. Ale aj tak podla mňa platí, že treba dať na zdravý rozum a rozhodovať sa podľa seba. Veď nikto nechce svojmu dieťaťu zle.“
„Dajte na svoje inštinkty.“
Juliana Rusňaková, matka 10-ročného syna, Levoča„Moja hlavná rada asi je, aby zbytočne neštudovali hlúposti na internete a aby ich potom otrocky neskúšali na deťoch. Namiesto toho nech radšej sledujú svoje dieťa a počúvajú svoje inštinkty. Osobne sa mi veľmi osvedčilo, že som dávala synovi jesť na požiadanie, kedy si vypýtal, aj že som ho mávala na rukách či v nosiči. Väčšinu prvého roka strávil v mojej blízkosti a hoci to bolo pre mňa niekedy náročnejšie, stálo to za to. Čo ľutujem, že som vrátila do práce, keď syn dovŕšil rok. Už vtedy sa mi to zdalo priskoro, a myslím si to doteraz. Ale zasa čo odporúčam, je, nech deti trávia čas aj so starými rodičmi. Teší sa dieťa, starý rodič a aj ja, že mám chvíle pre seba.“
Eva radí neporovnávať svoje dieťa s ostatnými.
Foto: archív Evy Samimi„Učte sa od svojho dieťaťa.“
Eva Samimi, mama 10-ročného Imana, Limbach„Pre mňa je základ sledovať a počúvať svoje dieťa. Každý každučký deň sa od neho učiť, nielen počúvať rady starších a skúsených. Veľmi dôležité je, neporovnávať ho s inými deťmi a akceptovať ho so všetkými „nedostatkami“, lebo všetko sa postupne zmení a zlepší. A hlavne odporúčam trpezlivosť úplne vo všetkom.“
Viera Poláková s mladšími deťmi.
Foto: archív Viery Polákovej„Vychutnajte si každú chvíľku, už sa nemusí opakovať.“
Viera Poláková, matka troch detí – 8, 13, 20-ročných, Prešov„Poradila by som im to, čo poradila moja kamarátka mne, keď sa mi narodil najstarší syn – vychutnávajte si s deťmi každú chvíľu: dojčenie, prebaľovanie, detské odgrgnutie... už to nikdy viac nemusíte zažiť. Mne to bolo dopriate trikrát, čomu sa teším. Odmalička som so všetkými trávila veľa času, všetky deti spali s nami v izbe, neviem si predstaviť, že by mali byť niekde samé v inej časti domu s detskou vysielačkou či monitorom. Potrebujem ich vidieť, počuť, mať ich pri sebe. Tiež som vďačná manželovi, že mi umožnil tráviť s deťmi veľa času, že som nemusela nastúpiť do práce. Myslím si, že je dobré, keď sa matka môže deťom venovať bez pracovných naháňačiek a stresov, ísť s nimi v lete na kúpalisko a podobne. Odporúčam väčšie vekové rozdiely, ako máme my – rodič má dosť času na každé dieťa. Viac si to vychutná, než keď ide takpovediac z plienok do plienok. Na druhej strane je však pravda, že najstarší a najmladší toho veľa spoločného nemajú. Čo by som zmenila, keby sa dalo, tak by som chcela, aby trocha viac poslúchali a aby som na nich vôbec nekričala.“
„Nehovorte dieťaťu počkaj, o chvíľu.“
Silvia, matka 8-ročnej dcéry a 6-ročného syna, Bratislava„Vychádzajúc z vlastných skúseností by som asi rodičom odporúčala úzky kontakt s bábätkom. S odstupom času sa mi nezdá dobré, že som napríklad hľadala cesty, ako dieťa naučiť, aby zaspalo samé. Nerobila by som to znova. Myslím si, že je dobré dať dieťaťu pocítiť, že je dôležité, na prvom mieste. Aj kým je maličké, aj keď trocha podrastie. Nehovoriť mu „počkaj, neskôr, o chvíľu, keď dorobím,“ ale prisvedčiť mu. „Áno, jasné, samozrejme, už idem.“ Navodí to úplne inú atmosféru – ústretovú, pozitívnu. No a poslednú vec – nechať dieťaťu voľnosť. Vytýčiť mu isté hranice, to áno, ale zasa nezakazovať mu príliš. Skôr ho nechať robiť, na čo si trúfne, nestrážiť každý jeho krok. Dôverovať mu.“
ANKETA:
