Dušan Lehotský pracoval s deťmi a mladými športovcami 44 rokov.
Foto: Patricia PoprockáAko učiteľ telesnej výchovy a tréner ste pôsobili dlhých 44 rokov. Ako sa menili deti naprieč generáciami, ktoré prešli vašimi rukami?
Bol tu obrovský záujem detí o pohyb, tak všeobecne. V tých 60-tych, 70-tych či 80-tych rokoch sa deti na hodinách telesnej výchovy snažili, túžili sa učiť nové veci, zlepšovať sa. Potom, postupom času, ako sa zmenila doba a systém, deti stavili na pohodlie, často i za podpory rodičov, a čas začali tráviť vymoženosťami techniky viac než športom. Teraz deti trénujú raz, dvakrát do týždňa, čo je, povedal by som – atletická turistika alebo trest.
Prečo trest?
Pretože kto chce robiť výkonnostnú atletiku, musí trénovať oveľa viac, a to po celý rok. Inak je to doslova trest. Po dvoch tréningoch týždenne príde dieťa na preteky, má veľkú motiváciu, chce vyhrať, no očakávania sa, samozrejme, nesplnia. Dieťa nevládze, možno sa i zraní... A na ďalšie preteky už nepríde. No nie je vlastne potrestané?
Vaším športom bola pôvodne hádzaná, prečo ste ju vymenili za atletiku?
Bolo to v dôsledku zmenených podmienok a kvôli deťom samotným. Z ich strany bol taký obrovský záujem, aby sme robili šport na vyššej úrovni a v širokom zábere, že som musel niečo obetovať. Ale nebolo to až také ťažké, lebo v hádzanej sme vypadli z druhej ligy a menili sa tam pomery. Zároveň sme si s deťmi vybudovali silný vzťah, nemohol som im povedať „nie“, a priznávam – aj mňa to chytilo. Začali sme trénovať pomerne intenzívne.
To bolo ako?
Minimálne štyrikrát do týždňa. Pondelok, utorok, potom streda bola voľná, následne štvrtok, piatok, plus sobota, nedeľa preteky. Deti boli teda celý týždeň v aktívnom pohybe. A keďže dosahovali aj pomerne dobré výsledky, hlavne v 80-tych rokoch, mohli sa už im vytvoriť aj lepšie podmienky v školských športových kluboch a iných rôznych útvaroch talentovanej mládeže. Teda deti, ktoré mali možnosť a výkonnosť, si tam mohli rozvíjať talent, mali materiálne zabezpečenie, špeciálne sústredenia a podobne.
Ako sa vám darilo motivovať deti, že sa im chcelo toľko trénovať? Dnes je to častý problém trénerov i rodičov.
Veľmi záleží na individuálnom prístupe trénera. Dieťa musí cítiť, že je dôležité, že je oň záujem a že patrí do kolektívu. Jednak to boli veľmi dobré skupiny – samotných detí aj ľudí okolo atletiky. Tu musím spomenúť mojich veľmi dobrých kolegov – Mišo Gally, Janko Ščerbák, Dušan Netík, Štefan Klein, to boli rovnako zanietení učitelia-telocvikári a atletickí tréneri. My dospelí sme sa aj povadili, no stále to viedlo k tomu, že sme sa vedeli zomknúť, nájsť čo najlepšie riešenie. No a potom to boli aj samotné výsledky. Aj keď je atletika individuálny šport, je dobré trénovať kolektívne. Chodili sme na preteky, a tam bum, jeden diplom, druhý diplom, medaila... Jednoducho výsledky, ktoré deti dosahovali, motivovali aj ostatných, aby sa tým lepším vyrovnali a získali ten diplom či medailu tiež. Tým pádom sa dostávali do skupiny nové deti, ktoré samé chceli športovať.
Napríklad mali sme dievčatko, také dosť priemerné, čo „do talentu“. V zime sme chodievali do haly v Košiciach, bola tam pomerne veľká klopená dráha, a my sme tam len pozerali, kto to po tej dráhe behá. To dievčatko tam urobilo taký výkon, že sme boli všetci uveličení. Nemala veľkú pohybovú perspektívu, ale pravidelným tréningom dokázala dosiahnuť pokrok. A nielen ona.
Čo podľa vás spôsobilo, že sú dnes deti také, aké sú, že sa vytratila tá motivácia, zápal pre šport a že pohyb berú neraz ako za trest?
Ja to vidím tak, že je za tým zmena systému po roku 1989, keď sa zrušili útvary talentovanej mládeže a zmenili sa celkovo podmienky. To spôsobilo, že sa už nevytvárali kolektívy na takej úrovni, pričom práve tie napomáhali zvyšovaniu výkonnosti kolektívu i jednotlivcov v ňom. Napríklad sa zrušili súťaže družstiev. My sme chodievali na súťaže družstiev všetkých kategórií. Pretože keď sme išli na preteky a vyhrala napríklad Ľuba Sidimáková (jedna zo zverenkýň Dušana Lehotského, juniorská majsterka ČSSR v behu na 100 a 200 metrov a reprezentantka pozn. red.), vyhral aj Slovan Levoča. A toto bolo rozhodujúce: Keď deti videli, čo dokázala tá Sidimáková, tá Levoča, aj ony chceli ísť do toho kolektívu a byť právoplatným členom. Keď sa tieto súťaže zrušili, nastal zlom. Nielen v atletike, ale všeobecne v športe. Zostup výkonnosti a zostup vzťahu k športu.
Dušan Lehotský a jeho úspešné zverenkyne. Ľuba Sidimáková celkom vľavo.Vpravo vedľa trénera Mária Šofranková, verejnosti dnes známa ako niekdajšia líderka kandidátky I. Matoviča v parlamentných voľbách.
Foto: archív D. LehotskéhoAle prečo?
Nastúpili technické veci, mobily, počítače. V škole sa začínali vytvárať počítačové triedy namiesto športových, aj tam nastala tá zmena. Deti začali tráviť veľa času možno jednoduchším spôsobom s technickými vecami, čo je podľa mňa veľmi nezdravé. A v tom vidím najväčší problém. Nastalo pohodlie, ktoré začali podporovať, bohužiaľ, aj rodičia.
Zažil som to na vlastnej koži, keď napríklad v Levoči otvorili krytý zimný štadión. Mal som hodinu telesnej výchovy a chlapec mi dáva do ruky papierik, ospravedlnenku, že dnes nemá cvičiť. Pýtam sa: „Prečo, čo ti je?“ A na papieriku odkaz od matky: „Prosím, ospravedlňte môjho syna z telesnej výchovy, lebo sa bol včera korčuľovať a dnes má svalovku.“ A moja reakcia? „Choď sa prezliecť a cvič.“ Mama sa potom prišla informovať, tak som jej vysvetlil: „Takého zdravého chlapca takýmto spôsobom chcete podporovať či ospravedlňovať v špekuláciách, pohodlnosti či neviem v čom?“ Takže aj preto, že rodičia zaujímajú takýto a podobný postoj, sa vzťah k pohybu úplne zmenil. Podotýkam ale, že teraz som už dosť dlho mimo školstva, takže môže byť situácia trocha iná, hoci z toho, čo sa ku mne dostáva, nemám pocit, že by to bolo lepšie.
Fyzická kondícia detí nie je na tom najlepšie, pribúda tých, ktoré trpia nadváhou, mnohé nevedia spraviť ani kotúľ, nehovoriac o zabehnutí povestnej 12-minútovky...
Už som to naznačil... Deti sa, jednoducho povedané, málo hýbu! Rodičia sú často benevolentní, úzkostliví... Chýba disciplína, bez ktorej to nejde. My sme občas aj prištipli neporiadnika po líci a tak. No dnes? Kolega len položil ruku chlapcovi na plece a už chodil „po polícii“. Matka sa chodila sťažovať... To bol aj dôvod, prečo som si ja povedal, že s učením definitívne končím. Toto mi netreba.
Vráťme sa ešte do vašich trénerských a učiteľských čias. Ako to, že sa vám vtedy darilo dosahovať takéto špičkové výsledky, malé mestečko Levoča, a uspeli ste vo veľkej konkurencii Čiech a celého Slovenska?
Vtedy bol úplne iný systém tréningu, kontroly výkonnosti... Museli sme napríklad písať tréningové denníky, boli určení zodpovední tréneri za jednotlivé kategórie... My sme tu v Levoči v začiatkoch nemali dobré materiálne podmienky, ale po rekonštrukcii atletickej dráhy na mestskom štadióne sa to výrazne zlepšilo. Aj vďaka podpore a pochopeniu vedenia mesta. A mali sme zápal, to bolo podstatné. A poctivo sme pracovali.
Brigáda pri rekonštrukcii atletickej dráhy v 70-tych rokoch.
Foto: archív D. LehotskéhoPrešli ste od hádzanej k atletike, čo je predsa len iný tréning, iná príprava, špecializácia, technika skokov, behov a podobne. Nebol to hendikep, aspoň v začiatkoch, nechýbalo vám odborné vzdelanie atletického trénera?
My ako učitelia sme museli na vyučovanie svojich predmetov písať prípravy. Vtedy bola kontrola učiteľov zo strany inšpekcie veľmi prísna. Keď prišli na hospitáciu, učitelia boli rozklepaní, kontrolovalo sa naozaj všetko, aj prípravy. Priznám sa, ja som prípravy na hodiny skoro vôbec nepísal, iba stručné poznámky, za čo som bol kritizovaný. Ale písal som si prípravy na tréningy. A keďže sme dosahovali dobré výsledky, dostal som sa aj do funkcionárskych kruhov, bol som členom slovenského aj krajského atletického zväzu Východoslovenského kraja. A tam som si z metodického oddelenia „požičiaval“ metodické príručky. A tak som sa dostal k materiálom ako Špeciálny tréning šprintéra, Špeciálny tréning bežca na 400, na 800 metrov, rozpracované tréningové prostriedky a podobne. Tak som sa naučil vytvárať tréningové plány. No a potom tu boli ešte konzultácie s trénermi na vyššej úrovni, ktorí už mali viaceré dobré výsledky, ktorých sme stretávali na pretekoch a s ktorými sme pri vínečku po večeroch rozoberali tréningové metódy. Samozrejme, toto nestačilo, odborné vzdelanie atletického trénera II. triedy som získal špecializovaným vzdelávaním formou trénerských kurzov na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave. Takýmto spôsobom sme sa posúvali.
Nebol problém aplikovať to potom v praxi?
Nie, nebol. Aj zverenci pochopili, že atlét musí trénovať 345 dní a odviesť toľko a toľko tréningových jednotiek. Tá informácia sa musela dostať aj k deťom a ony to bez reptania plnili. Ale popri športe som mal vždy na pamäti aj životný osud tých detí, čo budú robiť ďalej. Napríklad dievčatá z Levoče po skončení základnej školy lákali do Košíc, kde otvárali športovú školu. Ja som vedel, že tam to veľa detí nezvládlo, pomerne náročný systém – tréning, škola, nabitý program a tak, tak som im otvorene povedal: „Dievčatá, vyberte si. Môžete ísť tam, ale môžete ostať aj tu, na strednej pedagogickej škole, budeme naďalej trénovať tu a zvládneme to.“ Podobne to robili aj v Bardejove, kde mal kolega Ščerbík silnú skupinu chlapcov. Tak sme sa my a Ščerbík stali veľkými nepriateľmi Košíc. Chránili sme si svoje talenty (smiech).
Prvé preteky na novej levočskej atletickej dráhe v polovici 70-tych rokov. Dušan Lehotský robil aj štartéra, keď bolo treba.
Foto: archív D. LehotskéhoPriblížte svoje trénerské úspechy, na ktoré si najsilnejšie pamätáte?
O úspechoch levočskej atletiky písali aj v známom časopise Štart. Kroniku starostlivo viedla manželka Dušana Lehotského.
Foto: archív D. LehotskéhoZ chlapcov vyrástla tiež silná generácia. Paľo Zvanciger, juniorský majster Československa v prekážkach na sto metrov bol ohromný talent, zabehol aj československý dorastenecký rekord. Pamätám si, boli sme v Prahe na majstrovstvách republiky a hlásateľ hlási prekvapene: No, teraz v tomto rozbehu pobeží „kluk“ z Levoče, ktorý má taký a taký – vynikajúci čas. A my, výprava Východoslovenského kraja sme to považovali za normálne. Pozeráme rozbeh, chlapec vybehol, na tretej prekážke od cieľa mal skoro medzeru náskok. Na predposlednej zakopol, zahrabol, a ešte aj tak vyhral! Takže dokázali sme to. Robil výborne aj diaľku, potom šiel študovať medicínu do Košíc, kde sa ešte venoval atletike pri pánovi Shullerovi. Ďalšími úspešnými atlétmi boli Miro Lesňák (prekážky, výška), Juro Stoklasa (ten bol krajským rekordérom na 1500 m), Šaňo Hvizd (oštep), Emil Štofko (výška a prekážky) a ďalší.
Vašou prvou skupinou boli dnešní sedemdesiatnici – ročníky narodenia 1949-50. Ako sa darilo im?
To som bol ešte trénerský učeň pri Tónovi Albertovi, ktorý bol významnou osobnosťou levočského športu, dodnes ho tu pamätajú. Vytvorila sa silná výkonnostná skupina mladých atlétov, ktorí už v tom čase dosahovali pozoruhodné výkony. A to na obyčajnom školskom dvore, kde sme začínali napríklad skok o žrdi do pieskového doskočiska! Chlapci si zmysleli, že to idú vyskúšať a mne sa len oči prevracali... Ale zvládli to. Spomínam si na výkony Joža Poprockého, Marcela Gajdoša, Laca Lováša... Z dievčat to boli Harčárová, Javorská, Sopková, sestry Gedrové a mnoho ďalších. Trocha neskôr Koubeková v skoku do diaľky – medailistka z majstrovstiev Slovenska a ďalší a ďalší. Vtedy sa robili celoštátne preteky škôl vo všestrannosti, my sme vyhrali Východoslovenskú ligu a postúpili do finále na štadióne Dukly Praha. Bola tam atletická časť, šplh a plávanie. Levočské deti mali atletickú časť výbornú, šplh výborný, len sme nemali plaváreň, tak niektoré nevedeli plávať, tam bol „zádrheľ“. Ale aj tak to bol veľký úspech, celoštátna súťaž všestrannosti, a my sme dosiahli štvrté alebo tretie miesto, už neviem presne.
Dušan Lehotský (v strede) vo svojich začiatkoch pri organizovaní cezpoľného behu.
Foto: archív D. LehotskéhoSpomínali ste tréningy štyrikrát týždenne, víkendy preteky. Ako to brala vaša rodina? Mali ste predsa len manželku, tri deti...
Rodina to mala so mnou (a či pri mne) veľmi ťažké. Ja som bol v tomto neúprosný, keď sa tak teraz na to pozerám. Manželka ako bývalá atlétka ma ale vždy podporovala. Ostala s deťmi doma a ja... Svokra mi aj niekedy vyčítala, že „logujem“ (nárečový výraz, v zmysle túlať sa, chodiť kade-tade, pozn. red.) s cudzími deťmi a vlastnej rodine sa nevenujem. Ale ja som nevedel povedať dieťaťu, že nejdem na preteky, lebo sa budem venovať doma rodine. Nevedel som im povedať „nie“. A keďže tie deti mali také výsledky, že sme chodievali naozaj na veľké súťaže, nemohol som povedať tej Ľube či hocikomu inému, že nepôjdem s nimi na preteky. Vlastne do atletiky bola zainteresovaná celá rodina. Športu sa začali venovať aj deti, keď podrástli, syn Peter robil oštep, dcéra Ira behala 800 a 1500 metrov, manželka robila všetky písomnosti – výsledky, propozície, diplomy..., na pretekoch doma zapisovateľku, no a najstaršia dcéra Dušana tiež skončila pri funkcionárčení. Som vďačný za to všetko.
Myslíte si, že by bolo možné zopakovať vaše úspechy aj dnes, tu v Levoči pri systematickom tréningu? Alebo je dnes už všetko tak špecializované, veľa čiastkových, odborných vecí, že už na to treba ísť inak?
Som už dosť dlho mimo aktívneho športu, takže tie podmienky neviem už tak dobre vyhodnotiť. Ale zaujímam sa o športové dianie, či je to bežecké lyžovanie tu na Krúžku, hádzaná a podobne. Zaujíma ma každá športová činnosť. Sledujem teda výsledky detí, a vidím, že je to už skôr o individuálnej než kolektívnej záležitosti. Ak sa rodičia venujú a majú k tomu vzťah, ich deti dokážu cez množstvo prekážok dosiahnuť dobrý individuálny výkon. Za obrovskú chybu však považujem, že sa zrušili tie kolektívne záležitosti. Kolektívom rastie jednotlivec, to je veľmi dôležité. Česi majú dodnes v atletike súťaž družstiev, ligy, rôzne iné súťaže. My sme to zrušili.
Cezpoľné behy sa kedysi vyznačovali masovosťou. Dnes sa stáva, že príde asi tak päť detí, aj to sa preteky konajú v areáli školy, vraví Dušan Lehotský.
Foto: archív D. LehotskéhoMáte nejaký nápad, ako by sa dalo rozhýbať dnešné deti, čo by ich mohlo motivovať k väčšej radosti z pohybu a športu?
Dopracovať sa postupnými krokmi k maličkému vrcholu je dlhodobý proces, dennodenná mravčia práca. Sledujem, že vo väčších mestách sa zriaďujú popoludňajšie športové aktivity pre deti. Nevidím až tak detailne, ako to robia, koľkokrát do týždňa a tak, ale je to jeden z prvých krokov, aby sa tie deti podchytili. Tu sa musia spojiť a zabojovať všetky možné zložky. Lebo keď my tú pyramídu zúžime len na rodiča, tak sme tam, kde sme. Teda odkázaní na dobrovoľnosť a ochotu rodiča.
A to je málo...
Išiel som napríklad na školské atletické preteky mojich vnúčat. A to som „čumel“! Všeobecne také slabé výkony, že to je skrátka pod úroveň. Keď si spomeniem, ako sme my mali tabuľu rekordov, aké časy tam mali moji zverenci v ich rokoch... Dnes je to nemysliteľné, aby sa im vyrovnali. Keď to ale takto ďalej pôjde, dnešné deti budú mať 25-30 rokov a budú chodiť o barlách! Ten pohybový aparát nie je dnes vôbec zaťažený.
Šetria deti tréneri? Alebo chýbajú na oboch stranách vyššie ambície, zápal pre vec? Trénerom stačí odrobiť si svoje, za čo dostanú zaplatené, deti sa zas nechcú merať s najlepšími na svete a drieť, stačí im priemer tu...?
Ťažko povedať, čo je motiváciou dnešných mladých trénerov či učiteľov, ale myslím si, že z 80 percent sú to financie. A ak chýba nadšenie a pozerá sa „cez peniaze“, to je zlé. Mám osobnú skúsenosť s jedným atletickým klubom. Vybrali si aj nejaké deti na tréningy, mali ich dvakrát do týždňa. Fungovalo to tak, že v utorok viedol tréning jeden tréner, vo štvrtok druhý. To je čo za práca s tými deťmi? Pýtal som sa ich tiež: „Vysvetli mi, ideš na preteky, čo je tvojím cieľom?“ Odpoveď? „Ta idem na preteky...“ Ja to nepochopím, takýto prístup, pretože keď ja idem na preteky s deťmi, chcem, aby tie deti vyhrali. To je cieľ.
Dnešný svet je veľmi motivovaný financiami. Rozprával som sa s viacerými trénermi, ktorí hovorili: „Načo budem chodiť štyrikrát do týždňa na tréningy, keď za to nemám zaplatené?“ Nuž, ja som 40 rokov chodil na tréningy a preteky, a nemal som zaplatené. Kto má k tomu športu a dieťaťu vzťah, nemôže povedať, že nejde. Skôr naopak.
