Annamária Horváthová a jej tréner Norbert Pecze spolu vybojovali viacero cenných medailí.
Foto: archív Norberta PeczehoTréner ju volá Anna. „Je to kratšie,“ vysvetlí stručne Norbert Pecze, synovec slávneho futbalového trénera Karola Peczeho. V Moldave nad Bodvou sa stará o ďalších 60 mladých atlétov a so svojou manželkou Anne v mnohých oblastiach nahrádzajú rodičov. Nemajú to však ľahké, naopak.
Pochádzať z rómskej osady a žiť v nej je niečo, čo si bežný človek nevie ani predstaviť, Norbert Pecze o tom vie svoje, keďže sa s tým dennodenne stretáva na vlastnej koži a musí riešiť problémy – od tých najbežnejších až po tie najneuveriteľnejšie.
Pre Annu je jej pôvod výhodou i prekliatím zároveň. „Znesie veľa, veľmi veľa, je veľká bojovníčka, dokáže ísť aj cez bolesť. Bojuje inak ako ostatní, napokon, v osade je každý jeden deň bojom,“ vyratúva prednosti svojej zverenkyne, ktorá má ohromný bežecký talent a prirodzenú bežeckú techniku. „Dokáže sa neustále zlepšovať, má na to, aby išla na majstrovstvá sveta a urobila tam výsledok,“ hovorí tréner, ktorý aj s ďalšími svojimi zverencami už dosiahol viacero pekných umiestnení.
Dar i prekliatie
Na druhej strane je to však práve prostredie, z ktorého Annamária pochádza a v ktorom stále žije, tým, čo ju v brzdí, ak nie rovno vracia späť. Dodržiavať správnu športovú životosprávu, chodiť včas spať, zdravo sa stravovať, regenerovať je v osade nemožné. „Keď sme sa vracali z PTS-ky v Šamoríne (skončila tam medzi dospelými ženami štvrtá, pozn. red.) a viezol som ju domov, ešte o pol druhej v noci troj-štvorročné deti behali po vonku. Mnohí tam pijú, fetujú, drogujú... Darmo Anna môže ísť o deviatej spať, keď je vo vedľajšej chatrči žúrka do rána...“Samotná Annamária žije s mamou a ďalšími šiestimi súrodencami v jednej z chatrčí zhruba 6x6 metrov. Všetci spolu v jednej miestnosti, bez štipky súkromia. Čo je to mať vlastnú izbu okúsila Annamária prvý raz na sústredení či na pretekoch. Tak isto sa prvý raz dostala na kúpalisko, do bazénu. Za všetko vďačí trénerovi a jeho rodine.
„Veci na tréningy či preteky má u nás, perieme jej ich, vyčlenili sme jej skriňu. Ako inak? To by v klubových či zväzových tričkách chodili decká z osady. My jej aj spravujeme financie, ktoré dostala na prípravu od zväzu, mesta, či v rámci projektu Ľudia ľuďom. Odkladáme každý bloček,“ vraví tréner, ktorému sa vo februári narodila dcérka. S manželkou, ktorá je tiež trénerkou, Annamárii stále pomáhajú ako len vedia.
Je to však úmorná a nekonečná robota, Annamária má totiž znížený intelekt, pre ktorý môže byť aj členkou paralympijskej reprezentácie, čo jej i jej trénerovi komplikuje možnosť vymaniť sa (ju) z prostredia osady. Boli dni, keď nik nevedel, či príde na tréning, tréner ju musel prehovárať, niekedy dokonca aj ísť pre ňu. Vtedy sa Norbert Pecze pýtal sám seba, či to má vôbec zmysel. „Vždy v takýchto chvíľach ma však prekvapí. Zlepší si osobák, začne poctivo trénovať... Vtedy zas preváži, že ideme ďalej. Chcem jej dať šancu na lepší život,“ prezrádza, prečo to ešte nevzdal.
Istý čas dokonca s manželkou uvažovali, že by Annu zobrali bývať k sebe, dnes, keď už má 16, je však už podľa neho neskoro.
Učiť sa behať i pretekať
Od povestných prvých „balerínkových“ pretekov ubehli tri roky, počas ktorých si Annamária a jej tréner preskákali veru kadečo. Začínali takpovediac od piky. „Poznal som ju ešte pred tými pretekmi a vedel som, že dobre behá. Médiá však tie balerínky nafúkli, v Moldave je veľa sociálne odkázaných rodín a balerínky na telesnú nosí veľa detí, lebo sú lacnejšie,“ vraví Norbert Pecze.Vďaka publicite však Annamária zakrátko mala nové tenisky a začala pravidelne chodiť na tréning. A vďaka publicite od nej všetci očakávali samé víťazstvá. „Prvé preteky ani nedobehla. Prepálila začiatok a krátko pred cieľom ju predbehla súperka. Začala hlasno kričať a váľať po zemi, ako malé dieťa,“ spomína tréner, ktorý ju musel všetko o behaní a pretekaní naučiť.
„Že je normálne, ak ju niekto predbehne, že má bežať ďalej. Že je normálne pustiť lepšiu súperku pred seba, že aj v tlačenici si treba vybojovať pozíciu férovo, nepotkýnať, nedrgať sa. Naučiť sa skrátka fair-play. Nevedela tiež, kedy je cieľ. Raz v začiatkoch napríklad videla učiteľky stáť bokom za cieľovou čiarou, tak bežala k nim, krížmo cez všetky dráhy.“
Porada s trénerom pred pretekmi.
Foto: Patricia PoprockáDnes to už Annamária všetko ovláda, urobila veľký pokrok. Behanie i pretekanie ju bavia a pri zmienke o budúcnosti vyhlasuje, že chce byť najlepšia. V každom prípade, medzi slovenskú špičku patrí už teraz, aj keď je toho samozrejme ešte veľa, čo musí zlepšiť.
Víťazstvo so zašitou pätou
Majstrovstvá Slovenska dorasteniek dokázala vyhrať s boľavou nohou. „Šiel som niečo vybaviť do školy, kde som sa jej spýtal, či príde na tréning. Nepovedala nič. Potom za mnou došla triedna učiteľka, že jej Annine spolužiačky vraveli, že stúpila do skla. Zostal som v šoku a hneď som ju bral do nemocnice. Ešte sa so mnou hádala, že ona nikam nejde a žiadne črepiny si nenechá vyberať. Napokon jej ich vybrali, pätu museli zašívať. O týždeň nato so štichmi vyhrala majstrovstvá,“ spomína Norbert Pecze.Nebol to prvý prípad, keď išla cez bolesť. „Vlani v Trnave ju rozbolel zub. Prišla za mnou s lícom ako balón, v noci po hoteli som zháňal ibalgin. Na druhý deň dobehla druhá.“ Nedávno jej zas na juniorských majstrovstvách vypadla plomba...
Tréner si už zvykol, že za ňu rieši všetko, nielen lekárov. „Rok sme jej vybavovali občiansky preukaz. Ukázalo sa totiž, že nemá rodný list. Niekde sa stratil. A keď sme ho konečne vybavili, nebol doma nik, kto by ho mohol prebrať,“ vzdychne.
Tréning s chlapcami
Annamária sa špecializuje na dlhšie trate, behá 800 metrov a 1500, resp. 2000. V tých dlhších sa cíti lepšie. Napokon, aj prvý júlový víkend v Trnave dokázala na 1500-ke skončiť na majstrovstvách Slovenska juniorov, teda vo vyššej kategórii než vekovo ako dorastenka patrí, druhá.
Zatiaľ posledné preteky - Majstrovstvá SR junioriek a juniorov, na ktorých skončila druhá na 1500 metrov.
Foto: archív Norberta PeczehoNorberta Peczeho mrzí, že sa v tomto roku pre administratívne nedostatky nedostala na dorastenecké majstrovstvá sveta paraatlétov. „Veľká škoda, mohla mať zmenený život. Získala by tam medailu, s najväčšou pravdepodobnosťou. Pozerali sme výsledky, na osemstovke bol víťazný čas 2:24, ona vie zabehnúť 2:22. Na 1500 metrov bol limit 5:40, ona si zlepšila osobák z 5:03 na 4:54...“
Annamária má naozaj obrovský potenciál, s ktorým by to pri poctivom tréningu mohla dotiahnuť ďaleko. Trénuje s chlapcami, ktorí ju ťahajú dopredu, musí však dodržiavať disciplínu. „V minulosti to šlo dobre. Zo školy išla rovno do Centra voľného času, kde som pracoval, odtiaľ sme šli spolu na tréning. Covid to všetko skomplikoval. Keď bola v zime dva mesiace zavretá osada, vôbec netrénovala. Odrazilo sa to aj na čase, keď sme šli na halové majstrovstvá. Zabehla osemstovku za 2:29, sedem sekúnd za osobným rekordom. Vtedy aspoň pochopila, aký je dôležitý tréning,“ vraví tréner.
Teraz, v náročnom období puberty, keď prichádzajú prvé lásky a záujem o zakázané cigarety či alkohol, je to ešte dôležitejšie. Momentálne Annu čaká klubové sústredenie v Námestove a potom medzinárodné preteky v Hodoníne. Norbert Pecze chce, aby pretekala čo najviac, získala skúsenosti, naučila sa správne rozvrhnúť sily, zvoliť taktiku...
Podmienky na prípravu teda sú dobré a budú ešte lepšie, v Moldave nad Bodvou sa rozhodli investovať do novej atletickej dráhy. Norbert Pecze sníva o kvalitnom stredisku, kde by mohli vyrastať atléti medzinárodnej úrovne. Annamária Horváthová môže byť jednou z nich, napriek či vďaka svojmu pôvodu. Ak dokáže vyhrať tento boj.
