Každá to má inak. Pre niekoho pohoda, pre inú povinnosť, žiadna však neľutuje, že dojčila, naopak.
Foto: shutterstockAž do samoodstavenia...
Mám sedemročnú dcéru a 21-mesačného syna. Dojčenie znamenalo a stále pre mňa znamená silné puto, spojenie mamy s dieťaťom, ktoré nenahradí žiadna moderná medicína. Ukojenie hladu i smädu. Ale je aj liekom na bolesť či strach... Dcéru som dojčila do jej troch rokov a ôsmich mesiacov, až do samoodstavenia a syn bude dojčený tak isto až do samoodstavenia. Vôbec mi neprekáža dojčiť deti tak dlho, naopak, som na to pyšná a myslím, že by mala byť aj každá iná žena. Nepočúvať okolie s hlupými narážkami že dojčenie je od roka zbytočné.(Miroslava Zelinková, Medzilaborce, 2 deti)
Ten najkrajší čas
Staršieho syna som dojčila tri roky a mladšieho 20 mesiacov. Bol to ten najkrajší čas, aj keď som si moc spánku neužila. Pamätám si, že starší syn si ako bábätko pýtal mlieko skoro každú hodinu. Ale užili sme si aj veľa zábavy, napríklad keď som išla po meste, zahlásil „mama, cic!“, tak sme si išli hľadať miesto, kam pôjdeme... Keby som mala deti znova, tak by som to spravila znova. Myslím, že nie je nič zdravšie ako dať základ zdravia hneď od mala. Musím povedať, že chlapci neboli vôbec chorí. Aj keď chodili do škôlky, jediné, čo maródovali, boli kiahne, ktoré chytili v škôlke. A sem tam nádcha, ale nič iné.(Jarka Kovárová, Senica, 2 deti)
Všeliek
Nespočetne veľakrát som dojčenie velebila. Veľmi mi to zjednodušovalo celé materstvo s tromi deťmi každé dva roky po sebe. Bola to už automatická reakcia – pri zaplakaní rozopnúť tričko. Nepočítala som, koľko času ubehlo od posledného dojčenia, ani príliš nevnímala, či sme v lese, doma, dokonca i na lyžovačke. Dojčenie pomohlo vždy. Keď sa išlo spať, keď niekoho niečo bolelo, keď mali deti hnačky, teploty, keď zvracali, keď sa udreli či pobili, keď im bolo chladno, vždy ich to utíšilo. Akoby sa vypol gombík na rádiu, až sa všetci čudovali. Bol to taký náš všeliek, a myslím, že keby sa ženy nebáli dať na svoje inštinkty, materstvo by mali jednoduchšie.(Petra Mrázová, Bratislava, 3 deti)
Dojčiť som neznášala
Úprimne? Dojčiť som neznášala. No robila som to, lebo som vedela, že je to to najlepšie pre deti. Mám ich štyri, dojčila som všetky, najdlhšie, viac než dva roky, druhú dcéru. S ňou to bolo aj najpríjemnejšie. Pri tretej dcére som zažívala stresy, lebo chudla a dojčenie sa rozbiehalo len pomaly. No zakaždým ma podržal partner a presvedčil, aby som vydržala, že by to bola škoda ukončiť, za čo som dodnes vďačná. Takže som dojčila, ale bola naozaj rada, keď sa toto obdobie skončilo. Pre mňa sa skončila nepríjemná povinnosť.(Silvia Škopková, Prešov, 4 deti)
Taká intímna chvíľa
Mám dve dcéry, každú jednu som dojčila presne rok. Pre mňa to bolo spojenie nás dvoch. Taká intímna chvíľa. Vedela som, že dcéram dávam to najlepšie. Počas toho roka som si kontrolovala stravu, aby nemali bolesti bruška a zároveň dostávali všetko potrebné. Bol to pre mňa výnimočný pocit.(Lenka Bollardtová, Bratislava, 2 deti)
Jednoducho odporúčam
Dojčenie svojich dievčat som považovala za dôležité. Z jednej strany je to podpora imunity u dieťaťa a po druhé, dojčením sa vytvára a prehlbuje krásne puto medzi matkou a dieťaťom. Veľmi by som dojčenie odporúčala aj iným matkám, pokiaľ sa to dá...(Anna Veľasová, Krásny Brod, dve deti)
Spontánne a prirodzene
Pri narodení prvého syna som bola ešte mladá a pravdupovediac som o dojčení pred jeho narodením ani veľmi nerozmýšľala a ani si o tom nič neštudovala. Prišlo to automaticky, prirodzene a spontánne. Verila som tomu, že tým, že sú moje deti kojené (zámerne používam v tejto súvislosti slovo kojenie a nie dojčenie, lebo presnejšie vystihuje spojenie medzi mamičkou a dieťaťom počas dojčenia), budú uspokojené všetky potreby mojich detí. Ten čas počas kojenia bol časom spokojnosti, nielen pre ne , ale aj pre mňa. Boli to chvíle úzkeho spojenia a viery, že deťom dávam to najlepšie – zdravie, čas a pozornosť.(Iveta Duchoňová, Bernolákovo, tri deti)
Tešili sa deti i ja
Dojčenie bolo pre mňa veľmi dôležité, už počas tehotenstva som si povedala, že urobím všetko preto. Boli to krásne chvíle, keď sa na mňa chlapci svojimi šibalskými očkami pozerali, tešili sa rovnako ako ja. Aby neboli rušení dojčila som ich prevažne osamote. Mohla som ich pri tom hladiť a dávať im lásku a pocit bezpečia.(Veronika Neilová, dve deti, Košice)
