Laura si sprvu neverila, že dokáže dojčiť tri mesiace, napokon svoje deti dojčila dokopy zhruba šesť a pol roka.
Foto: shutterstock.com„Najlepšie je dojčiť pol roka, ale tie prvé tri mesiace sú najdôležitejšie,“ osvojila som si radu sestričiek z pôrodnice, ktorej som sa snažila zúfalo držať. Pre každý prípad som mala doma krabicu umelého mlieka, keby „to moje nestačilo“ (ďalšia z „rád“ z pôrodnice i od mojej mamy) a modlila sa, aby to kritické obdobie „už konečne skončilo“.
„Musíš ju kojiť často, to mlieko sa ti potom bude tvoriť,“ jednoducho mi odpovedala kamarátka Katka na otázku, ako sa jej darí dojčiť tak dlho. Prikývla som a v duchu si vravela, že budem šťastná, ak vydržím aspoň nasledujúci mesiac, v lepšom prípade tri.
Uľavujúce ticho
Na Katkinu radu som si však spomenula zakaždým, keď dcérka zaplakala. Ponúknuť jej prsník bolo úžasne jednoduché a následné ticho pre mňa nesmierne uľavujúce. Stále som si však nebola istá, napokon, spochybňujúcich poznámok som od môjho okolia počúvala viac než dosť. „Bude ju bolieť bruško, keď tak často pije. Nestíha tráviť, preto plače. Zvykne si na prsník a nezbavíš sa jej. Nenechávaj ju spať na prsníku, to nie je dobré.“ Rady rad radom, od ďalšej kamarátky, mamy, svokry...Nepoviem, že som bola odolná ako skala. Naopak. Čo ak majú pravdu? Skúsila som dcérke prsník neponúknuť, plakala ešte viac. Skúsila som jej dať cumeľ, napokon, každé bábätko má mať cumeľ, nie? Skúsila som sa s ňou hojdať na lopte, chodiť po dome, vydržať aspoň hodinu od posledného dojčenia... Napokon som to vzdala. Dcéra prestane najrýchlejšie plakať, keď si ju priložím na prsník, tak si ju budem prikladať na prsník. Hotovo!
Na ďalšie spochybňujúce poznámky okolia som už reagovala len pokrčením pliec a dojčila dcéru ako si to vyžiadala. Čas plynul prirodzene a ja som prestala počítať, koľko dní/týždňov musím ešte vydržať, aby som dodržala stanovený limit. Dcére zub vyšiel tak, že sme to zistili až keď niečo cinklo o lyžičku, chorá nebývala. Zaspávanie šlo hladko, rovnako hladké začali byť aj noci. Postieľku som začala používať na odkladanie mojich vecí – fľaša s vodou, vložky do podprsenky, lebo ma pri dojčení vždy smädilo a mlieko sa spúšťalo aj z druhého prsníka – dcéru som presťahovala k nám do postele. V noci zafňukala, dostala svoje/moje mliečko a spalo sa ďalej. Keď mala rok, budila sa raz v noci, čo bolo veľmi pohodlné.
Ďalšie kolo spochybňovania
Zakrátko som znova otehotnela a musela počúvať ďalšie spochybňujúce poznámky, že by som už asi nemala kojiť, lebo to berie živiny bábätku, lebo môžem potratiť, lebo budem veľmi vyčerpaná a podobne. Aj tu som sa nechala rozhodiť, no predstava, že by som dcéru mala prestať dojčiť, sa mi zdala neuskutočniteľná. Ako zaspí? Ako ju utíšim?Mala som šťastie na gynekológa. „Pokojne môžete dojčiť ďalej,“ povedal len na všetky moje otázky a mne stačilo. Išli sme ďalej v zabehaných koľajách, dni komplikovali len moje tehotenské nevoľnosti. Aj tu však mám milé spomienky, ako som zvracala, moja maličká dcérka stála za mnou, hladkala ma po chrbte a strkala mi do ruky toaletný papier.
Keď som však bola asi v siedmom mesiaci, dcérka o dojčenie prestala mať záujem. Pre niečo zaplakala, ponúkla som jej prsník ako zvyčajne, no odvrátila sa, že nechce. Nechcela ani pri zaspávaní, ani počas dňa v horúčavách. Tak som to nechala tak, napokon, v posednom trimestri som mala aj tak už všetkého dosť a tešila sa, kedy sa konečne narodí druhé bábätko.
Pokoj a rešpekt
Bol to syn a pri ňom šlo všetko ľahšie. O kontakte koža na kožu som síce veľa nevedela, mala som ho však často pri sebe, už v nemocnici spal so mnou na jednej posteli, namiesto kočíka som si kúpila šatku a nechávala ho spať v mojej tesnej blízkosti väčšinu času. V noci sme spali v našej posteli už štyria, samozrejme.Bolo to veľmi jednoduché obdobie. Syn sa dojčil, kedy chcel, opäť sme neriešili zuby, „koliky“, alergie, soplíky, nič. Dokonca ani súrodeneckú žiarlivosť, lebo syn mal všetko, čo potreboval – mlieko a mňa, väčšinu dňa veľa spal a ja som mala veľa času pre dcéru.
Aj mlieko sa tvorilo, a bolo ho dosť, a nebolo slabé ani horké ani nijaké iné. Syn sa s pribúdajúcimi mesiacmi dojčil menej často, najprv dvakrát v noci, potom raz, potom už len ráno okolo piatej-šiestej, aby ešte na hodinku-dve zdriemol...
Naozaj fajn. Dokonca zmizli aj všetky pochybné poznámky v mojom okolí (asi preto že naozaj veľmi málo plakal), ktorými som sa pri dcére musela zaoberať. Prešiel rok, dva, tri, syn si stále pribehol za mnou pre „svoje mliečko“. Keď sa udrel, keď padol, keď bol unavený, hladný, smädný, keď dostal po očkovaní teplotu alebo nejakú virózu, keď ho nahnevala sestra...
„Dosť, zatvoriť!“
Keď mal tri a pol roka, začali sa ho babky a niektorí známi pýtať, či ešte „pije mamine mliečko“. Prikývol, i keď trocha nechápavo, prečo sa ho také niečo pýtajú. Ja som chápala, ale tentoraz už neskočila na ich pochybnosti. Skôr som podporila syna. „Jasné!“Aj keď toto dojčenie malo už s dojčením bábätka spoločné len fakt, že dieťa saje z prsníka. Pribehol vo chvíľach nekomfortu, párkrát potiahol a odbehol zas za svojím. Jedol normálne (a rád) čokoľvek sme mu dali, rovnako aj pil. Žiaden maznáčik, prisatý na mame, ako ma varovali, ale normálne samostatné dieťa, ktoré sa príde k mame upokojiť, keď potrebuje.
No a zaspať, samozrejme. Už mu minuli štyri, a stále bolo najľahšie zaspávanie „pri mliečku“. Cez deň pil zriedka, boli dni, keď vôbec, no večer, to veru áno. To si dal vždy.
Toto dojčenie bolo už veľmi zábavné, syn napríklad kýval hlavou, že tečie mlieko, prípadne že teraz prestalo. Keď mal dosť, odtiahol sa a stiahol tričko na prsník. „Dosť, zatvoriť!“
Piť mlieko prestal krátko po svojich piatych narodeninách. Sám od seba. „Chcem zaspávať s mliekom, nechcem zaspávať s mliekom...“ Ako si povedal, tak mal. Vedel, že si môže slobodne zvoliť, že nie je nič, čo musí, resp. čo nesmie. Tak sa odstavil prirodzene, postupne, sám, čomu sa aj moje telo prispôsobilo.
Mamičkám by som cez tento svoj príbeh chcela odkázať, nech počúvajú seba a vnímajú, čo chce dieťa. Nie je dôležité, čo si myslí vaše okolie, ale ako si žijete vy.
PS – Ešte sa musím priznať, že som si za tie roky dopriala kávu i moje obľúbené čili, aj čokoládu, citrusy i pohár vína. To posledné až po tom, čo obe deti dovŕšili rok a dojčenie netvorilo hlavnú zložku ich stravy.
