Monika Podolinská so svojimi žiakmi.
Foto: archív Moniky PodolinskejNa konci školského roka ste sa rozlúčili so štvrtákmi, ktorých ste mali od nultého ročníka. Viete, ako vaše deti trávia letné prázdniny?
Veľa času sú vonku, chlapci hrajú futbal, skáču do rieky, dievčatá sedia na schodíkoch pred domami a rozprávajú sa, všetci pozerajú televíziu, počúvajú hudbu. Prázdniny trávia ako iné deti, avšak s tým rozdielom, že doma musia viac pomáhať. Otcovi s drevom, mame s varením, ale aj so starostlivosťou o mladších súrodencov. Mala som deti, ktorých rodičia chovajú ovečky. Ráno im treba nasekať trávu, nachovať ich. Sloboda týchto detí sa vždy spája s povinnosťami, drobnými domácimi prácami. Ďalší rozdiel je v tom, že s rodičmi počas prázdnin nechodia na výlety, ale pohybujú sa len v okolí osady.
Stretávate sa s nimi aj počas leta?
Hore do osady chodím pravidelne a vždy je to veľmi príjemné. V lete kontrolujem, ako sa deťom darí v ich pestovateľskom úsilí. Už druhý rok majú vďaka škole a známym príležitosť pestovať si zeleninu. Papriky, paradajky, kukuricu, hrášok... Dostanú zeminu alebo si samy nájdu vhodnú v okolí osady, chystáme si spolu aj priesady. Súťažíme o najlepšieho pestovateľa, minuloročný víťaz mal ešte koncom októbra paradajky. Za svoju snahu získal takú vertikálnu minizáhradku aj so sadenicami. Pestovanie pritom nie je v rómskej osade nič jednoduchého. Domčeky sú natlačené jeden na druhý, priestoru sa nedostáva, a tak nie je výnimkou, že deti majú svoje záhradky aj na pôjde, ktorý býva v osade otvorený.
Záhradníčenie deti chytilo.
Foto: archív Moniky PodolinskejVeľmi, avšak bolo ich to treba naučiť. Aj okolo školy máme zeleninové záhony, v pneumatikách si pestujeme letničky. Deti sa tak učia, že vďaka trpezlivosti a starostlivosti im z malých semienok vyrastie chutná zelenina alebo pekné kvety, čo sa dá preniesť aj na školské vzdelávanie.
Ako ste sa so svojimi deťmi na konci školského roka rozlúčili? Od septembra sa začnú vzdelávať na druhom stupni v škole v Muráni.
Nijakú špeciálnu rozlúčku sme nemali. Každému z nich som povedala, čím je pre mňa výnimočný, v čom je dobrý a čo si na ňom vážim, čo však oni veľmi dobre vedia, pretože aj toto bolo každodennou súčasťou nášho súžitia.
Nevnímala som to tak, že sa lúčime, veď sa aj naďalej budeme vídať, keď ráno pôjdu na autobus do Muráňa a ja do školy. Musela som sa naučiť, že na deti sa nesmiem upnúť, hoci o nich hovorím ako o svojich. Vnímam to tak, že som ich na istý čas dostala na starosť a mojou povinnosťou bolo vychovať z nich hotových ľudí. Využila som na to najmä svoj vlastný príklad, zážitkové učenie, hľadanie súvislostí, diskusie, metódy šité na mieru a individuálny prístup v tom najhlbšom zmysle slova. Viac som pre nich urobiť nemohla. Snažila som sa odovzdať im to, od čoho sa budú vedieť odraziť na druhom stupni základnej školy. Teraz to už bude na nich.
Ako vyzerá taký hotový štvrták?
Keď si odmyslím edukatívnu zložku, teda výkonnostný štandard, ktorý by mal žiak ovládať na konci štvrtého ročníka, vždy sme sa učili byť čestní, hovoriť pravdu, dôverovať jeden druhému, vedieť poprosiť o pomoc a aj ju poskytnúť alebo byť tolerantnými.
To je výsledok, avšak spomeniete si na začiatok, keď ste tieto deti dostali v nultom ročníku do svojej starostlivosti?
Deti, ktoré k nám prichádzajú do školy, nie sú pripravené na vstup do prvého ročníka. Neovládajú stopercentne to, čo by podľa nejakej šablóny ovládať mali. Na druhej strane však majú zvládnuté všetky samoobslužné činnosti, dokážu sa postarať o mladšieho súrodenca, zaobstarať si jedlo, popratať si, obliecť sa, dievčatá vedia umyť dlážku, chlapci narúbať drevo a podojiť ovce. Disponujú tak neskutočným balíkom praktických zručností, že mi pripadalo najjednoduchšie postaviť výučbu práve na nich. Keď sme varili, vedela som im popritom vysvetliť, čo je postup pracovnej činnosti, vypísali sme si jednotlivé ingrediencie, a tak sme sa učili podstatné mená, kládli sme si otázky, precvičili farby, dotkli sme sa aj finančnej gramotnosti, keď sme sa rozprávali, koľko čo stojí.
Za dôležité som tiež považovala poznať dôkladne každé jedno svoje dieťa. Dala som si tú námahu a chodila som hore, zaujímala sa o život rodín. Nikdy som pritom nemala strach ísť do osady, okrem psov som sa ničoho a nikoho nebála. Snaha, ktorú som takto vynaložila, sa mi mnohonásobne vrátila, pretože s deťmi sa mi potom ľahšie pracovalo.
Učenie varením.
Foto: archív Moniky PodolinskejAko ste sa snažili získať si dôveru rómskych rodičov?
Vždy som im hovorila, že majú skvelé deti a aký pokrok sa im podaril. Prijímala som pozvania do ich domovov a dnes ma už považujú za svoju, musela som si to ale zaslúžiť. Nemala som problém prihovoriť sa im v Revúcej v obchode alebo u lekára, sami hovoria, že ja sa od nich neodťahujem. Prijala som od nich vždy čokoľvek, čo mi chceli dať. Viem však, že dôvera je krehká a musím byť veľmi opatrná, aby som ju nestratila.
V čom budú vaše deti v piatej triede iné ako rómske deti, ktoré taký prístup nezažili?
Môžu stavať na neskutočne veľkom množstve zážitkov, ktoré sme spolu absolvovali a ktoré iné rómske deti možno nemajú, pretože ich nemali kde získať. Pritom pre ostatné deti sú úplne bežné. Cestovali sme spolu autobusom, chodili do reštaurácií, výťahom. Do školy som pozývala rómske osobnosti, navštíviť nás prišli rómski tanečníci, spisovatelia, športovci, učiteľka, kickboxeri. Deti tak dostali príležitosť zažiť hrdosť na svoj pôvod. A oťukali sa, dnes sa už vedia vynájsť, klásť tie správne otázky, sú schopné rozprávať sa s kýmkoľvek o čomkoľvek. S bezdomovcom i prezidentkou. A navyše, oni sami svojou činnosťou prispeli k tomu, že teraz majú vedomosti a zručnosti potrebné do ďalších ročníkov a do života.
Monika Podolinská a jej zverenci.
Foto: archív Moniky PodolinskejNiektoré vaše deti predtým vraj nešli nikdy ani po schodoch…
… a dnes sú už súčasťou toho bežného sveta aj oni. Chodila som s nimi napríklad aj na obyčajné verejné toalety. Často sme navštevovali Múzeum Prvého slovenského gymnázia v Revúcej a po odchode z toaliet som vždy niekoho poverila, aby išiel skontrolovať, či niekde nezostal papier a podobne. Chcela som, aby po nás zostalo všetko v poriadku. Zážitkom bola cesta výťahom do bytu k mojej mame. Vždy sa na starkú Zdenku veľmi tešili, prešli si byt, rozhliadli sa z balkóna, usadili sa v obývačke. Brala som ich aj k sebe domov, aby videli, že steny môže byť aj biele, nielen ružové ako v osade. Zábavné bolo, že ma považovali za veľmi úbohú, keďže nemáme doma oheň. U nás sme si aj často upiekli koláč.
Povestnými sa stali vaše návštevy reštaurácií.
Využívala som ich aj motivačne, aby deti videli, že v jedle i živote existuje možnosť výberu, pretože doma jedia len to, na čo má mamička práve peniaze. Učiť deti, že majú na výber, považujem vo svojej pedagogickej praxi za veľmi dôležité. V reštaurácii sa naučili stolovať, spôsobne sa správať. Chodili sme na rôzne miesta, aby deti získali pocit, že tam tiež patria. Za bežných okolností by sa nikdy nedostali ani do obyčajného kaderníctva, pretože nikto ich ako Rómov nevezme, kaderníčka povie, že má plno na pol roka dopredu.
Veľký úspech mali aj vaše individuálne výlety s deťmi do Revúcej.
Do Revúcej sme chodili za odmenu, ak žiak v mesiaci nevynechal ani jednu hodinu. Neskôr som pridala pravidlo, že sa zároveň musí aj dobre správať, a to nielen na mojich hodinách. Do mesta sme išli aj vtedy, ak mal niekto narodeniny, brávala som dieťa spolu s mamičkou. Žiakom som hovorila, že je to výnimočná chvíľa, keď majú mamu len pre seba. Nie každá však bola naklonená ísť s Podolinskou do mesta, pretože si napríklad nemala čo obliecť. Vtedy sme našli iný spôsob, ako narodeniny osláviť, upiekla som dieťaťu koláč, objednalo si hamburger a podobne.
S deťmi ste pred dvomi rokmi dokonca navštívili prezidentku. Ako to vnímali?
Mojou podmienkou bolo, že na výlet do Bratislavy s dieťaťom pôjde niekto dospelý - mama, stará mama, sestra či teta. Nikomu okrem pána starostu som o návšteve prezidentského paláca nepovedala, pretože som nechcela, aby boli sklamaní, ak by to nevyšlo. Dozvedeli sa to, až keď sme vyšli na diaľnicu do Bratislavy. Mamičky sa na mňa potom hnevali, že sa mohli krajšie obliecť (úsmev). Deti takú veľkú a krásnu budovu ešte nikdy predtým nenavštívili, pri stretnutí s pani prezidentkou však boli hrdé a sebavedomé. A ženy veľmi spontánne. Myslím, že všetci majú zážitok na celý život.
Obľúbená návšteva reštaurácie.
Foto: archív Moniky PodolinskejMatky detí ste sa snažili zapájať do života triedy často.
Trvala som na tom, že svojich rodičov, a mamy zvlášť, si deti musia vážiť. Majú to oveľa ťažšie ako my, nerómske ženy. Často sú bité, týrané, muži ešte povedia, že samé si pýtajú. Aj na hodinách sme sa o násilí na ženách rozprávali, pretože s ním prichádzajú do kontaktu dennodenne. Rozoberali sme však aj iné citlivé témy ako rasizmus, nevraživosť, LGBTI, aby deti vedeli, že svet môže byť aj zlý. Nie sú to veci, ktoré by patrili do osnov prvého stupňa, ale chcela som, aby vedeli, čo sa im môže tiež stať a boli na to pripravení.
Svoje vzdelávacie metódy staviate na neformálnosti.
Neformálne učím napríklad vonku. Vezmeme si tablety a fotoaparáty, vyberieme si konkrétnu tému, môžu to byť farby, a deti majú za úlohu vyfotografovať všetko, čo je žlté či červené a zároveň i živé. Potom si na ďalšej hodine ukazujeme, aké fotografie sa im podarili. Za účinnú neformálnu metódu považujem brainstorming, ktorý deti učí slobodne sa vyjadrovať bez strachu z omylu, pretože žiadna odpoveď nie je zlá.
Aké ďalšie inšpiratívne spôsoby výučby používate?
Jeden zo žiakov navrhol takzvaný osobný deň. Spočíva v tom, že na každú vyučovaciu hodinu pripravím z daného učiva sadu troch štyroch pracovných listov a deti pracujú úplne samostatne. Keď niečo nevedia, môžu poprosiť spolužiaka o pomoc. Moji žiaci mi, mimochodom, v práci veľmi pomáhali. Od jari sme si pravidelne brávali deti zo škôlky, ktorá je pričlenená k našej škole, a učili sme ich rôzne zručnosti, napríklad pracovať s myšou na počítači. Najskôr som si myslela, že ich budem učiť len ja, ale zapojili sa i deti. Spoluautorstvo detí sa na hodinách prejavovalo aj tak, že sme si vymenili role. Ja som bola žiačka Monika a oni ma učili. To ich veľmi bavilo.
Deti ako všetky iné.
Foto: archív Moniky PodolinskejDeti ste tiež učili v škole vzájomne spolupracovať.
Keď som ich už trochu spoznala, posadila som do lavice vždy lepšieho a menej šikovného žiaka. Nestačilo, keď ten lepší povedal: „Pani učiteľka, už to mám hotové.“ Musel ešte pomôcť spolužiakovi, ak to potreboval. Chvíľu trvalo, kým sa spolupracovať naučili. Neznamenalo to napísať výsledok za suseda, ale učivo mu vysvetliť. Viaceré z detí sa stali mojou predĺženou rukou, keď sa samy podujali doučiť spolužiakov učivo, básničku.
Ako postupujete, keď potrebujete deti jednoducho niečo „natvrdo“ naučiť?
Netrvám na tom, aby sa moje deti učivo nadrilovali. Jedna moja známa, tiež učiteľka, mi vravela, že jej rómski žiaci musia ovládať malú násobilku. Ja sa však pýtam, či je to v dnešnej digitálnej dobe nutné? Moje deti majú násobilku vytlačenú a tým, že sa do nej neustále pozerajú, sa ju zároveň aj učia a precvičujú v praktických úlohách. Aby učivo pochopili, často si ho opakujeme. Keď sme začínali s podstatnými menami, každú hodinu sme si opakovali ich definíciu a potom ju aplikovali do praxe. Vyzvala som teda deti: „Povedzte mi podstatné meno mužského rodu, ktoré začína na písmeno M.“ Mimochodom, rómština nemá stredný rod, pre deti tak nebolo jednoduché pochopiť jeho princíp.
Svoje deti popisujete ako šikovné. Prečo sa potom tak často v spoločnosti objavuje názor, že rómski žiaci sa vzdelávať nedajú?
Rómske deti samozrejme vzdelávateľné sú, len nemajú podporu rodiny. Z rodičov mojich žiakov nemá nikto žiadne vzdelanie, ani len dokončenú učňovku. Vzdelanie sa v tejto komunite nepovažuje za dôležité. Moje deti vedia dobre pracovať s pojmami či s mapami, sú ako špongie, všetko nasávajú, ale už viackrát mi povedali, že sa učia hlavne preto, lebo mi chcú urobiť radosť. Nie preto, že samy chcú, prípadne majú strach zo zlých známok alebo túžia po pochvale od mamy.
Mojím učiteľským vzorom bola Anna zo Zeleného domu.
To, že rómski rodičia nepovažujú vzdelanie za dôležité, však zrejme nie je jediným dôvodom, prečo ich deti v škole tak často zlyhávajú.
Rómski rodičia sa s deťmi väčšinou nerozprávajú. Že by to robiť mali, považujú za nepochopiteľné. Dôsledkom je obmedzená slovná zásoba, čo má dopad na vývin. Všetko však možno v škole pri vhodnom prístupe dohnať. Raz som sa na zastávke v Revúcej prihovorila sedemmesačnému dievčatku, ktorému sa to veľmi páčilo, mamička však bola z môjho prístupu veľmi prekvapená. Pre rómske ženy nie je slovná komunikácia s deťmi prirodzená, ony ich skôr budú nosiť na rukách či dojčiť na verejnosti, čo, samozrejme, nepovažujem za nič zlého. Môžeme však chcieť od vyčerpanej a často aj týranej mamy, ktorá jednou rukou mieša polievku, v druhej drží dieťa a ďalšie deti sa hrajú na zemi, aby im večer čo večer ešte čítala knižku?
Svojim žiakom ste sa snažili priblížiť aj tak, že ste sa naučili základy rómštiny.
Základné pojmy a vety mi pomáhali preklenúť komunikačnú bariéru v nultom ročníku u detí, ktoré neovládali slovenčinu, čo je ďalší dôvod, prečo v škole zlyhávajú. Po zavedení povinného posledného ročníka škôlky sa to však zlepšilo. Bez základnej znalosti rómštiny by som s nimi vôbec nemohla fungovať. Deťom to zasa pomohlo cítiť sa v škole bezpečne, odvážnejšie, lepšie. Moja rómština im mimochodom bola veľmi smiešna.
Ako ste sa vôbec dostali k učeniu rómskych detí?
Učiteľkou som chcela byť, odkedy som čítala Annu zo Zeleného domu. Cesta k vysnívanému povolaniu však bolo dlhá, mala som už dve deti, keď som začala študovať. Prvé miesto som dostala v Sirku. Dvadsať rómskych a šesť nerómskych detí. A práve tie rómske si ma začali spontánne vyberať za dôverníčku. Raz po zime sme odložili kabáty a zbadala som, že jedna ani nie štrnásťročná žiačka má bruško. Najskôr neverila, že je tehotná, potom mi napísala list, že si nevie predstaviť, ako s dieťaťom dokončí školu, veď bude doma hladné plakať. Bolo to nezvyčajné, rómske deti zvyčajne trápenie nepriznajú. Postupne som si uvedomila, že chcem pomáhať práve im. Medzitým sa mi narodilo tretie dieťa a od roku 2008 učím u nás v Muránskej Dlhej Lúke už len rómske deti. Urobila som všetko pre to, aby som sa stala učiteľkou, bez podpory svojho skvelého manžela by som to však nedokázala.
S manželom, bez ktorého by to nešlo.
Foto: archív Moniky PodolinskejPomáha vám aj v škole.
Je ochotný prísť kedykoľvek a pomôcť s čímkoľvek. Pre chlapcov je veľkým vzorom aj v tom, že vidia, ako sa muž dokáže galantne správať k žene. Učí ich píliť, brúsiť, vŕtať a vždy k tomu prizve aj dievčatá.
Ako to dopadlo s tehotnou školáčkou?
Povinnú školskú dochádzku si dokončila. Dodnes sme v kontakte, s partnerom zostala a mali aj druhé dieťa. Je veľmi zlatá.
Tehotenstvá mladých dievčat sú v rómskej komunite neblahým javom. Je však niečo, čo v ich živote považujete za pozitívne a prijali ste to za svoje?
Uvedomila som si, koľko vecí mám zbytočne, prijala som taký skromnejší spôsob života. Oni si napríklad vôbec nekupujú darčeky, čo som zaviedla aj u nás, na narodeniny už nechceme s mužom nič. Rómovia si z ničoho nerobia ťažkú hlavu, aj to sa snažím vniesť do svojho žitia. Vďaka kontaktu s nimi som vďačnejšia za všetko, čo mám, pokornejšia, možno aj pokojnejšia.
Učili ste žiaka, ktorého príbeh vás zasiahol mimoriadne silno?
Mám chlapčeka, ktorý do dvoch troch rokov oslepne a potom bude už len spomínať, akú farbu má tráva. Mamu ďalšieho chlapca veľmi bije otec a on je toho svedkom. Každý jeden príbeh je veľmi ťažký a ja obdivujem, ako to deti znášajú.
Jeden váš žiak dosiahol vysokoškolské vzdelanie.
Mal podporu rodičov, najmä jeho otec je fantastický. Aj napriek tomu však nevedeli, čo si majú predstaviť pod pojmami ako semester alebo zápis. Chlapec bol veľmi ambiciózny, po základnej škole išiel na maturitný odbor a potom na vysokú školu. Na budúci rok ho čakajú štátnice a získa titul bakalára. Pracuje ako pedagogický asistent v Súkromnej strednej odbornej škole v Revúcej.
Čo by mal štát urobiť, aby takých študentov bolo viac?
Nemyslím si, že je to úloha štátu, ale konkrétnych učiteľov. Školy majú autonómiu, výučbu môžu ušiť na mieru svojim žiakom. Obsah vzdelávania je síce daný, ale spôsob, ako sa k nemu dopracujú, je už umením pedagogického tímu. A okrem toho nesmieme zabúdať na podporu rodiny. Bez nej to nie je možné.
Monika Podolinská
Finalistka ocenenia Učiteľ Slovenska. Laureátka ceny Biela vrana 2016 za aktivity prínosné spoločnosti. Celý život prežila v Revúcej, roky však už býva v Muránskej Dlhej Lúke. Po skončení gymnázia hneď nepokračovala v štúdiu, vydala sa a narodili sa jej Miška a Slavko. Keď dcéra nastúpila do školy a syn do škôlky, manželia sa dohodli, že je čas plniť si sny. „Nastúpila som na vysokú školu a po jej skončení som sa stala učiteľkou. Na krátky čas som si dala prestávku, pretože sa nám narodil Samko,“ popisuje Monika Podolinská svoju životnú dráhu.
Sedem rokov pôsobila ako riaditeľka školy, v ktorej učí doteraz: „Milovala som to obdobie, pretože som mala príležitosť niečo zmeniť. Ale uvedomila som si, že byť obyčajnou učiteľkou mi dáva presne tú istú príležitosť.“
S manželom majú spoločné koníčky, prácu s drevom, prechádzky do okolitej prírody, starostlivosť o tri záhrady. „Radi cestujeme po Slovensku, naše najobľúbenejšie mestá sú Kremnica a Banská Štiavnica,“ vraví pedagogička.
Staršie deti už majú vlastné rodiny, najmladší ukončil základnú školu. Monika Podolinská sa od nového školského roka stane triednou učiteľkou štvrtákov.
Finalistka ocenenia Učiteľ Slovenska. Laureátka ceny Biela vrana 2016 za aktivity prínosné spoločnosti. Celý život prežila v Revúcej, roky však už býva v Muránskej Dlhej Lúke. Po skončení gymnázia hneď nepokračovala v štúdiu, vydala sa a narodili sa jej Miška a Slavko. Keď dcéra nastúpila do školy a syn do škôlky, manželia sa dohodli, že je čas plniť si sny. „Nastúpila som na vysokú školu a po jej skončení som sa stala učiteľkou. Na krátky čas som si dala prestávku, pretože sa nám narodil Samko,“ popisuje Monika Podolinská svoju životnú dráhu.
Sedem rokov pôsobila ako riaditeľka školy, v ktorej učí doteraz: „Milovala som to obdobie, pretože som mala príležitosť niečo zmeniť. Ale uvedomila som si, že byť obyčajnou učiteľkou mi dáva presne tú istú príležitosť.“
Manžel s milovanou vnučkou.
Foto: archív Moniky PodolinskejS manželom majú spoločné koníčky, prácu s drevom, prechádzky do okolitej prírody, starostlivosť o tri záhrady. „Radi cestujeme po Slovensku, naše najobľúbenejšie mestá sú Kremnica a Banská Štiavnica,“ vraví pedagogička.
Staršie deti už majú vlastné rodiny, najmladší ukončil základnú školu. Monika Podolinská sa od nového školského roka stane triednou učiteľkou štvrtákov.
