Oľga Coulton-Shaw.
Foto: Jakub ŠteineckerZasiahol vás nejaký príbeh z prostredia rómskej komunity výnimočnou silou?
Mnohé príbehy ma veľmi zasiahli, asi nie je deň, aby by som neodišla z komunity s pocitom nesmierneho obdivu a rešpektu voči ľuďom, ktorí musia žiť v podmienkach, v akých žijú a ktorí to napriek tomu nevzdávajú a snažia sa postaviť na vlastné nohy. A stále si pripomínam, že keď ľuďom dáme šancu a vidíme v nich aj napriek okolnostiam ich skutočný potenciál, dokážu zázraky. Veľmi ma zasiahlo, keď jedna naša omama potrebovala peniaze na dokončenie domčeka. Nemá manžela a žije sa jej naozaj ťažko. Omamy spravili medzi sebou zbierku, aby jej pomohli, podelili sa s tým málom, čo majú a ukázali solidaritu so svojou kolegyňou. Každý takýto príklad, kde sa ľudia z chudoby vedia spojiť a vzájomne sa podporiť, je pre mňa povzbudením.
Považujete životný príbeh niektorej z omám za mimoriadny?
Každá jedna žena z chudobného prostredia, ktorá u nás pracuje ako omama, má výnimočný príbeh a zaslúži si obdiv a uznanie. Hovoriť iným rodičom o potrebe venovať sa deťom už od narodenia a svojím spôsobom ísť proti prúdu a zaužívaným pohľadom na rodičovstvo, to chce naozaj veľkú odvahu. Viaceré vyrastali vo veľmi ťažkých podmienkach a napriek tomu nestratili nádej ani vieru, že život ďalších generácií detí môže byť aj vďaka nim lepší. A táto ich vnútorná sila a odhodlanie ísť ďalej napriek nepriazni osudu sú pre mňa asi najväčšou inšpiráciou.
Stala sa niektorá z nich vašou priateľkou?
V Ceste von sa snažíme vytvárať priateľské prostredie a neformálnu kolegiálnu atmosféru. Všetci si tykáme a pristupujeme k sebe partnersky. Rovnako to máme s omamami. S viacerými z nich si často píšem, teším sa, keď mi dajú vedieť, ako sa im darí, v práci aj súkromí, a keď som u nich na návšteve, cítim sa prijatá. Je preto prirodzené, že s niektorými mám veľmi blízky vzťah.
S viacerými zdieľam veľa pekných zážitkov, s omamou Inge zo Zborova sme leteli spolu s pani prezidentkou do Grécka a Severného Macedónska, kde sme prezentovali program Omama a na túto cestu nikdy nezabudnem. Inge nikdy predtým neletela lietadlom, nebola v zahraničí a bol pre mňa neskutočný zážitok, môcť ju pozorovať a vnímať, ako veľmi ju práca omamy zasiahla a zmenila jej život. Keď omama Drahuška z Keceroviec ušila Omama tričko pre moju dcérku Noemi, aj to pre mňa veľa znamenalo. Sú to také malé veľké gestá, ktoré človeka nesmierne potešia, lebo sú úprimné a zo srdca. S omamou Alenkou som mala možnosť zdieľať jej bezprostredné pocity po tom, čo prvýkrát zažila baletné predstavenie a aj kvôli jej prežívaniu umenia mi je veľmi blízka.
Zároveň sa snažím o to, aby sme mali medzi sebou profesionálne vzťahy a vždy sa vedeli vrátiť k nášmu poslaniu, ktorým je umožniť deťom z chudoby dostať základy pre lepší život. V sociálnej práci platia určité pravidlá a keď sa niektoré hranice prekročia, urobí to viac škody než osohu, preto sa tie hranice snažím zachovávať a neprekročiť.
Oľga Coulton-Shaw s jednou z omám.
Foto: Jakub ŠteineckerAko ste sa cítili počas svojej prvej návštevy v rómskej komunite? Spomeniete si na to?
Vyrástla som v dedinke Chyžné, kde sme mali tiež rómsku komunitu. Moja prvá návšteva bola asi tam, aj keď pravdupovediac, veľmi si na ňu nepamätám. Dlho som žila v zahraničí a osady som pravidelnejšie začala navštevovať pred tým, než sme založili Cestu von. Už ani neviem ako presne, ale zoznámila som sa s pani učiteľkou Monikou Podolinskou, ktorá učí rómske deti na škole v Muránskej Dlhej Lúke. Cez dcérkinu školu sme na Vianoce zorganizovali vianočné darčeky pre deti z jej triedy a boli ich zaniesť. Za Monikou som potom chodila častejšie, pomohla nám vybrať jednu z našich prvých omám a stala sa jej mentorkou a mojou kolegyňou. Prekvapilo ma, ako dobre mi medzi ľuďmi v osade bolo. Tak naozaj dobre. Tam sa človek nemusí na nič hrať. Ľudia cítia, či to s nimi myslíte vážne, či vám na nich naozaj záleží, alebo ste sa prišli na nich „len pozrieť“ a už vás nikdy neuvidia. Práve tá autentická človečina a prijatie bolo asi niečo, čo som nečakala a bola som za túto skúsenosť naozaj vďačná.
Chcela som búrať stereotypy a stavať mosty medzi ľuďmi, ktorí by možno inak k sebe nenašli cestu.
Vyjadrili ste sa, že už snáď od detstva ste vedeli, že raz budete pracovať s marginalizovanými komunitami. Ako ste si mohli byť taká istá?
Od detstva som sa chcela venovať ľuďom, ktorých spoločnosť neprijímala. Nevedela som, že to budú ľudia z komunít, zo začiatku ani neboli. Pracovala som s utečencami, s ľuďmi z chudobných komunít v afrických krajinách a až posledných päť rokov sa venujem práci s vylúčenými komunitami. Spoločným menovateľom je asi to, že každá z týchto skupín sa stretávala s predsudkami zo strany majority. Keď sa na to pozerám spätne, na práci s nimi ma lákalo hlavne búranie stereotypov a stavanie mostov medzi ľuďmi, ktorí by možno inak k sebe nenašli cestu.
Ako dieťa evanjelických farárov ste sa cítili v minulom režime ostatnými neprijatá. Môže byť tento pocit tiež kamienkom do mozaiky, prečo ste sa začali angažovať v tom, aby sa cítili prijatí ostatní?
Určite áno, začala som nad tým rozmýšľať až ako dospelá a stále sa snažím tomu lepšie porozumieť. Je to proces sebapoznávania, ktorý pokladám za dôležitý. Zaoberať sa motiváciou našich skutkov v pomáhajúcich profesiách nám môže pomôcť vyhnúť sa niektorým chybám. Na jednej strane nás osobné skúsenosti možno naučia empatii, na druhej si musíme dávať pozor, aby sme si v práci neriešili osobné „boliestky“ z minulosti. Preto sa to snažím stále reflektovať a pracovať na tom. Ak si človek v tejto brandži nedá pozor, môže sa ľahko stať, že zabudne na to, kto je „klient“ a môže narobiť viac škody ako osohu. „Prijatie“ ostatnými nie je úplne témou mojej práce, to si nechávam na terapiu.
Dcérka Noemi s deťmi z rómskej komunity.
Foto: archív Oľgy Coulton-ShawAkým osobným príkladom ovplyvnili vaše životné smerovanie otec a mama, obaja vo farárskom povolaní?
Moji rodičia ma vždy viedli k službe druhým. Obaja slúžili v dobe, keď to naozaj nemali ľahké a ja ich za to doteraz obdivujem. Moja mama nás vždy učila podeliť sa o to, čo sme mali. Či to bolo jedlo alebo oblečenie, od nás nikto nikdy neodchádzal hladný. Otec nás zase učil organizovať rôzne podujatia pre ľudí bez domova, ešte ako farár v Chyžnom pozýval do kostola aj rómske deti. Učili ma prijímať ľudí bez ohľadu na ich sociálny status alebo farbu pleti a za to som im veľmi vďačná.
Ovplyvnilo vás aj to, z akého slovenského kraja pochádzate?
Narodila som sa v Revúcej, do šiestich rokov sme bývali v dedine Chyžné a prvý ročník základnej školy som absolvovala v Lubeníku. Práve vtedy sme sa s rodičmi presťahovali a do rodného kraja som sa paradoxne vrátila až teraz, pracovne. Je to zvláštne, lebo práve v tomto regióne sú moje „srdcovky“. Gemer sú pre mňa korene, ktoré vďaka mojej práci znova objavujem a vraciam sa k nim. Je to nádherný kraj a aj vďaka mojej súčasnej práci sa mi podarilo obnoviť kontakt s mojou učiteľkou z prvého ročníka, čo bolo úplne čarovné. Je už na dôchodku, ale pamätala si ma, keď sme sa presťahovali, nejaký čas mi dokonca písala listy, čo pre mňa ako malú prváčku v tom čase veľa znamenalo. Podarilo sa mi ju vypátrať vďaka riaditeľovi zo Sirka, nakoľko s touto školou teraz intenzívne spolupracujeme.
Aká cesta vás priviedla až k založeniu Cesty von? V predchádzajúcej práci ste prichádzali do styku s nepočujúcimi.
Po druhej materskej som vedela, že do predchádzajúcej práce v Nadácii Pontis sa už nevrátim. Popri výchove mojich detí som si stále viac uvedomovala, akým veľkým bariéram čelia na Slovensku deti z chudobného prostredia a aké neférové sú očakávania spoločnosti na ich začlenenie. S kolegom Paľkom Hricom sme sa zhodli, že s tým musíme niečo robiť, že sa už nechceme len nečinne prizerať, ako nám na Slovensku pribúdajú generácie ľudí, ktorí nie vlastnou vinou nemajú šancu na dôstojný život.
Na začiatku sme nemali žiadne peniaze, žiaden grant, začali sme naozaj od nuly, prvé mesiace sme robili dobrovoľnícky, ja som popri tom učila angličtinu, aby som mala aspoň nejaký príjem. Z mojej práce s nepočujúcimi som si odniesla myšlienku, ktorá sa stala nosnou pri rozbehnutí programu Omama. Intervencie v ranom detstve naozaj dokážu zmeniť trajektóriu dieťaťa k lepšiemu. So svojimi deťmi som navštevovala program Play wisely (program rozvíjajúci detský potenciál), ktorý sa stal inšpiráciou aj pri našej práci v komunitách.
Miesto, kam sa vždy rada vracia.
Foto: Jakub ŠteineckerPôvodne ste sa však nechceli venovať rozvoju detí, no pomáhať pri zamestnávaní dospelých. Prečo ste zmenili názor?
Zamestnávaniu dospelých sa určite chceme ešte venovať, no uvedomili sme si, že bez toho, aby ľudia z chudoby dostali základy, na ktoré môžu v dospelosti stavať, budú stále bojovať so sklzom, ktorý život v chudobe bez potrebnej stimulácie spôsobuje. Zamestnať človeka so základným vzdelaním, ktorý vie ledva čítať a písať a ktorý nemá žiadne pracovné návyky, je extrémne ťažké.
James Heckman, laureát Nobelovej ceny za ekonómiu, hovorí, že investície do vzdelávania v ranom detstve majú najvyššiu návratnosť, ide o takzvanú Heckmannovu krivka. Spoločnosti ušetria veľa peňazí na dávkach v hmotnej núdzi a rôznych sanačných programoch, pretože vďaka týmto investíciám sa v dospelosti omnoho viac dospelých stane ekonomicky produktívnymi.
Existuje mnoho štúdií o dopade intervencií v ranom detstve. Jamajský výskum uskutočnený 20 rokov po tom, čo s deťmi v chudobe realizovali program podobný Omame, ukázal, že ako dospelí mali lepšie zamestnanie, zarábali viac, trpeli menej úzkosťami a depresiami, boli menej chorí a nemali problémy s kriminalitou. Aj my sme sa preto rozhodli, že musíme začať od začiatku, tam, kde to má najväčší dopad a na tomto základe stavať neskôr.
Ľudia, s ktorými pracujeme, naozaj objektívne zažívajú bariéry, ktoré sa im nepodarí bez pomoci zvonka zdolať, nech sa akokoľvek snažia.
V našej spoločnosti však stále pretrváva názor, že každý má šancu, len sa treba snažiť. Prečo to v prípade rómskej komunity, čo sa týka vzdelávania či zamestnávania, neplatí?
Možno by som len zdôraznila, že hovoríme o vylúčených chudobných komunitách, teda ľuďoch z generačnej chudoby, z ktorej vymaniť sa je veľmi ťažké. Ak ste sa narodili do rodiny, v ktorej predchádzajúce generácie žili vo vylúčení, a prebrali ste jej vzorce správania a prežitia, nebudete poznať pravidlá strednej vrstvy, o ktorých hovorí Ruby Payne vo svojej knihe Mosty z chudoby. Nebudete teda poznať jazyk strednej triedy, budete riešiť existenčné veci a žiť „tu a teraz“, pretože netušíte, čo sa stane zajtra.
Ľudia, s ktorými pracujeme, naozaj objektívne zažívajú bariéry, ktoré sa im nepodarí bez pomoci zvonka zdolať, nech sa akokoľvek snažia. Chcela by som niekedy urobiť taký experiment. Ľudia, ktorí si myslia, že sa stačí snažiť, by si vyskúšali život v osade a prežitie na dávkach v hmotnej núdzi. Prípadne by si skúsili nájsť zamestnanie v regióne s vysokou nezamestnanosťou, ako je Gemer, kde Róma po vyslovení priezviska ani nezavolajú na pohovor. Bez podpory zvonka je dostať sa z bludného kruhu chudoby takmer nemožné.
Manžel Oľgy Coulton Shaw (v strede) so synom Tobim (pod ním) a s kamarátmi na behu pre omamy.
Foto: archív Oľgy Coulton-ShawInšpirovala vás pri tvorbe programu omama nejaká zahraničná skúsenosť alebo je to len vaša pôvodná myšlienka?
Spomínala som už jamajský príklad, kde fungoval podobný program. Odvtedy sa rozšíril do rôznych častí sveta a ja som im dokonca úplne na začiatku volala, či by sme od nich nemohli program prevziať. No suma, ktorú si vypýtali, bola vtedy pre nás príliš vysoká, začínali sme úplne bez peňazí, a tak sme sa rozhodli, že si vytvoríme vlastný program.
Obávali ste sa niečoho, keď ste projekt zakladali?
Obávali sme sa hlavne, ako túto myšlienku príjmu samotní ľudia v osadách. Od nich závisel úspech programu. Ak by nám nedôverovali a neotvorili dvere svojich domácností a obrazne aj dvere do svojich rodín, program by sme nemohli realizovať. Ľudia v komunitách už zažili množstvo projektov a často sa cítia „zneužití“, pretože niekto príde, niečo im nasľubuje a po skončení projektu sa v osade viac neukáže. My takto fungovať nechceme a od začiatku ľuďom hovoríme, že Omama nie je projekt, ale program, ktorý s nimi chceme realizovať dlhodobo, že ich vnímame ako partnerov a nie ako pasívnych prijímateľov pomoci.
A boli ste si naopak v niečom úplne istá?
Bola som si istá naším odhodlaním a pracovitosťou. S kolegom Paľkom Hricom sme sa dohodli, že tomuto sa chceme venovať zvyšok nášho pracovného života. U Paliho si naozaj vážim, že sa naňho môžem stopercentne spoľahnúť a veci dotiahne do konca. Nevedeli sme, ako to dopadne, ale bola som si istá, že obaja do toho pôjdeme naplno a s nadšením.
Zaujala ma vaša myšlienka, že Rómom môžu pomôcť hlavne ľudia z ich vlastnej komunity. Prečo je to tak?
Výchova detí je veľmi citlivá téma, nielen medzi Rómami. Nikto z nás si asi nedá len tak hovoriť do toho, ako sa má dieťaťu venovať, čo je preň dobré a čo nie je. Chce to dôveru a bezpečné prostredie. Nie je to žiadny nový fenomén, že bez zapojenia cieľovej skupiny nie je udržateľná zmena možná. Zapojenie ľudí z komunity je o dôvere, ale aj o posilňovaní ich vlastných lídrov a ľudí, ktorí v komunite žijú a pôsobia dlhodobo - a teda majú rešpekt ostatných.
Ako ste prakticky stavali program Omama, z čoho ste vychádzali, čo vám pomáhalo?
Na začiatku to bola riadna punkárčina (úsmev). Nemali sme žiadne peniaze na pomôcky a hračky, tak som deťom brala z domu, čo sa dalo. Obehávali sme naše kamarátky a známych, či by nám nedarovali nejaké veci pre omamy. Po večeroch sa u nás doma laminovali Play wisely karty a pripravovali sady pre omamy z toho, čo sme dostali. Od začiatku sme ale mali šťastie na ľudí, odborníkov, ktorí nám pomáhali s obsahom, či už to boli lektorky stimulačného programu Play wisely, ktoré nám pomáhali s tvorbou manuálu, alebo doktorka pedagogiky Oľga Matušková, asi najväčšia slovenská odborníčka na psychomotorický vývin detí, ktorá nás od začiatku odborne smerovala. Na školenia nám od začiatku chodili rôzni odborníci a to nám pomohlo nastaviť určitú úroveň, ktorú sme sa snažili neustále vylepšovať. Veľmi nám pomáhala vlna podpory, ktorú sme od začiatku dostali od našich darcov. Bez nich by sa program nepodarilo šíriť tak rýchlo.
Hlavným cieľom je budovanie vzťahu medzi rodičom a dieťatkom, posilňovanie citovej väzby a interakcií, ktoré pripravujú dieťa do školy.
Čo všetko omamy učia rómske deti a ich mamičky? Ako s nimi prakticky pracujú a ako často dochádzajú do rodiny?
Omamy v prvom rade posilňujú rodičovské zručnosti iných rodičov v komunite. Chodia do rodín a učia rodičov reagovať na potreby svojich detí. Vysvetľujú, prečo je dôležité hrať sa s deťmi a ako obyčajná detská hra vplýva na vývin mozgu. Učia mamy hlavne všímať si viac svoje deti a zameriavajú sa na responzívne rodičovstvo (výchovný štýl, v ktorom sa kladie dôraz na napĺňanie potrieb dieťaťa).
Omamy chodia do rodiny raz týždenne. Na lekcii si v rámci úvodného rozhovoru vždy zopakujú domácu úlohu z predošlého týždňa, potom nasledujú Play wisely karty a aktivity zamerané na rozvoj kognitívnych zručností, jemnej a hrubej motoriky a reči. Každá lekcia obsahuje čítanie detských knižiek a končí domácou úlohou pre rodiča, aby sa dieťatku mohol venovať aj počas týždňa. Venujeme sa deťom od troch týždňov do 48 mesiacov. Hlavným cieľom je budovanie vzťahu medzi rodičom a dieťatkom, posilňovanie citovej väzby a interakcií, ktoré pripravujú dieťa do školy. Chceme, aby bola každá lekcia pre dieťatko aj pre rodiča príjemných zážitkom a aby im priniesla potešenie, a tak vyvážila stres, ktorý denne zažívajú v prostredí chudoby.
Noemi a rómske dieťa pri spoločnej hre.
Foto: archív Oľgy Coulton-ShawKto bola vaša vôbec prvá omama?
Prvé omamy sme mali štyri, jednu z Muránskej Dlhej Lúky, jednu z Keceroviec a dve zo Zborova. Chceli sme začať v malom, a tak sme si chceli program otestovať najprv v troch komunitách.
Podľa čoho omamy vyberáte a aké záujemkyne sa vám hlásia?
Kandidátky na omamy prechádzajú celkom rigoróznym výberovým procesom. Občas sa nám ozvú starostovia alebo terénni sociálni pracovníci z obce, že majú záujem o program Omama. Niekedy, keď sa program dobre rozbehne v nejakej komunite, hľadáme ďalšie kandidátky tam. Dáme na odporúčania od miestnych ľudí, pretože ak si má omama nájsť 20 až 30 rodín, ktoré bude navštevovať, je dôležité, aby ju komunita prijímala a aby v nej mala dobré vzťahy. Hľadáme ženy, ktoré budú iné ženy rešpektovať a majú vzťah k deťom.
Je pre nás veľmi dôležité, či vedia byť láskavé a dokážu vytvoriť na lekcii bezpečné prostredie, v ktorom sa ženy z chudoby budú cítiť prijaté, nie odsudzované. Na pohovore s kandidátkami robíme aj veľmi jednoduché testy kognitívnych zručností, testujeme ich čítanie s porozumením aj celkovú schopnosť vyjadrovať sa. Je pre nás, samozrejme, dôležitý aj faktor prístupu k práci. Mali sme už kandidátky, ktoré možno dopadli na testoch horšie, ale ich odhodlanie a snaha na sebe pracovať nás presvedčili, aby sme im dali šancu a nesklamali. Hlásia sa nám väčšinou ženy, ktoré chcú robiť niečo zmysluplné a v Omame vidia potenciál rozvíjať aj samé seba.
Aké máte s rómskymi ženami skúsenosti?
Skúsenosti sú rôzne, tak ako je každá z nich iná a výnimočná. Zažili sme prerod z ustráchaných, utiahnutých žien na sebavedomé a posilnené líderky v komunite, ktoré si získali rešpekt ľudí okolo seba. Prekvapuje ma, ako zvládajú to množstvo požiadaviek, ktoré na ne kladieme, koľko sa vedia naučiť a posúvajú sa. Niektoré majú skončenú len základnú školu, ale napriek tomu si postupne osvoja vedomosti a zručnosti, s ktorými by sa uchytili aj ako asistentky v materskej škole.
V čom to majú rómske ženy ťažšie ako my?
Ženy z chudobného prostredia, ktoré zároveň vychovávajú deti, to majú omnoho ťažšie ako ženy zo strednej vrstvy. Riešia často existenčné problémy, domáce práce im neuľahčujú spotrebiče, veľa pracujú aj manuálne. Musia vyjsť s minimálnym rozpočtom, čo znamená, že bežne nemajú dať deťom čo jesť alebo obliecť. V takejto situácii je veľmi náročné myslieť na rozvoj detí a ich stimuláciu. Mnohé z nich ani samé neveria, že v živote majú možnosť voľby venovať sa niečomu inému ako starostlivosti o domácnosť a majú na to, aby sa mohli stať aj ekonomicky aktívnymi.
Na hubách.
Foto: archív Oľgy Coulton-ShawVzali ste si niečo od rómskych žien do svojho života?
Každý deň. Sú pre mňa inšpiráciou, v mnohom aj vzorom v tom, ako sa nevzdávajú, ako sa nenechajú zlomiť okolnosťami, nepriazňou osudu, ale bojujú, pracujú na sebe, neustále sa učia nové veci, ktoré sú pre ne úplne vzdialené, ale chcú, aby sa mali lepšie nielen ich rodiny, ale aj rodiny detí, ktoré navštevujú. Tá ich pokora a vnútorná sila sú pre mňa hnacím motorom, keď sa už sama cítim niekedy vyčerpaná.
Ako ich svojím príkladom môžete ovplyvniť vy? Povedala vám už nejaká rómska žena, že ste pre ňu inšpiráciou a pomohli ste jej zmeniť život?
Nielen mne, ale aj mojim kolegom a kolegyniam z Cesty von omamy často hovoria, že doteraz nezažili taký ľudský prístup a prijatie ako u nás. Pristupujeme k nim s rešpektom, povzbudzujeme ich, snažíme sa vidieť ich v kontexte konkrétnych životných príbehov, ktoré sú často ťažké. To nimi asi najviac rezonuje a mení ich životy, pretože si začnú uvedomovať vlastnú hodnotu. Stanú sa súčasťou kolektívu, kde sú vnímané ako kolegyne a vzácne ľudské bytosti.
Ako omamy menia seba, rómske deti, ich matky, rodičov a celú rómsku komunitu?
Omamy sú nositeľkami zmeny zvnútra, pretože prinášajú myšlienky a inovatívne prístupy k vzdelávaniu. Často si interne hovoríme, že sa asi občas cítia ako „mimoni“, pretože idú svojím spôsobom proti prúdu a proti zaužívaným výchovným metódam vo svojej komunite. Zdôrazňujú potrebu budovania vzťahovej väzby, reagovania na potreby detí od narodenia, láskavého a responzívneho rodičovstva a hlavne cielenej interakcie v kontexte pravidelnej hry s dieťaťom.
So ženami z chudobných komunít sa doteraz nikto nerozprával o potrebe stimulácie detí v ranom veku, nerozumeli tomu, prečo je dôležité napríklad pre rozvoj reči sa s dieťaťom rozprávať od narodenia, aj keď ešte nehovorí. Prečo nestačí rozvíjať grafomotoriku, až keď dieťa nastúpi do školy a že môžu motorické zručnosti či kogníciu rozvíjať prostredníctvom obyčajných detských hier. Postupne si oveľa viac rodičov uvedomuje, ako detská hra vplýva na vývin mozgu a začínajú sa venovať dieťaťu aj počas týždňa, aj keď len na pár minút. A to je veľká vec.
Na čo z toho, čo ste v Ceste von dosiahli, ste obzvlášť pyšná a kde organizáciu vidíte za desať rokov?
Som pyšná na ľudí, ktorí sa v Ceste von zišli a zdieľajú našu víziu. Niekedy tak sedím v kancelárii a až som dojatá z toho, akých skvelých ľudí zamestnávame a koľko ľudí s nami chce spolupracovať. V jednu hodinu telefonujem s riaditeľom cirkusu, ktorý nám zháňa maringotky na lekcie do osád, s výskumníčkou z Oxfordu či herečkou, ktorá nahráva hlas do nášho videa, bez nároku na honorár.
Ľudia z rôznych profesií a spoločenských vrstiev sa spájajú, aby priložili ruku k dielu a dali šancu deťom z chudoby na lepší život a toto prepájanie svetov pre dobrú vec je asi niečo, čo ma najviac teší. A kde bude organizácia o desať rokov, to naozaj netuším, verím, že budeme stále ukotvení v našich hodnotách a že nech akokoľvek narastieme, zachováme si stále človečinu, ktorá robí Cestu von organizáciou, kde ľudia zostávajú kvôli vzťahom a ľudskému prístupu.
Ako ony samy vnímajú svoju prácu? Vraj ju považujú za prestížnu.
Keď sa žena z komunity stane omamou, získa v očiach svojich rovesníčok určitý status. Deti ju volajú „pani učiteľka,“ mamičky sa jej zdôverujú so svojimi problémami, často si od nej pýtajú radu. Myslím, že viaceré sú hrdé, že sa im podarilo zamestnať a patria ku skupine žien, ktoré aj verejnosť vníma ako „influencerky“.
Obyvateľom marginalizovaných komunít chýbajú podporné systémy, kde by mohli získať rady, návody a usmernenia, ako zvládnuť náročné finančné a životné situácie.
Ako sa rozbieha nový program Cesty von Filip, ktorý má Rómom pomáhať zvládať praktické záležitosti života?
Program Filip sme v komunitách začali realizovať minulý rok a momentálne v siedmich komunitách pracuje osem mentorov, ktoré pracujú s päťdesiatimi rodinami. Filipovia, ako voláme našich mentorov, prostredníctvom rodinného mentoringu rozvíjajú ich nefinančné i finančné zdroje, aby mohli stabilizovať svoje rodinné financie a zlepšiť svoju sociálnu situáciu.
Obyvateľom marginalizovaných komunít chýbajú podporné systémy, kde by mohli získať rady, návody a usmernenia, ako zvládnuť náročné finančné a životné situácie. Často nevidia a nemôžu kopírovať vzory ľudí, ktorí žijú úspešne alebo cestu z generačnej chudoby zvládli. Nepoznajú nepísané pravidlá strednej triedy ani ich bežné spôsoby šetrenia či zefektívnenia nákladov a príjmov.
Mentor pracuje so zdrojmi rodiny, ktorými disponuje, podporuje a vedie ju v komunikácii s úradmi a riešení ich situácie. Prekonávaním prekážok a bariér, s ktorými sa rodiny stretávajú pri komunikácii s rôznymi inštitúciami, mentor posilňuje ich sebadôveru a vieru vo vlastné schopnosti.
Srdečné zvítanie.
Foto: archív Oľgy Coulton-ShawBez podpory od môjho Daniela by som túto prácu nemohla robiť. Veľa cestujem, som často preč z domu a to by nebolo možné, ak by ma nepodporoval, nakoľko nemáme k dispozícii na pravidelnú pomoc starých rodičov. Za to som mu naozaj veľmi vďačná, aj keď je to často veľmi náročné. Naše deti žijú Omamou od úplného začiatku, keďže veľa vecí vznikalo doslova v našej kuchyni a pivnici. Dcéra Noemi so mnou už bola párkrát aj v osade, v Sirku sa jej páči najviac, tam už aj pozná deti a chodí tam rada. Pár detí z osady bolo aj u nás doma a je to úplne normálne, sú to deti ako každé iné, s ktorými sa naše decká hrajú. Myslím, že ich to učí viac si vážiť niektoré veci a nebrať ich ako samozrejmosť. Syn Tobi dokonca spolu s mužom a jeho kamarátmi bežal za omamy v rámci našej kampane Rozbehni omamy. Na nedostatok podpory v rodine sa naozaj nemôžem sťažovať.
Kde ste sa zoznámili so svojím mužom, ktorý je cudzincom? Bolo to pri vašej práci?
S Danielom sme sa zoznámili, keď som ešte pracovala s utečencami. Paradoxne sa naše cesty prepojili vďaka rómskemu chlapcovi z Domu na polceste vo Veľkom Slavkove, ktorého môj manžel prihlásil do tanečnej súťaže Bailando. Prišiel s ním na konkurz, kde som ho mala sprevádzať aj ja, keďže Bratislavu nepoznal. No a kým sme čakali na Rasťa, dali sme sa do reči. On bol vtedy hudobník, a tak sme naplánovali spolu koncert na Deň utečencov na Hlavnom námestí. No a zvyšok, ako sa hovorí, je história. Dnes máme spolu dve deti a každý robíme niečo úplne iné, ako keď sme sa stretli.
Zapájate ho nejakým spôsobom do svojich aktivít?
Daniel je tiež pracovne vyťažený, ale zapája sa do aktivít, ktoré nám môžu získať podporu pre omamy. Behá za nás v kampani Rozbehni omamy, často mi pomáha s odbornými textami v angličtine. Najdôležitejšie pre mňa je, že keď som na cestách, viem sa naňho úplne spoľahnúť v starostlivosti o deti.
Oľga Coulton-Shaw
Narodila sa v Revúcej, študovala sociálnu prácu a teológiu v USA, kde žila sedem rokov. Po návrate na Slovensko sa venovala práci s utečencami, pracovala na rozvojových projektoch v Malawi a Keni, neskôr sa dostala k projektom pre Nepočujúcich v Nadácii Pontis, kde pôsobila ako programová manažérka. V roku 2018 s kolegom Pavlom Hricom založila organizáciu Cestu von, v ktorej má na starosti program Omama. Vo voľnom čase rada číta a trávi čas so svojím manželom a dvomi deťmi na horách. Asi najviac zo všetkého miluje turistiku. V rámci psychohygieny chodí ako dobrovoľníčka čistiť stajne na miestnom ranči. Na ľuďoch si najviac váži ľudskosť a pokoru. Životné motto nemá, ale snaží sa každý deň žiť s vďačnosťou.
S rodinou na horách.
Foto: archív Oľgy Coulton-Shaw