Katarína Cabanová so svojimi žiakmi.
Foto: archív Kataríny CabanovejŽe bude raz učiteľkou, o tom sa jej nikdy ani nesnívalo. Keď však nastúpil do školy jej syn, videla, že veľa vecí v školstve nie je v poriadku. Náhodou sa jej dostali do rúk informácie o programe Teach for Slovakia, v ktorom vybraní záujemcovia vyučujú deti zo sociálne znevýhodneného prostredia (nielen Rómov) na základných a stredných školách. Prihlásila sa a zo školstva už neodišla:
„Vyštudovala som v Košiciach strojarinu a potom som sa zamestnala v automobilovom priemysle. Keď sme si s manželom založili rodinu a narodili sa nám deti, už som sa do tejto sféry nevrátila, pretože sme sa presťahovali z Bratislavy. V oblasti strojárstva som síce našla uplatnenie, ale chýbal mi hlbší zmysel práce.
Pomáhať ľuďom mi bolo vždy prirodzené a blízke. Uvažovala som o práci v sociálnej oblasti. Zamestnala som sa na úrade práce, kde som dostala na starosť projekt Cesta na trh práce, ktorý mal pomáhať nezamestnaným, aby získali prácu. Tam som bližšie spoznala rómsku komunitu. Nastavenie dospelých ľudí je síce možné pretvárať, ale je to dlhší proces a hlavne to musia sami chcieť. Pomyslela som si, že treba pracovať s deťmi. Stále som však ešte neuvažovala o tom, že by som mohla ísť učiť. Medzitým mi však rástli deti, syn nastúpil do školy a ja som začala vnímať školstvo z pohľadu rodiča. A pravdupovediac, nebola som spokojná."
Srdiečka pre pani učiteľku.
Foto: archív Kataríny CabanovejNapríklad aj také maličkosti, že deti musia do školy nosiť ťažké školské tašky. Z tých dôležitejších vecí mi prekážalo kvantum úloh a času, ktorý sme s manželom synovi venovali pri domácej príprave. Zrazu som zistila, že veď ja som jeho učiteľka. Zamýšľala som sa nad tým a neprišlo mi to v poriadku.
Aká cesta viedla od zamyslenia k vyučovaniu detí v škole?
Synovej školskej príprave sme sa po odkrútení pracovného dňa museli veľa venovať. Večer sme vždy konštatovali, že sme síce všetko nestihli a nemáme všetko prebraté, ale nič sa nedá robiť, je čas ísť do postele. Hovorili sme si, že takto hádam fungovať nemôžeme. A čo potom rodičia, ktorí majú napríklad popoludňajšie zmeny alebo sa dieťaťu z rôznych dôvodov nemôžu či nevedia venovať? Výsledky syna v škole zodpovedali aj tomu, koľko času sme s ním strávili, hoci samozrejme aj pani učiteľka ho veľa naučila. Vtedy sme si uvedomovali, že úspech dieťaťa v škole až príliš závisí od toho, z akej rodiny pochádza.
Vnímala som, že aj iní rodičia boli frustrovaní, ale keď som ako rodičovský dôverník hľadala spôsob, ako to zmeniť, nedarilo sa mi to a bola som sklamaná. Moja skúsenosť je taká, že si ľudia radi pošomrú, ale len doma. Náhodou som narazila na článok o Teach for Slovakia. A vtedy som si povedala, že som konečne našla niekoho, kto vidí veci ako ja a má pocit, že je treba školstvo meniť. Hneď na druhý deň som telefonovala, či sa môžem prihlásiť do programu, obávala som sa, že je vekovo obmedzený a určený len pre absolventov či mladých ľudí. Pozvali ma na výberové konanie a následne som dostala ponuku nastúpiť do programu. Na jednom zo školení nám povedali, že keď ideme do programu s emóciou hnevu, ako zle funguje systém, je to tá správna motivácia. A presne tak to bolo u mňa.
Ako prebiehalo výberové konanie a následne potom školenie?
Musela som najskôr napísať tri krátke eseje na témy, čo sa mi v živote podarilo alebo uviesť príklad, kedy som prebrala za niečo iniciatívu. Na základe toho ma pozvali na výberové konanie, ktoré bolo dvojkolové. Robila som IQ testy, mala som odučiť ukážkovú hodinu, absolvovala som aj osobný pohovor v angličtine, vyskúšali si moje reakcie na rôzne situácie. Potom ma čakalo šesťtýždňové intenzívne školenie, kde sme absolvovali základy didaktiky, pedagogiky, psychológie a všetky tieto veci. Do programu berú aj ľudí, ktorí nie sú kvalifikovaní ako učitelia, čo bol aj môj prípad a môžem povedať, že sme dostali skvelé základy. Mala som pocit, že sa dokážem postaviť pred žiakov a viem, čo mám robiť. Klobúk dolu, ako boli školenia zorganizované. Ich kvalita bola vysoká, viedli ich uznávaní profesionáli.
Pamätáte si na svoju prvú vyučovaciu hodinu?
Ešte počas školenia sme učili dva týždne na letnej škole angličtinu, slovenský jazyk, matematiku a prírodné vedy. Nespomínam si na moju úplne prvú vyučovaciu hodinu, ale pamätám si, že som sa na ňu pripravovala dlhé hodiny. Ozajstnou pani učiteľkou som sa stala na ZŠ vo Svite, s ktorou má Teach for Slovakia partnerstvo. Bola som triedna zmiešanej triedy piatakov a šiestakov a učila som tiež angličtinu od tretiakov po deviatakov. Môj celkom prvý deň bol ako zlý sen. Svit je od Tisovca, kde žijem, vzdialený asi 70 kilometrov. V tom čase moje druhé dieťa šlo do prvej triedy a tak som vymyslela, že do Svitu nastúpi spolu so mnou. Šli sme teda prvý deň autom do školy a dostali sme defekt. Dcéra vzadu plakala, že nechce ísť do Svitu, nevedela som, čo s autom, jednoducho to bolo celé zle. Pomohol dobrý človek, ktorý nám vymenil koleso.
Na školský dvor, kde sa konalo slávnostné otvorenie školského roka, som dorazila s takými pocitmi, že „pomoc, zachráňte ma, neviem, či tu mám naozaj byť”. Odchádzala som s tým, že fajn, zvládli sme to a ideme pracovať a riešiť problémy a situácie, ktoré nastanú. Ak sa dobre pamätám, tak celý druhý školský deň som trávila so svojou triedou, zoznamovali sme sa a hovorili o pravidlách, podľa ktorých budeme fungovať. Takto som začínala vyučovanie v každej triede, v ktorej som učila. Bolo to príjemné a prirodzené.
Učiteľka so svojimi žiakmi.
Foto: archív Kataríny CabanovejS akými problémami a náročnými situáciami ste sa stretávali?
Začnem tým pozitívnym. Na školách, kde som učila a ešte učím, je výborné vedenie, na ktoré mám asi šťastie. Obidve pani riaditeľky ma podporovali, boli ústretové, pomáhali mi v rôznych pracovných aj súkromných situáciách, touto cestou im ďakujem. Vedenie školy je veľmi dôležité, od neho závisí, ako škola funguje, aká kultúra tam je, aké sú vzťahy medzi učiteľmi, aj medzi žiakmi a učiteľmi.
Keď som sa sama stala učiteľkou, zmenila som názor na túto profesiu. Myslela som si, že aká je to super práca, okolo jednej padla, samé prázdniny. Lenže byť dobrým učiteľom je veľmi náročné. Mne ako začínajúcej učiteľke to dalo riadne zabrať. Keď som učila ešte na letnej škole, mali sme jednu hodinu denne a príprava na ňu mi trvala aj šesť či sedem hodín. Teraz som tých hodín zrazu mala denne päť. Do toho som denne dochádzala a mala aj svoj súkromný rodinný život, ktorému sa bolo tiež treba venovať. Bolo to celé mimoriadne náročné a prípravu som riešila tak, že po príchode zo školy som sa venovala svojim deťom a keď som syna a dcéru uložila do postele, začala som sa chystať na hodiny.
Mala som žiakov, ktorí často nechodili do školy a neustále som riešila ospravedlnenky. Bolo ich toľko, že som sa v nich po dvoch troch mesiacoch strácala a musela si v tom urobiť systém, manažment dochádzky. Náročná bola aj komunikácia s rodičmi, deti mali nedostatočné známky, žiaľ aj prepadávali, riešila som záškoláctvo.
Čo vlastne rodičia škole píšu, keď chcú ospravedlniť svoje dieťa zo školy a je zjavné, že často ide iba o výhovorku?
Mám triedu veľmi náročných žiakov, pochádzajú z chudobných rodín, nepodnetného prostredia a dochádzka je problém číslo jedna. Učím momentálne triedu, kde majú takmer všetci veľmi veľa vymeškaných hodín. Dvaja žiaci vymeškali viac ako 70 percent vyučovacích dní. Ak má dieťa viac ako sto neospravedlnených hodín, podáva sa trestné oznámenie a práve v týchto dňoch som jedno riešila.
Rodičia uvádzajú zdravotné či rodinné dôvody. Keď sa však s nimi rozprávam, niekedy sa zdôveria a dozvedám sa, že dieťa do školy neposlali, pretože nemali na autobus alebo mu za čo kúpiť desiatu, prípadne mal mokré topánky alebo mu neuschla vypraná bunda. Myslím, že financie sú často skutočná prekážka školskej dochádzky. Rodičia to vnímajú tak, že keď nemajú na desiatu, je to hanba. A predsa nemôžu dieťa poslať do školy bez nej.
Väčšinová spoločnosť si však myslí, že rómski rodičia deti do školy neposielajú jednoducho preto, že vzdelanie nepovažujú za dôležité.
Žijem v regióne, kde majú s nájdením si práce problémy nielen Rómovia či dlhodobo nezamestnaní. Je to ťažké aj pre mladých vzdelaných ľudí. Rómovia si to vyhodnotia tak, že načo budeš chodiť do školy, keď si prácu aj tak nenájdeš, navyše neplánujú do budúcnosti. Zaujíma ich, čo je dnes, zajtra, ale nie, čo bude o desať, dvadsať rokov. Neviem, či si uvedomujú dôležitosť vzdelania pre budúce povolanie. Väčšina rodičov mojich žiakov má základné vzdelanie, niektorí špeciálne. S tým súvisí chudoba a tá sa u nich dedí z generácie na generáciu.
Kreatívne učenie. Varenie v škole.
Foto: archív Kataríny CabanovejAko sa dá teda podchytiť rómske dieťa, aby o vzdelanie začalo mať záujem, dokonca sa preň nadchlo?
Dieťa sa v škole musí predovšetkým dobre cítiť. To je podľa mňa najdôležitejšie. Veď aj ja sa chcem v robote cítiť príjemne a byť tam s ľuďmi, s ktorými mám dobré vzťahy. Snažím sa učiť ich hrou. Žiadne také: „Tak deti, teraz sa ideme učiť tvrdé spoluhlásky, musíte ich vedieť naspamäť.“ To určite nie. Poviem im: „Pozrite, aké sú to krásne písmenká a predstavte si, ony majú všelijaké pravidlá a my si ich nakreslíme na kamene, pretože tie sú tiež tvrdé ako tieto písmená.“ Vymýšľam rôzne kreatívne spôsoby učenia, deti veľmi rady tvoria a zároveň sa tak učia. Potrebujú vnímať, že do školy sa môžu tešiť. Každé učivo prepájam s reálnym životom, aby rozumeli, prečo sa o tom učíme, na čo im to v živote bude. Je dobré robiť deťom zážitkové učenie.
Máte dieťa, u ktorého sa vám podarilo vzbudiť záujem o učenie a oproti minulosti urobilo veľký pokrok?
Sú to takmer všetci v mojej triede, z čoho mám veľkú radosť a cítim veľké zadosťučinenie. Minulý rok som dostala druhákov, ktorí ako prváci boli kvôli pandémii veľa doma a mnohí z nich nepoznali ani všetky písmená, pretože ich jednoducho neprebrali. Našťastie však nemohli podľa nariadenia ministerstva školstva v prvej triede prepadnúť. Bola som za to veľmi vďačná, pretože si myslím, že prepadávanie nie je dobré v žiadnom prípade.
Lenže prišiel ďalší covidový rok, opäť mesiace neboli v škole a o nejakom online vyučovaní sa u týchto detí hovoriť jednoducho nedá, pretože v rodinách chýba internet a ďalšie základné veci. Len tri deti z triedy sa pravidelne pripájali a to bolo málo. A ani tie dlho nevydržali, nevedeli sa sústrediť, učili sa v miestnosti, kde nemali ticho a pokoj, bolo to ťažké. Žiaľ, dopadlo to tak, že z dvanástich detí som musela nechať opakovať ročník sedem. Vrátili sa tak ku mne do druhej triedy. Myslela som si, že sa snáď nikdy nenaučia čítať a teraz mi už čítajú všetci a to je pre mňa najviac.
A to sa často v spoločnosti objavuje názor, že rómske deti nie je možné vzdelávať.
Deti z prostredia generačnej chudoby majú štartovaciu čiaru v škole úplne inde. Potrebujú viac času a podpory a zážitok úspechu. Nemôžete rátať s tým, že rodičia sa im budú venovať, učiť sa s nimi. Ešte k tomu pridajte slabú dochádzku a progres je takmer nemožný. Niektoré moje deti ešte minulý školský rok neboli schopné spájať písmená do slabík a tie do slov, dnes to už vedia. Veľmi nám pomohlo doučovanie. Ak sa toto dá dosiahnuť s deťmi z nepodnetného prostredia bez domácej prípravy, viete si predstaviť, čo by sa dalo dosiahnuť s deťmi v podnetnom prostredí, a pritom bez domácich úloh?
Asi tretina rómskych detí končí v špeciálnych školách, často bezdôvodne. Ako sa na to pozeráte?
Stretávam sa s tým, že rodičia chcú dať deti do špeciálnej školy, aj deti tam chcú ísť, hovoria, že je tam lepšie, bude to pre všetkých jednoduchšie. Neuvedomujú si následky. Ja som fanúšik inklúzie. Vytvoriť všetkým deťom také podmienky, aby sa vedeli zaradiť do spoločnosti a neboli segregované. Som za to, aby sme ich neposielali do špeciálnych škôl, ale mali ich všetky pod jednou strechou spolu s ostatnými deťmi. Treba zabezpečiť personál a motivovať ho tak, aby všetko fungovalo. Segregácia je na školách stále aktuálna, pretože je jednoduchšie pracovať s homogénnou skupinou žiakov. Ale veď ani ulice nemáme normálne a špeciálne, aj do obchodu chodíme všetci do toho istého. Od malička by sme mali deti viesť k tolerancii a empatii aj k rešpektu k inakosti.
Hodina spoločného kreslenia.
Foto: archív Kataríny CabanovejRasizmus je v našej spoločnosti stále téma. Ako sa môže zmenšiť?
Treba o tom nielen hovoriť, ale aj niečo konkrétneho robiť. A to sa týka každého. Keď idem po ulici, prihovorím sa aj Rómovi, tak, aby ma bolo vidno. Keď to bude robiť stále viac ľudí, postupne sa to zmení. Príkladom by mali ísť ľudia, ktorí sa angažujú vo verejnom živote. Ak organizujem v meste nejaké podujatie, pozvem rómsku kapelu. Ak som šéf, prijmem Róma. Ak som učiteľ, nekategorizujem deti na rómske a nerómske. Dôležitá je aj dôslednosť dodržiavania pravidiel, ktoré by mali platiť pre všetkých bez rozdielu na farbu pleti.
Zmenili ste vy osobne v niečom svoj názor na Rómov v porovnaní s obdobím, keď ste s nimi neprichádzali do užšieho kontaktu?
Zmenila. S Rómami som mala rôzne skúsenosti. To ovplyvnilo môj pohľad na nich. Nebola som voči nim veľmi pozitívne naladená, hoci som sa snažila nehádzať ich do jedného vreca. Keď sme mali v rámci školenia navštíviť rómsku osadu, nechápala som prečo. Veď ja chcem predsa riešiť školstvo a nie rómsku otázku, pomyslela som si. Ako s nimi pracujem, obľúbila som si ich. Keď niekoho počujem hovoriť o Rómoch zle, zastávam sa ich, hovorím svoje dobré skúsenosti. Moje deti sú zlaté, šikovné a aj s rodičmi sa dá komunikovať. Majú to ťažké, predsudky sú v našej kultúre zakorenené.
Čo si teda teraz o nich myslíte? Podľa presvedčenia mnohých ľudí len kradnú, sú leniví a nechce sa im pracovať.
Nevhodné správanie a agresivita často vznikajú z ohrozenia a beznádeje. Treba si odpovedať na otázku, či sa Róm môže v našej spoločnosti cítiť ohrozený. A čo rómske dieťa? Ako by sme reagovali my na odmietanie, ponižovanie, vylúčenie a ako, ak by sme boli hladní? Odpovedať si môže každý sám. Myslím, že by sme sa mali ako ľudia rešpektovať a vôbec sa nezaoberať farbou pleti. Všetci chceme žiť najlepšie, ako vieme. Mnohých obdivujem, kam to až dotiahli a skláňam sa pred ich prácou. Treba viac hovoriť o dobrých skúsenostiach. Ďakujem ľuďom v Teach for Slovakia, že som takto neplánovane mohla k Rómom prísť a lepšie ich spoznať.
Je niečo, čo ste si z ich spôsobu života vzali pre seba?
Neviem, či ich kultúru poznám až tak dobre, aby som dokázala povedať, čo som si od nich vzala. Viem však, že ak by som bola dnes Rómkou na Slovensku, určite by som to nemala ľahké. Veľmi ma inšpirujú, ako to zvládajú. Musia mať veľké srdce a byť schopní veľkého odpustenia za všetky predsudky a krivdy, ktorých sa voči nim denne dopúšťame. Chcela by som žiť viac spontánne a slobodne, čo si myslím, že oni v sebe majú.
Učíme sa aj vonku.
Foto: archív Kataríny CabanovejSpomeniete si na zážitky s vašimi deťmi, ktoré vás obohatili?
Mám veľmi veľa zážitkov, ktoré ma obohacujú a ja sama sa vďaka týmto deťom veľa učím. Práve dnes som sa v škole lúčila s dvomi žiakmi, ktorí odchádzajú žiť do Anglicka. Sú to bratia, za rok urobili obrovský kus práce a dali mi veľa lásky. Ale nielen oni. Deti v škole sú schopné kresliť mi každý deň srdiečka. Niekedy si až človek hovorí, že ho to otravuje, ale keď sa nad tým zamyslím, je to krásne. Učia ma trpezlivosti, byť kreatívnou, stále niečo vymýšľať. Napríklad teraz sa učíme bodku, výkričník, otáznik a ony tomu nerozumejú. Zatiaľ si len tipujú, ktoré interpunkčné znamienko kam použiť. A je na mne, aby som hľadala nové cesty, ako ich to naučiť.
Tieto deti žijú ťažké príbehy, nemajú to v živote jednoduché a aj napriek tomu prídu ráno do školy a ja si hovorím, že je to zázrak. Mám jedného žiaka, ktorý ku mne prichádza zo žalostného prostredia. Ani by som si ho nevedela predstaviť, ak by mi ho niekto opisoval. Extrémna chudoba, nečistota, nemožnosť napiť sa vody len tak z kohútika. Chlapec síce do školy nechodí pravidelne, ale keď sa v nej objaví, vidím, ako vníma a počúva každé moje slovo, ako všetko do seba vstrebáva ako špongia. To sú silné veci. Obdivujem ich, sú veľmi odolní. Sú to silní malí ľudia.
V zajatí kníh.
Foto: archív Kataríny Cabanovej
