Jana Barillová chcela byť učiteľkou už ako dieťa.
Foto: archív Jany BarillovejPrečo ste si vybrali práve učiteľstvo?
Učiteľkou som chcela byť od malička, keď som si na posteľ ukladala bábiky a plyšové hračky a snažila sa im vysvetľovať učivo. Vyrábala som im vlastnoručne žiacke knižky a bavilo ma to. Pocit, že chcem učiť, trval aj počas štúdia na Gymnáziu v Spišskej Novej Vsi, potom som externe študovala na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Ako 18-ročná som už pracovala v školstve, keď som prešla od Centra voľného času v Levoči cez Materskú školu v Olcnave až po súčasnú základnú školu s materskou v Hrabušiciach.
Ako ste sa dostali k skladaniu básní, ktoré deti môžu recitovať aj na súťažiach? Prečo ste sa rozhodli písať ich, nezdala sa vám dostatočná ponuka básní, ktoré sa učia v škole?
Janine knihy. Ponuka básní pre deti je podľa Jany Barillovej na našom trhu stále slabá.
Foto: archív Jany BarillovejUčíte už 20 rokov, ako vnímate deti a ich rodičov, zmenili sa za tie roky?
Všetko sa mení. Učitelia, žiaci, rodičia, školy, materiálne vybavenie, učebnice... Na staré časy, keď sme všetko vypisovali rukou, môžeme iba spomínať. I na to, keď úcta k učiteľovi bol pojem. Ale nesťažujem si. Niekedy stačí zvoliť správnu taktiku voči rodičom a žiakom, vytvoriť si tak dobrý vzťah a chodiť do práce s dobrým pocitom.
Mnohí učitelia sa sťažujú, že deti sú z roka na rok akoby lenivejšie, drzejšie, nafúkanejšie. Aké máte skúsenosti?
Ako ja poviem, všetko je z domu. Nemyslím si, žeby boli deti lenivejšie a drzejšie. Myslím si však, že ich ovplyvňuje nadmerné používanie výdobytkov dnešnej doby. My sme to nemali, boli sme stále von, v pohybe, museli sme si vymýšľať hry sami a zapájať fantáziu. Dnešné deti to majú predložené ako na tácke, hry v mobile majú od rána do večera, televízia ide vkuse, každé dieťa má počítač. Ale stále je to na rodičoch, koľko im dovolia, aký program im urobia. V škole je to však iné. Mobily sú zakázané (aspoň u nás a je to úplne skvelé) a preto je len na učiteľovi, aby sa žiak nenudil a bol stále činný.
So svojimi žiakmi.
Foto: archív Jany BarillovejAko sa prejavujú na správaní detí tie „výdobytky dnešnej doby“?
Učím v škole, ktorá je v obci, preto ešte stále je tu cítiť, že deti idú aj na dvor, na ulicu. Síce menej ako kedysi my, ale predsa len viac, ako v mestách. Nemôžem napísať, či sú deti lenivé, nafúkané. Oni jednoducho kopírujú všetko, čo vidia. Ak sa doma nič nedeje, nemajú od rodičov vzor, tak ani im sa nechce. Ak vidia rodičov celý deň ťukať do mobilu, sú radi, že majú od nich pokoj a môžu si tiež vkuse pozerať na televízor či do mobilu. Ak vidia doma rodičov odvrkovať a používať vulgárne slová, presne to robia i oni. A nech sa rodičia snažia im to i vyhovoriť, deti iba kopírujú ich vzor. A potom v škole presne na deťoch vidím, ako sa správajú, ako sa vyjadrujú.
Ako by ste teda charakterizovali dnešné deti?
Také niečo vždy poteší.
Foto: archív Jany BarillovejČo si myslíte, dá sa to napraviť, nejako zvrátiť?
Je to ťažko zvrátiteľné, trh je presýtený tovarom, reklamami, z každej strany na deti číha mediálny chaos, chýba im a aj dospelým pokoj a pohoda, jednoduché veci, príroda, prechádzky v lese. Správny rodič sa to snaží plniť, ale je ich v súčasnosti málo. My s manželom našich dvoch synov vedieme aj k jednoduchosti, k manuálnej práci v záhrade i okolo domácnosti či chalupy, k prírode, zvieratám. Spomíname im naše časy z detstva a mladosti, aby pochopili, čo majú, a snažíme sa ich správne navigovať.
Prejdime k rodičom. Vravíte, že deti od nich kopírujú vzory správania. Ako sa vám pracuje s rodičmi? Zo strany viacerých učiteľov počuť, že v konflikte žiak – učiteľ sa vždy zastávajú detí, že si mnohí myslia, že sa dá všetko riešiť cez peniaze... Máte podobné skúsenosti?
Nikdy som so žiadnym rodičom nemala väčší konflikt. Neviem, či je to len šťastie, ale nemala som nikdy takú zlú skúsenosť (klopem...), aby sa nedala situácia rodič verzus učiteľ riešiť. Ak sa aj niečo niekedy vyskytlo, že prišiel rodič za mnou so sťažnosťou, vždy som to dokázala vyriešiť tak, že boli obe strany spokojné. I rodičovi toho najneposlušnejšieho žiaka som vždy povedala niečo pozitívne na adresu jeho dieťaťa, napríklad že je dobrý v speve, alebo že sa mu dnes podarilo napísať pekné vety na slovenskom jazyku, jednoducho našla som hocičo pozitívne, a ten sa vždy upokojil a potom sme mohli spoločne riešiť vec. Možno niektorí učitelia nedokážu s pokojom riešiť problém a potom sa to iba nabaľuje a to nie je dobrý spôsob.
Slovenské školstvo je terčom kritiky z viacerých strán, že kladie dôraz na memorovanie, často nepodstatných vecí, že nedáva žiakom priestor na vlastnú tvorivosť, premýšľanie... Ako to hodnotíte vy?
Tak ako existujú rôzne typy a povahy žiakov, sú aj rôzni učitelia. Je šťastie, keď sú v kolektíve školy samí skvelí učitelia. Samozrejme, to nie je vždy možné. Preto je dobré, ak si učitelia medzi sebou v školách pomáhajú, motivujú sa, ukazujú si svoje výsledky, hovoria o úspechoch. Ja rada vymýšľam nové veci, ktoré žiakov zaujmú, kvôli ktorým ich bude baviť chodiť do školy. Robíme si triedne súťaže, napríklad v prvouke súťaž o najvyššiu fazuľu pestovanú žiakmi v triede – učili sme sa na nej nielen ako rastie rastlina, ale aj matematické číselné predstavy.
Poslušnosť je v škole do istej miery potrebná. Neviem si celkom predstaviť, že by si v triede žiaci robili, čo chcú. Jednoducho by bol chaos.Deti baví aj čitateľská súťaž alebo aj súťaž o najviac červených bodov za dobré správanie, či pomoc. Veľa tvoríme aj rukami a vyrábame si vlastné pomôcky. Nie žeby sa nedali kúpiť, ale aby si ich žiaci vážili o to viac a zároveň získavali manuálnu zručnosť. Memorovanie je niekedy potrebné, pomáha cvičeniu pamäte a naučené údaje si žiaci dlho pamätajú. Vlastne tak, ako my dospelí z nášho detstva si pamätáme napríklad vybrané slová, či básničky. Treba urobiť správny kompromis, správne to na vyučovaní „namiešať“ a vhodne striedať aktivity.
Od žiakov sa ešte za socializmu vyžadovala poslušnosť – kto robil, čo mu kázali, mal jednotky, kritické myslenie bol neznámy pojem. Podľa mnohých dnes tento trend zostal dodnes. Súhlasíte?
Poslušnosť je v škole do istej miery potrebná. Pomáha to sebaovládať správanie žiakov a pripraviť ich mentálne i rozumovo do budúceho života. Neviem si celkom predstaviť, že by si v triede žiaci robili, čo chcú. Jednoducho by bol chaos, ktorý by narušoval výchovno-vzdelávací proces. Samozrejme, nie som ani za prísnu poslušnosť, keď sa žiak bojí čo i len pípnuť alebo prihlásiť sa keď napríklad potrebuje na toaletu. Je dôležité zvoliť v triede správnu atmosféru, hovorí sa tomu aj klíma triedy, keď sa v nej dobre cítia žiaci i učiteľ a jeden druhého rešpektujú. Vtedy sú vytvorené ideálne podmienky pre prijímanie nových vedomostí. Lenže, toto je všetko napísané krásne, pokiaľ sú v triede pohodoví žiaci. Počas rokov mojej praxe som sa stretla so žiakmi, ktorí nezvládali v pokoji sedieť a učiť sa, rušili celú spomínanú atmosféru. Stačí jeden taký žiak a učiteľ má čo robiť, aby i učil, i upokojoval žiaka. A to nehovorím o tom, ak je v triede takých žiakov viac. Vtedy je to naozaj náročné.
Ako ste to riešili?
V takýchto triedach to má učiteľ ťažké, snaží sa učiť, snaží sa mať poriadok v triede. Musí na to zvoliť správnu metódu a formu (hry, obrázkové pomôcky, pieseň, pohybová aktivita, interaktívna tabuľa...). A počas vyučovania by sa mali metódy striedať. Niekedy neposlušníkov niektoré metódy upútajú a oni sa začlenia do práce. Ale niekedy nepomáha ani to. Takéto problémy sú častejšie na druhom stupni. Tam je potom potrebná pomoc asistentov, ktorých, chvalabohu, na škole máme a sú obrovským prínosom. Pomáhajú učiteľovi práve pri takýchto situáciách.
Selfie s rodinou.
Foto: archív Jany BarillovejJuraj Hipš z Komenského inštitútu v rozhovore pre ahojmama pred niekoľkými mesiacmi kritizoval slovenské školstvo, že je zastaralé, učitelia sa nevzdelávajú, a že tí, ktorí majú snahu niečo robiť, nemajú dosť priestoru... Súhlasíte?
Myslím si, že učitelia sa stále vzdelávajú. Sú pre to vytvárané aj podmienky. Ja som absolvovala mnoho akreditovaných školení, ktoré mi určite pomohli v rozhľade. A verím, že každý učiteľ túto možnosť využil, samozrejme i kvôli kreditom, ktoré boli motiváciou. Ak je v škole zo strany vedenia nastavená ústretovosť voči učiteľom, tak nevidím, prečo by sa nemohli vzdelávať. Kurzov a školení je v ponuke dostatok. Čo sa týka zastaralosti, nesúhlasím, ak ide napríklad o techniku. Hoci pracujem v obecnej škole, máme ju plne vybavenú (vďaka vedeniu školy a jeho šikovnosti) modernými technológiami a plne ich využívame. Povedala by som dokonca s radosťou. Samozrejme, niektoré málotriedne školy to môžu mať náročné, poznám pár škôl, ktorým chýba modernizácia dokonca i priestorov a zovňajšku.
Kde vidíte priestor na zlepšenie nášho školstva vy osobne?
Tí učitelia, ktorí majú snahu niečo robiť, podľa mňa majú možnosť. Aspoň v našej škole im v tom nič nebráni, vedenie je otvorené všetkým novým nápadom, priam ich víta. Ale stretla som sa i s takými kolegyňami, ktoré majú ruky zviazané, ich škola im neumožňuje sa rozvíjať, robiť projekty, vytvárať akcie a dokonca im nie je ani umožnené rozširujúce či atestačné štúdium. Vraj je na to niekde dokonca poradovník, a učitelia musia čakať i niekoľko rokov, kým príde na nich rad. Som rada, že toto sa ma netýka, zároveň to však z mojej strany, ako učiteľky, celkom neviem pochopiť. Snáď za tým niečo väzí, ale nie je v mojej kompetencii to riešiť či skúmať.
A znova so žiakmi.
Foto: archív Jany BarillovejČo veľkosť tried? Podľa niektorých je nemožné viesť efektívne hodinu a spoznať žiakov pri veľkých počtoch, žiaduce by boli podľa nich menšie skupinky...
Vždy je žiaduce zo strany učiteľa, aby nemal v triede veľa žiakov a mohol sa každému lepšie venovať, lepšie spoznávať. Ale situácia je iná. V školách je viac a viac žiakov, možno má na to vplyv to, že odchádza menej žiakov do špeciálnych škôl z dôvodu náročnejšieho procesu psychologických vyšetrení. Preto na školách vznikajú nové triedy, ktoré sú občas preplnené a je nesmierne náročné v nich učiť. Napíšem priamo, niekedy je to zo strany učiteľa doslova boj „dokázať vydržať v takej triede“. I ja som už zažila stav, keď som v prvej triede mala 25 žiačikov a veľa z nich bolo zo sociálne znevýhodneného prostredia a mali mentálne poruchy. Ťažká situácia, v ktorej si musí učiteľ vedieť poradiť sám, musí byť vynaliezavý, musí žiakov upútať, musí ich vychovávať a občas i rodičov takýchto žiakov.
My keď sme boli prváci, bolo nás v triede 36. A tiež to učiteľka zvládla. Bolo to kedysi iné?
Áno, presne si pamätám, že nás bolo v škole dokonca 37. Klobúk dolu, pred učiteľmi, ktorí nás učili. Ale boli sme iní. Pokornejší, spokojnejší, nemali sme mobily, neboli sme závislí na nich a na inej modernej technike. Iste, našli sa i medzi nami huncúti, ktorí spestrovali vyučovanie, ale jednoduchá veta „dostaneš dvojku zo správania“ nás spacifikovala. Toto dnes nefunguje, mnohým žiakom dvojka zo správania nepripadá ako trest. Skôr ako normálna vec. A takýchto neprispôsobivých žiakov je v triedach viac a viac a práca učiteľa je o to náročnejšia. Napriek tomu je však táto práca krásna a dokáže robiť človeku radosť. Niekedy je cesta k cieľu jednoduchšia, zábavná, inokedy náročná a únavnejšia. Ale stojí za to.
Tak trochu revolučné dieťa
„Narodila som sa 17.novembra, a občas mám pocit, že som tak trochu revolučné dieťa,“ hodnotí Jana Barillová samu seba. Ako vraví, chce sa odlíšiť od stereotypu, nejde jej však o to byť za každú cenu stredobodom pozornosti. „No teším sa, keď sa moja tvorba šíri medzi rodinami s deťmi a učiteľkami v školách,“ vraví.
Vlastná tvorba z vrecoviny.
Foto: archív Jany BarillovejJe matkou dvoch synov, 13 a 17-ročných. Neučila ich. „Bývam v Spišskej Novej Vsi, teda do práce celý život dochádzam a nikdy som sa nezamýšľala nad tým, aby deti chodili do školy, kde pracujem. Niežeby som videla rozdiel medzi mestskou a obecnou školou, to v žiadnom prípade, kvalitné vzdelanie môžu poskytnúť obe. Vyhovovala mi však vzdialenosť školy od bydliska.“
Okrem učenia a písania sa venuje aj kreatívnej tvorbe. Skúšala pletenie z papiera, šitie, momentálne sa venuje jutovine (vrecovine). „Je to úžasný materiál, z ktorého sa dajú vyrobiť krásne a zároveň praktické veci. V škole veľa tvorím s deťmi, je to cesta k relaxu zo strany žiakov i učiteľky a zároveň spôsob, ako si získať srdcia žiakov,“ hovorí.
Nedávno dokonca na okresnom metodickom dni robila lektorku kolegyniam, vyrábali lampáše a dekoračné srdcia práve z jutového špagátu.
