Cyklovýlet pod Tatrami. Na snímke Danielova dcéra počas prestávky.
Foto: Daniel ŠargaZ novinára učiteľ
Home office nie je pre Daniela Šagru novinkou. Ako športový novinár pre tlačovú agentúru má s tým bohaté skúsenosti, aj keď teraz je tu predsa len jeden dosť podstatný rozdiel.„Home office praktizujem už niekoľko rokov, odkedy mám malé deti. Od začiatku tohto týždňa som však bol nútený podobne ako tisícky ďalších ľudí modifikovať prácu z domu o suplovanie úlohy učiteľa, konkrétne pre moju sedemročnú dcéru.
Na takzvaný home school office sme nabehli v pondelok a každý deň sa snažíme prebrať učivo podľa zadania pani učiteľky, ktorá s nami komunikuje na diaľku cez školskú internetovú platformu edupage,“ vysvetľuje.
Na deti je cez deň sám, keďže jeho manželka zatiaľ normálne chodí do práce. Patrí k tým šťastnejším rodičom, ktorí svoje deti do učenia nemusia poháňať. „Dcéra má záujem prakticky o všetko a prvácke učivo zvláda v pohode. Menšiu improvizáciu sme zaradili iba pri pohybových hrách, kde som musel vymyslieť niečo zaujímavé s loptou tak, aby sme nerušili susedov, keďže bývame v paneláku, a aby sme si nespravili z izby drevárničku,“ vraví.
Aby to však nemal tak celkom jednoduché, na starosti má aj päťročného syna. „Už sa tiež sem-tam chytá na školské učivo, no často je tým agentom–narušiteľom, takže vtedy musím zvýšiť hlas, aby naše učenie fungovalo a malo zmysel.“
Keď potrebuje pracovať, deti sa snaží zamestnať. „Zadal som im poznávaciu hru s atlasom sveta a čarovným perom, to je výborná vec aj na výučbu. No a keď je najhoršie, pustím im rozprávky, tak hodinku a pol maximálne denne.
Každý deň sa však potom, keď dopracujem, snažíme aspoň hodinu stráviť vonku na čerstvom vzduchu. Vyzbrojení rúškami sa vyhľadávame miesta mimo rušných častí mesta, najlepšie v prírode.“
Daniel s rodinou býva v Spišskej Novej Vsi, takže si môžu odskočiť napríklad do Slovenského raja a majú kam vybehnúť aj na bicykloch.
„Dúfam, že nám to s tým učiteľským nasadením doma vydrží, dokedy bude treba. Vyzerá to tak, že to bude nadlho...,“ uzatvára.
V rodine zdravotníkov nie sú žiadne prázdniny
Radka Kaščáková aj jej manžel pracujú v zdravotníctve – ona na JIS, on na röntgene. Doma majú dvoch školákov, pri ktorých sa striedajú medzi svojimi službami.
Radka s rodinou v lete, v časoch, keď na rúška v MHD nikto nepomyslel.
Foto: archív Radoslavy Kaščákovej„Snažíme sa im vytvoriť režim, aby vedeli, že to nie sú prázdniny, ale naozaj mimoriadna situácia, o ktorej nevieme, ako dlho potrvá,“ vraví Radka. Napokon, pre nich sú to naozaj perné časy. V zdravotníctve je núdzový stav a oni s manželom, keď nie sú v službe, tak sú na telefóne, pre každý prípad.
„Premýšľali sme aj nad OČR-kou, ale nechávam zo zatiaľ tak. V práci je nás dosť málo, nechcem to kolegom ešte sťažiť, zvlášť, keď nám nič nie je,“ vysvetľuje Radka. Takže s manželom chodia do Bratislavy do práce a podstupujú každý deň riziko. Radka nad tým príliš nepremýšľa, napokon, aj tak s tým nič nenarobí. „Chránime sa ako vieme, viac urobiť nemôžeme. V práci máme špeciálne respiračné rúška s filtrom, nový ochranný odev. Umývam si ruky, dodržiavam všetky odporúčania, čo ešte viac môžem?“
Pre každý prípad má doma ešte kontrolu od syna. „Je druhák na základnej škole a situáciu pozorne sleduje. Má naštudované štatistiky, koľko nakazených máme, ako sa treba chrániť, a keď odchádzam z domu, tak ma kontroluje: Mami, máš rúško, máš rukavice?
My s manželom chodievame do práce, deti sú však doma. Nepokúšame zbytočne osud, nechodievame s nimi medzi ľudí. Našťastie bývame v radovej zástavbe neďaleko Bratislavy, takže máme aj záhradu, kde trávime väčšinu času, ak je pekne. Na bicykel alebo niekam do prírody sme sa ešte nedostali, veľa času nám zaberá učenie.
Snažím sa to deťom podeliť, aby mali aj čas pre seba, no učiť sa s nimi je pre mňa dosť náročné a únavné. Eliška je prváčka, tam sa to ešte celkom dá, zo školy dostanú presné zadanie, čo robiť. U Filipka majú modernejšie metódy výučby, s ktorými dosť bojujem, aby som ich zvládla. Niekedy aj tak nestíham všetko. Dostáva úlohy typu niečo zasadiť, urobiť knihu, rozsvietiť semafór, potom zas nejaký iný projekt... Do toho ešte musím variť, starať sa o domácnosť a samozrejme, chodiť do služieb.
Nie sú to veru žiadne prázdniny, ale ako vravím, nič s tým nenarobíme. Len to musíme zvládnuť.“
Nákazu očakávame, chceme byť pripravení
Učitelia síce do školy nechodia, neznamená to však, že neučia. Naopak, často pracujú na diaľku a roboty majú ešte oveľa viac než počas riadneho vyučovania.
Škola v Kriváni je momentálne zatvorená, Michaela svojich žiakov však vyučuje aspoň na diaľku.
Foto: obec Kriváň„Doobeda komunikujem s rodičmi detí z mojej triedy o úlohách, ktoré som im zadala, ako ich riešiť, či sú správne a podobne. Keďže sa učíme podľa Hejného matematiky, tak musím každú úlohu podrobne popísať, ako k nej pristupovať a čo by mali dosiahnuť. Neučíme sa online, keďže veľa rodičov pracuje a nedá sa nám skĺbiť čas. Okrem toho mnohí nemajú počítač, len mobil, prípadne tablet, na ktorom sa ťažšie pracuje. No do toho mám ešte sama doma deti, ktoré treba zabaviť a robiť s nimi ich úlohy,“ vysvetľuje učiteľka na základnej škole v Kriváni Michaela Jaseňovcová.
„Aj učiteľ, aj mama, aj kuchárka, aj upratovačka v jednom a naraz,“ opisuje stručne svoju momentálnu situáciu.
Učí sa aj doma s dcérou druháčkou. „Máme čo robiť, keďže ona má také svoje pomalšie tempo a všetko ju rozptýli. No a okrem domácich prác sa ešte musím venovať mladšej, päťročnej dcére, ktorej tiež treba zadávať nejaké úlohy, aby sa nenudila.
Poobede zvykneme vybehnúť na dvor, robíme na záhradke alebo sa ideme prejsť na kopec, ktorý máme hneď za domom.“
S ostatnými ľuďmi sa nestretávajú. „Navštevovať sa so známymi nenavštevujeme, iba keď sa náhodou stretneme na prechádzke. Ale u nás na dedine nie je príliš rušno.“
Michaela dodržiava všetky odporúčania, na nákupy chodieva buď ona alebo jej partner len raz za týždeň, aj to s rúškom a rukavicami a chce byť pripravená na všetko. „Nákazy sa nieže bojíme, ale očakávame, že nás to môže postihnúť, a tak robíme všetko preto, aby sme mali dobrú imunitu a nepostihla nás nejako tragicky.“
Rovnaký kolotoč, akurát učenia je viac
„Nemám home office, chodím do práce, ale našťastie nemusím riešiť problém, kam s deťmi. Moji dvaja synovia trávia dni u babky a dedka alebo ich zoberie manžel so sebou do svojej dielne. U mojich rodičov aj v manželovej firme je dvor, kde sa môžu hrať, takže sa teším, že sú chlapci izolovaní od ostatných ľudí a zároveň nemusia byť zatvorení medzi štyrmi stenami,“ hovorí Veronika Neilová, matka štvrtáka a šiestaka na základnej škole.„Chlapci pandémiu COVID 19 neberú nejako extra vážne. Rúška si dajú, ak výnimočne niekam idú, ale naozaj chodievajú niekam len veľmi zriedka. Ak sú na dvore, tak ich nepoužívajú. Sú izolovaní od sveta, s nikým okrem mojich rodičov sa prakticky nestretávajú, takže to celé berú ako prázdniny.
Až na to, že sa počas nich treba učiť. S tou školou je to dosť ťažké. Dosť času nám zaberalo učenie aj počas normálneho školského roka, no a teraz máme tých úloh a nového učiva viac. To, čo bežne prebrali v škole, musia teraz doma... Je náročné stíhať to a ešte hneď dvojnásobne, pričom ja nemám vôbec viac času ako predtým.
Snažíme sa to riešiť tak, že čo sa dá, napríklad poznámky z učiva si opíšu sami, kým ja skúšam alebo vysvetľujem druhému. Naše dni teda nie sú príliš rozdielne oproti tomu, kým chlapci chodili do školy. Akurát ráno idú namiesto do školy k dedkovi a babke alebo s otcom do práce. Popoludní sa učíme, k tomu všetky domáce práce – skrátka, rovnaký kolotoč."
Celé dni sme vonku
Mimoriadna situácia, vyhlásená pre koronavírus, toho veľa v Zuzaninom živote zatiaľ nezmenila. Čas trávi s manželom a svojimi dvomi deťmi na lazoch, kde bývajú. Ich dni majú v podstate rovnaký režim.„Doobeda sa učím s dcérou, ktorá je druháčka. Bez ohľadu na pandémiu má domáce vzdelávanie, čiže si postupujeme podľa vlastného tempa a rozloženia učiva. Manžel s mladším synom sú vonku, robia, čo treba okolo zvierat a domu.
Po učení ideme vonku aj my s dcérou, varíme obed, popoludní sa ideme buď prejsť do lesa, alebo sa deti hrajú tu. Občas zájdu susedia, ktorí majú kúsok ďalej svoje gazdovstvo a tiež žijú izolovane, deti sa vzájomne pohrajú, my porozprávame a je večer. Na nákupy často nemusíme, máme zásoby a veľa si dorobíme aj doma, pečieme napríklad chlieb.
Väčšinu času trávime vonku, vo voľnej prírode, kde naozaj nik nechodí, čo je podľa mňa dnes to najlepšie,“ vraví.
