Krematórium a ostnanté drôty na každom kroku. Ťaživú atmosféru v bývalom koncentračnom tábore Majdanek na predmestí Lublinu cítiť dodnes.
Foto: Radovan VarcholaTemer neporušené plynové komory, krematórium či 430-tisíc párov topánok po väzňoch, to všetko dnes možno vidieť v jednom z najzachovalejších koncentračných táborov na predmestí Lublinu, podľa ktorého dostal svoj názov – Majdanek.
Prešli ním tiež tisícky slovenských Židov, tajný list jedného z nich pre svojho chorého brata v inej časti tábora dodnes visí prefotený a zväčšený na stene jedného z barakov v rámci stálej expozície. V Majdaneku krátky čas pobudol aj Rudolf Vrba, vtedy ešte pod vlastným menom Walter Rosenberg, ktorý neskôr s Alfredom Wetzlerom ušiel z Oswienczimu a publikoval správu o systematickom masovom vyvražďovaní.
Topánky obetí, ktoré sa nestihli vyviezť do Ríše.
Foto: Patricia PoprockáMajdanek bol menší tábor než napríklad ten najznámejší v Oswienczime, aj muzeálna expozícia je o niečo skromnejšia, avšak veľmi zachovalá a autentická. Vzhľadom na rýchly postup sovietskych vojsk z Bieloruska bol Majdanek totiž oslobodený ešte v lete 1944, Nemci ho opúšťali v chvate a nestihli zničiť stopy svojich zverstiev.
Dodnes tak môžeme vidieť prakticky neporušené plynové komory s ťažkými železnými dverami a priezormi, pôvodnými podlahami, plechovky po Zyklone B, sprchy, kotle na ohrev vody, drevené baraky, strážne veže či krematórium. Maličké miestnosti, v ktorých umierali v strašných bolestiach tisícky ľudí, stáli pôvodne pod samostatnou drevenou strechou, požiar v roku 1946 ju však zničil a tak sú dnes dve plynové komory súčasťou barakov, ktoré pôvodne pri selekcii väzňov slúžili ako mužské sprchy a dezinfekčné priestory.
Desivá stále. Plynová komora.
Foto: Patricia PoprockáTábor na rozlohe 90 hektárov je rozdelený na päť polí, kde mali baraky ženy, muži či sonderkommando (pracovná skupina väzňov, ktorá obsluhovala krematórium a zakopávala mŕtvych). Nezachovali sa všetky, na mieste niektorých barakov sú už len zvyšky spoločných umývadiel a lúky, na ktorých sa pasú srnky či zajace.
V niektorých sú zasa umiestnené stále expozície, kde možno vidieť osobné veci väznených ľudí, drevené prične, na ktorých spali, či spomínaných 430-tisíc párov topánok, ktoré Nemci nestihli vyviezť do Ríše.
Areál tábora vnútri, časť, kde sa baraky už nezachovali. Na plochách sa dnes pasú srnky či zajace.
Foto: Patricia PoprockáPrvým pamätníkom obetí, postaveným ešte v časoch, keď tábor fungoval, je stĺp s troma orlami v jednom z polí. Nemci ho pôvodne povolili ako dekoráciu tábora, v monumente je však aj popol obetí. Na kraji tábora, pri krematóriu, je potom ďalší veľký pomník, takzvané mauzóleum, tiež s popolom ľudí, ktorí tam zahynuli. Hneď vedľa je miesto, kde došlo začiatkom novembra 1943 k masovým popravám Židov v rámci operácie Reinhard. Popravených tam bolo asi 18 400 ľudí, z toho aj vyše päťtisíc zo Slovenska. Po akcii zostalo v tábore potom už len 71 Židov z celkového množstva 6 562 väzňov.
Krematórium sa Nemci pokúsili zničiť, po vojne prešlo rekonštrukciou, pôvodne malo aj administratívne priestory, ktoré sa už ale neobnovili.
Foto: Patricia PoprockáDo Lublinu sa dostanete najrýchlejšie z východu Slovenska, od poľského mesta Rzeszow tam vedie už pohodlná diaľnica. Platí sa len parkovné, vstup do múzea je bezplatný. Na prehliadku si vyčleňte aspoň dve hodiny. Ak chcete vidieť všetko, nachodíte sa, aj sedem kilometrov. Pribaľte si teda aj občerstvenie, určite niečo na pitie.
Drôty, drôty, drôty, na každom kroku.
Foto: Patricia Poprocká
Plechovky po Zyklone B.
Foto: Patricia Poprocká
Drevené prične vnútri baraku.
Foto: Patricia Poprocká
