Pani Lýdia Piovarscyová dnes.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcKým počas celej vojny terezínske ghetto bojovalo s nedostatkom životného priestoru, ona má opačné spomienky. „Pamätám si, ako som bola na obrovskej ubikácii medzi prázdnymi pričňami úplne sama.“
Väčšina jej rovesníkov už bola totiž v tom čase odtransportovaná do vyhladzovacích táborov, najmä v Auschwitzi-Birkenau. Lýdia prišla do Terezína v januári 1945, kedy sa, našťastie, transporty už nevypravovali. Dalo by sa povedať, že mala šťastie, za svojich necelých 12 rokov však aj tak už mala prežitých toľko útrap, čo by nikto nikomu neprial. Dnes žije v Bratislave a do Terezína sa vrátila v rámci exkurzie organizácie Ukrývané dieťa (Hidden Child), do ktorej patrí.
Deväť rokov detstva
Posledné spoločné chvíle s rodičmi, zachytené na fotografii, prechádzka Bratislavou v júni 1941.
Foto: archív Lýdie Piovarcsyovej„Mama bola krásna, ale chladná, odmeraná. Nepamätám si, že by ma niekedy objala, pobozkala... Aj keď to určite robila, dojčila ma a sú aj fotky, kde ma drží za ruku, ja si na to nepamätám. Neboli sme veľa spolu, lebo väčšinou pomáhala otcovi v antikvariáte, preto som aj mala Kinderfreulein. No zato otec... Na toho som bola veľmi naviazaná, dokonca aj keď spal, som chcela byť pri ňom, vyliezla som naňho a túlila sa k nemu...,“ spomína Lýdia, dnes 86-ročná srdečná, bezprostredná dáma.
Mama odišla s otcom dobrovoľne
Ako je známe, po prijatí protižidovských zákonov, jej rodičia ešte nejaký čas pomáhali novému majiteľovi, arizátorovi Ľudovi Ondrejovovi. Keď ten však nahlásil úradom, že už Steinerovcov nepotrebuje, dostali sa do transportu aj oni.„Teda môj otec,“ spresňuje pani Lýdia. „Mama povedala, že ho nenechá ísť samého, že odíde s ním. Tak ju vzali tiež,“ vracia sa k bolestným chvíľam. Odišli 52. transportom v lete 1942.
Lýdia s mamou.
Foto: archív Lýdie Piovarcsyovej„Ešte si pamätám na mladého žandára, ktorý pre nich prišiel so zatýkacím rozkazom. Bol veľmi slušný, ale zrejme sa bál neuposlúchnuť rozkaz, ktorý mal. Pozrel sa na mňa a povedal: Ale toto dievčatko nezoberiem! Mama mu ešte núkala, aby si zobral moju chromovanú detskú postieľku, takú so sieťkou na zatváranie, ružovú, veľmi peknú, keďže s manželkou čakali bábätko, ako vysvitlo...“
Žandára pani Lýdia stretla po rokoch na nábreží Dunaja. „Nespoznal ma, ale ja jeho áno.“ Neprihovorila sa mu však. „Nie, nemohla som. Nechala som ho prejsť. Nechcela som? Nemala síl? Neviem ani. Mala som blok.“
Ešte pred transportom do Auschwitzu sa manželia Steinerovci pár týždňov ukrývali. Na dnešnom Suchom Mýte, Konventnej ulici v Bratislave. „Tam som im nosila z nášho starého bytu veci a všetko, čo potrebovali,“ spomína pani Lýdia. Malé dievčatko bolo aj vo vtedajších časoch v uliciach hlavného mesta nenápadné.
S Kinderfreulein Heidovou, ktorej priezvisko mala Lýdia vo falošných dokladoch.
Foto: archív Lýdie Piovarcsyovej„Vzala som obedy, ako keby sa nechumelilo, a išla som.“ Dokázala si poradiť, i keď sa raz v ich starom byte stretla s Ondrejovom. „Pýtal sa, kde sú rodičia. Mama šla na trh a otec k zubárovi, vravela som. Sama neviem, ako som sa vynašla. Deväťročné dieťa... No potom som už utekala preč.“
Či sa bála? „Nie. Vôbec. Nikdy som sa nebála. Preplakala som prvý týždeň, keď mi zobrali rodičov, ale potom som už bola pokojná. Všetko som brala nejako tak stoicky, ako prišlo. Akoby som si to nejako ani neuvedomovala...“
Celé dni som preplakala, absolútne sa na to nedá zabudnúť
Keď sa manželia Steinerovci v júni 1942 lúčili so svojou malou dcérou, nikto z nich nevedel, na ako dlho. Ani kam to vlastne idú, a už vôbec, čo ich tam čaká. „V našej rodine nikto nevedel... Pritom v prvom transporte bola naša jedna sesternica, no nik nevedel, čo sa deje. A hoci sa dosť veľa ľudí skrylo alebo ušlo z Bratislavy, otec sa bál, nechcel ísť...“Rozlúčenie s rodičmi bolí dodnes. Pani Lýdia si vtedy nemyslela, že ich možno vidí naposledy. „Nevedela som prečo, začo, nič. Nemyslela som si absolútne nič. Tma v hlave, neviem to ani povedať. Stála som tam, keď mama povedala, že pôjde... Ani sa so mnou nerozlúčila, nič mi nepovedala. Neobjala ma, nepobozkala... Možno bola tak vystresovaná... Taký šok.“
Nad spomienkami vo svojom byte.
Foto: Patricia PoprockáKeď ako deväťročné dievčatko zostala zrazu bez rodičov, boli to pre ňu najťažšie chvíle.
„Skrývala som sa aj ja. Moja vychovávateľka sa tiež bála, tak ma k sebe zobrali príbuzní do svojho bytu na dnešnej Novej dobe. Švagor mojej tety, ktorý mal za manželku Sudetskú Nemku, bol teda totálne chránený. Neviem, ako dlho som u nich bola. No za ten čas u nich som nesmela chodiť von, pozerať sa z okna ani nič. Bolo to veľmi, veľmi ťažké obdobie, ktoré sa absolútne nedá zabudnúť. Ja som stála pri veľkom okne so spustenou záclonou, a plakala a plakala a plakala. Celé dni som preplakala.“
Potom za ňou prišiel starý otec, ktorý si trúfol sadnúť na rýchlik a zobrať vnučku z hlavného mesta. Lýdia dostala falošné doklady katolíčky na meno svojej „Kinderfreulein“ – Heidová. Vďaka nim prežila až do januára 1945. Striedavo v Bratislave a Kežmarku, so starým otcom z maminej strany pri tete, maminom dvojčati.
VIDEO Pani Lýdia Piovarcsyová spomína:
Po udaní do Terezína
Lýdia sa na svoje falošné doklady spoliehala, že ju uchránia aj pred transportom, keď v januári 1945 skončila po udaní v rukách gestapa. Policajti si pre celú skupinu ukrývajúcich sa Židov prišli na Nový rok na obed. K panej, ktorá sa živila tým, že im varila obedy. Udala ich jej neter, slobodná matka, ktorá si takto chcela zarobiť. „Ukázala som im moje papiere, no tí hneď poznali, že sú falošné. Dodnes neviem, ako to hneď mohli vedieť.“
Lýdia ako dvojročná.
Foto: archív Lýdie PiovarcsyovejPo krátkom pobyte v zbernom tábore v Seredi ich v troch dobytčákoch vypravili. „Nevedeli sme, kam, šli sme asi dva dni, a došli do Terezína,“ spomína pani Lýdia. Ako vraví, z citovej stránky to už nijako zvlášť neprežívala. Za tie roky si už nejako zvykla.
Tam sa prvé týždne len potulovala, nebolo čo robiť. Ani s kým, väčšina rovesníkov už bola odtransportovaná preč. „Sesternica Selma Steinerová robila ošetrovateľku, tak mi vybavila, že som mohla robiť pomocníčku v lekárni. Veľmi ma to bavilo, lenže som dostala vši, takže práci bol koniec.“
Potom sa dostala do vyprázdneného detského domova. „Neraz som tam bola úplne sama. V obrovskej miestnosti s prázdnymi poschodovými pričňami.“ O program sa tam starali české učiteľky, ktoré deti tajne vyučovali. „Matematiku, ktorú som sa naučila tam, som potom po vojne vedela o ročník popredu,“ spomína s vďakou pani Lýdia.
Otec skončil v plyne, mamu roztrhali psy
Po vojne v roku 1945.
Foto: archív Lýdie PiovarcsyovejPo vojne nastali pre Lýdiu šťastnejšie roky. Vyštudovala ekonómiu, vydala sa, ešte na vysokej škole sa jej narodil syn, neskôr dcéra.
Čo sa stalo s rodičmi, dlho nevedela. „Otec bol z deviatich súrodencov, tí, čo prežili, pátrali... Keď sa však nevrátili domov, tušila som, že zrejme neprežili.“ Pravdu sa dozvedela až o desaťročia neskôr. Príbuzní o nej vedeli, nechceli jej však tú hrôzu povedať.
„Otca poslali rovno do plynu, mamu roztrhali na appelplatzi psi. Niekto v rade za ňou niečo povedal, alebo sa pohol alebo čo, ona zrejme stála vpredu, tak ju esesák vytiahol za golier dopredu a hodil psom...“
O tom, čo prežila, pani Lýdia rozpráva dnes veľmi otvorene. „Pýtajte sa, čokoľvek...“ Ako vraví, je dôležité hovoriť o tom, čo sa dialo počas holokaustu. Ľudia to musia vedieť a robiť všetko preto, aby sa to už nezopakovalo.
Pri odhalení pamätnej tabule na niekdajšom rodičovskom dome v bratislavskom Starom Meste.
Foto: archív Lýdie Piovarcsyovej
