Mama štyroch chlapcov: Vychovávať viac detí je niekedy ľahšie ako len jedno

Gabriela Bachárová, 18. októbra 2018 o 07:11

„Vždy som chcela mať veľa detí. Ich svet mi prišiel zaujímavejší a lepší ako svet dospelých. Pripadali mi zábavnejšie a úprimnejšie,“ hovorí Eva Tykvová, mama štyroch chlapcov. Kryštof má sedem rokov, Matej päť, Šimon tri a najmladší Daniel nedávno oslávil pol roka. Piate dieťa síce nie je na programe dňa, ale ak by prišlo, Eva by sa potešila.

Eva Tykvová si materstvo s najmladším Danielom užíva.

Foto: Gabriela Bachárová

Už ako malá som sa rada starala o mladšie deti. Byť s nimi a baviť ich bola moja prirodzenosť. S deťmi som sa nemusela kontrolovať, aby som nepovedala nejakú hlúposť, bola som hravá a bláznivá. Aj v dospelosti mi zostala akási detinskosť. Len s vlastnými deťmi už človek nie je taký zábavný, pretože musí vychovávať.

O prvé dieťa sme sa snažili až tri roky. Malo to viac príčin, fyzických i psychických. Z nerozvážnosti som dlho brala hormonálnu antikoncepciu, čo rozhodí organizmus. A ani nenastal ten správny čas.

V domove dôchodcov, kde som pracovala, bola parta ľudí, s ktorými som si skvelo rozumela. Mali sme tam s manželom i svadbu. Lenže potom tí ľudia jeden po druhom zomierali, prišli noví a ja som cítila, že s nimi už nemám také spojenie, práca mi prestala dávať zmysel. V ten istý mesiac, ako som v práci povedala, že končím, som zistila, že som tehotná. Pri pohľade späť vidím, že som tam mala byť pre tých ľudí, a keď už nebolo treba, otehotnela som.

Vždy žartujem, že v pôrodniciach zabúdajú pribaliť k deťom aj manuál. Človek si nevie predstaviť, čo ho čaká, hoci sa na potomka teší. Pri prvom dieťati som zažívala náročné situácie. Kryštof napríklad dlho plakal, nevedela som prečo. Veľmi som vtedy nechcela byť sama s plačúcim dieťaťom. Volala som manželovi, kedy príde. On stál vo fronte v Tescu len päť staníc od bytu, ale mne pripadalo, že je snáď na Mesiaci.

Po prvom dieťati som si poctivo naštudovala, čo v takých situáciách pomáha – nosenie v šatke, balenie do perinky, húpanie, biely šum. Musela som sa smiať, keď druhé dieťa nič z toho nepotrebovalo, len biely šum. Plač je pre mňa stále náročný, ale po pár deťoch už mám skúsenosť, že bábätká jednoducho plačú. Urobím všetko, aby neplakali, ale už v tom z mojej strany nie je také zúfalstvo ako na začiatku. So stúpajúcim počtom detí som si oveľa istejšia.

Cítim sa veľmi bohatá

Eva Tykvová by sa piatemu dieťaťu nebránila.

Foto: Gabriela Bachárová
Mať len jedno dieťa je podľa mňa oveľa náročnejšie ako štyri. Pozornosť jedináčika je zameraná len na rodičov, čo môže byť vyčerpávajúce. Bola som sa na víkende s kamarátkou, veľmi som sa naň tešila. Vzala som si so sebou len jedno svoje dieťa, Mateja, a myslela som si, že to bude jednoduché, keď je sám. On ale odo mňa neustále niečo chcel. Už na druhý deň som z toho bola hotová. Úplne jasne som videla som, že mu chýbali súrodenci. Chlapci sú zvyknutí, že sa zabavia sami. Rada s nimi trávim čas, ale zároveň to nemusím robiť od rána do večera.

Ako matka štyroch detí si predovšetkým pripadám veľmi bohatá. Je to veľmi príjemný pocit, že ma ľúbi toľko detí. Dnes ráno som ich mala všetkých v posteli. A boli na mňa veľmi milí. Až do toho zlomového okamihu, keď som pochopila, že čakajú na to, až vstanem a pripravím im raňajky.

Nevýhodou toho, že máte viac detí, je naozaj veľa práce, veľa nákupov, varenia, prania. Normálne periem dve pračky denne, niekedy aj tri. A pripadá mi čudné, ak to tak náhodou niekedy nie je. Upečiem koláč či chlieb a na druhý deň zistím, že sú zjedené. Čo nastane, až sa dostanú do puberty? Budem so sebou nosiť tri bochníky chleba? Ďalšou nevýhodou je hluk. Chlapci sú naozaj hluční, je ich všade plno. A keď je horší deň a riešia sa nejaké konflikty, je to naozaj náročné.

Raz z nich budú dobrí manželia


Vyrastať s viacerými súrodencami je pre deti samotné v niečom nevýhodné. Dvaja súrodenci si užívajú väčší komfort, viac miesta, darčekov, pozornosti rodičov. Ak je dieťa introvertné, nemusí mu väčší počet súrodencov vyhovovať. My však máme relatívne veľký byt, každé dieťa má vlastnú posteľ, skrinky, svoje veci, a introvertnejší Matej si vždy nájde svoje miesto, kam sa môže skryť.

Veľké pozitívum vidím v tom, že deti sa veľa vecí, ktoré sa im raz budú hodiť v živote, naučia priamo v rodine. Riešiť konflikty, rozdeliť sa, rešpektovať slabších, pracovať v domácnosti. Synovia majú svoje domáce práce, jeden plní umývačku riadu, druhý ju vyprázdňuje, vedia povysávať, sami si berú zo skrine oblečenie. Chápu, že práce je veľa, tak sa o ňu musíme rozdeliť. Ak si niekto zašpiní tričko, poviem mu: „Vieš, kde máš nové tričko, to špinavé hoď do koša.“ Zo synov vychováme dobrých manželov, ktorí budú svojej žene pomáhať a nesadnú si len doma na gauč. Učíme ich pritom, že to, čo v domácnosti robia, nie je pomoc mamičke, ale jednoducho nevyhnutná súčasť života vo veľkej rodine.

Dávam si pozor na to, aby som sa mohla venovať aj sama sebe. Voľný čas je však niečo, čo si so štyrmi deťmi musím naozaj plánovať, pretože sám sa neurobí. Rada trávim čas s mojim skvelým manželom. Chodíme stále na rande, teším sa na to tri dni dopredu. Sme predovšetkým manželia a o náš vzťah sa musíme starať. Na rande preberieme všetko, čo potrebujeme a čo sa netýka len detí a domácnosti. Máme pokoj, nikto nás neruší, nemusím sa báť, že mi niektoré dieťa zašpiní oblečenie bahnom. Cítim sa prosto ako človek, aj sa krajšie oblečiem. Potom mám rada šport, ísť niekam s kamarátkami, sama do sauny alebo niekam len s tým najmenším.

Pomáha nám viera


Ako to všetko zvládam? Záleží, či nastane obdobie náročné fyzicky alebo psychicky. Ak fyzicky, tak chodíme napríklad skôr spať a snažíme sa hľadať pomoc zvonka, využívame stráženie detí, máme pomocnicu na upratovanie. Ak nastane obdobie náročné psychicky, obraciame sa dovnútra. Veľmi nám pomáha, že sme veriaci a vieme, že Boh nad nami drží ochrannú ruku. Najskôr sa snažíme nájsť vnútorný pokoj, modlíme sa, zverujeme sa Bohu, že niečo je nad naše sily a nevieme to vyriešiť. Čakáme, či sa riešenie objaví, a ono sa aj objaví.

Kryštof si napríklad teraz na začiatku školy nemohol zvyknúť, že už má zasa povinnosti. V škole sa správal, akoby bol na tábore, neposlúchal. Nevedela som, čo robiť, začala som uvažovať, že ho začnem učiť doma. Dokonca som sa už dohodla s učiteľkou, že si Kryštofa nechám doma na týždeň, aby videl, že to myslím vážne. Kryštof ale prosil Boha, aby sa jeho správanie zlepšilo a na druhý deň mi učiteľka povedala, že už je všetko v poriadku. Keď ho chválila, odpovedal jej, že on sa o nič nesnažil, pretože to išlo samo...

Po kríze už len radosť


Štvrté dieťa nebolo plánované. Všade som vyhlasovala, že tri deti sú tak akurát. Potom sme si však nedali taký pozor, aký sme si možno mali dať, a narodil sa Daniel. Mám kamarátku, ktorá mi neustále opakuje, že ak by sme štvrté dieťa naozaj nechceli, pozor by sme si dali. Je to možné. Každopádne o ďalšom potomkovi sme sa doma nebavili, vyhovoval mi stav, kedy Danielovi súrodenci už podrástli a ja som sa cítila voľná, s väčším rozletom.

Keď som ale zistila, že som tehotná, začala som sa smiať, cítila som eufóriu. Prvý trimestr však bol náročný, bolo mi veľmi zle, a práve vtedy som si dobre uvedomovala, prečo som už nad štvrtým dieťaťom neuvažovala. Pretože to nebolo len o mne. Nemohla som sa poriadne venovať deťom, bola som na ne zlá. Ale potom už bolo dobre a ja som sa len tešila. Teraz si už nedokážem predstaviť, že by sme Daniela nemali.

Po jeho narodení som však pociťovala veľkú únavu a prišla aj kríza, zápal prsníka, zimnica. Modlila som sa a Boh mi povedal, že Danielka vnímam hlavne ako ďalšiu prácu navyše. To som počuť nechcela. Od tej doby už cítim len lásku a vďačnosť. Štvrté dieťa ma síce z rozletu vrátilo na zem, ale i to pominie a za rok bude všetko iné. Uvedomujem si, že ak by sme išli podľa našich plánov, nikdy by tu nebolo tak úžasné a roztomilé dieťa. A to by bola veľká škoda. Piate dieťa už po tejto skúsenosti nevylučujem. Síce hovorím, že nie, ale nie je to tak kategorické ako pred Danielkom.

A to sú všetky vaše?


Kamkoľvek s deťmi prídem, všetci sa automaticky pýtajú, či sú všetky naše, či sú všetci chlapci a či piate bude dievčatko. Tá posledná poznámka padne vždy. Už ma to ani nehnevá, zvykla som si, že som niečo ako verejný majetok. Veľa detí znamená veľa komentárov, tak to je.

Na verejnosti samozrejme dochádza aj k situáciám, ktoré sú zo spätného pohľadu zábavné, ale v tej chvíli neviem, čo robiť skôr. Najmenší chce mlieko, druhý v tej istej chvíli vyžaduje asistenciu pri kakaní, tretí dostane hysterický záchvat, že nikam nejde a štvrtý lezie na strom. Vtedy si vravím, že by som potrebovala byť štyrikrát. Alebo aspoň dvakrát. Keď cestujem k sestre do Nemecka, spolucestujúci vo vlaku si nás podozrievavo prezerajú. Splňujeme totiž definíciu utečenca. Veľa detí, cudzia reč a batoh na chrbte. So štyrmi deťmi sa skrátka človek nikdy nenudí.

Mať štyri deti je niekedy veľmi náročné, ale som za to rada. Mám pocit, že je to zmysluplné. Dostala som možnosť priviesť na svet dobrých ľudí, ktorí budú dobre žiť. Baví ma sledovať, ako deti rastú, teším sa, keď im môžem predávať hodnoty, hľadať cestu k individualite každého z nich. Byť na materskej je pre mňa radosť, strávim na nej celkom desať rokov. Niekomu sa to môže zdať veľa, ale mne to dáva zmysel. Ak si odmyslím plienky a všetku prácu doma, je to prosto úžasné.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

  • Obrázok Má dve malé deti a zdolala najťažšiu horu sveta K2. Klára Kolouchová si ide vlastnou cestou

    Má dve malé deti a zdolala najťažšiu horu sveta K2. Klára Kolouchová si ide vlastnou cestou

    „A prečo tam ideš? Preto, že si od nás odpočinieš?“ Čo odpovedať dcérke na prostú detskú otázku pred blížiacim sa odchodom na himalájsku expedíciu? Byť matkou dvoch detí a horolezkyňou, ktorá lezie na najťažšiu horu sveta, nie je vždy jednoduché.

Ďalšie články v rubrike >