Bojové umenia nie sú len o boji, je to ďaleko viac, vraví Oksana.
Foto: archív Oksany PirnikovejPo skončení základnej školy sa, k vôli rodičov, dala na štúdium učiteľstva. To, k čomu ju srdce ťahalo, si ju ale napokon aj tak našlo. Alebo naopak, našla si to ona? „Vždy ma priťahovali bojové umenia, a keď som mala v živote obdobia, že som sa necítila šťastná, tak vždy to bolo vtedy, keď som si dala od nich prestávku. Keď som sa k nim vrátila, bola som opäť vo svojej koži. Nie je to o boji či bitke, je to celá filozofia, vnútorné zdokonaľovanie, práca s energiami, so sebou samým,“ vraví.
V deviatich dojila kravy
Vyrastala na Zakarpatskej Ukrajine, asi 30 kilometrov od Uble a 100 kilometrov od Mukačeva. Dedinka Smerekovo s asi 300 obyvateľmi v kopcoch, uprostred prírody. Vtedy ešte fungovali družstvá, a keď bolo v sezóne veľa práce, škola neraz skrátila hodiny, aby uvoľnila deti na pomoc. Oksana teda ako deväťročná dojila kravy, pomáhala otcovi opravovať traktor, dokázala poskladať pásy...Keď mala 14, odišla na internát do Mukačeva, študovať pedagogiku. „Prvý rok som sa naozaj venovala len škole. Učenie, internát, učenie... V druhom ročníku som už dostala štipendium a začala sa obzerať po nejakom bojovom umení, kam by som sa mohla prihlásiť...“
Na lazoch je vždy krásne a slobodne. Oskana v dievčenských časoch.
Foto: archív Oksany PirnikovejNašla si semináre tai chi (nazývané aj meditácia v pohybe) a aikida. „Dochádzali sme na ne pešo asi tri kilometre trikrát do týždňa, asi 12 dievčat. Vždy od štvrtej popoludní do pol ôsmej večer. Niekedy som sa musela vypýtať zo školy, aby som to stihla, vymýšľala rôzne zámienky, ale bola to priorita,“ spomína.
Rodičom, keď ju telefonicky nezastihli na internáte, klamala, že bola v knižnici. Výhovorka však vydržala iba istý čas. „Keď to raz prasklo, sprvu boli rozhorčení, rýchlo však prevážilo to, že radšej nech cvičím než aby som sa flákala s nejakou pochybnou partiou...“
Peter Janovič
Semináre viedol slávny Peter Hančak, ktorý je medzi priaznivcami bojových umení veľkým pojmom. Bývalý boxer, olympionik s vtedajším čestným titulom Majster športu ZSSR, dnes majster bojových umení wu shu, tai chi i aikida, zakladateľ Zakarpatskej federácie aikido. Kedysi pracoval v nemocnici ako lekár, už vyše desať rokov však pomáha ľuďom praktikami východnej medicíny. Oksana mu nepovie inak ako Peter Janovič (otcovské meno). Vraví o ňom s veľkou úctou, v jej živote zohral a stále má významnú úlohu. Je jej majstrom, učiteľom, duchovným sprievodcom a už i kmotrom oboch synov.„Myslím, že aj vďaka nemu som dnes tu, kde som, vďaka nemu som zostala pri tai chi a prenikla doň tak hlboko. Peter Janovič mi ukázal ten veľký duchovný rozmer, veľmi veľa ma naučil. O toku energií, rôznych stavoch vedomia... Našla som viac než som hľadala... Peter Janovič je človek, ktorý dokáže zabudnúť na seba, myslieť na druhých, prijať ich takých, akí sú a venovať im toľko času, koľko potrebujú,“ hovorí.
S Petrom Janovičom (vpravo) na jednom zo seminárov. Vľavo Majster Mu z Číny.
Foto: archív Oksany PirnikovejImponuje jej aj jeho pohľad na svet. „On mi ukázal, že nemusím robiť to, čo ma nenapĺňa, ale že si môžem vytvoriť svet, v ktorom budem šťastná...“
Napokon, Peter Janovič má trochu i podiel na tom, že Oksana je dnes šťastne vydatá v Medzilaborciach, kde s manželom vychovávajú dvoch synov a kde ešte donedávna, do vypuknutia pandémie koronavírusu, viedli semináre bojových umení, na ktorých sa schádzali ľudia z celého Slovenska i zahraničia.
„Musela som sa nájsť...“
Tomu však predchádzali náročné roky, kedy sa Oksana musela postaviť na vlastné nohy a nájsť si cestu životom, ktorá by ju uspokojovala.„Bolo to po skončení školy, kedy som sa vzdialila od bojových umení. Môj majster odišiel z mesta do dediny Bukivcovo, vzdialenej len osem kilometrov od môjho rodného Smerekova. Ja som učila na základnej škole, diaľkovo študovala vysokú – pedagogiku 1-4, bývala u tety a vôbec sa necítila šťastná. Nepáčil sa mi celý ten kolobeh, systém, v ktorom som sa ocitla akoby uväznená, zvončeky, ktoré určovali začiatok a koniec hodiny, ma ubíjali... Ja som tvorivý typ, rada ľuďom a veciam venujem toľko času, koľko cítim, že treba, nie koľko mi odzvonia... Musela som sa znova nájsť,“ spomína.
Cvičenie bojových umení je o celkovom sebazdokonaľovaní.
Foto: archív Oksany PirnikovejDokázala to. Urobila si masérsky kurz, našla si vlastný podnájom a začala robiť masáže v kozmetickom salóne, ktorý zanedlho začala aj viesť.
Rodičom nepovedala, že odišla zo školy, rovnako však ako pred rokmi bojové umenia, ani toto neutajila donekonečna. „Keď sa to dozvedeli, prišli za mnou, v podstate vlastne na kontrolu. Ukázala som im môj nový byt, prácu, všetko. Mama to videla a uspokojila sa. Vtedy sa to celé vyrovnalo, akoby ma moji rodičia konečne pustili, nech si žijem svoj život...“
Ísť či nie?
Oksana si ho užívala plnými dúškami. „Vrátila som sa k tai chi, cvičila som u jedného zo žiakov Petra Janoviča, chodila na semináre, mala som prácu, ktorá ma bavila, zaujímalo ma hrozne veľa vecí, posúvala som sa ďalej...“Nič však neplynie bezstarostne donekonečna, Oksaninou novou výzvou bola láska, k mužovi zo Slovenska. „Poznala som ho od svojich 17, tiež cvičil, chodieval na semináre, ale dlhé roky to bolo len to. Až neskôr, keď sme raz ostali sami a dlho sa rozprávali, som ho naozaj uvidela...“
S manželom Vasilom a deťmi. Bol ako bojové umenia, cítila som, že je to ono, vraví Oskana.
Foto: archív Oksany PirnikovejŤahali to na diaľku asi rok, občas sa navštevovali, no obaja cítili, že to takto nie je dobré. „Keď ma napokon požiadal o ruku, váhala som. Nie nad tým, či ho ľúbim, to nie. Bol ako bojové umenia – cítila som, že áno, že je to „ono“. Nevedela som si však predstaviť, že by som už nemala ďalej robiť to, čo robím, že by som mala prestať cvičiť a tak. Rozprávala som sa o tom aj s Petrom Janovičom. A on mi vtedy povedal: „Prečo by si mala prestať? Nemusíš vôbec prestať. Budeš teraz cvičiť, učiť druhých, dokážeš to.“ Mala som 21 rokov a dovtedy som bola stále len tou, ktorú učili druhí... Ale mal pravdu.“
Na Slovensku (ako) doma
Žiť na Slovensku pre Oksanu nebolo ťažké. Hoci je Ukrajinka a nepoznala tu nikoho, necítila sa cudzo. Nemusela si zvykať, ani bojovať o prijatie medzi „domácich“, všetko šlo akosi prirodzene. Pri otázke, čo tu bolo pre ňu najťažšie sa chvíľu zamyslí, vzápätí pokrčí plecami: „Nič. Ľahko sa prispôsobím a mám okolo seba dobrých ľudí. Zlých nevidím. Môj manžel má dobrých kamarátov, nik mi nedal nikdy pocítiť, že som cudzia. Rovnako ani tu v meste, ani v práci...“
Na medzinárodnom seminári tai chi.
Foto: archív Oksany PirnikovejMedzi materskými dovolenkami vystriedala niekoľko zamestnaní – pracovala v centre voľného času, neskôr v domove sociálnych služieb, popri tom robievala aj masáže. No a samozrejme, stále tu boli bojové umenia. S manželom cvičili, viedli detské krúžky i dospelých, organizovali semináre, na niektoré došiel Peter Janovič či iní majstri. Zdokonaľoval sa každý, kto o to stál, záujem bol obrovský... „Všetko sa to skončilo 20. marca 2020,“ skonštatuje sucho Oksana.
Pandémia koronavírusu zastavila život v mnohých oblastiach a zastihlo to aj ich. Stopku dostali semináre i detské krúžky. Oksana momentálne pracuje s hendikepovanými deťmi v centre Detičky lastovičky a venuje sa rodine, chlapcom, z ktorých sú už malí školáci. Bojové umenia cvičia zatiaľ s manželom doma so synmi, občas v úzkom kruhu kamarátov, podľa toho, ako pandémia dovolí.
„Pravdupovediac, vôbec neviem, čo bude ďalej. Mám veľa nápadov, čo všetko by sa dalo robiť, aké rôzne semináre, ako využiť tai chi pri hendikepovaných deťoch..., všeličo. Zatiaľ to však všetko brzdí pandémia, nik nevie, čo bude. Ale tá cesta sa časom určite ukáže...,“ hovorí s istotou.
Na lazoch, kde trávila detstvo ona, to dnes milujú aj Oksanini synovia.
Foto: archív Oksany Pirnikovej
