Marek Mochnáč počas svojho vystúpenia v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča, na klavíri ho sprevádza zaslúžilá umelkyňa Ukrajiny doc. Liubov Gunder.
Foto: archív Mareka MochnáčaNa speváckom poli je ojedinelý zjav – chlapec z Habury, dedinky „na konci sveta“ pri Medzilaborciach, sa ako nadšenec-laik dostal medzi profesionálov, rovno do slávneho Poddukelského umeleckého ľudového súboru. Nepoznal noty, techniku, nič. Len spieval. Od srdca, o tom, čo zažil.
V speve vynikal odmalička, dlhé roky však bol spev len koníčkom, ktorý síce túžil študovať, no nebolo mu to umožnené, život to 25 rokov vždy zariadil akosi inak.
Dnes Marek Mochnáč síce nerobí komerčnú kariéru, nevydáva CD (hoci ho oň žiadajú), ale krôčik po krôčiku si ide za svojím snom riadiac sa heslom: Najdôležitejšia je pokora.
Poslúchol deda
25 rokov spieval, kde prišlo, dnes je šťastný, že sa môže spevu venovať profesionálne.
Foto: archív Mareka MochnáčaBola to výnimočná chvíľa, ktorú v sebe nosí dodnes. „Spieval som náboženské piesne staré vyše 1200 rokov, v našom právoslávnom obrade, ktorý má v sebe tradičný cyrilometodský štýl. V tých melódiách som zacítil veľké duchovno, mystiku, akoby som sa ocitol v inom svete, bližšie k Bohu, k neviditeľnému svetu. Vtedy to začalo a trvá dodnes: Ako spievam, moja duša čím ďalej viac preciťuje každé slovo. Vtedy to do mňa dedo zasial, dnes som jeho pokračovateľom,“ vyznáva sa.
Dodnes sa skláňa nad silou slova, čo dokáže urobiť s dieťaťom. „Bolo to toto jediné slovo, „Spivaj!“, ktoré ovplyvnilo celý môj život.“
Noty? Nuda!
Marekov výnimočný hlas si všimla aj učiteľka v škole, ktorá naň upozornila rodičov. Tí sa rozhodli talent svojho syna rozvíjať, tak ho prihlásili na hudobnú v umeleckej škole. „Chcel som chodiť na spev, lenže ten neotvárali, tak ma dali na flautu, čo ma až tak nebavilo. Išla mi na nervy teória, na ktorú sa ale kládol veľký dôraz. Čiže z mojej hudobnej nebolo zakrátko nič...“Neskôr to ale oľutoval, najmä keď ako čerstvý profesionál v PUĽS-e pociťoval chýbajúce hudobné vzdelanie. Teória, hoci len z flauty, by sa mu vtedy veru bola zišla...
Prespievané prázdniny so Števom Štecom
Nechodil teda na hudobnú, zato spieval odušu. Na opekačkách, len tak pri posedeniach s kamarátmi, v kostole (cerkvi), kde prišlo... „Boli to prespievané letá, večery, prázdniny strávené v piesni...,“ spomína Marek.Jeho blízkym kamarátom bol dnes známy Štefan Štec, ktorý sa pred troma rokmi dostal do finále televíznej súťaže Zem spieva, a ktorého dnes na Slovensku pozná každý milovník folklóru. Má na konte vlastné CD, úspešné turné... Vtedy dávno v Habure spievali Marek a Štefan spolu bok po boku. Celé detstvo, celé roky. Obaja mali v sebe lásku predovšetkým k rusínskej a ukrajinskej ľudovej piesni, a kým jeden dnes už žne slávu, druhý tvrdo pracuje na zlepšovaní sa.
Mareka to však nemrzí, naopak. „Veľmi sa teším zo Števovho úspechu a prajem mu ho z celého srdca. Ukázal všetkým, čo dokáže človek z dediny, že všetko sa dá, že sa plnia sny. A že ak ľudia robia, prichádza odmena. Števo je pre mnohých vzorom. Aj pre mňa.“
Do spomínanej TV šou sa na rozdiel od kamaráta neprihlásil. „Nejako som cítil, že ešte neprišiel môj čas.“ Ako sa ukázalo, jeho cesta je naozaj iná. I keď dlhšia.
Marek (vľavo) Ako tanečník Kamjany s vedúcim Vladimírom Tarčom v Belgicku v roku 2005.
Foto: archív Vladimíra TarčuTanečník v Kamjane
Keď začal študovať na medzilaboreckom gymnáziu, opäť zacítil šancu venovať sa spievaniu. Jeho triedny učiteľ Vladimír Tarča viedol v meste folklórny súbor Kamjana a Marek bol jedným z prvých záujemcov. „Chcel som spievať, no nemali miesto pre speváka. Takže opäť nič a ja som namiesto spevu tancoval...“Napriek tomu na toto obdobie spomína rád. „Veľmi veľa mi dalo. So súborom sme prešli kus sveta, môj učiteľ bol mojím prvým veľkým vzorom, dodnes zostal mojím NAJ pedagógom. Naučil ma veľa – ako sa obliekať, ako vystupovať, dokonca aj to, aký prístup by mal mať učiteľ k svojim žiakom,“ hovorí.
Z niekdajšieho triedneho profesora je dnes už „Vlado“, kamarát, ktorý mu občas niečo priateľsky poradí, a ktorý mu tlieska z hľadiska, ak Marek vystupuje v rodnom kraji.
Do tretice nič
Keď prišiel Marek na vysokú školu, skúsil to ešte raz, v prešovskom súbore Torysa. Ale ani tam nemali preňho miesto speváka. „Spievať sa nedalo a cítil som, že tanec nie je to, čo chcem robiť, navyše mi chýba tanečná pamäť, ktorú človek musí mať, ak chce tancovať. Tak som to nechal tak.“Spieval teda opäť len s kamarátmi, napríklad na internáte. „Spievali sme na piatom poschodí, keď nás prišla upozorniť vrátnička z prízemia, aby sme zmiernili, lebo sa trasie celá budova,“ smeje sa.
Spieval i na pohreboch v rodnej dedine. Práve na jednom z nich dostal ponuku, ktorá zmenila jeho život.
Pozrite si VIDEO z vystúpenia Mareka Mochnáča v Habure na konci augusta:
(vystúpenie bolo realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín)
„Škoda ťa tu...“
Sprvu sa mu na ten pohreb ani nechcelo ísť. „Ešte som premýšľal, či idem alebo nie. Ale zosnulú pani som si vážil, tak som napokon išiel a spieval jej na poslednej ceste,“ spomína dnes.Po pohrebe prišiel za ním človek, ktorého nikdy predtým nevidel. Bol to folklorista Miloslav Prokopčák, tiež rodák z Habury. „Vraví mi: ´Škoda ťa tu.´ Dodal, že je taký súbor, PUĽS, kde by som možno mohol uspieť. A že ak budem chcieť, nech mu zavolám...“
To Marek aj urobil, ale až po polroku. „Dovtedy som na to jednoducho zabudol. Túlal som sa po okolitých horách, jazdil na koni, užíval si môj kraj, všetku tú krásu, ktorú v Habure máme, nasával do seba Boha v tejto prírode. Cítil som, že raz príde čas, kedy už na to nebudem mať čas,“ hovorí.
Na koni krásnym rodným krajom.
Foto: archív Mareka MochnáčaNa PUĽS si spomenul, až keď rúbal doma drevo na zimu. „Ako som ho na dvore chystal, zrazu mi zazneli slová: Škoda ťa tu... Ešte v ten večer som sa vybral k rodine panej, ktorej som vtedy spieval na pohrebe...“ Až na to, že nevedel, koho vlastne hľadá, pretože meno Miloslava Prokopčáka si na prvý raz nezapamätal. Zistili to asi až po asi hodinovom pátraní, vrátane telefónneho čísla, a tak sa Marek mohol hlásiť o miesto v slávnom súbore.
„Konečne!“
„Bolo to neuveriteľne načasované, ako sa ukázalo, v PUĽS-e práve hľadali barytón, pretože dlhoročný spevák odchádzal o mesiac či dva do dôchodku. Ja som tak získal čas akurát na prípravu na vstupnú skúšku.“ Trénoval doma v Habure s manželkou kňaza (popa), ktorá ho sprevádzala na klavíri. „Cítil som obrovský deficit teórie, nepoznal som noty, nemal žiadne skúsenosti spievať s klavírom... Ale dve piesne na skúšku sme nacvičili.“Prišiel, zaspieval. „Cítil som, že je to dobré,“ spomína. „Pýtali sa ma ešte, koľko rokov spievam. Rozmýšľal som, čo im povedať. Spieval som celý život, ale nikdy tak, ako to asi oni mysleli. Napokon som si spomenul na svojho deda, ako ma k spevu ako sedemročného priviedol, tak som im to porozprával,“ smeje sa.
Zobrali ho. Pre jeho hlas i herecké vlohy. Mal 25 rokov a šancu robiť to, po čom celý život túžil. Konečne si mohol povedať: „Konečne!“
Tvrdá práca a ešte raz práca
Začiatky ale boli ťažké, veľmi ťažké. Práve preto, že sa do súboru dostal bez vzdelania, teoretického zázemia. „Nároky boli veľké, moje skúsenosti minimálne. Napríklad v súbore je viac hlasov – alt, tenor, soprán, barytón. Každý spieva svoju linku a musí si ju držať. Čiže aj vtedy, keď orchester práve nehrá, čo ja spievam, a keď ostatné hlasy spievajú niečo úplne iné, ja musím spievať to svoje, čo nikde nepočujem. Keď človek nemá skúsenosti, obnáša to veľa veľa úsilia a roboty. Takže som po tréningu so zbormajstom v práci pokračoval v tréningu doma sám. Nahral som si na diktafón kolegov alebo svoj spev, dookola opäť počúval a skúšal...“ Drina a pot, osem hodín denne.
Čím viac spievam, tým viac každú pieseň preciťujem, vraví o sebe.
Foto: archív Mareka MochnáčaŠtyri roky býval na internáte a priznáva, že občas mal všetkého akurát dosť. Najmä keď sa niečo opakovane nedarilo. Nevzdal to však, deficit dobehol a na zlepšovaní pracuje naďalej. Ešte stále je kam sa posúvať. Vylepšovať čistotu spevu, intonáciu, lahodnosť tónov, postoj, gestikuláciu...
Aj preto Marek popri účinkovaní v súbore stále študuje. Najprv sa učil súkromne u dirigenta, zbormajstra a režiséra Pavla Vasiľa, momentálne študuje operný spev na konzervatóriu v Košiciach u Michaila Adamenka, sólistu Košickej opery. Spevu podriaďuje všetko, i súkromie. „Začal som neskoro, takže času na môj spev a zdokonaľovanie sa príliš nemám. Ak to neurobím teraz, potom bude neskoro,“ hovorí.
Niet nad pokoru...
Pôvodne Marek Mochnáč vyštudoval ukrajinčinu, čo súvisí aj s jeho rusínskym pôvodom a krajom, odkiaľ pochádza. „Chcel som zistiť, kto som. Od detstva sme spievali najmä ukrajinské a rusínske piesne, tak ma to tam volalo a som tomu rád. Začal som odhaľovať kultúru rusínskeho národa – Kyjevskej Rusi, Podkarpatskej Rusi. Rusi, ktorá je spoločným menovateľom nášho kraja.“Po škole sa začal venovať aj finančnému poradenstvu, aby, ako vraví, mohol aj tu pomôcť ľuďom plniť sny. „Tu som stretol ďalšieho človeka, ktorý ma veľmi ovplyvnil,“ hovorí o riaditeľovi spoločnosti OVB Bohuslavovi Švihrovi. Dodnes počuje jeho slová: „Marek, najdôležitejšia je pokora!“, ktorými sa riadi. Vo všetkom – v práci, v prístupe k rodine, svojmu publiku i k predavačke v obchode.
„Niet nad pokoru, ak chce byť človek úspešný. Pokora je naozaj najdôležitejšia, buduje v človeku dobro, krásu, lásku a priťahuje ostatných ľudí,“ vysvetľuje Marek.
Treba byť pripravený
Má na pamäti pokoru, ale jeho ciele nie sú vôbec skromné. Rád by sa raz vyrovnal Lucianovi Pavarottimu či Andreovi Bocellimu. Z barytonistov je jeho vzorom Dmitrij Chvorostovskij. „Najvyššie ciele treba mať, každý človek by ich mal mať a snažiť sa ich dosiahnuť. Uvedomujem si však, že bez pokory nikto nič nedosiahne.“S pokorou pristupuje ku každej piesni, každému vystúpeniu. „Základ je príprava. Keď sa človek nepripraví a ide na pódium, ako môže dobre zaspievať? Treba sa naučiť každú jednu pieseň, každá má iný charakter, iné prežívanie... Čiže príprava. Treba byť pripravený.“
Najradšej má ale, paradoxne, pocit po vystúpení. „Keď vidím, že som ľuďom odovzdal to, čo som chcel, tú múdrosť, ktorú nám nechali naši predkovia v tej-ktorej piesni, keď som to zaspieval dobre technicky aj herecky.“
Úprimne sa o to snaží. „Keď spievam o tom, ako idem na koni, tak som na tom koni naším krajom naozaj jazdil, keď spievam o ľadovej vode z Beskýd, tak som tú vodu tam v horách naozaj pil... Pri piesni cítim, že som tam späť, v tej prírode... A toto chcem odovzdať ľuďom, aby sa tam preniesli tiež.“
Jeho srdcovkou zostávajú ľudové piesne jeho kraja – rusínske a ukrajinské. „Približujú nás k našim predkom a tradíciám.“ Na zachovaní tradícií predkov mu veľmi záleží a teší sa, že jeho spev ľudí naozaj spája.
