Táňa s vlastnoručným dielom.
Foto: Patricia Poprocká„Naučila som sa narábať aj s týmto, nikto mi to neukázal, no dokážem si stiahnuť, čo sa mi páči,“ predvádza svoj nový tablet, ktorý dostala práve na 50. narodeniny. Najčastejšie si na ňom púšťa vystúpenia Goombay Dance Band, ktorý je jej momentálnou jednotkou. Predtým to bol celý život Karel Gott. Poznala všetky jeho piesne, a keď ju raz mama zobrala na koncert, kde sa s idolom aj vyobjímala, bol to pre ňu splnený sen.
Rodičom, a predovšetkým mame, vďačí Táňa za to, čo je. „Povedali sme si, že ju budeme brať ako normálne dieťa, a to isté sme povedali aj jej dvom starším bratom. A tak sme ju aj všetci brali. Žila s nami náš život, nič špeciálne. Učili sme ju lyžovať, vyšívať, štrikovať, brávali ju do kina, divadla, na výlety, dovolenky... Robila všetko, čo my,“ vysvetľuje jej mama Anna, kožná lekárka, dnes už v dôchodku.
Kojila som ju a plakala
Nebolo to vždy tak jednoduché. Aj jej chvíľu trvalo, kým dcérkinu diagnózu dokázala prijať. „Keď sa narodila, bola som tak nadšená dcérkou, že som si jej postihnutie vôbec nevšimla. Trocha šikmé oči síce mala, ale to mám aj ja, tak som si myslela, že to má po mne.“ V pôrodniciach v roku 1968 systém rooming in nebol, bábätká nosili mamičkám iba na dojčenie, takže Anna sa diagnózu dcéry dozvedela až doma, od manžela.
„Bol tiež lekár, urológ, jemu to povedali. Doma som sa zosypala. Kojila som ju, a plakala. Trvalo to asi týždeň. Potom som si povedala, že mám ešte ďalšie dve deti, mladší syn Rudo mal 13 mesiacov, vyžadoval si tiež svoje, tak sme šli teda ďalej.“
Táňa a jej psík.
Foto: Patricia PoprockáV porovnaní s inými deťmi, postihnutými Downovým syndrómom bola na tom Táňa lepšie. Poškodený má „iba“ sluch, žlčník a mozog. Väčšina detí je na tom horšie, a umierajú v mladom veku. „Mali sme suseda, ktorý mal 13-ročného syna s rovnakou diagnózou. Nerozprával, bol na vozíčku... Bála som sa, aby Táňa neskončila tak isto, aj preto som sprvu toľko plakala. Keď sa však v šiestich mesiacoch usmiala, a dokázala držať očný kontakt, začala som veriť, že to nemusí byť také zlé,“ spomína jej mama.
Ocko, tu som!!!
Vo vývoji zaostávala, chodiť začala ako trojročná, ale chodila, čo bolo hlavné. Rodičom pripravila aj krušné chvíľky. „Raz, keď sme odchádzali na návštevu, som nakázala bratom, nech na ňu dávajú vonku pozor, kým niečo dorobím. O chvíľu pozriem z okna: chlapci niečo majstrovali pri otcovi, a Táne nikde. Našli sme ju napokon na hlavnej ceste, ako sa tam prechádza a autá ju obchádzajú...
Zvykla sa stratiť aj v obchode. Raz sme mali na mále v Tatrách. Boli tam majstrovstvá sveta v skokoch na lyžiach a malá Táňa nám zmizla pred jedným bufetom. Preskúmali sme všetky smery, kadiaľ mohla ísť, no nikde nič. Šli sme teda k autu, že ideme na políciu, stáli sme pred hotelom FIS. A dodnes neviem, ako sa tam mohla dostať, no stála na nejakom balkóne na najvyššom poschodí a mávala nám: Ocko, tu som!!!“
Termíny a príkazy neplatia
Táňa sa vo svojom živote naučila veľmi veľa, sama by však vyžiť nedokázala. Neskončila ani školu, učila sa za košíkárku. „Nie je vzdelateľná, pretože nedokáže robiť, keď má pocit, že jej niekto niečo prikazuje. Keď sama chce, tak dokáže veľmi veľa. Nie však, keď musí,“ vysvetľuje pani Anna.
Táňa krásne paličkuje. O jej práce mala záujem jedna obchodníčka, ktorá ich chcela predávať vo svojom butiku. Počty a termíny však nie sú pre Táňu a z privyrábania si k invalidnému dôchodku nebolo nič.
„Je to tak vo všetkom, aj doma. Robí napríklad výborné špenátové placky. Už štyri mesiace jej vravím, nech ich urobí, ale kdeže. Keby sa však rozhodla sama, sú na stole za hodinu,“ približuje jej mama.
K samostatnosti sa Táňa učila postupne, celý život. Pani Anne pomerne skoro zomrel manžel, takže starostlivosť o rodinu zostala na jej pleciach. „Chodila som do roboty, takpovediac s Táňou pod pazuchou. Kde sa dalo, bola so mnou, kde sa nedalo, musela to zvládať sama. Raz bola so mnou aj v nemocnici, keď ma operovali. Ona vtedy chodievala na krčné, na injekcie, tak sme boli v nemocnici spolu. Bolo výhodou, že som robila v zdravotníctve, takže mňa aj Táňu tam všetci poznali. Táňa sa tam o mňa starala asi takým spôsobom, že keď som zastonala od bolesti, okríkla ma: Pssst!,“ spomína pani Anna s úsmevom.
Dnes Táňa zvládne veľa. Keď pani Anna zastupovala kožnú lekárku vo vzdialenom meste, Táňa zostala doma, dokonca sa starala ešte aj o svojho chorého uja, brata pani Anny. Zvládne nákupy, varenie... Raz ju okradli, v potravinách. Pomohla jej predavačka, ktorá zavolala políciu. „Odtiaľ mi Táňa volá – som na polícii. No zvládla to tam sama. Nemusela som pre ňu ani ísť.“
Plávanie a filmy
Lyžovanie mala rada vždy.
Foto: archívOkrem ručných prác a hudby Táňa sleduje aj filmy, a občas niečo číta. „Rada mám Titanic, Hriešny tanec a Duch s Patrickom Swayzem,“ hovorí. Na dovolenkách precestovala svet, rodičia ju naučili aj lyžovať a plávať. „Už som však na lyžiach dlho nebola, ako som si pred dvoma rokmi zlomila nohu. Tuto, v členku. Šmykla som sa cestou domov od brata. Prekliaty štrk! Ešte som aj došla domov, aj večeru navarila,“ hovorí hrdo. Na plaváreň však chodievajú pravidelne, minimálne raz za mesiac, no aj častejšie, keď sa dá.
Život s Táňou jej mamu obohatil. „Zmenil mi aj celkový postoj k životu, pohľad na bolesť, choroby... Človek to zvláda tak prirodzenejšie, díva sa na všetko ľudskejšie, je viac nad vecou,“ hovorí pani Anna. Táňa je aj jej veľkým pomocníkom. Má totiž výbornú mechanickú pamäť. „Vždy mi pripomenie, čo mám urobiť, čo kúpiť, čo nesmiem zabudnúť. Stačí povedať – pripomeň mi, a viem, že na to nezabudne.“
Dnes si žijú spolu v byte na sídlisku. Majú ešte psíka, o ktorého sa stará predovšetkým Táňa. Napriek každodenným bežným starostiam je Táňa šťastná a pani Anna spokojná – jej dcéra žije plnohodnotný život, najlepší ako sa dá.
