Spoveď matky: Prečo dojčím 3,5-ročného syna

Patricia Poprocká, 5. augusta 2019 o 16:40

Rodina si už zvykla a nevraví nič, väčšina známych sa chvíľu počuduje, potom už našťastie nekomentuje. Som im za to všetkým vďačná, aj keď si uvedomujem, že za normálnych okolností by som vôbec nemala byť za čo, pretože ide o normálnu vec. Okolnosti tu však normálne nie sú, a vlastne aj preto píšem. O tom, že môj syn bude mať tri a pol roka a ja ho dojčím.

Tak mi dáš mlieko?

Foto: shutterstock.com

Čitateľka Lucia, ktorá si praje zostať v anonymite, sa s nami podelila o svoj príbeh. Uverejňujeme ho teraz pri príležitosti Svetového týždňa dojčenia, ktorý od 1. do 7. augusta 2019 vo vyše 120 krajinách sveta vyhlasuje Svetová aliancia na podporu dojčenia (WABA).

„Niektorí to považujú za zvrátené, úchylné, choré, nenormálne, a neviem aké ešte. Ja za veľmi užitočné. V podstate to už ani nie je dojčenie, aké si predstavíme v súvislosti s bábätkami. V našom prípade je to skôr akýsi pomocný výchovný prostriedok. Pár potiahnutí, ktoré robia zázraky.

Liek na hádky

„Mamííí, ona ma buchla,“ pribehne napríklad s krikom syn za mnou do kuchyne pri súrodeneckej hádke. „Za ním sa už ponáhľa jeho staršia sestra, aby mi vysvetlila, že brat jej išiel trhať obrázok, ktorý práve maľuje. Snažím sa do sporu príliš nemiešať (napokon načo, obaja dobre vedia, o čo ide, čo sa má a čo nie aj bez mojich rečí), tak sa prvému prihovorím synovi, ktorý prišiel prvý: „Aha, a to sa ti nepáči, áno?“ „Áno,“ znie odpoveď, pri ktorej nachádza hneď aj riešenie: „Tak mi dáš mlieko?“ Dám. Úľava pre všetkých, ticho v kuchyni, kľud v detskej izbe. Po chvíľke je už ako vymenený, ide sa hrať ďalej a sestru nechá kresliť.

Tak vyzerá naše „dojčenie“. Podobne to býva, keď sa cíti unavený, neistý, keď nevie, čo so sebou, dokonca aj keď mu niečo nedovolím. Najprv sa hnevá, chvíľku poplače, potom príde, niekedy ešte počas plaču: „Tak mi dáš mlieko?“ Dám.

Choroby rýchlo prejdú

Sú dni, keď je syn natoľko zaujatý inými činnosťami, že si na materské mlieko spomenie akurát tak večer, keď ide spať. Inak sa stravuje úplne normálne, zje všetko a s chuťou. Dokonca pije aj obyčajné mlieko z obchodu.

Keď sa necíti komfortne, materské mlieko si žiada. Napríklad keď má teplotu, alebo sa niekde udrie. Narodil sa sekciou, ale našťastie nebýva často chorý. Nádchu nemal ani nepamätám, čo si však pamätám, bola vlaňajšia dovolenka. Obe deti začali zvracať a dostali teplotu. Kým jeho sestra s tým bojovala štyri dni, syn jeden. Samozrejme, väčšinu z neho predriemal pri prsníku. A zvracal raz, kým jeho sestra opakovane počas dvoch dní.

Bez dojčenia si neviem predstaviť ani zaspávanie. Teda viem, ale pri prsníku to ide úžasne rýchlo a hladko. Syn zaspí väčšinou do piatich minút, a to chodievame spať okolo siedmej večer. Za takmer tri a pol roka zaspal bezo mňa asi päťkrát – otcovi na ramene, prípadne sám za stolom, keď večeral totálne unavený.

S dojčením nemienim prestať, kým si ho syn bude pýtať, umožním mu to. Verím v prirodzené odstavenie a počkám si naňho. Ešte musím povedať, že čím je starší, tým sa s ním dá ľahšie dohodnúť. „Dám ti mlieko o chvíľu, keď dorobím toto,“ napríklad. A syn mi niekedy začne sám od seba pomáhať, aby som to mala skôr hotové.

Stačilo by trocha rešpektu. Alebo nevšímavosti

Dojčenie nikomu nenanucujem ani ho zámerne nepropagujem. Je vecou každej ženy, či a ako dlho chce dojčiť. Nerozumiem však, že kým nikto nerieši, ak vidí trojročné dieťa s fľašou, mnohým prekáža trojročné dieťa na matkinom prsníku. Ba čo trojročné, v nedávno medializovaných prípadoch mali ľudia výhrady k tomu, že ženy dojčili na verejnosti svoje ročné či dvojročné deti.

Samozrejme, dojčiť staršie deti, a dokonca na verejnosti, nie je v našej spoločnosti už dlhé desaťročia bežné. Nie je však lepšie, ak matka ponúkne trojročnému dieťaťu prsník než aby ho nechala kričať alebo sa hádzať o zem v obchode, keď mu niečo nie je po vôli? Okoloidúci sa pohoršujú v oboch prípadoch, nad dojčiacou ženou však viac. Pritom by stačilo tak málo – nechať to skrátka na matku.

Teda zhrnuté: Uvítala by som viac rešpektu. Alebo aspoň nevšímavosti.“





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela Novysedláková (37) zo Spišskej Novej Vsi od malička ručne šila šatičky pre bábiky a snívala o tom, že raz sa stane módnou návrhárkou. To sa jej síce nepodarilo, ale dnes navrhuje úžasné kufríky, ktoré dospelých vrátia do detstva a deti učia, ako to chodí v rodine.

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

Ďalšie články v rubrike >