Tak mi dáš mlieko?
Foto: shutterstock.comČitateľka Lucia, ktorá si praje zostať v anonymite, sa s nami podelila o svoj príbeh. Uverejňujeme ho teraz pri príležitosti Svetového týždňa dojčenia, ktorý od 1. do 7. augusta 2019 vo vyše 120 krajinách sveta vyhlasuje Svetová aliancia na podporu dojčenia (WABA).
„Niektorí to považujú za zvrátené, úchylné, choré, nenormálne, a neviem aké ešte. Ja za veľmi užitočné. V podstate to už ani nie je dojčenie, aké si predstavíme v súvislosti s bábätkami. V našom prípade je to skôr akýsi pomocný výchovný prostriedok. Pár potiahnutí, ktoré robia zázraky.
Liek na hádky
„Mamííí, ona ma buchla,“ pribehne napríklad s krikom syn za mnou do kuchyne pri súrodeneckej hádke. „Za ním sa už ponáhľa jeho staršia sestra, aby mi vysvetlila, že brat jej išiel trhať obrázok, ktorý práve maľuje. Snažím sa do sporu príliš nemiešať (napokon načo, obaja dobre vedia, o čo ide, čo sa má a čo nie aj bez mojich rečí), tak sa prvému prihovorím synovi, ktorý prišiel prvý: „Aha, a to sa ti nepáči, áno?“ „Áno,“ znie odpoveď, pri ktorej nachádza hneď aj riešenie: „Tak mi dáš mlieko?“ Dám. Úľava pre všetkých, ticho v kuchyni, kľud v detskej izbe. Po chvíľke je už ako vymenený, ide sa hrať ďalej a sestru nechá kresliť.Tak vyzerá naše „dojčenie“. Podobne to býva, keď sa cíti unavený, neistý, keď nevie, čo so sebou, dokonca aj keď mu niečo nedovolím. Najprv sa hnevá, chvíľku poplače, potom príde, niekedy ešte počas plaču: „Tak mi dáš mlieko?“ Dám.
Choroby rýchlo prejdú
Sú dni, keď je syn natoľko zaujatý inými činnosťami, že si na materské mlieko spomenie akurát tak večer, keď ide spať. Inak sa stravuje úplne normálne, zje všetko a s chuťou. Dokonca pije aj obyčajné mlieko z obchodu.Keď sa necíti komfortne, materské mlieko si žiada. Napríklad keď má teplotu, alebo sa niekde udrie. Narodil sa sekciou, ale našťastie nebýva často chorý. Nádchu nemal ani nepamätám, čo si však pamätám, bola vlaňajšia dovolenka. Obe deti začali zvracať a dostali teplotu. Kým jeho sestra s tým bojovala štyri dni, syn jeden. Samozrejme, väčšinu z neho predriemal pri prsníku. A zvracal raz, kým jeho sestra opakovane počas dvoch dní.
Bez dojčenia si neviem predstaviť ani zaspávanie. Teda viem, ale pri prsníku to ide úžasne rýchlo a hladko. Syn zaspí väčšinou do piatich minút, a to chodievame spať okolo siedmej večer. Za takmer tri a pol roka zaspal bezo mňa asi päťkrát – otcovi na ramene, prípadne sám za stolom, keď večeral totálne unavený.
S dojčením nemienim prestať, kým si ho syn bude pýtať, umožním mu to. Verím v prirodzené odstavenie a počkám si naňho. Ešte musím povedať, že čím je starší, tým sa s ním dá ľahšie dohodnúť. „Dám ti mlieko o chvíľu, keď dorobím toto,“ napríklad. A syn mi niekedy začne sám od seba pomáhať, aby som to mala skôr hotové.
Stačilo by trocha rešpektu. Alebo nevšímavosti
Dojčenie nikomu nenanucujem ani ho zámerne nepropagujem. Je vecou každej ženy, či a ako dlho chce dojčiť. Nerozumiem však, že kým nikto nerieši, ak vidí trojročné dieťa s fľašou, mnohým prekáža trojročné dieťa na matkinom prsníku. Ba čo trojročné, v nedávno medializovaných prípadoch mali ľudia výhrady k tomu, že ženy dojčili na verejnosti svoje ročné či dvojročné deti.Samozrejme, dojčiť staršie deti, a dokonca na verejnosti, nie je v našej spoločnosti už dlhé desaťročia bežné. Nie je však lepšie, ak matka ponúkne trojročnému dieťaťu prsník než aby ho nechala kričať alebo sa hádzať o zem v obchode, keď mu niečo nie je po vôli? Okoloidúci sa pohoršujú v oboch prípadoch, nad dojčiacou ženou však viac. Pritom by stačilo tak málo – nechať to skrátka na matku.
Teda zhrnuté: Uvítala by som viac rešpektu. Alebo aspoň nevšímavosti.“
