Rodinka pokope.
Foto: archív Lucie Hrivnák KlocovejV povinnostiach a ani chvíľke oddychu (úsmev) . Zdá sa mi, že som sa poriadne nezastavila, ak teda nerátam povinný oddych - spánok cez noc (úsmev). Samotný pôrod aj tých chaotických prvých šesť týždňov po narodení dcérky bolo pre mňa oveľa ľahších než pri synovi. No potom, keď sa už začal črtať aj nejaký ten režim, sa toho veľa nahromadilo. Je pravda že mám povinnosti aj mimo klasickej materskej dovolenky, no aj tak je to náročnejšie. Najmä keď som puntičkár a všetko musím mať tip-top.
Po narodení syna ste začali s tréningami už tri mesiace po pôrode. Ako je to teraz, keď už nemáte ambície vrátiť sa na dráhu? Behávate?
Mám za sebou už aj prvý štart - v krose na 5 kilometrov. A len som sa utvrdila že ten pretekársky adrenalín mi ešte nechýba a asi tak skoro ani nebude.
Ako ste to stihli? Dcérka sa narodila iba nedávno, v apríli.
Behať som začala výnimočne skôr. Je to taký paradox. Kým pri prvom synovi bolo tehotenstvo úplne bez problémov, tak návrat išiel ťažšie. Druhé tehotenstvo bolo horšie, no zasa pri behaní sa cítim oveľa lepšie. Aj keď behávam menej často. Snažím sa ísť 3 - 4x v týždni behať, a 2-3 x posilňujem doma s vlastnou váhou. Najčastejšie vtedy, keď malá spí. A keď nespí, tak na mňa tak zvláštne hľadí, že čo to robím (úsmev). Všetko však robím podľa chuti, síl a nálady.
Pred piatimi rokmi, po narodení syna to bolo asi iné – chceli ste sa vrátiť medzi špičku.
Áno. Ale zasa Adamko bol lepšie bábätko ako tento malý čertík (úsmev). Teraz už s odstupom času viem, že keby to bolo opačne, nemohla by som sa vrátiť ani po prvom bábätku. S Adamkom fungovalo všetko ideálne, ako keby vedel, že sa musím vrátiť a nevedomky mi v tom pomáhal. Takže od kočíkovania, spávania, hrania, papania s ním ozaj nebol problém. Bol stále spokojný, jednoducho si to užíval so mnou s večným úsmevom na perách. Takže pre mňa bol najhorší, napodiv, bežecký tréning a materská psychika, že miesto starania sa o bábätko trénujem. Silovo som na tom bola, ako keby som ani nerodila. No keď som sa rozbehla, tak to môjmu telu trvalo pol roka, kým si zaspomínalo na bežecký pohyb (úsmev). Potom to už išlo samo, len dlhšie výjazdy na preteky boli pre mňa psychicky ťažké, a nie vždy som sa vedela stopercentne sústrediť na preteky.
Ako šlo zladiť vrcholovú prípravu so starostlivosťou o bábätko? Museli ste napríklad prestať s dojčením?
Všetko šlo ľahko a automaticky. Trénovaním a záťažou sa mi mlieko postupne strácalo, a tréner bol Adamkovou pestúnkou a ďalším dedom v jednom (úsmev). Kočíkoval, kým som ja trénovala. Čo som vtedy príliš nestíhala, bola fáza relaxu a odpočinku, lebo medzi tréningami som robila materské povinnosti ako varila obed, príkrmy, prala, žehlila... Po 18 rokoch stereotypu to ale bola taká poriadne živá zmena .
Lucia s manželom sú športovci, pridáva sa k nim aj päťročný Adamko.
Foto: archív Lucie Hrivnák KlocovejDnes si teda materskú užívate viac?
Užívam si každú chvíľku, ako sa len dá, lebo to strašne letí. Keď si predstavím, že malý má už päť rokov, tak naozaj neviem, kedy tie roky pretiekli pomedzi prsty... Žiaľ, ten čas ide oveľa rýchlejšie než si človek stihne niektoré veci uvedomiť a prežiť ich naplno. Je jedno, či v materstve alebo inej sfére života. Len pri tých deťoch to ide oveľa rýchlejšie, lebo je to taký jeden stereotyp za druhým...
Dcérka je ešte malá, no čo syn Adamko? Chodieva športovať s vami?
Zdedil po mne vlastnosť, že najlepšie sa športuje bez nátlaku. Hlavne prirodzene, a keď nemusí. Na tréningy som ho začala brávať len nedávno, bolo to najjednoduchšie pri dvoch deťoch. On sa občas zapojí, niekedy sa prehrá na detskom ihrisku... Do ničoho ho nenútim, nechávam na ňom, aby si k pohybu našiel sám cestu. Občas ho napomeniem, čo robí zle a podobne, no beriem to z vlastnej skúsenosti. Ja v jeho veku som o tréningoch ani len nesnívala. Systematicky som sa začala športovaniu venovať až v 10rokoch a atletike až v 13, takže tá všestrannosť a zdravá voľnosť je podľa mňa v tomto období pre tie deti najdôležitejšia. Skôr sa snažiť prirodzenou cestou deťom ukázať, že šport je taká súčasť života, a nie len makať stereotypne dva – tri dni v týždni. Som skôr za nenásilnú formu. Dieťa sa s tým zžije samo.
K športu ho teda nijako špeciálne nevediete.
S manželom sme obaja športovci, máme to v krvi. Nevieme bez pohybu fungovať a vždy, keď sa to dá, berieme Adamka so sebou. Nie je to konkrétny šport, ale postupne skúšame všetko. Keď ho začalo baviť bicyklovanie, chodili sme len na bicykle a všetko ostatné išlo stranou. Keď som začala trénovať atletiku, chcel ísť so mnou, zapáčilo sa mu to a teraz „fičíme“ na atletike (smiech).
Viete si predstaviť, že by sa nejakému športu venoval systematicky, šiel takpovediac vo vašich šľapajách?
Ak to bude on sám chcieť, tak ho, samozrejme, odhovárať nebudem a podporíme ho. No v kútiku duše dúfam, že ak zostane na Slovensku, bude lepšie sa venovať športu rekreačne. Nech je to súčasť jeho životného štýlu a nájde si v tom ten správny druh relaxu a únik zo stresujúcej reality.
Aký typ rodiča ste? Prísnejší, tolerantnejší..? Máte to doma s manželom nejako podelené, kto je ten lepší, alebo ste obaja na rovnakej vlne?
S manželom máme spoločnú len jednu vec - a to výbušnosť. Vo všetkom ostatnom sme úplné protiklady, ktoré sa navzájom priťahujú (úsmev). Takže ja som doma ten generál, ktorý dohliada na tú „správnu výchovu“, i keď ma tie detské milujúce očká často roztopia (smiech) . Manžel je skôr ten, čo všetko dovolí, a ja potom robím poriadky (smiech). Ale zatiaľ, kým ešte nie sme v takom pubertálnom štádiu, je to veľmi mierne... Uvidíme za pár rokov.
Ako sa deti znášajú? Nemuseli ste ešte riešiť súrodenecké žiarlenie?
Adamko bol strašne super od prvého momentu, až som sama nechápala. Žiarlenie občas je, ale viac - menej vo chvíľach, keď má Timejka ťažšie dni, a treba jej venovať takmer všetku pozornosť. Vtedy si svoje vyžaduje aj Adamko. No našťastie to nie je často, sú zatiaľ dobrá dvojka. Uvidíme, čo bude, keď mu začne brať autíčka, lebo tie sa jej zatiaľ páčia oveľa viac ako čokoľvek iné.
Ľahký tréning so sedemtýždňovou Timejkou.
Foto: archív Lucie Hrivnák KlocovejSte teda definitívne rozhodnutá, že na dráhu sa už nevrátite?
Áno. Dôvodov je viac. Ako som spomínala, Adamko bol bezproblémové dieťa, čo sa týkalo skĺbenia profesionálneho športu s materstvom. Teraz to pri Timejke nie je zlé (úsmev), ale skĺbiť to by si vyžadovalo obetu viacerých ľudí než len mňa a trénera. A to mi príde sebecké či už voči deťom alebo najbližším. Navyše, vzhľadom na môj vek by to bolo nanajvýš na dva roky, a to teraz bude potrebovať Adamko oveľa viac pozornosti, keď začne chodiť do školy. Takže keby som chodila na sústredenia, Adamko by mal problém s vymeškávaním. Lebo, žiaľ, na Slovensku sa kvalitne pripraviť nedá, a ani by som neuvažovala nad tým, že by som deti so sebou na sústredenia nebrávala. Ďalšia vec je aj tá, že tréner má novú generáciu dobrých atlétov, a to by bol ďalší problém, ako zosynchronizovať troch kvalitných bežcov s dvoma malými deťmi. No a posledný dôvod je ten, že moje telo si už tiež čo to pamätá za tých 20 rokov. A hoci samotné pôrody boli v pohode akokoľvek, je to obrovská záťaž pre organizmus. Myslím si, že po 20 rokoch by mi to teraz nestálo za to, aby som riskovala nejaké zranenie. Šport mi dal veľa, naučil ma zdravému životu, ktorý mi nikto nevezme a môžem ho posúvať a učiť ďalej. A to si myslím že je najkrajšia výhra.
Vravíte, že pôrody boli bezproblémové. Ako ste znášali tehotenstvá? Čítala som, že pri Adamkovi ste behávali až do siedmeho mesiaca. Nebáli ste sa potratu? A čo únava, tehotenské nevoľnosti?
Prvé tehotenstvo bolo bezproblémové. Okrem okamihu, keď nastali kontrakcie a malý bol za dve hodiny na svete, som ani nevedela, čo to je byť tehotná. Takže som sa udržiavala, aby som si neublížila, a zároveň aby bol návrat na dráhu čo najľahší. Pri druhom tehotenstve som prvé tri mesiace pociťovala únavu, veľmi mi kolísal tlak a mala som príšerne chute. Napríklad višňový kompót so šľahačkou a kyslé uhorky k tomu. No a keď som sa po štyroch mesiacoch rozhodla ísť si zaklusať, po kilometri sa mi vrátili všetky zlé stavy, takže s behom som skončila na ďalších 10 mesiacov. Ale keď som teraz skúsila s behom začať, tak sa mi behá lepšie ako po prvom pôrode, keď som musela (úsmev) . To je ale opäť len ten pocit, že keď človek nemusí a športuje, keď má chuť, ide všetko lepšie a ľahšie. Len to sa žiaľ pri profesionálnom trénovaní nedá. Keby som trénovala len vtedy keď mám chuť, tak by som sa ďaleko nedostala.
