Martina Moravcová o živote v USA: Som mama na plný úväzok a kuchárka k tomu

Patricia Poprocká, 26. januára 2019 o 08:00

Mama na plný úväzok a ešte k tomu aj kuchárka, s úsmevom konštatuje o svojej aktuálnej náplni dní naša najúspešnejšia plavkyňa Martina Moravcová. S manželom a dvoma deťmi žije v Dallase, tretinu roka trávia na Slovensku. Sme ako kukučky, všade sme doma, hovorí pre ahojmama.sk. Deti športujú, ako vraví, hlavne, aby sa hýbali, bez ohľadu na to, či z nich budú vrcholoví športovci.

Martina Moravcová s rodinou dnes.

Foto: archív Martiny Moravcovej

Mama a rozvážač na krúžky, tak ste sa charakterizovali v letnom rozhovore pre Pravdu. Platí to stále alebo stíhate aj vlastnú pracovnú kariéru?
Zatiaľ to platí. Venujem sa naplno deťom. Michal má päť rokov a chodí do škôlky od deviatej do jednej, tak ho mám viac-menej doma. Karolínu vyzdvihujem v škole o tretej, a potom nastáva hlavný kolotoč aktivít – domáce úlohy a krúžky. Ak by som chcela plnohodnotnú pracovnú kariéru, deťom by som stíhala akurát tak dať pusu na dobrú noc, musela by sa o ne starať opatrovateľka. Stačí, že manžel pracuje od nevidím do nevidím.

Na aké krúžky chodia?
Na športové. Plávajú, hrajú tenis a robia aj gymnastiku. Každý deň majú minimálne jeden.

Ako sa im darí? Viete si predstaviť, že by sa venovali niektorému zo športov vrcholovo, alebo nechcete pre ne takýto športový život?
Bude to na nich, momentálne skúšajú všeličo - plávajú, hrajú tenis, chodia na gymnastiku a v škole majú aj nejaké sezónne športové aktivity, napríklad atletiku. Na počiatku sa športy prelínajú, deti sa učia rôznym zručnostiam, obratnosti. Hlavné je, aby sa hýbali. Neuvedomujeme si, že my sme sa hrávali na ulici, lozili po preliezačkách či stromoch, skákali škôlku, na gume, hrali vybíjanú. Dnešné deti ani nevedia, čo je hrať sa vonku, často zalezú s telefónom či tabletom do izby a sedia na zadku. Obe moje deti majú rady šport a pohyb. Či to dotiahnu na nejakú vrcholovú úroveň, ťažko povedať. Dnešný vrcholový šport je veľmi tvrdý a neúprosný, musí vás pohltiť celým bytím...

Prihlásili ste ich na viaceré krúžky práve preto, aby sa hýbali a netrávili čas s telefónom či tabletom?
Áno, športujú, aby nesedeli doma. Obaja sú veľmi živé deti, plné energie, takže ju potrebujú aj vybiť a šport ich baví. Pohyb majú zaradený do denného harmonogramu. Neexistuje, aby sme nešli. Navyše tieto „srandy“ ako športové krúžky nás stoja niekoľko stoviek dolárov mesačne.

Prečo je to také drahé? Sú také kvalitné?
V Amerike je všetko oveľa drahšie. Od bývania, poistiek, služieb, zdravotnej starostlivosti. Kvalita v tom nehrá úlohu. Skrátka, k tomu, čo u nás často stojí desiatky eur, si tu pokojne môžete jednu nulu pridať vo veľa prípadoch. Mesačný rozpočet na športové aktivity je momentálne okolo 800 dolárov.

V lete ste vraveli, že dcéra skúša všetko, kým syn, čo sa týka športu, je opatrnejší, skôr zabezpečovací technik. Zmenilo sa niečo?
Michal je opatrný, respektíve rozvážny. Tým, že je už o kúsok starší a dokáže viac rozmýšľať a lepšie si vyhodnocovať situácie, môžem povedať, že sa javí samostatnejší alebo smelší, ako je Karolína.

Karolína a Michal.

Foto: archív Martiny Moravcovej

Je to v USA podobné ako tu, že krúžky a rôzne párty sa stávajú pre deti miestom spoločenského vyžitia, namiesto voľných hier na ulici či v prírode, ako to bolo kedysi?
Áno, hranie na ulici neexistuje, jedine že ich odveziete kamsi do parku na preliezačky alebo k niekomu domov na návštevu a dohodnutý takzvaný „playday". Príroda v dallaskom metroplexe prakticky nie je. Sú tam jazerá, aj veľa malých mestských parkov s preliezačkami a ihriskami na športy ako tenis, bejzbal, basketbal, futbal, v lete sú otvorené aj letné bazény, budujú sa aj pekné cyklotrasy, ale je to obrovské veľkomesto. Metroplex s viac obyvateľmi, ako má celé Slovensko, teda žiadne pohoria či lesy tam nemáme. Má sedem a pol milióna ľudí a minimálne hodinu trvá, než sa dostanete niekam za mesto, bez ohľadu na to, akým smerom sa pustíte. Za mestom nájdete len samé trávnaté ranče s kravami, takže ani žiadne vyžitie vonku z mesta bohužiaľ nie je.

Vyhovuje vám to, či skúšate niečo zmeniť aspoň vo vašom okolí?
V infraštruktúre, v ktorej žijeme, sa meniť nič veľmi nedá, musíme sa prispôsobiť. Samozrejme, spestrujeme si to čo najviac. Keď sa dá, niekam vycestujeme, napríklad k moru, a často sme aj na Slovensku v Piešťanoch. V lete veľa cestujeme. Slovensko je náš domov tiež, trávime tu mesiac v zime a tri mesiace počas leta.

Kde sa cítite viac doma?
Tam, kde je rodina, to je dôležité. Mne je slovenská mentalita stále bližšia ako tá americká. Nemyslím si, že deti to nejako rozlišujú, pre ne je tiež podstatné, kde sme my, kde je rodina a kde majú priateľov. A takéto zázemie majú na oboch kontinentoch. V Dallase žije aj manželova sestra, rodičia ich kamarátov sú Česi, Poliaci, Američania, Hispánci, Číňania a máme tam aj slovenskú komunitu. Moji rodičia pravidelne prichádzajú na jar a na jeseň na mesiac, takže sme skoro stále na „jednej kope“.

Čo je pre vás kľúčové, aby ste mali pocit domova?
Ľudia a, samozrejme, stabilné miesto. Tie teda máme dve, ktoré striedame. Ale sme ako kukučky – obe hniezda sú nám blízke a všade sme doma. V oboch domácnostiach máme svoje veci a deti detské izby s hračkami. Ony sa vždy tešia, lebo hračky, pochopiteľne, so sebou neprevážame. Majú ich hromady na oboch miestach. Jediná, koho prevážame na leto, je naša sučka Sydney. Aj tá si už zvykla a vie, čo to znamená, keď sa vytiahne klietka – dlhý deň strávený v podpalubí lietadla...

Ktorý jazyk ovládajú vaše deti lepšie? Slovenský či anglický?
Deti sú obojjazyčné. Michal je na tom so slovenčinou trocha horšie. Doma sa ich snažíme držať v slovenčine, aj keď majú snahu rozprávať sa medzi sebou po anglicky. Neustále ich napomínam. Určite im letné dlhodobejšie pobyty na Slovensku vždy veľmi pomôžu. Karolína je zapísaná aj do slovenskej základnej školy, robí každé leto skúšky. Takže výučba slovenského jazyka je na mne. Zatiaľ jej to ide veľmi dobre. Michala, hoci mal prednedávnom len päť rokov, učím čítať po slovensky. Máme naše klasické šlabikáre a čítanky. Číta už celkom slušne a dokáže prečítať aj komplikované slovenské slová. Vie si ich pekne rozdeliť po slabikách.

Martina učí syna čítať po slovensky.

Foto: archív Martiny Moravcovej

O Američanoch sa vraví, že sú špecifická mentalita – sebavedomie, stále prítomný i keď niekedy len formálny úsmev, vôľa vytrvať a z ničoho sa prepracovať na výslnie. Je to naozaj tak?
V prvom rade Amerika je jeden veľký „melting pot“ – zmes národností, rôznych zvykov, farby pleti či náboženstva. Američan sa veľmi nedá charakterizovať. Navonok americkú kultúru vnímame hlavne sprostredkovane, tak ako nám je „natláčaná“ cez médiá. Americké správanie máme napozerané z rôznych amerických filmov, seriálov či sitcomov, kde sa často vyzdvihuje a prezentuje taká tá preafektovaná či ,,ustrelenejšia" stránka Američana, lebo to je pre médiá zaujímavé. A teda máme pocit, že toto je to typické správanie. Samozrejme, potom nadobudnete pocit, že toto je spoločensky akceptovateľné správanie, a následne sa to poniektorí snažia napodobňovať aj v reálnom živote.

Čo je teda naozaj „americké“? Chceli by ste, aby si niečo z toho amerického osvojili aj vaše deti? Naopak, čomu by ste sa na druhej strane najradšej vyhli?
Tiež platí, že Amerika je svetová veľmoc – spoločensky, ekonomicky, športovo. Je to veľmi silná a veľká krajina a toto postavenie Američanovi dodáva sebavedomie a pýchu. Od počiatku to bola krajina príležitostí a za týmto cieľom či snom sem prichádza veľa ľudí, legálne aj ilegálne. Naše deti vychovávame, ako najlepšie vieme, klasické hodnoty, a vedieme ich k disciplíne prostredníctvom športu a denného režimu. Sú to kozmopolitné deti, vystavené mnohým kultúram, nielen americkej či slovenskej. A hoci ich vychovávame rovnako, obe deti majú vlastný kód DNA, a teda charakterovo sú odlišné už teraz.

Ako sa ich snažíte v živote viesť, čím sa riadite predovšetkým?
Riadime sa asi tým, čo máme zakódované my v sebe z výchovy od našich rodičov a našimi povahovými vlastnosťami. Vedieme ich k tomu, aby si vedeli uvedomovať hodnoty, ale nezabúdame, že sú to stále deti a niektoré veci, samozrejme, nevnímajú, respektíve ešte nedokážu pochopiť. Naše deti majú šťastie, že sú vychované klasicky, majú kompletnú rodinu, starých rodičov, dokonca aj prababičku, a majú mňa, mamu na plný úväzok. Už to, že majú takéto zázemie, je podľa mňa polovičná výhra v ich výchove a vo vnímaní hodnôt.

Nechávate deťom vlastný priestor? Kde majú hranice, čo ešte áno, čo už nie?
Samozrejme, že majú vlastný priestor, ale ohraničený (úsmev). Každé dieťa potrebuje mať priestor aj hranice zároveň. Každý máme svoje hranice, za ktoré v určitých situáciách nejdeme. Každá krajina má svoje hranice, hranice musia byť. Moje deti sa nezvykli tresnúť od jedu na zem alebo nekontrolovateľne vrieskať na verejnosti, že niečo nemajú alebo sa im niečo nepáči. Samozrejme, že to skúšali, ale videli, že takéto veci netolerujem, a rýchlo pochopili, že tade cesta nevedie. Dostali time out, napríklad na WC, skrátka v malej, nie veľmi príjemnej miestnosti, kde sa rýchlo vyvrieskali a veľmi rýchlo si rozmysleli, či sa upokoja, alebo sa tam budú nudiť. Raz sme boli s Karolínou aj na WC v zámorskom lietadle, ale to som tam sedela s ňou, kým sa neupokojila (úsmev). Leteckú scénu spravila len raz. Vždy sme si s deťmi vysvetlili, že takýmto správaním svoj cieľ nedosiahnu. Keď bola príležitosť vidieť iné deti trieskať sa o zem alebo vrieskať na verejnosti, tak sme im hovorievali, aké je to hlúpe a nepekné. Ani im sa také vrieskajúce deti nepáčili. Samozrejme, to už boli o kúsoček staršie.

Američania sú vraj veľmi pohodlní, chodievajú všade autom, hoci len za roh ulice... Aj vy?
Áno, autom sa u nás chodí aj za roh (úsmev). Teda v New Yorku určite nie, tam vás parkovanie auta stojí skoro ako nájom na bývanie, takže veľa ľudí tam ani nemá auto. Ale u nás na juhu, kde mestá nemajú konca-kraja a chodníky sú len v domových štvrtiach, je človek bez auta ako bez nôh. Nikde sa veľmi nedá dostať. Na bicykloch či elektoskútroch sa dá jazdiť v rámci susedstva, kde sú menšie ulice, alebo v rámci športovania či víkendovej zábavky. Ísť však niekam pešo, akože na nákup, je prakticky nemožné.

A čo strava? Aký vzťah majú deti k slovenským jedlám a, naopak, k hamburgerom a hranolčekom?
Väčšinou sa stravujeme doma. Obed má Karolína v škole, ale keď príde domov, zje ešte plnohodnotnú porciu, takže neviem, koľko z toho školského obeda si dáva. Aj manžel chodieva domov na obedy, keďže má prácu desať minút z domu. Takže je zo mňa okrem mamy aj kuchárka (úsmev). Víkendy riešime aj donáškami jedál. Aj hamburgery si ugrilujeme.

Vedia deti o vašich športových úspechoch?
Myslím, že Karolína to vníma. Michal, myslím, že veľmi ešte nie.

Stíhate popri tom všetkom športovať aj vy? Koľko kilometrov napríklad naplávate?
Ja plávam nula kilometrov. Teraz som veľmi poľavila aj v cvičení, ale musím sa do toho opäť pustiť. Chodievam si skôr zacvičiť so skupinou a s hudbou – spoločensky (úsmev).

Martina Moravcová

Počas svojej úspešnej plaveckej kariéry vybojovala pre Slovensko 67 medailí z vrcholných podujatí ako majstrovstvá sveta, majstrovstvá Európy a olympijské hry. Z olympijských hier má dve strieborné medaily, v krátkom bazéne získala sedem titulov majsterky sveta a 19 titulov majsterky Európy. V dlhom bazéne sa stala trikrát majsterkou Európy. Prekonala 3 svetové, 17 európskych a 207 seniorských slovenských rekordov. Jej manžel Martin Valko je Slovák, zoznámili sa počas štúdií v USA. Žijú v Dallase, kde má Martin právnickú kanceláriu, zameranú na imigračné právo. Zaoberá sa aj startupmi a investičnými projektami. So spoločníkom majú techologickú firmu, kde vyvinuli špeciálny softvér pre imigračných právnikov aj mobilnú aplikáciu, ktorá dá právnikovi na vedomie, ak je klient v núdzi. Už deviaty rok je aj slovenským honorárnym konzulom pre Texas. Majú dve deti.



Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >