Lily a Simona.
Foto: Buddy programSimona. Pred rokmi bojovala s onkologických ochorením, našťastie sa vyliečila. Cítila za to veľkú vďačnosť a chcela svoje šťastie znásobiť, urobiť niečo pre ostatných. Vedela, že dobrovoľníctvo je cesta, ktorou sa chce vydať, nemala však žiadnu konkrétnu predstavu. Ako to tak v živote býva, zaúradovala náhoda. Vo firme, kde pracovala, sa objavila nezisková organizácia ponúkajúca rôzne dobrovoľnícke príležitosti pre zamestnancov.
S deťmi z detských domovov síce žiadne skúsenosti nemala, ale už od detstva ju detský svet priťahoval a vedela, že rada spoznáva nových ľudí a prijíma nové výzvy. „A toto bol čistý impulz a príležitosť. Je viacero foriem pomoci, dá sa pomáhať finančne, manuálnou prácou, byť dobrovoľníkom, ktorý posúva svoje pracovné skúsenosti... Mňa najviac oslovila myšlienka venovať niekomu svoj čas a byť tu pre neho, keď to potrebuje, byť jeho buddy,” vraví Bratislavčanka, ktorá pracuje ako finančná kontrolórka v počítačovej spoločnosti, vychováva štvorročného chlapčeka a momentálne čaká ďalší prírastok do rodiny.
Lily. V detskom domove sa ocitla, keď mala dvanásť rokov. Mama sa o ňu prestala starať. Vzal si ju otec, no i ten po čase prestal starostlivosť zvládať. Lily presne nevie, prečo skončila v domove a ani po tom pátrať nechce: „Vtedy to bolo to najlepšie rozhodnutie a ja som rada, že ma v domove vychovali a postarali sa o mňa najlepšie, ako mohli.” So súrodencami a mamou sa nestretáva, len občas sa kontaktuje s otcom. Sama už má dvojročnú dcérku a spolu s priateľom žije v Hviezdoslavove. Vyučila sa za manikérku-pedikérku, ale odboru sa nevenuje, teraz je na materskej dovolenke. Má v pláne urobiť si kurz na mihalnice a venovať sa tomu.
Dve ženy, ktoré spojil program Buddy. Toto slovo v angličtine znamená kamarát, parťák, priateľ. Na Slovensku funguje program pod organizáciou Provida a aj v súčasnosti hľadá pre deti z detských domovov (dnes už sú to centrá pre deti a rodiny) dospelého kamaráta. Jeho úlohou je zverenca podporiť, byť mu sprievodcom, ukázať mu skutočný život. Program však predovšetkým umožňuje dieťaťu vytvoriť si bezpečný a láskyplný vzťah s dospelým človekom mimo centra, ktorý mu pomôže získať naspäť často veľmi naštrbenú dôveru k ľuďom. Kto má záujem stať sa Buddy dobrovoľníkom, musí prejsť pomerne náročným výberovým procesom, ktorý posudzuje jeho spôsobilosť na tento typ dobrovoľníctva.
Najskôr vyskúšať
Keď do programu prichádzala Simona, boli podmienky prijatia trochu iné ako dnes. Najskôr prebehol online pohovor s organizáciou, ktorá dobrovoľníctvo sprostredkovávala v jej firme, potom pohovor na diaľku s koordinátormi programu Buddy: „Neskôr osobné stretnutie a nakoniec som mala nakrútiť video a odpovedať na otázky, ktoré prezradili moje skutočné motívy. Na začiatku mi to pripadalo zvláštne. Prečo, keď chce niekto robiť dobrovoľníka, musí podstúpiť toľko pohovorov? Neskôr som to pochopila. Okrem vlastností, ktorými by mal dobrovoľník disponovať, zohľadňovali aj to, že ak človek nemá vôľu prejsť si toľkými kolami, nebude mať vôľu pokračovať v programe, keď sa niečo nepodarí, dieťa sa nebude chcieť stretávať, keď bude demotivovaný a podobne.” Ako priznáva, takých momentov bolo až až, je však rada, že to predčasne nevzdala.V súčasnosti je už prihláška iná a záujemcovia video neposielajú. Výberový proces je doplnený ešte o skupinové stretnutie záujemcov, po ktorom nasleduje psychodiagnostické vyšetrenie a výpis z registra trestov. Nakoniec si ešte pýtajú od ľudí z blízkeho okolia záujemcov osobné referencie, pretože dobrovoľníci budú mať kontakt s deťmi, ktoré majú za sebou rôzne traumatické zážitky.
„Keď ma teda vybrali ako dobrovoľníčku, pozvali ma na stretnutie, kde v jednej spoločenskej miestnosti sme boli my dobrovoľníci aj naši mladí. Mali sme sa len tak voľne baviť, nenútene nadväzovať kontakt. Neviem, akú som mala vtedy presnú predstavu, či som si myslela, že sa mi všetky deti hodia okolo krku a budú šťastné, že tam som, ale oni sa bavili medzi sebou a nemali výrazný záujem nás dobrovoľníkov spoznať,” spomína si Simona na chvíle spred pár rokov.
Sama musela sama vyvinúť väčšiu aktivitu, veď napokon to ona chcela pomáhať konkrétnemu dieťaťu, nik ju nenútil. Po celom dni koordinátori, ktorí pozorne sledovali, kto sa s kým baví a ako deti na dobrovoľníkov reagujú, rozhodli o vytvorení párov. „Ja som bola pridelená k Lily. Teraz už je to tak, že koordinátori v spolupráci s Centrami pre deti a rodiny vyberajú deti, ktoré spĺňajú určité kritériá a ktoré majú záujem mať svojho dobrovoľníka. Na základe vlastností týchto detí, ich záujmov a podobne sa potom snažia nájsť spomedzi záujemcov takého človeka, ktorý by k dieťaťu najviac pasoval,” dopĺňa Simona. Aj samotný prvý kontakt dnes prebieha inak. Dieťa sa stretne s koordinátorom, s človekom z centra a zároveň s dobrovoľníkom. Po chvíli už s ním dieťa zostáva samo a môžu sa spolu v súkromí baviť, o čom len chcú.
Simona, dcérka Lily a Lily.
Foto: Buddy programNa mraze
Simona sa na začiatku s Lily stretávala spolu s ostatnými dvojicami na víkendových celodňovkách. „Najskôr som mala veľmi zmätený pocit, pretože neprejavovala veľký záujem o kontakt. Vtedy som sa samej seba pýtala, či práve toto som si predstavovala pod prácou dobrovoľníka. Neviem, na základe čoho nás s Lily pridelili k sebe, ale musím povedať, že mali skvelého tušáka. Máme viac spoločných povahových vlastností, ktoré sa samozrejme prejavili až časom,” vraví Simona.Väčšina dobrovoľníkov nemá skúsenosti s prácou s deťmi z detských domovov, Simona bola preto naozaj rada, že dostala možnosť absolvovať množstvo školení s kvalifikovanými odborníkmi: „Pretože predstava, s ktorou som do programu išla, bola dosť odlišná od reality. Nečakala som, že na začiatku budem musieť vyvinúť toľko úsilia. Iniciatíva musela ísť hlavne z mojej strany. Trvalo mi skoro štyri mesiace presviedčania, kým so mnou išla prvýkrát von a aj to ma asi hodinu nechala vymrznúť pred jej detským domovom (úsmev).”
Lily priznáva, že si od Simony na začiatku udržovala odstup a vzájomný vzťah sa jej z strany budoval dlhšie: „Bála som sa jej otvoriť, myslela som si, že aj ona časom odo mňa odíde. Ale neodišla a som šťastná, že už je pri mne sedem rokov. Som vďačná za to, že si ma program Buddy vybral a dal mi úžasnú dobrovoľníčku, kamarátku, sestru.” Počiatočná nedôvera sa zlomila, ako spolu trávili viac čas a lepšie sa poznali. „Všetko ostatné už potom prišlo samé. A teraz mám pocit, že o sebe vieme všetko a vieme, že si môžeme veriť a oprieť sa kedykoľvek jedna o druhú,” hovorí Lily. Simonu neváha označiť za najúžasnejšiu ženu na svete, ktorú má veľmi rada a ktorá jej poskytla veľké množstvo skúseností do života.
Hoci Simona spočiatku nechápala, prečo si Lily drží odstup, ako ju postupne spoznávala, snažila sa čo najviac pochopiť jej správanie a byť tu pre ňu: „To bolo vlastne cieľom, prečo som do programu šla, tak som chcela zotrvať. Najhoršie je, keď to dobrovoľník rýchlo vzdá, potom sa dieťa ťažko dokáže otvoriť niekomu ďalšiemu. Veľmi mi pomohla pomoc koordinátorov, ktorí mi radili, ako nadväzovať kontakt, ako riešiť problémy a veľkú podporu som mala aj od manžela a priateľov.”
S Lily sa vídavali asi raz týždenne, väčšinou keď malo dievča čas. Ako si postupne budovali vzťah a komunikácia už nebola taká jednostranná, celé dohadovanie bolo jednoduchšie. „Chodili sme sa prejsť, na kávu, najesť sa, párkrát som ju zobrala na kone, pretože ich zbožňuje. Boli sme aj venčiť psíky v Slobode zvierat,” popisuje Simona. Neskôr, keď jej už Lily viac dôverovala, ozývala sa aj sama, napríklad keď potrebovala s niečím poradiť.
„Tak, ako som nečakala komplikovanejší začiatok, som ani nedúfala v takéto super pokračovanie. Nechcem povedať koniec, pretože neplánujeme prestať (úsmev). Je úžasné, že si v princípe s úplne cudzím človekom, ktorý vám bol pridelený, dokážete vytvoriť pevné puto a byť si vzájomnou oporou,” netají sa Simona.
Tiekli mi slzy od šťastia
Medzi najkrajšie momenty, ktoré s Lily zažila, patrí, keď jej dievča po prvýkrát prejavilo náklonnosť. Povedalo, že má svoju dobrovoľníčku rado a je pre ňu dôležitá súčasť života. „Potom bolo veľmi fajn, keď sme s programom Buddy absolvovali víkendový pobyt, kde s nami boli aj iní dobroši a decká a atmosféra sa vyvinula priam úžasná. Medzi ďalšie pekné spomienky radím, keď bola ako hosť na našej svadbe, alebo keď som v nemocnici držala jej párdňovú dcérku na rukách - to mi tiekli slzy po lícach od šťastia. Zažili sme spolu veľa veľkých emócií, nie vždy len pozitívnych, ale tie veľmi prevyšovali negatívne,” vraví Simona.„Ja som predtým vôbec nemala predstavu, čím všetkým si tie decká prechádzajú, s čím sa musia dennodenne popasovať a fungovať ďalej, a za to majú môj veľký obdiv. Od začiatku som sa Lily snažila venovať čas vždy, keď to potrebovala, keď mala nejaký problém, ktorý sme väčšinou museli riešiť ešte v daný deň, kedy mi o ňom povedala. Či už išlo o vysťahovanie z podnájmu, problém s partnerom, rodinné vzťahy, pracovné problémy...,” vraví Simona a s úsmevom priznáva, že občas jej dávala aj nevyžiadané rady, o ktoré dievča ani trochu nestálo. Snažila sa však, aby sa Lily stala čo najviac samostatnou, aby si vedela vybaviť všetko sama. „Chcela som, aby vnímala svoju hodnotu ako človeka, aby bola hrdá na to, kto je,” dodáva.
Bola to Simona, kto mala pomáhať Lily, ale ako bývalá dobrovoľníčka priznáva, niekedy má pocit, že sa úlohy dokonale obrátili: „V prvom rade ma naučila trpezlivosti, pretože zo začiatku to nebolo úplne jednoduché. Dala mi pocit, že stať sa dobrovoľníčkou bolo správne rozhodnutie a naozaj ma to napĺňa. Teraz je mi skvelou kamarátkou, vie ma podporiť, dokonca veľakrát poradiť s malým, pretože v domove bolo veľa malých detí, s ktorými mamičkám pomáhala a má s deťmi väčšie skúsenosti ako ja.”
Ako priateľky
Ženy so stretávaním neprestali ani po odchode Lily z domova. Už to však nie je vzťah založený na pomoci, ale na priateľstve. „Stretávame sa ako dobré priateľky aj s našimi rodinami. Keďže obe máme deti, nie je to tak často ako predtým, možno raz do mesiaca, niekedy častejšie, ale som si istá, že vie, že som tu vždy pre ňu, že jej rada poradím, pomôžem. Myslím si, že už ten vzťah máme natoľko pevný, že čas alebo vzdialenosť ho nemôžu rozdeliť a keď sa stretneme, pokračujeme tam, kde sme prestali,” vraví Simona a pochvaľuje si, že z Lily je zodpovedná a rozumná mama, ktorá už problémy rieši úplne inak. „Za tie roky z nej vyrástla úžasná žena, ktorá napriek tomu, čo všetko zažila, vie so vztýčenou hlavou ísť ďalej, je prajná, milujúca, starostlivá a ja som na ňu veľmi hrdá,” netají sa obdivom Simona.„Tešíme sa jedna z druhej, prajeme si navzájom, spolu sa smejeme, aj si vieme poplakať. Ona so svojou rodinkou navštevuje nás a my zase ich. Už to nie je len o mne a nej, ale aj o našich deťoch, partneroch a najbližších, ktorí sú tiež súčasťou našich životov,” dodáva Simona na záver.
