Jarko so svojimi pestúnmi, Miroslavom a Ivanou.
Foto: archív rodiny LabudovcovSvoje vlastné deti sympatický manželský pár z Varína mať nemohol. Zmierili sa s tým, no v istom veku začali pociťovať, že im život začína pretekať pomedzi prsty a túžili dať mu väčší zmysel.
„Mali sme veľa kamarátov, u ktorých sme videli, že sa dokážu plnohodnotne pracovne realizovať aj s potomkami. Začali sme preto hľadať možnosti, ako prísť k dieťaťu, ktoré by sme mohli obohatiť a ono zasa nás,“ vracia sa na začiatok príbehu Miroslav.
Keď videli, že známa si ako samoživiteľka osvojila štvorročné dievčatko a všetko dokázala zvládnuť i bez mužskej pomoci, bolo rozhodnuté. „Všetci sme prišli na tento svet, aby sme boli šťastní a keď niekomu nebolo dopriate, niekto iný by sa mal postarať a šťastie mu priniesť,“ povedali si manželia a využili ponuku občianskeho združenia Návrat, ktoré im pomohlo pripraviť sa na novú životnú rolu a dostať sa na zoznam žiadateľov o pestúnstvo.
Jarko bol tretie dieťa, s ktorým sa stretli a práve pri ňom mali pocit, že všetko je tak, ako má byť. Nie vždy si totiž dieťa a záujemcovia o náhradnú rodinnú starostlivosť padnú do oka. „Prišlo k nám práve to dieťa, ktoré malo prísť. Keď nás ľudia vidia na fotografiách, vravia: Veď on vyzerá, akoby bol váš,“ hovorí Miroslav. Chlapec bol pritom „na skúške“ vo viacerých rodinách, ale nesadol si s nimi a odborníci neskôr Ivane a Miroslavovi prezradili, že práve oni vyšli ako najvhodnejší kandidáti. „S Jarkom sme si rozumeli najlepšie a on prejavil záujem byť práve s nami,“ konštatuje pestún.
Hovoriť o začiatkoch ako o ľahkých by ale pravdou nebolo. Jarko napríklad cítil zatrpknutosť voči ženám, zrejme zle znášal ich nadriadenú pozíciu v detskom domove. Mal problém prijať Ivanu ako autoritu. „Dnes nás už rešpektuje oboch, ale nebolo to jednoduché,“ priznávajú manželia.
Ivana s Jarkom a bicykloch.
Foto: archív rodiny LabudovcovMali sme počítače!
Premýšľali Labudovci nad tým, prečo práve oni boli pre Jarka takí príťažliví? „Asi hlavne preto, že sme mali veľa počítačov,“ hovorí s úsmevom Ivana. „Najskôr k nám chodil na víkendy, bol aj u nás vo firme, kde videl notebooky, počítače. Je veľkým fanúšikom techniky a keď zbadal, koľko jej máme, asi si povedal, že určite budeme dobrí ľudia,“ smeje sa, no vzápätí dodáva, že hlavnú rolu určite hralo to, že patria k liberálnym ľudom a vo výchove nestavajú na zákazoch, ale skôr na dohode.Podľa manželov to pre chlapca musela byť veľká a určite príjemná zmena, keď sa z prostredia, kde sa síce o neho perfektne postarali, ale zároveň tam musel dodržiavať striktné pravidlá, dostal do rodiny, v ktorej má oveľa voľnejší program a na jeho osobnosť sa berú ohľady. „Zrazu sa všetko začalo krútiť okolo neho a jeho individualita sa mohla prejaviť. Mohol s nami diskutovať o všetkom, už nebol iba jeden z viacerých. Platí, že ústavná starostlivosť tú rodinnú nikdy nemôže nahradiť, nech by bola akokoľvek dobrá,“ je presvedčený Miroslav.
Veľmi dôležité bolo, že k Jarkovi pristupovali už od začiatku ako k vlastnému. „Stalo sa, že prišiel domov a sťažoval sa: Deti mi hovorili, že som pre vás cudzí. Ale akože cudzí? Povedal som mu: pozri, keď si v budúcnosti nájdeš frajerku, tiež pre teba na začiatku bude cudzia, ale potom už tvoja. Rovnako aj ty si bol pre nás cudzí, ale už si náš,“ vraví Miroslav. Už na začiatku sa pestúni s Jarkom dohodli, že ich bude oslovovať krstnými menami Ivka a Mirko. „V škole sme rodičia, otec a mama, v domácom prostredí je to familiárnejšie,“ konštatujú manželia.
Nový život
Príchodom Jarka do rodiny sa zmenil nielen život chlapca, ale i jeho nových pestúnov. „A to kompletne. Dovtedy som nemala problém prísť z práce o siedmej, pol ôsmej večer. Naše podnikateľské aktivity nám zaberali veľa času. Z domu som ráno odchádzala pokojne o deviatej. A dnes? Vstávam pred pol siedmou a robím raňajky pre dieťa,“ popisuje nový život Ivana. S dieťaťom sa tiež samozrejme treba učiť, prať mu, žehliť, variť. „Musela som sa rýchlo naučiť robiť veci, ktoré som predtým nepotrebovala, napríklad aké sú veľkosti detského oblečenia. Dovtedy sme okolo obchodov s detským tovarom len prechádzali,“ vraví.No a tiež strava. „Predtým som nepripravovala jedlá, ktoré varím dnes. Detské vyprážané pokrmy, hranolky, palacinky, lievance. Väčšine ľudí to možno bude znieť zvláštne, ale pre nás to bol neznámy svet,“ priznáva žena.
Nová realita tiež ukázala, že bude nutné zmeniť niektoré predstavy o spoločnom rodinnom živote. „Ja veľmi veľa čítam, a tak som sa tešila, ako si budeme spolu čítať Troch pátračov, ako sa budeme vzdelávať. Jarko však knihy obchádza oblúkom,“ smeje sa Ivana. Ani známky už nie sú pre pestúnov také dôležité. Zhodujú sa, že o dieťati toho povedia len málo a nie každý žiak musí mať na vysvedčení samé jednotky. Dôležitejšie je niečo iné: aby z Jarka vyrástol spokojný človek, ktorý sa nestratí a dokáže sa presadiť.
„Ani sme neriešili, že ho chceme prerobiť na náš obraz, pretože to sa nedá, každý človek je individualita a ak si niekto myslí, že iného dokáže zmeniť, veľmi sa mýli,“ vraví Miroslav. Ako dôležitejšiu Labudovci vidia podporu toho, čo Jarka baví, to znamená napríklad florbal. Aktívne chodí na tréningy, zápasy i turnaje.
Tajomstvo rodinnej spokojnosti tkvie u Labudovcov ešte v niečom inom. „S Jarkom veľa komunikujeme, môže nám bez obáv povedať svoj názor. Ak sa do riešenej situácie hodí, vezmeme ho v úvahu. Ak nie, vysvetlíme mu, že riešiť problém tak, ako chce on, momentálne nemôžeme. Aj v manželstve sa veľa rozprávame, možno preto sme spolu tak dlho,“ odhaľuje recept na dobré vzťahy Miroslav. „Jarka učíme, aby sa nebál povedať, čo ho trápi a nič v sebe nedusil. Dostal si päťku a bojíš sa ísť domov? Tak sa pozrieme, prečo sa to stalo a čo môžeme urobiť, aby sa už nestalo, ale hlavne žiadny strach,“ zdôrazňuje.
Vľúdny prístup a otvorená komunikácia prinášajú svoje ovocie. Jarko má ľudí, ktorí si ho vzali do života, rád a svoju vďačnosť dokáže prejaviť. „Veľmi ma dojalo, keď nám asi pred tromi mesiacmi pripravil po návrate domov z práce večeru. Z mrazničky vybral mäso, nakrájal ho, pripravil rezeň, zemiaky, nalial nám kofolu a jedli sme ako rodina, hoci riad som potom musela umývať ja,“ vraví s pobavením Ivana. Alebo Jarko svojim pestúnom hocikedy pripraví raňajky. Veľmi dojemné tiež bolo, keď im raz vybehol naproti s dáždnikmi, aby nezmokli.
Rodina.
Foto: archív rodiny LabudovcovBeh na dlhú trať
Proti pestúnstvu či adopcii sa stále ozýva veľa pochybovačných hlasov. „Neber si to dieťa, nevieš, čo je zač, nepoznáš rodičov, genetiku. Ale predsa – dieťa, ktoré si vezmete, vás bude napodobňovať, pochytí všetky vaše zvyky, ani sa o nič nemusíte snažiť. Všetko, čo dennodenne robíte, bude opakovať. Náhradný rodič sa preňho stane vzorom. Obavy sú preto zbytočné,“ je presvedčený Miroslav a všetkým váhajúcim spolu s manželkou odkazuje, aby sa náhradnej rodinnej starostlivosti nebáli: „Musíte si uvedomiť, že je to beh na dlhú trať, ale na konci cesty – alebo už v jej polovici – zistíte, že je to vlastne veľmi pekné.“Ivana prikyvuje, osvojenie či pestúnska starostlivosť nie sú podľa nej pre každého, môžu však človeka veľmi obohatiť: „Ak chcete nejakú životnú zmenu a nielen dávať, ale i brať, pretože takéto dieťa vám dá veľa lásky a pocit duševnej sebarealizácie, choďte do toho!“
Aby však náhradná rodinná starostlivosť bola úspešná, musí dieťa podľa manželov Labudovcov prijať celá rodina. „Nielen tí dvaja, ale aj ďalší príbuzní. Pretože ak vám budú vyčítať, že ste si vzali cudzie dieťa, môžete to rovno zabaliť. Keď bol Jarko menší, chodieval na dva tri dni k mojej mame, pretože my sme mali pracovné povinnosti v zahraničí. O dieťa sa tak museli postarať prarodičia. Našťastie Jarko do našej rodiny zapadol, akoby k nám patril odjakživa a ja som vďačná svojim aj Mirkovým rodičom, že boli a sú tak ústretoví,“ netají sa Ivana.
Manželia Labudovci veľmi oceňujú prácu neziskových organizácií, ktorí osvojiteľom či pestúnom veľmi uľahčujú cestu za dieťaťom a s dieťaťom. „Bez nich by mali veľmi sťaženú úlohu,“ vravia. Rodina spolupracuje s občianskym združením Rovnováha, ktoré pre náhradné rodiny pripravuje zaujímavé podujatia či výlety. Občianske združenie Návrat zasa organizuje jedenkrát mesačne Kluby náhradných rodín. „Rodič niekedy potrebuje podporu a psychické nakopnutie. Ľudia si na stretnutiach vymieňajú svoje skúsenosti a vy zistíte, že majú tie isté problémy ako vy a že je to úplne bežné a normálne,“ uzatvára Miroslav.
Jarko na plti.
Foto: archív rodiny Labudovcov
Mirko a Jarko.
Foto: archív rodiny Labudovcov
