Šimonko vážil pri narodení 570 gramov, dnes behá s kamarátmi. „Zázraky sa dejú,“ usmieva sa mama Katka

Gabriela Bachárová, 25. decembra 2020 o 05:00

Keď sa Kataríne Tarabíkovej (40) zo Žiliny narodil synček Šimonko, vážil len ťažko predstaviteľných 570 gramov. A nikto sa neodvažoval predpovedať, či vôbec prežije. Dnes už na trojročnom chlapčekovi takmer nepoznať, ako ťažko začal jeho život.

Šimonko s mamičkou Katarínou.

Foto: archív Kataríny Tarabíkovej

Porucha takzvaných placentárnych prietokov spôsobila, že k dieťaťu, ktoré Katarína Tarabíková nosila pod srdcom, prestali prúdiť živiny potrebné pre jeho prežitie a začal zaostávať vo vývoji. Starostlivý gynekológ si vážnej komplikácie všimol, to bola žena v piatom mesiaci tehotenstva. Nenechal to len tak a po mesiaci dôkladného sledovania nakoniec Katarínu, ktorá pracuje ako učiteľka na základnej škole, poslal do nemocnice v Martine. Tam po všemožných vyšetreniach rozhodli, že čakať už nie je možné a chlapček musí von, inak nemá šancu na život. Pred cisárskym rezom mu ešte štyri dni podávali kortikoidy, ktoré pomohli pľúckam trošku viac dozrieť.

Dieťa vážiace 570 gramov. Len niečo viac ako pol kilogramu. Dokážete si to predstaviť? Ani Katarína nedokázala. „Stojíte bezradne a paralyzovane pri tej maličkej kôpke a vidíte niečo, čo ešte malo zostať vášmu zraku utajené. Tvorčeka zabaleného v igelitovom vrecku, z každej strany hadička. Bojíte sa, pretože neviete, či prežije. Neviete, či máte plakať, alebo sa radovať. Zaplaví vás pocit bezmocnosti, pretože nemôžete robiť nič, len čakať. Ani som nebola schopná sa syna dotknúť,“ spomína si žena na chvíľu, keď Šimonka deň po jeho narodení prvýkrát uvidela.

Keď sa po cisárskom reze prebrala, netušila, či jej dieťa žije alebo nie. Zdravotníci totiž so správami čakajú až na chvíľu, keď doznie anestézia a pacient dokáže naplno vnímať, čo mu hovoria. „Nakoniec mi prišli povedať, že sami boli prekvapení, ako slušne sa na tak nízky týždeň tehotenstva zadaptoval. Narodil sa v 24. týždni, ktorý sa považuje za hranicu prežitia. “ vraví mama. Vyhraté však zďaleka nebolo. Katarína každý deň z úst lekárov a sestier počúvala, aby sa tešila z každej minúty so synčekom, pretože stať sa môže všetko… Naozaj všetko.

Po pôrode fungovala mechanicky, ako stroj a nejaký čas trvalo, kým jej došlo, čo sa vôbec stalo: „Zo začiatku si to človek nechce ani pripúšťať, lebo by sa zbláznil. Prvé tri štyri dni. Ani som nad tým nepremýšľala. Po sekcii vás prevezú na bežnú izbu, kde majú mamičky svoje bábätká a vy nemáte nič. Len prázdnu postieľku. Človek sa v tej chvíli musel obrniť, odosobniť. V prvé dni som ani neplakala, doľahlo to na mňa až po príchode domov. Vtedy som si všetko uvedomila. Že dieťa by ešte malo byť v brušku, ale už tam nie je. Kladiete si otázku, čo ste urobili zle, máte tendenciu vyčítať si, že ste neochránili svoje vlastné dieťa. Postupom času vám ale dôjde, že nemá zmysel si také otázky klásť. Jednoducho sa to stalo a stáva sa to aj iným ľudom.“

Ťažké začiatky

Tretí deň po narodení prestával Šimonko dýchať, pretože predčasne narodeným deťom chýba látka nazývaná surfaktant, ktorá je dôležitá pre rozpínanie pľúcnych alveol. Lekári mu látku podali a verili, že zaberie, pretože len od chlapčeka a jeho sily a vôle záviselo, ako na liečbu zareaguje. Našťastie dýchanie „naskočilo“ a všetci si mohli vydýchnuť. To ale nebola jediná komplikácia.

Šimonko dostával prvých desať dní antibiotiká, pretože dostal infekciu, extrémne nezrelé deti majú ešte nevyvinutú imunitu. Čakalo sa tiež na to, kedy sa naštartuje trávenie, ktoré nebolo pripravené, aby mohlo plniť svoju funkciu. „Na piaty deň lekári skúšali jeden mililiter mlieka, ale nešlo to a znovu sa muselo prejsť na infúzie,“ popisuje mamička. Po desiatich dňoch už mlieko Šimonko prijať zvládol. Išlo to pomaly, postupne, deň za dňom, ale išlo. Jeden mililiter, dva, tri...

Chlapček sa nevyhol transfúzii krvi, pretože u takto nedonosených detí ešte nefunguje krvotvorba a je potrebné jej pomôcť. Lekári sa transfúziám snažia vyhnúť, ak sa to len trochu dá, pretože môžu spôsobiť napríklad krvácanie do sietnice – to sa našťastie u Šimonka nestalo. Rovnako sa nemusel vyrovnávať ani s ďalšími, oveľa väčšími zdravotnými komplikáciami, akým čelia predčasne narodené deti. Krvácanie do mozgu, operácie očí, operácie kvôli nevyvinutému tráveniu...

Na Šimonkovi by dnes už nik nepoznal, čím si musel prejsť na začiatku života.

Foto: archív Kataríny Tarabíkovej

Postupom času Katarína prestala z úst zdravotníkov počúvať, aby sa len tešila z každej chvíle. Začalo byť istejšie, že všetko je na dobrej ceste. „Mala som však stále veľký rešpekt, situácia sa mohla rýchlo zvrtnúť. Po siedmich týždňoch začal mať Šimonko problémy s dýchaním, a nik nevedel prečo. Bolo veľmi zle. Nastúpilo podporné dýchanie, kyslíkové okuliare a potom už len kyslík púšťaný do inkubátoru. Zvládol to,“ spomína si mamička.

Synček bol prvých osem týždňov po narodení na jednotke vysokošpecializovanej starostlivosti. Ženu po štyroch dňoch po pôrode prepustili domov. „Bolo to niečo strašné, neopísateľné. Až doma to na vás všetko padne. Ženy, ktoré si tým prešli, vedia, o čom hovorím. Musíte sa vrátiť domov, dieťa tam nechať a vôbec neviete, čo bude ďalej. Pretože v nemocnici nie je priestor, kde by vás mohli ubytovať. Po pôrode za dieťaťom môžete prísť hoci aj päťkrát denne, po prepustení som chodila zo Žiliny do Martina každý deň aspoň na pol hodinu. Len aby som ho videla. Myslím si totiž, že predčasné narodenie je pre dieťa trauma, aj odlúčenie od rodiča,“ je presvedčená Katarína.

Neskôr Šimonka premiestnili na novorodeneckú jisku a týždeň pred prepustením na oddelenie prijali aj Katarínu, aby sa naučila, ako sa o dieťatko starať, učila sa napríklad cvičiť so synom Vojtovu metódu na rozvoj motoriky.

Šimonko strávil v nemocnici celkovo 103 dní. Prepúšťali ho okolo termínu, v ktorom sa mal narodiť. Ak predčasniatko pekne priberá, dokáže už samo piť a nemá vážne zdravotné komplikácie, ide domov. Po týždňoch veľkých bojov. Rodičia zdravých detí si ani nevedia predstaviť, s akými problémami sa tieto deti stretávajú. Už len to, aby dokázali zosúladiť dýchanie a prehĺtanie, čo je pre zdravé bábätká samozrejmosť. „Donosené deti papajú, dýchajú, trávia samé, ale u nedonosených je to inak a všetko ide pomalšie,“ potvrdzuje Katarína. Nakoniec síce príde vytúžený deň prepustenia, ale nastáva iná náročná fáza života.

Všetko dobehol

Lekári dieťa dostanú z najhoršieho a vypiplajú ho, po odchode z nemocnice sa už musia starať rodičia: „Dostali sme asi dvanásťstránkovú prepúšťaciu správu, ku ktorej sme si museli v pokoji sadnúť. Obsahovala aj lekárov, ktorých musíme navštevovať. Pediater, ambulancia pre rizikových novorodencov, pľúcne vyšetrenie, kardiológ, endokrinológ, samozrejme neurológia, gastroenterológ, rehabilitačný lekár... Našťastie sme však nemali žiadne vážnejšie problémy, len zo začiatku syn kvôli vývoju pľúc inhaloval kortikoidy a dopĺňali mu hladinu fosforu, pretože ju mal malú.“

Všetko vo vývoji Šimonka išlo pomalšie a rodičia museli mať veľkú trpezlivosť. Trvalo, kým sa zrovnal spánok, kým sa naučil prežúvať, sedieť, loziť, chodiť. „Čo u donosených detí vôbec neriešite, musíte u predčasniatok tvrdo vydrieť,“ vraví mamička. Dobrou správou však je, že predčasne narodené dieťa, ak nemá vážne zdravotné komplikácie, postupom času svojich rovesníkov dobehne či dokonca predbehne. To je aj prípad Šimonka. Je síce drobnejší, ale čo sa týka psychomotorického alebo mentálneho vývinu, nikto by podľa mamičky nepovedal, že sa narodil s extrémne nízkou pôrodnou váhou. Napreduje, hoci do budúcnosti nik nevidí a len ťažko odhadovať, čo ho na ceste životom ešte čaká. „Ale to neviete ani u bežných detí,“ konštatuje Katarína.

Kým na začiatku mal Šimonko týždenne aj tri štyri návštevy lekárov-špecialistov, ktorí sledovali jeho stav, dnes sa ich už postupne zbavuje a vyšetrenia sú zriedkavé: „Možno je to odmena za to, čo všetko si musel prežiť. Pre mňa je to zázrak. Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov by jeho pôrod považovali za potrat, neprežil by. Dobre viem, že ak sa niekde nitka pretrhne, uzlík zostane. Dôležité však je, aby bol čo najmenší. Určite nám pomohol pokrok v medicíne a to, ako sme sa synovi venovali. Som hrdá, ako sme to všetci zvládli.“

Šimonko rovesníkov dobehol.

Foto: archív Kataríny Tarabíkovej

Dôležitá pokora

Predčasné narodenie dieťaťa zmenilo pohľad, akým sa Katarína pozerá na život, stala sa oveľa pokornejšou: „Je zbytočné dávať si otázku, prečo práve ja a trápiť sa, ako je to nespravodlivé. Namiesto toho som si začala klásť otázku, čo mi to má ukázať a prečo sa to udialo. Možno preto, že sa niečo malo v mojom živote zmeniť. Každá negatívna skúsenosť, aj keď je na začiatku šialená, človek obohatí.“

Veci, ktoré kedysi považovala za tragédiu, jej dnes pripadajú banálne: „Deti, ktoré učím, by sa potešili tomu, čo teraz poviem, ale napríklad známky sú pre mňa už len číslo, ktoré vôbec neodráža, aké dieťa je a aké má schopnosti. V živote sú dôležitejšie iné veci ako to, či je dieťa jednotkár alebo trojkár. Aj to, čo som predtým vnímala ako samozrejmé, si teraz oveľa viac vážim. Syn ma to naučil a myslím si, že ešte naučí.“

Ľudom, ktorí sú v podobnej situácii, by Katarína Tarabíkova odkázala, že veľmi dôležitá je viera. „Dieťa podľa mňa vycíti, že mu veríte, podporujete ho a o to viac zabojuje. Keď som sa prvýkrát pozerala na to zúbožené telíčko s hadičkami všade, neubránila som sa slovám, za ktoré som sa potom hanbila: Ak nemáš silu, nebojuj a odíď, ale ak ju máš, potom budeme spolu. On mi ukázal, ako sa bojuje. Natrel mi to a som za to rada. Verte, že hoci sú začiatky ťažké a človek nevie, čo prinesie nasledujúci deň, treba dúfať, pretože každá minúta, hodina i deň vás posúvajú k cieľu a odmena príde, to je isté.“





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >