Simona Rajan s manželom.
Foto: archív Simony RajanVravíte o sebe, že ste večný nomád. Prečo?
Moje „nomádstvo“ sa začalo, keď som mala 17 rokov a odišla na výmenný program do USA v rámci strednej školy. Vždy ma to veľmi ťahalo niekam inam, asi aj preto, lebo sme s rodičmi cestovali a vždy som si predstavovala, aké by to bolo žiť v cudzej krajine, či už to bolo v lete Chorvátsko alebo Nemecko. Po mojej americkej skúsenosti som pokračovala so zahraničím: vysoká škola v Brne, Erasmus program v Španielsku, magister v Bruseli, kde som si následne našla prácu a zostala tam 6 rokov.
Kedy ste si uvedomili, že život na jednom mieste nie je nič pre vás, že vás to ťahá do sveta?
Neviem, či to bol nejaký moment v mojom živote, všetko išlo tak prirodzene. Páčilo sa mi spoznávanie nových krajín, kultúr, ľudí a jedla... (úsmev)
Ako odpovedáte na otázku, kde je váš domov?
Domov je tam, kde si ho momentálne vytvorím, kde som dlhší čas a samozrejme, kde sa cítim dobre. Mojou stálicou sú Piešťany, odkiaľ pochádzam. Vždy cítim potrebu sa tam pravidelne vracať, za rodinou, kamarátmi a krásnymi spomienkami.
Abidjan, veľkomesto ako každé iné.
Foto: Simona Rajan
Na pláži pri oceáne je to však celkom iný svet.
Foto: Simona RajanPrečo ste sa rozhodli žiť s manželom práve v Afrike?
Môj muž, Belgičan, vyrástol v Abidjane (najväčšie mesto Pobrežia Slonoviny s vyše 4 miliónmi obyvateľov, pozn. red.). Po štúdiu a pár rokoch práce v Bruseli ho to stále ťahalo naspäť. Jeho rodičia tu stále žijú, takže tento „comeback“ bol tiež taký prirodzený. Ja som sa po pár návštevách krajiny, prvá bola v roku 2010, rozhodla dať šancu Pobrežiu Slonoviny (úsmev).
Ako ste si zvykali na život tam?
Začiatky neboli ľahké. Nevedela som francúzsky, keďže šesť rokov v Bruseli som sa tomu úspešne vyhýbala, a krajina nebola až tak digitálne rozvinutá. Rozdiel bol aj v tom, že vždy pri zmene krajiny som išla hneď buď do školy alebo do zamestnania, kde som spoznala veľa ľudí. V Abidjane mi trvalo mesiac-dva, kým som sa oťukala, ale potom to už išlo ľahko. Veľmi mi pomohlo, že som sa začala venovať činnostiam, ktoré sú môjmu srdcu blízke a podarilo sa mi byť súčasťou zaujímavých projektov. Teraz myslím moju prácu – zorganizovanie eventu pre predstavenie značky, módne prehliadky, manažment výrobnej dielne/ateliéru módnej značky, charitatívne činnosti a podobne.
Úmorné štyridsiatky sa na pláži dajú celkom v pohode zniesť.
Foto: Simona RajanPočasie. Pobrežie Slonoviny leží na rovníku. V horúcich mesiacoch vyskočí teplota aj na 40 stupňov, a k tomu si domyslite 90% vlhkosť. Našťastie to trvá maximálne 3 mesiace. Na druhej strane ale máme možnosť stráviť horúce víkendy na pláži, kde je príjemná oceánska klíma. Samozrejme, cítiť aj inú mentalitu ľudí, čas tu nie je veľký pojem, to ale nebol ani na juhu Španielska (smiech). Hovorí sa, že v Európe majú ľudia hodinky, tu majú čas (smiech). Ale ľudia sú veľmi milí, priateľskí, veselí a spoločenskí. Večery často trávia vonku, v reštauráciách a baroch, a tiež tu živo funguje street food.
Máte malého syna a okrem toho už tri roky aj vlastnú firmu, ktorá vyrába sandále, šľapky a oblečenie. Ako to zlaďujete, aby ste stíhali všetko?
Keď bol Lukáško malý, chodieval všade so mnou. Vždy som sa snažila naplánovať si výjazd tak, aby spinkal v aute. Často sa k nám pridala aj moja svokra alebo švagriná, ktoré mi pomáhali, kým som nakúpila kožu, látky alebo sa poradila s obuvníkom. Na Slovensku zase so mnou absolvuje všetky predaje. Zvládame to super vďaka mojim šikovným pomocníkom: rodine a kamarátom. Napríklad na trojdenný Urban Market v Bratislave mám vždy presný rozvrh, kto s ním kedy je a kto predáva v stánku. Teraz, keď je väčší (má čerstvé dva roky), je to oveľa jednoduchšie a vydrží bezo mňa aj tri hodinky.
Kávička, dáte si?
Foto: Simona RajanPrečo ste sa zamerali práve sandále a tašky, neskôr oblečenie?
Začalo sa to sandálkami a mojim shopaholismom. Keďže tu nie je veľký výber topánok, a ani oblečenia, dala som si spraviť u obuvníka dva páry podľa vlastného návrhu. Dostávala som komplimenty, tak som si povedala, že to skúsim. No a k topánkam potrebujete samozrejme aj tašku! K móde som inklinovala dlhšiu dobu, chcela som sa jej bližšie venovať už počas štúdia na vysokej škole, a tak som si dodatočne spravila zopár kurzov na London College of Fashion v Londýne. Dali mi dobrý základ a prehľad, ako to vo svete módy chodí. To bolo ešte v roku 2014, keď bola fast fashion v plnom prúde. Hneď na prvých hodinách nám odporučili si dať spraviť prototypy v Číne, s tým že tam ani nemusíme cestovať. Ja som však na kurzy išla s vedomím, že chcem vyrábať v malom množstve, podporovať miestnu ekonomiku – dať konkrétnym ľuďom prácu a využívať miestne zdroje.
Ako vnímate fast fashion dnes, keď silnejú opačné hlasy hnutia slow, vrátane slow fashion?
Fast fashion vnímam negatívne už nejaký čas a snažím sa robiť „slow fashion“ osvetu v mojom okolí. Veľmi sa teším hnutiam na sociálnych sieťach a profilom, ktoré sa venujú podpore lokálnej tvorbe a móde. Rýchla móda a zmeny trendov sa na nás valia z každej strany, ľuďom sa to dostáva pod kožu a ľahko tlaku podľahnú. Viem, čo hovorím, lebo som v tomto kolotoči dlhé roky bola. Mala som pocit, že stále musím mať niečo nové a bola som závislá na nakupovaní.
Niekto také za celý život vidí iba na tričku.
Foto: Simona RajanŽiaľ, len málo ľudí vie, čo sa skrýva za nízkymi cenami, a prečo niektoré značky, známe a obľúbené aj na Slovensku, stále dokážu zarobiť na tričku za päť eur. Veľakrát ide doslova o zničené ľudské životy, či už fyzickým a psychickým náporom. Ženy vo fabrikách pracujú aj 15 hodín bez prestávky pod hrozbou fyzického trestu, alebo sa na pracovníkov zrúti fabrika. Sú tu tiež dopady na životné prostredie – chemicky pestovaná bavlna, farbenie látok, odpad. Dalo by sa o tom veľa rozprávať.
Na druhej strane sa ale teším, že je tu snaha o zmenu a že sa tejto téme venuje čoraz viac ľudí. Oceňujem slovenské blogerky, ktoré sú ochotné zadarmo robiť reklamu na sociálnych sieťach aj malým značkám, ako je tá moja. Je to veľká pomoc. Z marketingového hľadiska by som si reálne nemohla dovoliť zaplatiť veľkú kampaň.
Ako sa darí vašej firme, a čo bolo, resp. je najťažšie? Začiatky či nejaká administratíva?
Firmou by som to nenazývala, považujem to stále za začínajúcu značku, keďže som zatiaľ nemala čas sa jej stopercentne venovať. Vždy bol nejaký dôvod, prečo som jej nemohla venovať toľko času, koľko by som reálne potrebovala. Tiež je náročné si robiť všetko sama: od nápadov, realizácie, cez marketing a predaj, plus samozrejme administratívu. Všetko je to zdĺhavý proces a väčšinou robím veci ad hoc, prípadne čo je práve potrebné spraviť okamžite. Na výrobe spolupracujem s miestnymi obuvníkmi a krajčírmi, tak aspoň od výroby som odbremenená. Avšak dosiahnuť vytúžený výsledok je tiež náročné.
Pozdrav z Pobrežia Slonoviny. Konkrétne záliv La baie des sirènes v mestečku Grand Bereby.
Foto: Simona RajanAko sa na vašom biznise prejavil celosvetový útlm pre koronu?
Nepriaznivá koronasituácia mi hodila poriadnu latu pod kolená. Zrazu som sa ocitla na Slovensku s obmedzeným počtom výrobkov. Uvedomila som si, ako veľmi je môj biznis závislý na globalizácii. Donútilo ma to však nájsť lokálne riešenia a podporiť tak aj slovenské šikovné ruky (úsmev).
Áno? Ako konkrétne?
Začala som sa viac orientovať na výrobu oblečenia. Oblečenie je špecifické tým, že je vyrobené z africkej farebnej látky (kimono a šaty), alebo minimálne s farebnou aplikáciou (tričká). Farebnosť som vystriedala za minimalizmus a s mojou šikovnou pani krajčírkou sme vyrábali tričká z organickej bavlny. Kimono, nohavice a šaty z ľanu.
Do akej miery prihliadate pri výrobe na ekologickú stránku? Platí stále, že vaše kožené sandále vyrábate zo zvyškov kože z veľkovýroby v Taliansku? A čo zvyšok?
Stále sa snažím pri výrobe uprednostniť zero waste a organickú ideológiu. Áno, sandále sú stále vyrábané zo zbytkovej kože, a každý zbytok z výroby ešte zužitkujeme na výrobu menších produktov. Čo sa týka oblečenia, bavlnené tričká sú s GOTS certifikátom (certifikát garantuje splnenie ekologických a etických požiadaviek), ľan pochádza z Českej republiky a farebná africká látka je takisto miestna výroba. Mojou ďalšou úlohou je ísť navštíviť fabriku, kde sa vyrába. Utopicky dúfam, že to bude všetko v poriadku a v súlade s mojou predstavou. Avšak zo skúsenosti viem, že je náročné a veľakrát nemožné robiť všetko 100% organicky.
Dlho ste premýšľali nad názvom značky? Prečo Ravenala Design?
Ravenala je odborný názov pre palmovitý strom, ktorý sa miestne volá „strom cestovateľov“. V listoch sa údajne nachádza veľa vody, a tak slúži pocestným na osvieženie. Keďže ja som taký cestovateľ, asociácia je jasná... (smiech)
Na výlete cestou do San Pedro, ďalšieho veľkého prístavného mesta.
Foto: Simona Rajan
Aj tak sa dá...
Foto: Simona RajanAko delíte čas – koľko času trávite na Slovensku?
Nemám to nejako striktne rozdelené. Závisí to aj od pracovných povinností. Na Slovensko chodím zhruba každé tri mesiace.
Čo váš syn – je síce ešte malý, ale ako zvláda ďaleké presuny a cestovanie?
Každá cesta je iná, lebo veď aj on sa mení. Zvyčajne s cestovaním nemá problém. Veľmi záleží od toho, ako som ja nastavená. Keď bol menší, väčšinu času prespal. Teraz už behá hore-dole po lietadle a chce ísť „von“. Na zmenu prostredia sa, našťastie, adaptuje celkom rýchlo. Možno aj preto, že je na to zvyknutý odmalička.
Akými jazykmi sa mu s manželom prihovárate?
Ja na neho hovorím len slovensky a muž francúzsky. Niekedy sa však pomýli a prehodí s ním pár slov po slovensky (úsmev).
V čase pandémie ste uviazli aj so synom na Slovensku, manžel zostal v Afrike. Ako ste trávili čas?
Áno, počas pandémie sme boli s Lukáškom v Piešťanoch. Bola to asi taká klasická pracovná materská. Chodili sme na prechádzky, kŕmiť kačičky a labute, alebo niekam do lesa. Keď sa neskôr už dalo, tak sme behali po ihriskách, kávičkovali s kamoškami a ich deťmi, navštevovali sa s rodinou a kamarátmi. Každú voľnú chvíľku som pracovala – nakupovala materiál, realizovala nápady, fotila výrobky. Môj manžel bol v Abidjane kde pracoval a chodil na ryby (úsmev). No a samozrejme sme spolu volali asi tak desaťkrát za deň (úsmev).
Rybolov vo vlnách.
Foto: Simona RajanAká je situácia na Pobreží Slonoviny momentálne, platia tam nejaké opatrenia ako u nás, napríklad nosenie rúšok a podobne?
Opatrenia v Abidjane boli zo začiatku veľmi prísne. Krajina uzavrela hranice v tom istom čase ako Slovensko, bol zákaz vychádzania po 21. hodine do piatej rána. Uzavreté boli aj mestá, čiže sa nedalo cestovať v rámci krajiny. Veľa ľudí pracovalo z domu. Teraz je to už voľnejšie, ale stále sa nosia rúška v obchodoch a pred vstupom sa umývajú alebo dezinfikujú ruky. So synčekom sa nám sem podarilo pricestovať koncom júna, takže už sme všetci traja pekne spolu.
Keď ste čakali dieťa, premýšľali ste, kde budete rodiť (Slovensko, zahraničie)? Prečo ste sa napokon rozhodli pre Slovensko?
Pre pôrod sme zvažovali dve možnosti: Belgicko a Slovensko. Po pár návštevách gynekológa v Abidjane som si však uvedomila, že nedokážem porodiť vo francúzštine a tak bolo po dileme! Určite to bola skvelá voľba, a všetci sme to super zvládli.
Pláž pri oceáne má svoje čaro v každom počasí.
Foto: Simona RajanAká je vaša životná filozofia a čo chystáte do budúcnosti – nejaké nové projekty, sťahovanie, či aspoň cestovanie...? Kam Vás to ťahá?
Nemám nejakú konkrétnu filozofiu. Rozmýšľam štýlom, že nič nie je navždy. Žijem a užívam si moment. Život je vrtký a nevieme, čo nás čaká. Budúcnosť plánujeme len tak veľmi „zhruba“. Z toho profesného hľadiska sa chcem určite naplno pustiť do rozvoja mojej značky, keď pôjde Lukáško do škôlky. Cestovateľských plánov mám veľa. Dlhé roky ma veľmi láka Argentína, Nový Zéland a Japonsko. Snáď si postupne budem môcť plniť tieto moje cestovateľské sny (úsmev).
Pláže sú tam nádherné. Jednoducho fantázia!
Foto: Simona Rajan
Africká rozprávka. Palmy, dúha, oceán...
Foto: Simona Rajan
Západ Slnka na záver.
Foto: Simona Rajan
