Anna sa vo Švajčiarsku stala uznávanou primárkou: Pracuje sa veľa, neraz som len stála nad dcérkinou postieľkou a plakala

Patricia Poprocká, 31. marca 2019 o 09:44

Anna odjakživa chcela robiť chirurgiu. Keď však tri roky po škole mala plat bez služieb 5200 korún, odišla do Švajčiarska, aby si tam zarobila aspoň na byt. Z plánovaných šiestich mesiacov je dnes šestnásť rokov a z mladej chirurgičky je „Madame Dayer,“ rešpektovaná primárka. Namiesto bytu na Spiši býva v nádhernom prostredí Álp. Z diaľky to vyzerá ako dokonalý švajčiarsky sen, realita je však o poznanie drsnejšia.

Anna s dcérami.

Foto: archív A. Dayer

Švajčiarsky svet je jednoducho iný. Áno, kto veľa pracuje, má aj veľa peňazí. Veľa je však naozaj veľa. Od rána do večera. Na úkor rodiny, bábätiek, koníčkov. Času je málo. O deti sa starajú inštitúcie – už štvormesačné bábätká nastupujú do jaslí, štvorročné deti do školy. V družine sú, ako ich rodičia, tiež od rána do večera. Prispôsob sa, alebo odíď.

Anna nemala na výber. Zvlášť v odbore, v ktorom robila. Zdravotnícky systém je totiž vo Švajčiarsku úplne iný ako u nás. Neexistuje, aby jeden človek tak ako u nás strávil celý život na tom istom oddelení pod jedným primárom, ktorého po odchode do dôchodku pri troche šťastia sám nahradí.

„Tu v jednej nemocnici nenechajú nikoho viac ako dva roky. Človek cirkuluje, aby sa čo najviac naučil. V operačných technikách, v starostlivosti o pacienta...,“ približuje Anna. Tí dobrí zostávajú, posúvajú sa vyššie bez ohľadu na pohlavie, národnosť či farbu pleti, slabší idú zväčša do súkromnej praxe.

Anna postupovala. Paradoxne jej pomohli skúsenosti zo Slovenska, kde nemali toľko diagnostických prístrojov a museli sa spoliehať na poznatky získané vlastným vyšetrením. Anna tým vo Švajčiarsku doslova ohúrila. Veľa operovala, veľa sa učila a nadriadení s ňou boli spokojní. Nevýhodu mala v teórii. „Nemala som prehľad svetovej odbornej literatúry, nevedela som s ňou kriticky narábať. A tu sa musí publikovať, čiže som mala čo doháňať,“ spomína. Do toho otehotnela.

Za dojčenie mesiac materskej navyše

S manželom sa na dieťa veľmi tešili, štát tam však materstvo nerešpektuje ani zďaleka tak ako u nás. Kým sa naše mamičky rozčuľujú nad nízkym rodičovským príspevkom, ktorý im ale umožňuje byť so zdravým dieťaťom doma tri roky, vo Švajčiarsku trvá materská 16 týždňov. Ak dojčíte, máte nárok ešte na ďalšie štyri. A hotovo. Materská je teda nanajvýš päť mesiacov. Je na vás, či nastúpite až v deň pôrodu alebo mesiac pred ním. O ten mesiac potom ale budete doma s dieťaťom kratšie.

Pracuje sa prakticky až do pôrodu. Aj na operačnej sále. Anna v ôsmom mesiaci tehotenstva.

Foto: archív Anny Dayer

Anna s dcérou Klárkou zostala doma päť mesiacov. Keď sa vrátila do práce, nastalo veľmi ťažké obdobie. Začala totiž pracovať vo Fakultnej nemocnici v Lausanne (dnes jedna z 10 najlepších nemocníc na svete), kde ju zaradili medzi nižšie kádre, tzv. cheffe de clinique, ktoré sú pripravované na neskoršie najvyššie riadiace posty. Znamenalo to dochádzať denne sto kilometrov tam, sto naspäť a v práci tráviť 60 hodín týždenne.

„Často som odchádzala, keď Klárka ešte spala. A často som sa vracala, keď už spala. Boli chvíle, keď som už len stála pri jej postieľke a plakala...“ S Klárkou sa doma striedal manžel a starí rodičia. „Odrazilo sa to aj na našom vzťahu, bola viac upätá na manžela. Spomínam si, ako mi raz začudovane povedala, keď som bola večer doma: Ty spíš dnes u nás?“

Anna sa ju snažila dojčiť čo najdlhšie, i keď ani pre to nemá švajčiarska spoločnosť príliš pochopenie. „Klárka mala šesť či sedem mesiacov, keď som v práci vysvetľovala, že nemôžem ísť na školenie do Hamburgu, lebo dojčím. Krútili nechápavo hlavou.“ Vzhľadom na množstvo času stráveného v práci Anna mlieko pre Klárku odsávala. „Mala som šesť litrov odsatého mlieka v mrazničke, okrem mlieka vo flaštičkách v nej prakticky nebolo nič iné,“ usmieva sa dnes.

Výhľad zo spálne. Saillon, Švajčiarsko.

Foto: archív Anny Dayer

Jasle od štyroch mesiacov

Keď sa o niečo neskôr narodila mladšia Líza, bolo všetko trocha jednoduchšie. Anna už pracovala na súčasnom mieste, ako vedúci káder chirurgického oddelenia v Monthey. Dochádzala a dochádza stále, ale len 50 kilometrov. Vo fakultnej nemocnici v Lausanne má desaťpercentný úväzok – učí a skúša štátnice, ale už neoperuje, nemá čas.

Dcéru však v šiestich mesiacoch musela dať do jaslí, i keď sa jej to zdalo skoro. Hoci sa pracovníčky snažia rešpektovať zvyky každého dieťaťa, predsa len jasle sú jasle, vo veku, keď dieťa ešte dokázateľne potrebuje mamu. Švajčiarsky systém, zameraný na výkon, to však neberie do úvahy.

„Museli sme Lízu na jasle pripraviť. Už mesiac pred nástupom som tam s ňou chodila, najprv na hodinu, potom na dve...“

Dnes je z nej už čoskoro školáčka, švajčiarska – štvorročná. Posledný rok chodí do škôlky, kde sú všetky deti už od 18-mesiacov spolu. Žiadne triedy, delenia podľa veku. Má to výhody, mladší sa učia od starších a naopak, tí starší zasa pomáhajú menším.

Mnohé úzkostlivejšie slovenské mamičky by však mali voči švajčiarskym škôlkam výhrady. Deti tam chodia vonku za každého počasia, a so soplíkmi a kašľom sa nik nebabre. Prevláda názor, že soplíky jednoducho patria k deťom. Dieťa chodí do škôlky dokonca aj keď berie antibiotiká, učiteľka mu ich podľa pokynov dávkuje. S čím sa do škôlky nesmie, je teplota nad 38,3 a infekčný zápal očných spojiviek.

V družine do šiestej

Rodičia ale nemusia riešiť, na akú školu dieťa zapísať. Ak nejde do súkromnej, musí nastúpiť v obci, kde žijú.

„Ráno o pol ôsmej odvedie manžel obe dievčatá do družiny. Tam sú spolu školáci i škôlkari, teda aj Klárka s Lízou. O ôsmej sa potom školákom začína vyučovanie. To trvá do pol dvanástej. Po dvojhodinovej prestávke idú deti staršie ako šesť rokov opäť na vyučovanie, ktoré trvá do tretej, pre sedemročných a starších až do štvrtej. S výnimkou stredy, kedy sú poobede krúžky a väčšina matiek v stredy nepracuje, aby mohli byť s deťmi,“ približuje Anna. Po vyučovaní idú deti opäť do družiny, odkiaľ ich už vyzdvihujú rodičia, neraz až o šiestej večer.

„Sú zvyknuté, iný systém nepoznajú,“ odpovedá Anna na otázku, ako deti zvládajú toľko organizovaného času.

Stará mama z Levoče chodieva za vnučkami často, dievčatá sa tešia, akurát Klárka vzdychá, že zas budú polievky... Na snímke na výlete v Londýne.

Foto: archív Anny Dayer

Škôlkarov učia nakupovať

Ako však vysvetľuje, aj systém učenia je iný než u nás. Deti napríklad nemávajú domáce úlohy, dostanú ich v pondelok na päť dní a nie je ich toľko, ako u nás, takže doma sa už po škole nemusia učiť.

„V škôlke robia deti veľa praktických aktivít, majú záhradku v bedniach, pestujú si šalát, jahody, a podobne. Idú napríklad aj do obchodu, aby sa naučili nakupovať. Samé si potom pečú chlebík, koláčiky, ktoré prinesú aj domov, ak nezjedia. Každý druhý týždeň chodia v piatok do domova dôchodcov, kde so sa seniormi hrajú, niečo vyrábajú, jedia. „Pre dôchodcov je to oživenie, pre deti rozvoj motoriky. A sladkostí,“ dodáva Anna s úsmevom.

V školách na rozdiel od našich nie sú jedálne. O stravu sa stará obec v spomínanej družine. Nárok na stravu však nemajú všetci, pretože záujem prekračuje možnosti kuchyne. Podľa Anny to nie je dobrý systém, pretože pribúda obéznych detí, najmä vo vyššom veku. „Ak deti nejedia v družine, tie staršie, prakticky od 12 rokov zväčša dostanú peniaze na obed, a dav ide do fast-foodov...“ Na budúci rok to bude musieť riešiť aj Anna. „Dostali sme list, že pre Lízu nebude miesto na obed v utorky a piatky, keďže prechádza zo škôlky do družiny. A to manžel je v školskej komisii. No protekciu tu skrátka nepoznajú.“

Družina, jasle aj škôlka sú spoplatnené. Výška poplatku sa odvíja od príjmu. Bohatší platia viac, samozrejme. Pre Annu to znamená 60 frankov za každé dieťa denne.

Sústredenie na operačnej sále.

Foto: archív Anny Dayer

Ani Slovenka, ani Švajčiarka

Aj po šestnástich rokoch v krajine, ktorá sa dáva toľkokrát Slovákom za vzor, sa Anna stále cíti byť viac Slovenkou ako Švajčiarkou. „Nemám ani švajčiarsky pas, čo mnohých veľmi prekvapuje. Problém je, že Švajčiari nerozlišujú medzi národnosťou a občianstvom. Navyše, tu sa nepíše miesto narodenia, ale pôvod, ktorý sa dedí po otcovi, a ktorý manželky získavajú po manželovi. Čiže niekto môže mať pôvod z obce, do ktorej v živote nevkročil. Takže môj pas by vyzeral asi takto: Anna Dayer Jankechová, pôvodom z Hérémence, národnosť švajčiarska. A to už nie som ja,“ vysvetľuje.

Ale nejde len o papiere. „Nezvykla som si tu. Neraz mám pocit, že iba prežívam, celé dni robota, potom doma variť, večer zaspávam najprv s Lízou, potom s Klárkou a potom ma príde manžel zobudiť, nech sa presuniem do vlastnej postele,“ približuje hektiku dní.

Okrem toho, Švajčiari nie sú na veľké kamarátstva. „Neexistuje prísť na kávu, len tak, pokecať si, všetko si treba vopred dohodnúť. Je tu dlhá pracovná doba, takže času je skutočne málo.“

Vrátiť domov sa ale nechystá, ako vraví, manžel Švajčiar by si nezvykol. A asi ani dievčatá, ktoré sú viac Švajčiarky než Slovenky. Ona sama ako keby zostala v medzipriestore. „Niekedy mám pocit, že nepatrím ani tam, ani sem. Tu si na niektoré veci aj po rokoch ťažko zvykám, na druhej strane veľa ľudí na Slovensku, ktorých som poznala, sa odsťahovalo, niektorí zomreli, a tých, čo som poznala v detstve, už nespoznávam. Majú deti, svoje životy, takže je to nejaké prázdne. Najlepšia kamarátka síce oficiálne v Levoči býva, no stále je rozlietaná po svete, takže tam väčšinou nie je vtedy, keď ja.“

S otcom počas dovolenky v Levoči.

Foto: archív Anny Dayer

Dcéry vedia aj po spišsky

S dcérami sa rozpráva po slovensky. „Iba ak sme v spoločnosti, prejdem do francúzštiny, aby sa ostatní necítili nepríjemne. A tiež, keď ich hreším, aby som ich nezahanbovala.“ Dcéry s ňou, keď boli maličké, tiež rozprávali po slovensky, keď si však Klárka uvedomila, že mama rozumie po francúzsky, po slovensky s ňou hovoriť prestala.

„Keď som jej povedala niečo po francúzsky prvýkrát, vôbec mi nerozumela. Tak bola zvyknutá na slovenčinu u mňa, že som jej to musela povedať po slovensky,“ spomína Anna.

So starými rodičmi v Levoči hovoria dievčatá po slovensky. Vznikajú často milé novotvary. Dievčatám sa tiež páčia zdrobneliny, ktoré vo francúzštine nie sú. Kým sa teda po francúzsky oslovujú Klára a Líza, v slovenčine Klárinka a Lízinka.

Na Slovensku dievčatá obľubujú letné opekačky.

Foto: archív Anny Dayer

„My sme maman a papa, ale keď hovoria po slovensky, tak sme maminka a papinko. Klárka má 10 rokov a jazyky sa na ňu doslova lepia. V škole majú už povinnú nemčinu, tento rok začali aj s angličtinou. Na dovolenkách pochytila slabé základy taliančiny, od portugalských spolužiakov zasa pár slov v portugalčine. Mali v škole aj Číňana, ktorý ju naučil niečo z čínštiny. Naopak, pre Lízu sú všetky cudzie jazyky „angličtina“. Občas za mnou príde, že chce niečo povedať starej mame, že ako sa to povie po anglicky. Trvalo mi, kým som pochopila, že myslí slovenčinu...“

Najviac však aj tak pochytia z toho, čo počujú. Anna sa smeje, že keď v lete strávia tri týždne na Slovensku pri starých rodičoch, z Levoče odchádzajú „s nádherným, uši trhajúcim spišským prízvukom“ a skoro každú vetu začínajú typickým východniarskym slovkom "ta".“

Bobaľky a medovníčky musia byť

Anna nechce, aby dcéry zabudli na slovenské korene. Preto trávia aj každé Vianoce po slovensky. Raz v Levoči, raz vo Švajčiarsku. „Vo Švajčiarsku nemajú nijaké zvyky, takže sa tešia kapustnici, oblátkam, bobaľkám či rybe so šalátom,“ hovorí. S dcérami pečie aj koláče a medovníky, ktoré tiež všetkým chutia.

„Prvé Vianoce u svokrovcov som preplakala a povedala som si, že moje deti budú mať vždy slovenské Vianoce. Takže ich majú. Ak sme vo Švajčiarsku, svokrovci prídu k nám. Tu darčeky nosí Père Noël, na Slovensku Ježiško, takže deti v tom majú trochu zmätok,“ približuje Anna.

Sú však aj veci, ktoré v cudzine Anne vyhovujú. Švajčiarsko je napríklad úžasne tolerantné. „Nestane sa tu, že vodič nedá prednosť chodcovi, aj keď nie je práve na prechode. Neexistuje, aby niekto zaparkoval tak, že mu auto vytŕča do cesty... Keď vybehnem z domu v našej štvrti, ani nezamykám. Pri škole našich detí sa minule niekoľko dní povaľoval balíček neotvorených cukríkov. Niekto ich zabudol, no nikto si ich nezobral. Neboli ich...,“ opisuje drobnôstky každodenného života, u nás nemysliteľné.

Vo voľnom čase chodievajú na túry. Vo Švajčiarsku majú výber naozaj pestrý.

Foto: archív Anny Dayer

Nedeľné voľno je posvätné

Prekvapilo ju tiež, aká vlna odporu sa na Slovensku zdvihla proti zákazu predaja cez sviatky. „Obchody sú tu otvorené bez výnimky do 18.30, v sobotu a predvečer štátnych sviatkov len do 17.00. Nedeľa a štátne sviatky sú vyhradené pre oddych a rodinu. Slovensko sa stalo konzumnou spoločnosťou, ako keby Slováci nevedeli, kde a ako stráviť voľný čas. Veď voľakedy, v našom detstve, sme mávali šesť obchodov - odevy, obuv, domáce potreby, potraviny, zelovoc a mäsiareň, ktoré zatvárali v sobotu o dvanástej, a boli sme spokojní. Napokon, aj v Nemecku, Rakúsku či Francúzsku sú obchody v nedeľu zatvorené a nikomu to nevadí.“

Nedele si ctia aj vo Švajčiarsku. „Vtedy sa nesmie robiť nič, ani pokosiť trávnik, či povysávať auto, aby nik nerušil susedov,“ približuje Anna.

Ako vraví, ľudia sú tu k sebe ohľaduplní. Ani ich nenapadne robiť hluk napríklad o druhej v noci. Ak by bol niekto hlučný, tak ho nikto nepríde upozorniť, zavolá naňho rovno políciu. Takto to tam funguje.

Lekári sa predstavia, na tituly si nepotrpia

Anne sa tiež páči, že Švajčiari tolerujú iné národy aj rasy. „Švajčiarsko vždy prijímalo utečencov, či už z bývalých východných krajín, neskôr z Balkánu, potom to boli Afričania a teraz Sýrčania. Švajčiara ani nenapadne pozerať sa, kto je odkiaľ. Naopak, Slováci pestujú homofóbiu a rasizmus. Toľko homofóbnych videí, čo sa objavuje na internete, je alarmujúce. Pritom si Slováci neuvedomujú, koľko našich je v zahraničí a, ruku na srdce, nie všetci pracujú.“

Dievčatá na korčuliach.

Foto: archív Anny Dayer

Tolerancia je tu na vysokej úrovni. „Kým budú Slováci netolerantní, neohľaduplní, neúctiví, nečestní a závistliví, nebudeme mať zo Slovenska Švajčiarsko.“

Platí to podľa nej aj v zdravotníctve. Neexistuje tam napríklad, aby doktor sedel za stolom a zavolal pacienta: „ďalší prosím“ (prípadne bez toho „prosím“).

Pacienti sú objednaní na určitý čas, lekár k nim vyjde, podá ruku, predstaví sa a pozve do ordinácie. Ak sa poznajú dlhšie, zväčša si tykajú. Na tituly si tam nik nepotrpí, nie ako u nás, keď si bakalári dávajú titul aj na svadobné oznámenia.

Anna je na tom podobne. V práci ju občas oslovia „doktorka“, ale často je jednoducho „Madame Dayer“.

Hoci štvrtky nepracuje, má znížený, 80-percentný úväzok, stále jej rozvrh dňa ovplyvňuje práca. Týždenne pracuje 40 hodín. Slúži každý tretí víkend. „Ako primár počas služby nemusím byť v fyzicky v nemocnici, ale som na telefóne a v prípade potreby musím byť do 30 minút v nemocnici. Cez víkend idem aj tak doobeda spraviť vizitu a potom som doma. Ale niekedy to musím otočiť aj trikrát, a ak si neporadia, som tam celý deň.“

Veľa aktivít má aj jej manžel. Keď sa zoznámili, robil fyzioterapeuta. Po narodení dcéry znížil úväzok na polovicu, popritom však diaľkovo vyštudoval zdravotnícke pravo, manažment v zdravotníctve a pedagogiku. Dnes učí na Vysokej zdravotnej skole a pôsobí aj v manažmente školy. Zároveň si robí doktorát.

Voľné chvíle sa preto rodina snaží užívať čo najintenzívnejšie. Chodievajú lyžovať, na korčule, bicykle, na túry. Dovolenku má Anna šesť týždňov v roku. Z toho tri trávia v lete na Slovensku, ďalšie pri mori či na lyžovačke. Klárka zostávala pri slovenských starých rodičoch v lete aj dlhšie, teraz však už máva basketbalový tábor, tak chodieva tam.

Keď budú dievčatá staršie, Anna by s nimi rada cestovala na Slovensko ešte viac. Rodinné vzťahy, typické pre Švajčiarsko, sa jej príliš nepáčia. Kým najprv matky skoro odchádzajú od bábätiek, neskôr skoro odchádzajú od rodičov aj deti. „Keď má niekto 18, je úplne bežné, že ide z domu. Rovnako je bežné, že starí ľudia odchádzajú do domovov dôchodcov. Pre Švajčiarov je to normálne.“



Súvisiace články:




Komentáre k článku:
  • používateľ nemá avatarHag 30. marca 2019 o 15:29

    Takže pracujú do 18h a v nedeľu sa ani trávnik nesmie kosiť. Zaujímavé. Čiže trávnik má len ten, kto má záhradníka. Ten to robí počas týždňa. Hovadina. Ani tam predsa nežijú všetci na rovnakej úrovni.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarTatianajung 30. marca 2019 o 16:28

    Pani Anna to vystihla super, presne ako to popisala. Skoly, materska... a dokonca aj travnik. Ak pracujeme s muzom obaja v soboty tak to bud ostava na syna, alebo pocas tytdna po 18 tej na nas. @Hag (30.3.2019 15:29)

    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarAnula88 30. marca 2019 o 16:38

    @Hag (30.3.2019 15:29)

    Travnik kosime v sobotu. Vacsina ludi ma kosacky- roboty, my tiez. A zahradnika nemam, jeden pan mi chodi ostrihat stromy vo februari a raz rocne zivy plot. Platim mu 73 CHF na hodinu + odvoz a to je najlacnejsi. V CH sa ludia nevalaju v peniazoch.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarJarasima 30. marca 2019 o 19:39

    @Hag (30.3.2019 15:29) žiadna hovadina, presne ako to tu je opisane tak to tu funguje. Dokonca aj v case medzi 12-14 hod. sa zahrady nekosia, lebo ludia vačšinou sedia v zahrade a obeduju,nechcu byť rušení, večer po 19. hod. sa ani nemusis pokušať vysávať, lebo susedia to nemaju radi. chcu mat klud. V bytoch ktoré maju pracku je vypadok prania v špičke - medzi 12 a 14 neoperieš, lebo ti ijednoducho pracka nespusti pranie. Vela ludi ma roboty na kosenie, ktore su uz naprogramovane, su tiche a nerušia, a este ela vela inych veci ktoré doma nepozname alebo robíme inak. Takze ver tomu čo sa tu piše .


    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarMurko1122 31. marca 2019 o 08:42

    By som vsetkym lekarom,ktori studovali na SR zadarmo a so super praxou nepustila minimalne 10rokov pracovat do zahranicia!!!!!Tu si vystuduju a zdrhnu do zahranicia za svajciarskym platom?!?Vobec ma nezaujima,kolko sa tam robi!Moja mama robi na SR uz 20rokov,je v dochodku a ked odidu dochodcovia -lekari,tak sice u nas vystudovani su a ujdu prec..smutneee
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarAnula88 31. marca 2019 o 15:47

    @Murko1122 (31.3.2019 08:42)

    naopak. Kazdy jeden by mal ist. Naucit sa, ze lekar a hlavne chirurg nie je Boh. Naucit sa pokore. Naucit sa, ze pacient je moj partner, ze ja som tu pre neho a nie on pre mna. Naucit sa pristupovat k nemu ako k svojmu nablizsiemu pribuznemu. Urcite, je riziko, ze poniektori stretnu svojho zivotneho partnera a uz sa nevratia. Moj manzel bol spociatku ochotny sa na SK prestahovat, ked videl, ze si nemozem zvyknut. Ale po par navstevach na Slovensku ho to preslo. A nebolo to o peniazoch, z usetrenych penazi by sme pekne vyzili, aj keby on nerobil. Namieste je otazka, preco sa ludia nevracaju a preco ich partneri sa na SK prestahovat nechcu. A nie je to len o peniazoch. A kolko sa robi, by vas mohlo zaujimat, pretoze ja vychadzam z operacnej saly, ked som uz na SK bola davno doma!
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarAnus57 31. marca 2019 o 22:27

    Som nesmierne rada že som tento článok našla a prečítala. Mame vo Švajčiarsku syna nie je síce doktor ale má tiež dve deti ale chlapcov a menších je to presne tak s materskou , jaslami, škôlkou a školou a aj s prácou. Nevedela som si to predstaviť pri prvom dieťati ako to zvládne chlapček ale má už skoro tri a je z neho veselý múdry človiečik no fakt je že syn sa musí obracať riadne aj so ženou ktorá je teraz s druhým dieťaťom na materskej. A potešilo má že Anna pracuje aj v Lausanne kde žije môj syn s rodinou. Dakujem
    @zareaguj


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >