Zuzane Jankechovej kočovný štýl života vyhovuje. Rada spoznáva nových ľudí a pomáha im. Na snímke so synom Samuelom pred dvoma rokmi na Bali.
Foto: archív Zuzany JankechovejZuzana pracuje pre OSN, konkrétne pre Medzinárodnú organizáciu pre migráciu (IOM) a jej život pripomína dobrodružný film. Pôsobila v štátoch, o ktorých sa väčšina našincov učí akurát tak v škole, alebo číta v médiách a zažila peklo i raj.
V Afganistane na ich úrad zaútočil Taliban, v Mikronézii rodila za podmienok, ktoré by slabšie povahy rozhodne nezvládli, v Mongolsku sa musí pasovať s 50-stupňovými mrazmi či silným smogom, pre ktorý nemôže ani vetrať.
Napriek všetkému si vôbec nesťažuje a dokonca konštatuje, že nežije vôbec netradičný život. „Nevidím ho ako netradičný. Pohybujeme sa v okruhu ľudí, ktorí žijú takým istým spôsobom, takže tento život sa mi vidí úplne normálny. Páči sa mi, že sa stále učím niečo nové, a že mám možnosť spoznávať krajiny a kultúry, ktoré by sa mi ináč nikdy nepodarilo. Tiež mám možnosť pracovať v cudzích jazykoch a zdokonaľovať sa v nich. A – vidím priame výsledky našich snáh,“ hovorí 43-ročná Slovenka, ktorá dnes vedie misiu IOM v Mongolsku a chystá sa to isté robiť v Alžírsku.
Zodpovedá za celý tamojší úrad, rokuje na najvyššej úrovni (aj s prezidentmi, ak treba) vytvára projekty, ale aj v teréne sa stretáva priamo s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc. Či už ide o obete obchodu s ľuďmi, migrantov v núdzi alebo utečencov.
Topánky? Ani do snehu!
Na život v rôznych kútoch sveta, podnebiach, kultúrach si nejako prirodzene zvyká aj jej syn. Tri roky v Mikronézii, neskôr Mongolsko, popri tom chodievali aj na Slovensko za rodinou či na dovolenky do iných európskych štátov.
Raj medzi kokosmi. Malý Samko v Mikronézii.
Foto: archív Zuzany JankechovejKeď však potom prišli do Mongolska, ako trojročný už na výber nemal. „Mrazy tam dosahujú aj -30 či -50 °C, takže veľmi rýchlo pochopil, že bez niekoľkých vrstiev oblečenia, veľkých zimných topánok a dobrej zimnej čiapky a rukavíc to nepôjde,“ usmieva sa Zuzana. Dnes už malý Samuel aj lyžuje a korčuľuje.
Dnes Samuel v Mongolsku aj lyžuje.
Foto: archív Zuzany JankechovejDoma znie aj mongolčina
Zuzana aj jej partner sú Slováci, v ich domácnosti však znejú rôzne jazyky. Ona so synom hovorí po francúzsky, jeho otec slovensky. A Samko, ktorý bude mať koncom decembra päť? „Nechodil do škôlky a nemali sme ani televízor, no na naše veľké prekvapenie nám začal odpovedať anglicky. Trochu nás to zmiatlo, ale teraz s ním rozprávame všetkými troma jazykmi,“ vraví Zuzana.Samuelovi nerobí problém plynulo prechádzať z jazyka do jazyku, či ich používať súbežne. V škole majú aj mongolčinu, rozprávky si vie pozrieť tiež v ruštine, čínštine či kórejčine. „Ale pochybujem, že tomu rozumie. S kamarátmi zo školy rozpráva francúzsky alebo anglicky a známi, čo nám ho občas postrážia, rozprávajú len mongolsky...“
Rozcestovanosť a veľkú zmenu nevníma ako problém. „Dieťaťu stačí, keď má prostredie, kde sa cíti bezpečne, a kde dostane pozornosť, ktorú potrebuje. Deti majú užasnú schopnosť sa prispôsobiť novému prostrediu, nájsť si kamarátov, aj keď nehovoria tým istým jazykom,“ delí sa o postrehy.
Sama toho zažila veľmi veľa, spoznala tisícky ľudí, osudov, získala množstvo priateľov a tisíckrát sa musela prispôsobiť...
Na psychológiu ju nevzali, tak išla do sveta
Začalo to celé tým, že ju neprijali na vysokú školu, čo sa začiatkom 90-tych rokov bežne stávalo mnohým. Namiesto štúdia psychológie teda odišla do Anglicka, aby sa ako au-pairka zdokonalila v angličtine.Odtiaľ do Švajčiarska, aby sa naučila francúzsky. Tam aj pracovala a postupne vyštudovala na univerzitách v Lausanne a Ženeve francúzštinu a lingvistiku. Hoci sa dostala aj na vytúženú psychológiu, nebolo to ono. Po treťom ročníku prestúpila na spomínanú lingvistiku a francúzsku literatúru, neskôr si urobila postgraduálny diplom z didaktiky a Master z ekonomiky, politiky a spoločenských vied. A dostala sa aj prvýkrát k Medzinárodnej organizácii pre migráciu.
Zuzana Jankechová so synom v Mongolsku toto leto. Čoskoro dajú krajine zbohom, sťahujú sa do Alžírska.
Foto: archív Zuzany Jankechovej
Na výlet je to krásna krajina, žiť tam je ale ťažšie, vraví Zuzana.
Foto: archív Zuzany JankechovejKeďže v organizácii je každý projekt časovo ohraničený, keď sa naplní, skrátka skončí, Zuzana si potom hľadala ďalšie miesto. Ťahalo ju to do terénu. Napokon skončila ako hovorkyňa pre misiu a programový manažér v Zimbawe, kde sa už dostala priamo k migračnej problematike. Ako vraví, vtedy spoznala všetky stránky, zraniteľné skupiny osôb, presídlencov, obete obchodu s ľuďmi či prírodných katastrof.
Odtiaľ odišla na dva roky do Guatemaly, hlavným motívom bolo, že sa chcela naučiť španielsky. A potom prišiel Afganistan.
Afganistan
Hľadela tam smrti do tváre, aj spoznala muža, s ktorým dnes žije a má syna. Afganistan Zuzane významne zmenil život, napriek tomu sa však veľmi tešila, keď sa jej z krajiny po roku podarilo dostať preč.
Zuzana v Afganistane pred piatimi rokmi. Bola rada, keď odtiaľ po roku odišla.
Foto: archív Zuzany JankechovejZuzana to zažila zblízka. Talibanci zaútočili na ich základňu, jej kolegyňa zahynula a mnohí ďalší sa zranili.
„Útok bol pripravovaný mesiace dopredu. Večer sme spozorovali aktivitu na streche vedľajšieho domu, ale kolegovia nás uisťovali, že v Ázii je normálne pracovať v noci. No na druhý deň, cez náš víkend, o tretej popoludní sa to začalo,“ spomína.
„Talibanci boli rozmiestnení v okolitých budovách, na strechách, v oknách. Pozerala som akurát seriál Homeland, keď na mňa prišiel hlad. Zišla som do kuchyne, kde sedel kolega a chvíľu na to sme začuli veľký výbuch. Auto naplnené s 200 kg výbušnín vybuchlo pred zadnou bránou. Okná, dvere, všetko čo bolo v kuchyni, preletelo na opačnú stranu miestnosti. Nás hodilo na zem. Hneď nato začala streľba zo všetkých strán.
Keď sme sa trochu pozbierali, namierili sme si to do bunkra. Zavreli sme sa tam. Všade dookola sa strieľalo a bolo počuť ďalšie výbuchy striel z RPG (ručný protitankový granátomet). Nevedeli sme, čo sa deje, počuli sme behať ľudí, ale nevedeli sme, či sú to kolegovia, alebo gurkovia, ktorí robili ostrahu našej základni, alebo či sa talibanci dostali dnu. Cítili sme sa bezradne a uvedomovali sme si, že sa ani nemáme ako brániť...“
Osem hodín pod paľbou
Našťastie, ľudia vonku boli ich kolegovia, ktorí sa prišli tiež schovať. Ako posledná došla kolegyňa, ktorá sa po začiatku útoku bála vyjsť z izby. Až keď strela zasiahla jej izbu a začala horieť, utekala aj ona. Utrpela popáleniny na 80-percentách tela.Výbuchy ani streľba neprestávali. Všade navôkol horelo, a hoci mal bunker ventiláciu, tá všetok dym vháňala dovnútra. A oni začali pociťovať nedostatok kyslíka.
„Vtedy začali všetci volať rodine, známym. Trochu ma to prekvapilo, keďže mi ani náhodou nenapadlo, že by sme sa odtiaľ nedostali živí. No rozhodla som sa zavolať aj ja bratovi a snažila sa mu vysvetliť, čo sa deje, že je možnosť, že sa už nevrátim,“ hovorí Zuzana.
Armáda sa k nim dostala napokon o jedenástej večer, teda o osem hodín. „Stále sa v našej základni bojovalo a všetko naokolo horelo, jediný východ bol pomedzi streľbu. Vojaci nás brali po jednom a kľučkovali s nami k prednému východu. Zranenú kolegyňu evakuovali v umelom spánku do vojenskej nemocnice v Nemecku, kde však o tri týždne zomrela.“
Zuzane po útoku zostal akurát pas a telefón, ostatné zhorelo. Všetci dostali povinné tri týždne voľna.
Raj s jaštericami a plesňami
Po pekle v Afganistane pôsobila Mikronézia, Zuzanine nové pôsobisko na ostrovoch uprostred Pacifiku, ako raj. Aj keď zďaleka nie ideálny.
Samko si v Mikronézii užil lozenie po stromoch.
Foto: archív Zuzany Jankechovej
... aj nádherné pláže, ku ktorým sa však nedá dostať z pevniny, iba loďkou.
Foto: archív Zuzany JankechovejDo Mikronézie Zuzana prišla v šiestom mesiaci tehotenstva. „Pohovor na pozíciu som mala ešte kým som otehotnela, no celý proces trval tak dlho, že som sa obávala, že skôr porodím, ako sa tam dostanem,“ usmieva sa.
Tehotenstvo a pôrod v Mikronézii nie je pre Európanku jednoduchý. Okrem nedostatočnej zdravotnej starostlivosti naráža na rôzne, nám nepochopiteľné zvyklosti. Napríklad že tehotná žena nemá chodiť viac ako 10 minút denne, pri pôrode nesmie kričať a rovnako ani pri ňom mať muža. Zuzana porušila všetko.
Kričala som za všetky ženy
„Snažila som sa hýbať cez celé tehotenstvo, chodila som do fitnescentra a na túry. V Mikronézii mi však na cvičenie zakázali vstup a nechceli nás ani nechať prejsť ani cez pozemky, keď sme išli na nejakú túru,“ hovorí. Na ostrovoch boli totiž všetky pozemky súkromné a turisti museli platiť za prechod.Svojský bol aj pôrod. Síce v nemocnici, ale... „Pôrodná baba, ktorá bola aj sestra na všetky odbory/oddelenia, mala úžasné skúsenosti a bola veľmi schopná. Nemala však žiadne zdravotnícke vzdelanie, iba prax, odrodila väčšinu detí z ostrova za posledné obdobie...“
Zuzana si presadila, že na sále s ňou bude aj partner. „Ukázala som naňho, že ide tiež. Pôrodná baba nerozumela anglicky, a nikto iný tam nebol, tak len naňho navliekla plášť, rukavice a nechala ho ísť.“ Sála má ďaleko k tomu, čo si pod tým pojmom predstavíme my. „Keď som sa pozrela doľava, videla som mravce. Keď doprava, videla som šváby,“ opisuje Zuzana.
Mikronézska kultúra nepovoľuje ženám pri pôrode kričať, Zuzana nedbala. „Keďže som sa cítila na prasknutie, povedala som si, že kašlem na ich tradície a budem kričať aj za všetky ženy, ktoré to nemajú povolené.“
Vyšetrenia novorodenca? Načo?
Pôrod prebehol bez komplikácií, našťastie, a Zuzane dokonca výnimočne umožnili ostať pár hodín v provizórnej izbe. Presnejšie miestnosti, ktorú využívali ako sklad a narýchlo vypratali.Kým sa slovenské ženy sťažujú, že im bábätká odnášajú na vyšetrenia, u Zuzany to bolo naopak. „Očakávala som nejaké základné vyšetrenia, pýtala som sa napríklad, akú má syn krvnú skupinu. Nechápali, načo to chcem.“ Žiadne vyšetrenia sa nekonali a Zuzana po 20 hodinách odchádzala domov.
V Mikronézii vo voľnom čase chodievali aj na výlety.
Foto: archív Zuzany JankechovejS bábätkom, bez prehliadky aj akejkoľvek dokumentácie, že sa narodilo. Rodný list potom naháňali o pár dní neskôr a na vyšetrenie čakali niekoľko mesiacov. „Leteli sme kvôli tomu na ostrov Guam, po tom, čo sa nám podarilo vybaviť synovi provizórny pas,“ hovorí Zuzana.
Pokúšali sa ísť na vyšetrenia do miestnej súkromnej nemocnice, tam ich však odmietli, pretože sa dieťatko u nich nenarodilo. „V tejto nemocnici vyše 80% pôrodov končilo cisárskym rezom kvôli poplatkom,“ vysvetľuje Zuzana, prečo tam nerodila.
Potraviny po záruke? Žiaden problém
V záhrade rastú banány, mangá, papáje, napriek tomu je však Mikronézia krajina s najväčším priemerom ľudí trpiacich obezitou a cukrovkou. „Najčastejším úkonom v nemocniciach je amputácia, ako následok spomínaných diagnóz v kombinácií s menšími či väčšími poraneniami a následnou gangrénou,“ približuje Zuzana.
Síce v rôznych kútoch sveta, ale sme obyčajná rodina, chodievame do kina, na dovolenky, na zmrzlinu, hodnotí Zuzana.
Foto: archív Zuzany JankechovejNaopak, čerstvé potraviny, hlavne zelenina, boli zriedkavosťou. Na tovar dovezený loďou z Ameriky, sa tam čaká celé mesiace. Väčšinou prišiel už po záruke.
Zuzana prvé týždne odmietala kupovať tovar, čo sa len blížil k dátumu spotreby. „Po pár mesiacoch nám už ale neprekážal tovar pár týždňov po záruke, a po pár rokoch, už sme pozerali, čo bolo po záruke menej ako rok,“ usmieva sa nad vlastnou premenou.
Jablká či zemiaky prichádzali loďou chladené, či skôr zmrazené. „Za jedno sme platili približne dva doláre. Správa, že prichádza loď s tovarom sa šírila veľmi rýchlo a bolo treba nabehnúť do obchodu ešte v deň, keď prišiel.“
Bojovať bolo treba aj s iným: „Nie najľahšie sa zvykalo, že miestni mali čas úplne na všetko. Otváracie hodiny, dohodnuté termíny, to bola nekonečná neznáma. Zneužívanie svojej kultúry vo svoj prospech, rodinkárstvo a úplatkárstvo malo svoje neoddeliteľné miesto v každodennom živote,“ spomína ťažkosti, s ktorými sa stretávala aj pri svojej práci.
Svojsky trávili domáci aj voľný čas. „Zvyčajne to bolo spojené so zábavou – tancovanie, počúvanie hudby a konzumácia omamných látok ako sakau a betelnut. Pokiaľ to skombinovali aj s alkoholom, problém nebol ďaleko,“ vraví Zuzana. Ona s partnerom sa vo voľnom čase chodievala potápať, plávať a na túry.
Bez masky ani na krok
Keď Zuzane končila zmluva v Mikronézii, pri hľadaní nového pôsobiska kládla dôraz aj vzhľadom na rodinu predovšetkým na bezpečnosť v krajine. Preto teda Mongolsko.
V zime sa v Mongolsku bez masky na ulicu nedá, či sa to niekomu páči alebo nie.
Foto: archív Zuzany JankechovejNajväčším problémom je tam znečistený vzduch a dlhé kruté zimy. Sú mesiace, kedy sa nedá vyjsť na ulicu bez masky proti znečisteniu, takzvanej air pollution mask. Zuzanin syn ju doteraz neznáša, je však nevyhnutná. Ovzdušie v Mongolsku je totiž v zime znečistené spalinami zo surového uhlia, rôznych plastov a pneumatík, ktoré využívajú mnohí ľudia na kúrenie. V lete je zas problémom nadmerná prašnosť.
„Nedá sa chodiť vonku bez masiek ani vyvetrať byt, pretože smog zahaľuje mesto temer počas celého dňa. Pokiaľ pôjdete bez masky, smog spôsobí ostré pálenie v krku a nekonečný kašeľ. Nie je sa čo čudovať, že nárast rakovinových ochorení a mortalita na ne každoročne stúpa alarmujúcim tempom,“ približuje Zuzana.
Aj tu, podobne ako v Mikronézii, chýbajú čerstvé lokálne potraviny. „V krajine, kde je množstvo dobytka mnohonásobne väčšie ako počet obyvateľov, je problém zohnať kvalitné mäso. Hovädzina/jak, jahňacina, kozie a konské mäso zväčša pochádza z domácej produkcie, no ich kvalita je diskutabilná. Hydina, bravčovina a ryby sa prevažne dovážajú. Ovocie a zelenina sú taktiež dovážané prevažne z Číny a mliečne produkty pre zmenu z Ruska,“ vraví. V obchodoch však našla aj slovenské horalky, ovocné pyré či pivo.
Samuel tu začal chodiť do francúzskej školy, momentálne je v prípravke, ktorá je však pre nedostatok žiakov spojená už s prvým ročníkom.
Na pohľad zasnežené sídlisko ako naše. Až na tú ťavu. Zuzana so synom v Ulaanbaatare v roku 2017.
Foto: archív Zuzany JankechovejNa rozdiel od Slovenska, v Mongolsku napríklad nie je zvykom, aby dieťa do ôsmich rokov chodievalo na nejakú aktivitu. „Bolo dosť problémov, kým sme vyriešili vstupy na bazén, korčuľovanie či lyžovanie. Ceny sú tu podstatne drahšie ako v Európe. Napríklad na plaváreň si musíte kúpiť „členstvo“ minimálne na mesiac, jednorazové vstupy neponúkajú. Predtým však ešte musíte absolvovať lekársku prehliadku s predpísanými vyšetreniami v niektorom z vybraných zdravotných zariadení. To zas súvisí s tým, že je tu dosť rozšírená hepatitída, tuberkulóza, parazity či viaceré pohlavné choroby,“ približuje miestne zvyklosti.
Keď sa dá, radi prídu na Slovensko. Korčuľovanie na levočskom štadióne sa Samkovi páčilo.
Foto: archív Zuzany JankechovejAlžírsko a potom?
Najbližšou destináciou pre Zuzanu a jej rodinu bude Alžírsko. Teplejšie podnebie, bližšie k domovu... Aj tam sa chystá pomáhať ľuďom. Ako vraví, so svojou prácou sa končiť zatiaľ nechystá, i keď by už pristala na život v pohodlnejšej krajine a viac voľného času.Pomoc migrantom ju napĺňa. „Vidím, ako pomáhame tisíckam, miliónom migrantov. Správa od presídlených utečencov, čo šťastne začínajú život v inej krajine, alebo od zrehabilitovaných obetí obchodu z ľuďmi, od migrantov v tiesni, ktorým sme pomohli sa dostať domov, to je nenahraditeľné,“ vraví. A preto sa v tejto práci vidí seba aj o desať rokov, pokojne aj v Európe.
