Tvoriť som začala náhodne pred pár rokmi. Bežne som vnímala farby, detaily a okamihy akosi intenzívnejšie a jedného dňa som toto nahromadené pozorovanie pretavila do svojej prvotiny.
Vaša tvorba je intuitívna a svet farebný. Študovali ste maľbu či umelecký smer?
Moja tvorba je intuitívna, nemám umelecké vzdelanie. Ja to nazývam rečou duše. Aká je dnes, nebude zajtra a akou bude zajtra, nebola včera. Je ako nemý hlas vypovedajúci o človeku. A ľudia ho počujú.
S obrazom, s ktorým ste sa umiestnili v Ocenení Čo dokáže mama, sa spája zaujímavý príbeh. Poviete nám o ňom viac?
Babičku do súťaže som maľovala podľa známej fotografie z internetu. No práve vďaka súťaži Čo dokáže mama mi napísala mi pravnučka istej pani narodenej v roku 1875, ktorú maľoval slávny James Bama. Moja maľba jej vraj pripomenula jeho štýl a dáma z môjho obrazu zase jej prababičku. Zaslala mi fotografie seba, svoje prababičky i malieb. Aj takéto príbehy píše sám život.
Renáta Strapková a jej akvarelová maľba
Foto: Čo dokáže mamaKtorá technika je vám najbližšia a máte ju najradšej?
Umenie je neutíchajúca vášeň. Aj keď som svoje srdce zasvätila akvarelu, naďalej ma poháňa túžba experimentovať a kombinovať techniky.
Kde všade na svete už vaše obrazy vyšperkovali interiér?
Pre mňa je veľkým požehnaním, že ľuďom moja tvorba páči. Umenie sa nedá urýchliť a nápady a inšpirácie hoc nasávané všetkými zmyslami prichádzajú vo svojom čase. Kde všade si okrem Slovenska dielka našli svoj domov? Snáď len útržkovito si spomeniem na pár krajín v EU...
Podporuje vás v tvorbe rodina?
Rodina je základ a je mi najväčšou oporou. Stoja pri mne, podporujú ma, vyjadrujú svoj názor. A ja som za nich veľmi vďačná. Do moje cesty vstúpili nečakane aj ďalší ľudia, zjavili sa ako anjeli a plnili svoje poslanie, Janka Porubanová a pán učiteľ Cipov. Mám úžasných priateľov, ktorí sprevádzajú moju tvorbu, veria mi, dodávajú silu. A v neposlednom rade sú to ďalší umelci, najmä naši slovenskí akvarelisti. Učíme sa spoločne a navzájom sme si oporou.
Kto je vaším najväčším kritikom?
Mojím najväčším kritikom som si ja. Čerstvo dokončené dielko preto radšej na nejaký čas odkladám. Neviem prečo, ale neskôr mám pocit, že je akési lepšie. Každé jedno zachytáva inú nenahraditeľnú etapu môjho ja, častokrát sa vyvíja počas tvorby a je poprepletané pocitmi.
Aký najväčší úspech v rámci tvorby ste dosiahli?
Za najväčší úspech považujem to, že sa môžem venovať niečomu, o čom by sa mi pred pár rokmi ani len nesnívalo.
Aký je váš najväčší pracovný sen?
Z hľadiska profesie som si vyskúšala niekoľko povolaní doma i v zahraničí. S plným priehrštím prijímam, čo mi život prináša.
Máte životné motto, ktorým sa riadite?
Mojím životným mottom je Carpe diem... Tu a teraz. Uvedomujem si krásu, krehkosť a výnimočnosť prítomného okamihu. Viem, že žiaden sa už nemusí opakovať. Rovnako aj búrky v našich životoch nech sú nám vzácnou lekciou, vďaka ním veci všedné stávajú sa jasnejšími a vážime si ich o čosi viac. Najmúdrejšie ročné obdobie je pre mňa jeseň. Keď ju Boh stvoril, isto jej pošepol, že práve ona bude mať nad ľuďmi zvláštnu moc. Šmykľavé lístie nám pripomína, že je čas spomaliť a kráčať akosi opatrnejšie, avšak zároveň nám dáva možnosť vychutnávať každý krok, ktorý sme sa v živote rozhodli spraviť. Chlad nás núti tráviť viac času doma a byť si bližší. A s prihliadnutím na blížiace sa vianočné sviatky nás zase drží v radostnom očakávaní. Múdro je to vymyslené.
