Viera Kováčová pôsobí ako omama v rómskych osadách.
Foto: Cesta vonOmama je žena, ktorá v rámci projektu neziskovej organizácie Cesta von navštevuje rodiny v rómskych osadách a pomáha tam rozvíjať najmenšie deti od narodenia do troch rokov. „Rómske mamičky kvôli množstvu povinností nemajú veľmi čas sa deťom venovať. Detičky sú tak strašne rady, keď k nim prichádzame,“ hovorí trojnásobná mama a štvornásobná babička.
Ako ste sa dostali k práci omamy v rómskych osadách?
Tak, že ma oslovila moja neter Sandra, ktorá sa s ľuďmi z organizácie Cesta von spoznala na jednej akcii. Ponúkli jej prácu omamy s tým, že bude potrebovať nejakú mentorku. Niekoho, kto je vyučený či má stredoškolské vzdelanie. Všetci sme sa stretli u Sandry v byte, porozprávali sme sa, najprv mi ponúkli miesto mentorky, ale keď zistili, že pracujem v škôlke ako asistentka učiteľky a v minulosti som pôsobila ako asistentka majstra na strednej škole, rozhodli sa, že nás ako omamy prijmú so Sandrou obe. Mám to ako prácu na polovičný úväzok, stále pracujem aj v škôlke.
Ako vás rómske rodiny prijali?
Mali sme trochu obavu, ale boli sme milo prekvapené, koľko rodín sa do projektu prihlásilo. Najskôr sme oslovovali blízkych či priateľov, o ktorých sme vedeli, že do toho asi pôjdu. Postupne sa začali zapájať aj iné rodiny. Teraz máme v Zborove okolo 65 klientských rodín a pôsobíme tu tri omamy.
Ako rodinám konkrétne pomáhate?
Náplň práce je prichádzať do rodín a pracovať s deťmi a mamičkami. Robíme 45-minutové lekcie, ktré ale často trvajú dhšie, aj hodinu. Jedna lekcia pozostáva z trénovania kognitívnych a sociálnych schopností, ďalej z podpory jemnej motoriky, psychosomatického vývoja plus kniha, čítanie. Na záver je rozhovor s mamičkou. Tá na lekcii musí byť prítomná, je to pre dieťa oporný bod. Považujeme za dôležité, aby mu poskytovala spätnú väzbu. Aby ho pochválila, keď urobí pokrok. V našej práci je najpodstatnejšia práve vzťahová väzba medzi dieťaťom a jeho matkou. Lekcie robíme pre deti od narodenia do troch rokov.
A keď tri roky dovŕšia, čo sa s nimi deje potom?
Nechceme, aby po tretích narodeninách tie deti zostali len tak, preto ich preraďujeme do programu rodinnej výchovy, ktorý tiež máme. Robíme s deťmi rôzne aktivity, ak napríklad z kapacitných dôvodov nemôžu navštevovať škôlku. Rozvíjame ich, kým do nej nastúpia. Štruktúra rodinnej výchovy je podobná tej omamovskej, robíme grafomotorické cvičenia, venujeme sa farbám a tvarom, rozvíjame reč a komunikáciu, tvoríme vety a podobne.
Ak sa vrátime k tým najmenším deťom, ako vyzerá typická lekcia?
Až 85 percent nervových prepojení sa formuje do troch rokov dieťaťa, robíme preto aktivity, ktoré prostredníctvom rôznych podnetov rozvíjajú schopnosti detí. Napríklad na posilňovanie kognitívnych funkcií máme karty, na ktorých pomenúvame veci, tvary, farby, veľkosť či pozíciu v priestore. Ďalej používame takzvané montessori valčeky, ktoré majú rôznu šírku či výšku a dieťa ich musí vložiť do správneho otvoru. Každá veková skupina pritom potrebuje niečo iné. Máme presne rozpísané podľa mesiacov, aké aktivity robiť. Riadime sa týmto manuálom.
Videla som, že najmenšie deti dokonca masírujete.
Pre tých najmenších robíme okrem masáží aj rozcvičku rúk a nôh a cviky na správne držanie tela. Pri cvičení pozeráme aj na to, ako dieťa reaguje na pokyny. Či sa napríklad pretočí za hrkálkou. Z toho môžeme usúdiť, či má v poriadku sluch alebo zrak. Sledujeme aj to, či je dieťa v správnej vývinovej fáze a ak vidíme deficit, povieme mamičke, že by bolo dobré navštíviť pediatra. Niekedy sa na nás obracajú samotné mamičky, že majú podozrenie na nejaký problém, napríklad že dieťa v štvrtom mesiaci nedvíha hlavičku.
Prostredie v osadách nie je pre deti veľmi podnetné.
Čo preberáte s mamičkami na konci lekcie?
Rozprávame sa o tom, čo dieťa podľa nej urobilo na lekcii dobre a čo nie. Ďalej či pokročilo od minulej lekcie alebo nie. Ak má otázky, odpovieme jej na ne. Mamičke tiež dávame návody, ako by mohla s dieťaťom pracovať aj ona sama a bez pomôcok. Napríklad keď bude prať, môže ho poprosiť, aby triedilo oblečenie podľa farby. Alebo keď bude variť, dieťa požiada, aby jej podalo zemiačiky, cibuľku či mrkvičku a povedalo, akú farbu jednotlivé druhy zeleniny majú.
Čím si vysvetľujete, že projekt omama má taký úspech?
Na deti máme 45 minút, ale častokrát sa napriek skončeniu lekcie chcú aj ďalej hrať. Hračky im podávame aj počas záverečného rozhovoru s mamičkou. Deti nás dokonca často volajú paniami učiteľkami, hoci žiadne učiteľky nie sme (úsmev). Rómske mamičky žijú v prostredí, ktoré ich po celý čas veľmi zaťažuje. Manžel je často preč, pracuje v Čechách a ony musia bez pomoci variť, prať, upratovať, nakupovať, drevo si urobiť a do toho sa starať o päť malých detí. Naozaj nemajú čas venovať sa im, prostredie je pre deti málo podnetné. Keď k mamičke prídeme domov, býva často veľmi vďačná, že si na hodinku sadne a môže vypnúť. Často sa nám aj zverí so svojimi problémami, sme pre ňu bútľavou vŕbou a oporným bodom. Dôveruje nám, vie, že ju nikdy nesklameme.
Viera Kováčová pri práci.
Foto: Cesta vonAko často chodievate do rodín?
Raz týždenne. Okrem toho pre mamičky robíme raz mesačne aj rodičovský klub, na ktorý si pozývame rôznych odborníkov, mali sme už psychológa či človeka, ktorý poradil, čo robiť, ak má rodina exekúciu.
Vidíte rozdiely medzi deťmi, ktoré sú zapojené do projektu a tými ostatnými?
Áno. Rómske deti majú veľký problém s nástupom do škôlky, pretože neovládajú slovenčinu, doma sa s ňou vôbec nestretnú. Omama funguje od augusta minulého roka a teraz v septembri od nás išli do škôlky dve deti. Obe sú zhodou okolností v mojej triede. Rozumejú tomu, čo im pani učiteľka povie, poznajú farby, tvary. Máme napríklad jedného chlapčeka, ktorý v programe nebol a on vôbec nerozumie. Stále mu musím po rómsky prekladať. Neovláda ani základy slovenčiny, na toaletu sa nevie vypýtať… Netvrdím, že z detí v našom programe budú géniovia, ale ak sa im budeme venovať tri roky a aj naďalej, je to určite dobrý základ na to, aby sa neskôr uchytili v škole a nemali v nej problémy.
Vzdelanie som získala vďaka otcovi
Vy sama tiež pochádzate z rómskej osady, ale dokázali ste dokončiť strednú školu a vymaniť sa z prostredia chudoby.Stále žijem priamo v osade, hoci už nie v drevenici. Je to desať rokov, čo bývam v bytove. Tiež som na vlastnej koži zažívala to, čo zažívajú rómske mamičky. Preto vo mne nevidia hrozbu ani konkurenciu, som predsa jedna z nich. Ak im niečo poradím, vedia, že to myslím úprimne a chcem im naozaj pomôcť.
Vyštudovali ste. Bolo to vďaka príkladu v rodine alebo vaša vlastná ambícia?
Vzor som videla vo svojom vlastnom otcovi, ktorý je už žiaľ nebohý. Mal síce vychodené len dve triedy základnej školy, ale dokázal si urobiť kvalifikačný kurz na murára. Mne sa to veľmi páčilo. Bol pre mňa hnacím motorom, vzdelávanie kládol na prvé miesto a stále nám opakoval, že ak budeme mať vzdelanie, nájdeme si potom aj prácu. Chcela som, aby bol na mňa hrdý a verila som tomu, čo nám vštepoval.
Vyučila som sa za pánsku krajčírku, čo bol 3,5-ročný odbor. Potom dlho dlho nič, fungovala som ako naše ženy, bola som na materskej. Neskôr ma rehoľná sestra Salomé vzala do zamestnania na elokované pracovisko Súkromnej strednej odbornej školy Elba, ktoré pôsobilo u nás v Zborove. Mala som kolegyňu, volala sa Mária Maďarová a ona ma posúvala ďalej, pretože vo mne videla potenciál. Dala mi prihlášku na strednú školu s tým, že na to mám a že po skončení budem môcť robiť jej asistentku, ona bola majsterka odborného výcviku. Pomáhala mi, ako len vedela. Maturitu mám v odbore podnikanie v remeslách a službách vo Svidníku. Potom som mala ešte kvalifikačné vzdelávanie pre vychovávateľov a pedagogických asistentov v Prešove.
Čo Rómovia podľa vás potrebujú od väčšinovej spoločnosti, aby sa im celkovo darilo lepšie?
Myslím, že veľkým problémom je celoplošné škatuľkovanie, a to nielen na Slovensku, ale všade. Akonáhle je niekto Róm, posudzujú ho len ako Róma a nepozerajú sa na to, aký je to človek, akú má osobnosť, či má čo povedať. Hádžu nás všetkých do jedného vreca. Veľa sa rozpráva, ako Rómom pomôcť, ale málo sa pre nich skutočne robí. Tu na východnom Slovensku je veľká nezamestnanosť, veľa rodín sa rozpadá, pretože chlapi odchádzajú pracovať mimo Slovensko a ženy nechávajú samotné, rozpad rodín má veľmi negatívny dopad na deti. A zasa sme v bludnom kruhu chudoby. Ak je niekto chudobný, jeho prioritou je najesť sa, mať oblečenie a kde spať. Vzdelanie je druhoradé, človek rieši len základné potreby. Ak je však už sýty, oblečený a má strechu nad hlavou, môže premýšľať čo ďalej.
Ako sa z tej chudoby vymaniť?
Samozrejme cestou vzdelávania. Začarovaný kruh chudoby je však na východnom Slovensku tak silný, že to bude trvať dlho, kým sa z neho ľudia dostanú. Treba začať už s malými deťmi, omamy sú pritom len malým krôčikom, ako sa dostať z chudoby von. A výsledky budú vidieť až v budúcnosti. Tvoríme pre deti akýsi odrazový mostík do lepšej budúcnosti a som rada, že mám tú možnosť a česť v tomto programe pracovať, pretože v ňom vidím veľkú perspektívu. Je pritom dôležité, aby s deťmi pracovali rómske ženy, pretože Rómovia si k sebe pustia len svojich.
Zmeňme trochu tému. Blížia sa Vianoce, sú nejaké rozdiely v tom, ako ich slávia Rómovia a ako Slováci?
Pre Rómov je typické, že pred Vianocami maľujú svoje príbytky, veľa upratujú. A snažia sa dopriať deťom bohatého Ježiška a plný štedrovečerný stôl, hoci by sa mala rodina kvôli tomu aj zadĺžiť a požičať si od úžerníkov. Rómovia chcú, aby ich deti mali v tento všetko ako ostatné deti.
Rómovia si stále vážia posolstvo Vianoc.
A čo zloženie štedrovečerného stola?
Každá lokalita má svoje špecifiká, ale aj u nás varíme kapustnicu a robíme zemiakový šalát. Typické pre Rómov sú pirohy a goja. Je to rómska špecialita, ktorá sa varí po celý rok, ale aj na Vianoce. Bravčové či hovädzie črevá sa vyčistia a potom sa urobí cesto ako na zemiakovú babu. Dá sa cesnak, soľ, korenie, trošku hladkej múky a zmes sa plní do čriev, ktoré sa potom varia. Po uvarení sa dajú vychladnúť a potom sa ešte opečú. Je to podobné jedlo ako vaše jaternice, lenže vy do nich dávate krv a krúpy a my zemiaky. Odpradávna sme to tak robili. Čo sa týka typických vianočných koláčikov, robia sa laskonky, venčeky, vanilkové rožky, ale aj tvarohový, makový či kakaový závin.
A nejaký typický vianočný zvyk?
Hlavná rómska tradícia je navštevovanie a pozývanie najbližšej rodiny k štedrovečernému stolu, pozývajú sa sestry, bratia, strýkovia, tety. Kladieme dôraz, aby rodina bola pokope. Teraz sa to už veľmi nerobí, ale v minulosti najstarší člen rodiny prinášal chlieb, v ktorom bola horiaca sviečka. Pod stolom ležala slama či seno. Z každého jedla sa kúsok zobralo a dávalo sa domácim zvieratám. Kedysi chodili Rómovia na Vianoce do kostola, dnes to tak už veľmi nie je. Platí, však, že vianočného posolstva si my Rómovia stále ceníme a ducha Vianoc predávame svojim deťom.
Viera Kováčová (47) je matkou troch detí, má dve dcéry vo veku 25 a 16 rokov a jedného syna vo veku 24 rokov. Pyšní sa aj štyrmi vnúčatami, tromi chlapcami a jedným dievčatkom. Pôsobí ako omama v projekte neziskovej organizácie Cesta von, ktorá od minulého roka posiela do rómskych osád rómske ženy, aby tam pomáhali rozvíjať malé deti. Viac informácií o projekte aj o možnostiach, ako ho podporiť, nájdete na www.cestavon.sk. Viera Kováčová pracuje aj ako asistentka učiteľky v škôlke v Zborove, kde žije.
