Erika s manželom a deťmi.
Foto: archív Eriky SokolaSlávime druhé Vianoce poznačené pandémiou koronavírusu. Predsa len, sú z vášho pohľadu v niečom iné ako tie minuloročné?
Pandémia koronavírusu zmenila veľa v živote každého človeka. Priniesla nám iný pohľad na svet, na druhého človeka. Ponúkla nám možnosť vidieť veci inak. Zorientovať sa v nových podmienkach. Veľa sme si toho už minulý rok odžili a veľa sa naučili, ale žiaľ z mnohých vecí sme sa nepoučili. Situácia, ktorú prežívame tento rok, nie je až tak veľkým prekvapením. Dalo sa ju predpokladať a pripraviť sa lepšie. Aj tento rok je mnoho tých, ktorí na Vianoce nebudú môcť byť so svojimi rodinami. Mnoho je tých, ktorí sú vyčerpaní, frustrovaní. Minulý rok, keď boli kostoly zatvorené, sme v našom cirkevnom zbore pravidelne nahrávali kázne, modlitby ako podcasty, natáčali sme detské služby Božie, do ktorých sme zapojili mnoho detí, rodičov a vďaka ich zverejneniu k nim mali prístup nielen členovia nášho zboru, ale mnoho ďalších ľudí a detí vo svete. Toto robíme naďalej. Tento rok to je podobne. S tým rozdielom, že tento rok je možné konať aj bohoslužby, ale v obmedzenom počte.
Erika Sokola
Farárkou túžila byť už od detstva, dnes pôsobí v evanjelickom cirkevnom zbore Bratislava Staré Mesto. Váži si, že môže pomáhať ľuďom v ich rôznych životných etapách, najradšej však pracuje s deťmi. Vedie tvorivé dielne, kluby pre rodičov s deťmi i letné tábory. Sama je mamou dvoch detí, štyriapolročnej Tamarky a dvojročného Samka.Myslím si, že najťažšie je pre mnohých ľudí to, že im chýba fyzická blízkosť a ľudské teplo. Jednoduchá prítomnosť. Kontakt s druhým človekom. Chýba im bežná rutina byť v blízkosti ľudí a priateľov. Pre starších ľudí je to náročné obdobie, pretože nemajú bezprostredný kontakt so svojimi blízkymi – deťmi, vnúčatami. Pre mnohých je to obdobie, kedy prežívajú strach z nákazy, strach zo straty, ale mnohí prežívajú aj realitu straty. Pre mladších je to obdobie chaosu, neistoty a mnohej práce za počítačom.
Čo im radíte, ako neklesať na duchu, nájsť síl a optimizmu do ďalších dní?
Ľudia v dnešnej dobe potrebujú počuť a zažiť, že nie sú sami. Vedomie, že sa navzájom potrebujeme. Práve teraz je dôležité im sprostredkovať, ten vianočný Boží odkaz od anjela: „Neboj sa!“ Všetkým ľuďom bez rozdielu, ktorí sú sklamaní, vyčerpaní, osamelí, chorí či umierajúci, je potrebné jasne a zrozumiteľne tlmočiť, že Boh je s nami. V druhom človeku je nám blízky. Je potrebné v maličkostiach vnímať potreby druhého človeka. Je toľko ľudí v našom okolí, ktorých môžeme práve my urobiť šťastnejšími. Záleží na našej ochote a kreativite, ako im sprostredkujeme náš záujem. Stačí tak málo...
Čo napríklad?
Venovať čas a pozornosť tomu druhému. Kriesiť lásku a spolupatričnosť, ktorá pod vplyvom danej situácie vymiera. Mať ochotu urobiť viac, nad rámec, bez nároku na odmenu. Nájsť v sebe ochotu, aby sme si aj v týchto časoch dokázali odovzdávať jednoduchú radosť, úprimný záujem. Vychádzať v ústrety jeden druhému. Vedieť druhému niečo odovzdať a niečo od neho aj prijať. Precítiť, že sme milovaní, takí, akí sme a dokázať milovať druhých, takých, akí sú. Je dôležité, aby sme aktívne pracovali na našich vzťahoch, aby sme nežili len vedľa seba, ale aby nám záležalo na pocitoch, snoch, túžbach našich blízkych i vzdialenejších. Nájsť silu v sebe, ale aj v druhom človeku. Participovať na tom, čím ten druhý žije. Žiť s vedomím, že každý deň je šanca začať znova a lepšie. A láska, ochota, pomoc, súcit a podpora dokážu zázrak. Práve teraz máme dobrú príležitosť tráviť čo najviac času s tými najbližšími. Práve teraz máme možnosť prejaviť lásku a spolupatričnosť. Vzájomnou blízkosťou, vzácnym rozhovorom, dobrou hrou. Je tu príležitosť na úprimnú radosť, úsmev medzi manželmi, deťmi a rodičmi. Medzi súrodencami. Medzi vnúčatami a starými rodičmi.
Zmenilo sa nejako správanie ľudí a ich problémy z vášho pohľadu od vypuknutia pandémie?
To, čo bolo predtým dôležité, za čím sme sa tak usilovali, náhlili, teraz stratilo na význame. Obmedzenia nám prekrížili mnohé naše plány a vízie. Život sa presunul do online priestoru. Čo má svoje výhody ale aj nevýhody. Ľudia ostali viac skrytí za obrazovkami. Ostalo skryté to, čo sme pri osobnom kontakte dokázali vnímať a cítiť. Pre mnoho rodičov a detí je tento spôsob už vyčerpávajúci. A mnohí sú už z toho frustrovaní, unavení. Ďalší problém, ktorý pandémia viac vyniesla na svetlo, je násilie. Mnohí ostali uzavretí v bytoch, domoch, kde sa rozšírilo domáce napätie, násilie. Ocitli sa za zatvorenými dverami s násilníkmi sami. A vyhľadať pomoc a bezpečie je komplikované.
S deťmi počas jedného z táborov.
Foto: archív Eriky SokolaAle popri negatívnych dopadoch pandémie, sú tu aj mnohé pozitívne, radostné správy. Ohľaduplnosť u mnohých ľudí, ktorá prináša pokoj. Ochota pomôcť. Jednoduchá ľudskosť, jasný charakter dokážu priniesť svetlo aj tam, kde sa zdá, že miesto zaujala tma. Darovať tomu, kto toho nemá toľko, ako ja. Nájsť radosť v bežných veciach a vnímať to, čo sa okolo nás deje. Ľudia v mojom okolí boli a sú ochotní priložiť ruku k dielu. Náš cirkevný rok sa podieľa na tom, že každý týždeň v stredu varíme pre ľudí bez domova. Podporujeme Rómov na Gemeri, v Sirku. Boli sme schopní za krátky čas zozbierať hračky, oblečenie pre sociálne slabšie rodiny v Bratislave i v okrese Veľký Krtíš. A toto sú skutky, ktoré prinášajú radosť a život.
Niektorí považujú pandémiu ako signál na zmenu životného štýlu, väčšiu pokoru, návrat k sebe, no ľudstvo akoby na to nereflektovalo a za každú cenu chce žiť život ako predtým – cestovať, mať všetkého nadostač – od materiálnych statkov až po rozptýlenie.. Ako to vidíte vy?
Možno práve pandémia je dobrou príležitosťou spomaliť. Vnímať podstatu života. Byť spokojný, trpezlivý a vedieť si na to dobré a príjemné aj počkať. Možno toto obdobie je dobrý čas na poctivé sebapoznávanie. Porozumieť sebe. Svojmu svetu. Ale dôležité je aj nezabúdať na druhého človeka. Pochopiť, že nám pomôže len spolupatričnosť. Solidarita. Toto sú hodnoty, ktoré dávajú ľudskému životu skutočnú hĺbku a veľký význam.
Vnímate výraznejšiu polarizáciu spoločnosti a rastúcu nevraživosť, resp. nedostatok tolerancie voči tým, ktorí majú iný názor, napríklad na očkovanie, nosenie rúšok a podobne?
Áno.
Aké je východisko?
Pomohlo by nám, keby sme dokázali viac počúvať. Vnímať a prijímať druhého človeka aj vtedy, keď má iný názor ako ja. Pochopiť ho, porozumieť jeho argumentom, dôvodom. Ak mu preukážeme pochopenie, ľudskosť a slušnosť, je tam dobrá šanca na to, aby sa otvoril, zdôveril a začal komunikovať.
V kostole.
Foto: archív Eriky SokolaMyslíte si, že je, resp. bude niekedy možné vrátiť náš spôsob života alebo aspoň medziľudské vzťahy do obdobia pred pandémiou?
Určite. Je to na nás. Ak urobíme pre to maximum, tak je tu nádej (úsmev). Láska nás motivuje, aby sme hľadali riešenia.
Bez ohľadu na koronavírus, čím sú Vianoce pre vás? Zmenilo sa ich vnímanie, odkedy ste sa stali farárkou?
Vianoce mali pre mňa vždy svoje jedinečné čaro. Je to čas, kedy dokážem načerpať veľa radosti, optimizmu, energie a lásky. Je to čas s najbližšou rodinou, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá. Preto už pár rokov majú Vianoce svoju veľkú pridanú hodnotu, keď ich trávim s manželom a s našimi deťmi s Tamarkou (4,5) a Samkom (2). Oni sviatkom dodávajú krásu a spokojnosť. Ale je to aj čas so širšou rodinou. Priateľmi, blízkymi, mnohými, s ktorými sa poznáme z cirkevného zboru, ale aj mnohými, s ktorými sa spojili naše životné cesty.
Deti znamenajú pre Eriku veľmi veľa. Počas adventu spolu piekli medovníčky a vyrábali pohľadnice, ktoré potom rozdávali susedom.
Foto: archív Eriky SokolaVianoce sú pre mňa zároveň aj najrušnejším obdobím. Obdobím práce. Písania kázní. Prípravy bohoslužieb. A nakoniec vykonaním samotných bohoslužieb. Ale aj toto mi dodáva veľkú radosť, potešenie, spokojnosť. Samotné stretnutia ľudí počas a po bohoslužbách, ich úsmevy a objatia sú vždy obrovským povzbudením a dokážem z nich žiť ešte dlhé obdobie.
Ako sa pozeráte na ich komercionalizáciu – prvé vianočné reklamy sú už pred Dušičkami a pre mnohých sú predovšetkým o darčekoch...
To, že dokážeme obdarovať jeden druhého nie je zlé. Je to veľmi príjemné a dôležité. O tom sú Vianoce. Boh daruje čosi človeku. Daruje mu syna. Daruje mu lásku. A ak by sme dokázali nielen počas Vianoc, ale každý deň sústrediť našu pozornosť nielen na seba, ak by sme my dokázali obdarovať toho, kto to potrebuje, kto nemá to, čo máme my, prinášame Vianoce aj do bežného všedného dňa. Mnohokrát stačí málo, ktoré urobí veľkú vec. S našimi deťmi sme tento rok počas adventu piekli medovníčky, vyrábali pohľadnice a potom sme ich rozdávali našim susedom. Mali z toho veľkú zábavu a zážitok. A verím, že aj susedia.
Kedy ste si uvedomili, že chcete byť farárkou?
Akosi to bolo stále vo mne. Už ako dieťa som sa hrávala na farárku. Obliekla som sa za farárku, spievala som, kázala a s mojim bratom sme predviedli celé bohoslužby. Avšak v období puberty, v období otázok a hľadania, som mala to šťastie, že v mojej blízkosti boli ľudia, pre ktorých som bola dôležitá, ktorí sa so mnou rozprávali. S ktorými sme veľa toho zažili. Mnohé tábory, chaty, stretnutia, rozhovory, humorné i vážne príhody mám stále ako živú spomienku. Bol to veľmi vzácny čas. A myslím, že vtedy sa to ešte viac vo mne utvrdilo, že toto je to, čo chcem robiť vo svojom živote aj ja. Chcem tu byť pre druhých ľudí. Poznať ich život. Vedieť o ich radostiach a starostiach. Prejsť s nimi kúsok cesty. Dokázať sa vzájomne obohatiť. Odovzdať si jeden druhému niečo.
Čo je na tejto profesii pre vás najkrajšie?
Ako farárka sa stretávam s ľuďmi. S ich životnými príbehmi. Radostnými aj smutnými. Jednoduchými aj náročnými. Je mi cťou, keď môžem byť pri tom všetkom s nimi. Môžem s nimi prežívať ich radosti aj ich trápenia. Poznať rodiny osobne.
V zbore vytvára Erika viacero aktivít pre deti.
Foto: archív Eriky SokolaNo, najkrajšia pre mňa je práca s deťmi. Tá ma napĺňa. V našom cirkevnom zbore máme baby–mamy–dady klub, čo sú stretnutia rodičov s bábätkami. S rozcvičkou, s krátkym biblickým príbehom, tvorivou aktivitou a s rozhovorom pri kávičke s rodičmi. Sú to veľmi vzácne chvíle. Potom máme detské služby Božie, ktoré sú prispôsobené pre deti. Krátke, jasné, interaktívne. Vždy s krátkym biblickým divadelným predstavením, spevom. Pripravujem ich spoločne s deťmi a s rodičmi a samozrejme s pomocou tímu stredoškolákov a vysokoškolákov. Máme rôzne tvorivé dielne. A bezpochyby jedno z najlepších akcií sú letné denné tábory. Mini tábor pre vekovú kategóriu 0-4 rokov a Veľký tábor pre 6 – 11. Deti ma svojou spontánnosťou, kreativitou, svojimi nápadmi dokážu nabiť a motivujú ma tvoriť, vymýšľať (úsmev).
Ako zvyknete trávite Štedrý deň, ako Prvý a Druhý sviatok vianočný?
V kostole a s rodinou.
Čo by ste si priali do nového roka?
Priala by som si viac pochopenia a pomoci. Úcty jeden k druhému. Lásky, ktorá bude konkrétna a adresná. Radostných, príjemných zážitkov, ktoré dokážu prekvapiť. Pokoja, ktorý nebude lacným pokojom, ale dokáže priniesť zmenu. A v neposlednom rade zdravie, ktoré si budeme chrániť. A práve to je snáď to, čo nás pandémia naučila.
Vo voľných chvíľach chodia radi a často rodina spoločne do prírody.
Foto: archív Eriky Sokola
