Evanjelická farárka Natália Kacianová
Foto: archív Natálie KacianovejAký zmysel má v dnešnej dobe pre súčasných ľudí predvianočné a vianočné obdobie?
Advent, predvianočné obdobie, a Vianoce sú pre mňa osobne obdobím zastavenia sa a zamyslenia sa nad tým, prečo má v mojom živote viera také nezastupiteľné miesto. Prečo ma každý rok fascinuje božia láska, ktorá sa vydáva do rúk chladného a nebezpečného sveta. Prečo sa Boh rozhodol stať sa zraniteľným dieťaťom, aby nakoniec vyrástol v muža, ktorého tento svet na Veľkú noc aj tak ukrižuje. A kde v tomto príbehu božej lásky som ja, moji najbližší, moji kolegovia, moji priatelia a môj každodenný život. A taktiež, v tomto období neprestávam žasnúť nad tým, ako si mnohí ľudia práve na Vianoce uvedomujú silu lásky, odpustenia, krehkosti radosti a pokoja.
Rodina Natálie Kacianovej zľava: syn Timotej, manžel Adrian, syn Adrian Natanael a dcéra Terezka
Foto: archív Natálie KacianovejVianoce môžu byť veľkou príležitosťou na to, chovať sa lepšie a láskavejšie k sebe i ostatným. Čo všetko môžu človeku ešte dať?
Myslím si, že odpoveď na túto otázku je ukrytá v tom, že otázku zmeníme. Čo všetko môžem na Vianoce dať druhým ja? Veď čaro skutočnej lásky spočíva práve v tom, čo na Vianoce, a nielen na Vianoce, dokážem urobiť iba tak – nezištne, bez očakávania toho, že sa mi za to niekto poďakuje alebo odvďačí. Aj preto sú Vianoce obdobím, kedy ľudia organizujú charitatívne koncerty, navštevujú detské domovy a starobince, prichyľujú cudzincov, pretože stále veria v silu darovanej lásky, pomoci a nezištných skutkov.
Vianoce sú podľa mnohých ľudí hlavne pre deti, ako to však urobiť, aby si zo sviatkov neodniesli len to, že dostanú darčeky? Ako im predať posolstvo Vianoc?
Každý rodič môže dieťaťu predať len to, v čo sám verí, čo on sám pokladá za posolstvo Vianoc. Ak niekto verí, že Vianoce sú hlavne o darčekoch, deti sa s týmto posolstvom stotožnia a nič viac už od Vianoc očakávať nebudú. Na druhej strane, z prostredia našej školy, pôsobím ako farárka na Evanjelickej spojenej škole v Martine, môžem povedať, že niekedy sú to práve deti, ktoré odovzdávajú rodičom iné posolstvo Vianoc ako iba rozbalenie si vytúženého darčeka. A keď sa napríklad dieťa v rodine, kde sa nemodlí, chce za štedrovečerným stolom poďakovať Bohu, že má rodičov, ktorí ho ľúbia, v tej chvíli sa posolstvo Vianoc posúva do úplne inej roviny ako iba: dajte mi na Vianoce to, čo si prajem, inak si budem myslieť, že ma nemáte radi.
Služby božie na Deň detí na školskom dvore Evanjelickej spojenej školy v Martine
Foto: archív Natálie KacianovejKeď sa povie Vianoce, veľa ľudí pocíti stres, pretože je toho treba veľa pripraviť. Ako sa možno zbaviť tohto napätia, nervozity? Máte aj nejaký osobný tip?
V našej rodine sa na Vianoce celá najbližšia žijúca rodina schádza v našom dome, môj tatko, brat, babička, svokrovci, švagriná s rodinou a my piati. A čaro týchto spoločných chvíľ spočíva v tom, že sa na príprave Vianoc podieľa úplne každý. Niekto upratuje, niekto zdobí stromček, niekto pečie, niekto varí kapustnicu, niekto robí zemiakový šalát, niekto nakupuje, niekto prinesie vínko, niekto hrá na klavíri, niekto umýva riad a podobne. Za štedrovečerný stôl zasadáme vo veku od 7 do 91 rokov, deti, rodičia, starí rodičia, súrodenci, prababička. Kto si raz sadne za stôl, už by sa nemal hýbať, pretože aj keď máme stôl pre dvanásť ľudí, miesto je na doraz. A nikto sa nechce oddeliť, napätie a nervozitu nevnímame, tešíme sa, že sme raz opäť všetci spolu – za jedným stolom.
Ako by si podľa vás mali ľudia užiť predvianočné a vianočné obdobie, zvlášť, ak majú osobné problémy a trápia ich choroby? Môžu ich aj v takom prípade prežiť dobre?
Je veľmi ťažké tešiť sa na Vianoce, ak nám život nadelí problémy, choroby a trápenia. V minulosti som niekoľko rokov sprevádzala ľudí, ktorí sa vyrovnávali s nevyliečiteľnými chorobami či smrťou svojich najbližších. Blížiace sa Vianoce ich napĺňali neuveriteľným smútkom, úzkosťou a pocitmi viny, že svojim trápením pokazia sviatky celej rodine. A opäť sme pri tom, o čom sú vlastne Vianoce. Či ich chceme prežívať iba tak naoko alebo autenticky, teda so všetkým tým, čím práve prechádzame. Či nás napríklad naši blízki dokážu v ťažkých chvíľach podržať, dovolia nám spontánne si poplakať a nebudú nám radiť, ako sa máme z Vianoc tešiť, aj keď sa momentálne tešiť nevieme. A či dokážeme aj v trápení a bolesti vidieť svoj príbeh z pohľadu Vianoc – teda toho, že nebo sa chce opäť dotýkať zeme, aj napriek tomu, že ľudia sa pozerajú na svet iba očami a nie vierou.
Počas rodinných služieb božích v kostole.
Foto: archív Natálie KacianovejMajú podľa vás ľudia tráviť sviatky tradične, alebo si ich môžu prispôsobiť aj svojmu vkusu? Aký na to máte názor?
Mnoho ľudí na Vianoce rieši práve tú formu Vianoc – aby bol stromček, aby bol kapor, aby som nikomu nezabudol kúpiť darček. Pre mňa je ale dôležitý obsah a aj preto si dovolím povedať, že v mojich očiach je forma druhoradá. Či budú na Vianoce oplátky s medom alebo nebudú, či budú tradičné alebo nebudú, podľa mňa nech si ich každý zariadi tak, ako to najlepšie dokáže. Stále však verím tomu, že zmysel Vianoc nie je v tom, ako si ich zariadime my. Vianoce nie sú o našom vkuse. Vianoce sú o nás, o hraniciach ľudských možností a o tom, ako ich Boh dokázal prekročiť. Ako nám na Vianoce daroval možnosť vidieť seba samých a tento svet Božími očami.
