Študentky kurzu so svojou učiteľkou Alexandrou Hučekovou (celkom vpravo) na návšteve Norimbergu.
Foto: archív Alexandry Hučekovej.Kto raz do týždňa zasadá do lavíc vášho nezvyčajného jazykového kurzu?
S trochou zveličenia si dovolím tvrdiť, že také zoskupenie, aké vzniklo v rámci našej jazykovej školy, je aj vo svete unikátne. V kurze mám desať dám rôzneho veku. Tridsaťročnú ženu s malými deťmi aj dve dámy vo veku 70 plus. Stretli sme sa pred mnohými, mnohými rokmi, spojila nás nemčina a dodnes spolu putujeme životom, čo považujem za malý zázrak. Pôvodne som pritom tomuto kurzu nedávala veľkú budúcnosť, pretože sa nezakončuje žiadnou skúškou a progres nie je tak hmatateľný. Vytvorila som ho asi pred dvadsiatimi rokmi a keď som pred šiestimi rokmi odchádzala z jazykovej školy, kde som predtým pracovala, aby som si spolu s kolegyňou založila vlastnú, tieto dámy povedali: „Ideme s tebou, nechceme žiadne iné kurzy a žiadnych iných učiteľov.“ Môžem povedať, že za tie roky sa z nás stali priateľky, zažívame spolu všetko, čo prináša život, narodenia detí, úmrtia blízkych, svadby, promócie, naposledy sme oslovovali sedemdesiatku. Vznikli medzi nami už také priateľstvá, že sa stretávame, chodíme spolu na kávu, poznám deti aj vnúčatá svojich študentiek.
Keď som odchádzala z jazykovky, nemala som v zálohe žiadnu inú prácu, vedela som však, že to, čo robím, robím dobre a chcem skúsiť pracovať na vlastnú päsť. Moje dievčatá so mnou odišli, hoci naše prvé priestory boli len prenajaté od základnej školy a museli platiť aj vyššie školné. A predsa to urobili. Bez nich by som sa nemala ako naštartovať a je pre mňa niečo neuveriteľného, že mi boli verné a ťahajú to so mnou doteraz.
Takto to vyzerá v nemeckom konverzačnom kurze.
Foto: archív Alexandry Hučekovej.Práve na študentkách tohto kurzu ste si aj skúšali rôzne technické novinky, ktoré vo výučbe radi uplatňujete.
Áno, moje dámy sa stali takými pokusnými králikmi, na ktorých som si skúšala všetky moderné technológie. A ony boli ochotné všetko so mnou podstúpiť. Ani moje sedemdesiatročné študentky sa nestránia zobrať do ruky tablet, vyhľadať si obrázky, informácie, zostaviť rešerše, urobiť koláž. Je neskutočné, s akou ľahkosťou k tomu pristupujú. Sedia v skupinke s mladšími, ktorým to ide a ony nemajú problém poprosiť: „Ukáž mi, ako to mám robiť a potom už budem sama.“
Počas pandémie sme sa nemohli stretávať, pretože jazykové školy boli zatvorené. U mojej mamy je najväčší technický výdobytok tlačítkový telefón, preto som sa trochu obávala, ako technické novinky prijmú moje študentky-seniorky. Nebáli sa však vstúpiť do sveta technológií, aby sme sa mohli vidieť aspoň online. Bolo čarovné vidieť ich, ako si raz do týždňa upravené a namaľované sadli pred obrazovku. Nachystali sa, akoby išli do kurzu alebo na nejakú spoločenskú udalosť. Dostať sa do kontaktu s priateľkami aspoň virtuálne bol pre ne ohromný motor a online výučbu zvládli bravúrne. Naučili sa posielať úlohy, urobiť si screenshot obrazovky, komunikovať v Messengeri, kde sme si založili skupinku a kde si vymieňame informácie a posielame si fotky...
Po niekoľkých týždňoch sme online výučbu hodnotili a boli nadšené, hovorili mi: „Ani si nevieš predstaviť, ako sme rady, že nás udržiavaš takto mentálne fit. Že sme schopné zapnúť si počítať, využívať aplikácie tak, ak to robia mladí.“ Ony vedia, že každý štvrtok sa naučia nielen niečo nové z jazyka, ale vždy aj nejakú technickú vec – pustiť si video, napísať chat a podobne. Veci, ktoré sú pre tínedžerov samozrejme až komické, ale pre ľudí v staršom veku veľmi motivujúce.
Nemecký konverzačný kurz na návšteve Viedne, pri známom dome Hundertwasserhaus.
Foto: archív Alexandry Hučekovej.To, že sa do nich snažím vniesť aj kus života. Nemyslím len nášho, ale aj života krajín, v ktorých sa rozpráva po nemecky. Popri štandardných veciach, ktoré patria do učebnice, sa vždy nechám inšpirovať impulzmi, ktoré ku mne prichádzajú, keď čítam nemecky píšucich autorov alebo sledujem správy v nemčine. Vždy objavím niečo vhodné práve pre túto skupinu a študentky ocenia, že im prinášam niečo živé a autentické, s čím môžu ďalej pracovať.
V učebnici si môžete napríklad prečítať o hlavnom meste Rakúska, ponúkne vám text o niektorej z pamiatok. To však často býva nudné, teoretické. Som presvedčená, že vedomosti si lepšie uchováme prostredníctvom zážitkov a príbehov, ktoré v nás vyvolajú nejakú emóciu. Práve na tom staviam svoje vyučovanie. A keďže som žena a robím to pre ženy, viem, po akých témach siahnuť. Mali sme práve tému „Viedeň“ a ja som si povedala, že vyhľadám významné ženské osobnosti spojené s týmto mestom. Podarilo sa mi nájsť tri krásne príbehy žien, zhodou okolností všetky žili v jednom období, na prelome 19. a 20. storočia, kedy to vo Viedni politicky i kultúrne vrelo.
Prvou zo žien bola Bertha von Suttner, vôbec prvá ženská nositeľka Nobelovej ceny, čo sa dnes takmer nevie. Mala zaujímavý životný príbeh. Pracovala pre spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého, potom sa z Ruska vrátila do Viedne, odkiaľ odišla do Švédska, kde bola zamestnankyňou a neskôr priateľkou Alfreda Nobela. Práve ona ho podnietila, aby venoval peniaze na oceňovanie významných osobností. Nobelova cena bol akoby jej nápad a sama ju dostala za mier, pretože veľmi vystupovala proti vojne. Vo Viedni má pamätné tabule na domoch, v ktorých žila a vo viedenskom Múzeu mieru nájdete spomienku na ňu.
Druhou ženou bola podnikateľka, módna návrhárka Emilie Flöge. Prvá žena, ktorá odhodila korzet. Inšpiráciu nachádzala aj na cestách po Slovensku, vo svojich modeloch využila ornamenty z našich krojov. Partnerka a múza slávneho maliara Gustava Klimta. A do tretice, spisovateľka Alma Mahler, žena slávneho dirigenta a riaditeľa viedenskej opery Gustava Mahlera. Alma bola divou, múzou, ozdobou viedenskej spoločnosti.
Pre svoje študentky som pripravila výlet do Viedne po stopách týchto troch žien. Ešte pred samotnou cestou som vytvorila blog, na ktorý nahrávali informácie a fotografie, ktoré si v súvislosti s významnými Viedenčankami vyhľadali. Vo Viedni som našla ubytovanie na dva dni a keď sme dorazili, rozdelila som dámy na dve skupiny, červenú a modrú. Dostali odo mňa kartičky zoradené v obálke a podľa inštrukcií mali chodiť po meste a plniť stanovené úlohy. Takto to robím aj s deťmi či tínedžermi, že chodíme na výlety do nemecky hovoriacich krajín a tam plnia rôzne úlohy. Vo Viedni sme si užili aj koncert, kde hrali hudbu Gustava Mahlera, a aj takto sme precítili obdobie prelomu 19. a 20. storočia.
Študentky kurzu vo vile maliara Gustava Klimta vo Viedni.
Foto: archív Alexandry Hučekovej.Zažili vaše študentky vo Viedni niečo výnimočného?
Pre ne bolo výnimočné, že mali možnosť komunikovať s neznámymi ľuďmi o veciach, ktoré už dopredu poznali. Navštívili sme vilu maliara Gustava Klimta, ktorá sa nachádza na okraji Viedni. Už dopredu som dohodla, že sprievodca sa bude venovať len nám. Moje študentky s ním dokázali komunikovať ako s rovnocenným, pretože už mali veľa naštudovaného. Vyzeralo to potom tak, že sa prekrikovali, hovorili jedna cez druhú a keď sprievodcovi oznámili, že Emilie Flöge sa chodila inšpirovať aj na Slovensko, vyhlásil: „Ja končím, vy viete viac ako ja.“ Bol užasnutý, ako dobre dokážu rozprávať v cudzom jazyku, keď sa ho učia len dve hodiny týždenne.
Asi majú dobrú učiteľku.
Áno, hovoria to (smiech). Mali sme z výletu naozaj krásne zážitky a po jeho skončení sme na blog umiestnili fotografie a informácie, ktoré sme na ceste získali. Pre nás je blog taký cestopisný, biografický román, na ktorý sme veľmi pyšné.
Vráťme sa však ešte na chvíľu do Viedne, aké úlohy v nej vaše žiačky plnili?
Obe skupiny prešli centrom Viedne, každá z iného konca a stretli sa na jednom dohodnutom mieste. Mali na to tri štyri hodiny, v ruke len mapa mesta a obálka s úlohami. V nich stálo napríklad: Choďte na tú a tú ulicu, na nej zabočte doľava a vojdite do ďalšej ulice, tam nájdete dom číslo päť, zistite, o aký dom ide, vstúpte dovnútra a porozprávajte sa tam so zamestnancami, čo všetko majú k dispozícii. To bol práve prípad Múzea mieru. Vznikajú tak veľmi milé situácie, keď sa našich študentiek domáci pýtajú, odkiaľ sú a čo u nich robia.
Pri Berthe Suttner mali jednu zaujímavú úlohu. Jej pamätná tabuľa sa nachádza vo vnútri polyfunkčného domu, kde pôsobí viacero firiem. Dámy museli vojsť dnu a počkať na niekoho, koho by sa mohli na Berthu opýtať. Boli z toho až komické zážitky, pretože zamestnanci firiem o tejto osobnosti vôbec nevedeli – až ich moje dámy, Slovenky vyššieho veku, museli informovať, že každý deň chodia okolo jej pamätnej tabule.
Ďalšou zastávkou bolo Cafe Central, významná kaviareň, kde sa na prelome 19. a 20. storočia stretávali viedenskí intelektuáli. Aj dnes pred ňou stojí pán, ktorý prichádzajúcich víta s cylindrom a vo fraku. Pred vyše sto rokmi však jeho úloha bola iná, triediť návštevníkov, aby do kaviarne nevstúpili ženy. Úlohou dám bolo porozprávať sa s týmto pánom o jeho práci, ktorú plní dnes a ktorú jeho predchodcovia plnili vtedy.
V Norimbergu.
Foto: archív Alexandry Hučekovej.Ako tieto výlety chystáte? Určite je to pre vás veľa práce navyše.
Pre mňa je to samozrejme dlhodobá záležitosť, kým niečo také naplánujem. Napríklad Viedeň poznám, ako nemčinárka tam chodím, kedy sa len dá, na výstavy a podobne. Dokážem sa v nej orientovať bez mapy, ale také informácie, kde je aká pamätná tabuľa, som veru nemala a musela som si ich naštudovať. Sama som si tiež prešla obe trasy, to som si na jeden deň do Viedne odskočila. S dámskym konverzačným kurzom sme už inak boli v Drážďanoch i Norimbergu. Dámy veľmi bavilo, keď som im tam rozdelila pamiatky a ony si o nich pripravili vlastné rozprávanie, ktoré potom prezentovali ostatným.
Ako často takto chodíte s kurzom do cudziny?
Chodili sme raz do roka, no pandémia nám urobila škrt cez rozpočet a od roku 2020 sme neboli nikde. Ani tento rok, lebo sme sa obávali, čo bude. Vyberali sme si vždy termín na jar, to je také romantické obdobie. Cestovali sme vlakom či autobusom a bolo to vždy veľmi príjemné.
Čo máte v pláne najbližšie?
S týmto kurzom by som buď na jeseň alebo na jar rada išla do dvoch bavorských miest, Würzburgu a Rothenburgu ob der Tauber. Bavorsko už máme celkom dobre prechodené, ale tieto krásne mestá nám ešte zostali.
Čo hovoria vaše dámy na tento dosť netradičný spôsob výučby?
Ani by ste neverili, aké sú nadšené, pretože toto je spôsob, ako ich cudzí jazyk posúva dopredu. Nie že ony sa v ňom zlepšujú – aj keď to samozrejme tiež - ale jazyk zlepšuje ich samé. Prostredníctvom jazyka sa dozvedajú nové veci, navštívia nové miesta, majú zážitky, z čoho sa nesmierne tešia. Ak by sa neučili nemčinu, veľa vecí by pred nimi zostalo skrytých. Jeden postreh: my Slováci obľubujeme dovolenkovať v južných krajinách, v Chorvátsku či Taliansku. Výlet do Nemecka už nie je taký bežný a moji študenti sa vďaka kurzom dostanú na miesta, kam by sa inak nikdy v živote nepozreli. Áno, sú cestovky, ktoré vás odvezú do Drážďan na vianočné trhy, ale program s takým tajomstvom a takou hravosťou, aký ponúkajú naše kurzy, len tak niekto neposkytne. Pretože také zážitky a taký program môžu vzniknúť len tam, kde sa ľudia dobre poznajú a majú medzi sebou pevné väzby. My si vieme vyhovieť, prispôsobiť sa jedna druhej a užiť si to.
So skupinou mladších študentov vo Viedni.
Foto: archív Alexandry Hučekovej.Máte v jazykovej škole iný podobný kurz ako ten, o ktorom sa spolu rozprávame?
Mám kurz nemčiny, ktorý už štyri či päť rokov navštevujú jeden chlapec a zopár dievčat vo veku 15 a 16 rokov. Prežili sme spolu ťažkú pubertu, z dievčat sú už mladé dámy. Je skvelé, že sa im aj vo svojom veku dokážem priblížiť a cítiť ich náklonnosť. Keď prídu v piatok popoludní do kurzu, najskôr mi s obrovským nadšením porozprávajú, čo zažili za uplynulý týždeň, aj si vylejú srdce, keď ich niečo trápi. Keď odchádzajú, vždy mi povedia: „Kamaráti sa mi čudujú: Ty ideš v piatok popoludní na kurz. A ja som tak rada, že tu môžem byť.“ Teraz, keď som získala ocenenie Učiteľ Slovenska, urobili sme si namiesto hodiny party, doniesli mi kytice kvetov, čokolády, na interaktívnej tabuli mi pustili pieseň We are the champions a tancovali sme. Naše hodiny nie sú formálne, ale snažíme sa do nich vložiť aj niečo zo svojho srdiečka.
Technologické novinky, osobný prístup sú teda pre vás typické. Čo však samotný spôsob výučby? Aký vyžívate?
Hlavný princíp, ktorého sa držím, je, aby v kurze pracovali hlavne študenti, a nie ja. Aby to však bolo možné, musím si hodinu vždy veľmi dobre naplánovať. Až potom môžem prísť do triedy, rozdať aktivity, úlohy a zadania a stiahnuť sa do úzadia, respektíve hodinu len organizovať a pomáhať, keď je nejaký problém. Niekto si povie, že v konverzačnom kurze je to jednoduché, pretože sa len zhovárame, napríklad o umení či politickej situácii. Tak to ale nie je. Aj pre rozhovor v materskom jazyku potrebujeme mať nejaký impulz, skúsenosti, poznať štruktúru jazyka a podobne. Rovnaké pravidlá platia aj v cudzojazyčnej konverzácii.
Na hodine sa snažím, aby študenti najskôr komunikovali v pároch a potom svoju výpoveď zopakovali vo väčšej skupine, čím získajú viac sebaistoty a dokážu sa lepšie prezentovať. Veľmi rada pracujem s rôznymi kartičkami, na ktoré napíšem slová, výrazy, vety či otázky. Veľmi obľúbená je napríklad hra na tabu slovíčka, ktoré napíšem na kartičku, pod ne pridám ďalšie štyri, ktorými možno vybrané slovo vysvetliť. Študenti ich pritom nesmú priamo pomenovať, ale inak opísať. Sused potom háda, o aké slovo ide. Rada tiež pracujem s obrázkami, kde jednoducho študentov požiadam, aby z kopy na stole vybrali jednu fotografiu, ktorá najlepšie vystihuje ich momentálnu náladu alebo osobnú situáciu. Tú potom musia jedným slovom či vetou popísať.
Obľúbenou aktivitou je trhovisko. Dajme tomu, že trénujeme minulý čas. Každý študent má na kartičke napísané slovíčko, chodia po triede, je pustená hudba a keď ju zastavím, musia najbližšiemu človeku položiť otázku v minulom čase, ktorá bude obsahovať práve slovo uvedené na kartičke. Keď si navzájom povedia otázky a zodpovedajú ich, kartičky si vymenia a ja znovu pustím hudbu. Dôležité pritom je, aby sme sa nebavili o niečom imaginárnom, ale aby sa otázky vzťahovali na nás. Aby žiaci len nevyplnili v pracovnom zošite cvičenie, ale učili sa jazyk cez svoje osobné zážitky.
To je určite veľmi dôležité práve v prípade nemeckého jazyka, ktorý sa stále považuje za veľmi ťažký a nie príliš atraktívny.
Práve preto je na hodinách tak dôležitý humor a milý, láskavý a podporujúci učiteľ. Treba veľa chváliť aj za malý pokrok a úspech. Študentom zdôrazňujem, že učivo zvládajú veľmi dobre. Skrátka treba byť aj psychológ. Áno, nemčina je ťažká a ja k nej musím pristupovať tak, aby som jej výučbu žiakom a študentom čo najviac uľahčila. Veľa kolegov stále učí tak, že nejaký gramatický jav vysvetľujú v celej jeho komplexnosti - a to je základná lingvistická chyba. Vezmime si také časovanie slovies. Často pracujem len s prvou osobou Ich (ja) a druhou Du (ty). Až keď si ich študenti zautomatizujú, pristupujem k ďalším osobám. Na zatraktívnenie používam veľa metód výučby, aby to pre žiakov nebolo nudné a mali pocit, že hoci preberáme ten istý jav, aktivity, ktoré pri tom využívame, sú pestré.
Mnoho učiteľov sa domnieva, že čím viac žiaci urobia cvičení, tým viac budú vedieť, ale opak je pravdou. Je to kontraproduktívne. Na jeden gramaticky jav odporúčam maximálne jedno či dve cvičenia z pracovného zošita a potom ho zavrieť. Netreba študentov zavaľovať pracovnými zošitmi, pretože z toho vzniká len únava, chaos a blok.
V čom podľa vás spočíva pôvab nemčiny? Ako by ste ju obhájili pred tým, ktorými nepripadá veľmi pekná?
Vždy, keď sa moji študenti niečo naučia, tak im poviem: „No povedzte, nie je to krásne? Aké je to logické a skvelo štruktúrované!“ Musím vyzdvihnúť to, čo nemčina má, teda práve tú logickú štruktúru a pravidlá. Študentov upokojujem, že angličtina je síce jednoduchá vo svojich základoch, stačí málo a ste schopní sa dohovoriť. Máte pocit, že rýchlo napredujete, no neskôr je už veľmi ťažká. Zatiaľ čo nemčina dá zabrať v začiatkoch, kde záleží na každom slovíčku a pomaly aj na každom písmenku, ale keď sa prehryziete ďalej, zistíte, že všetko už ide ľahko, ako podľa matematického vzorca, len ho dopĺňať. Nemčina má na rozdiel od angličtiny veľmi podobnú vetnú stavbu ako slovenčina, je nám preto blízka a zrozumiteľná.
Nemci často slová spájajú do jedného, tvoria dlhé slová, čo mnohých odrádza. Ale aj to je jednoduché, netreba sa toho báť a dokonca si môžete vytvárať i vlastné slovné konštrukcie. Aj ja si vymýšľam vlastné slová a potom sa Nemcov pýtam, či také existujú (úsmev). Dokonca raz som dostala odpoveď, že dotyčný síce také slovo ešte nepočul, ale znie to dobre. Účelom kurzov je síce naučiť sa cudzí jazyk a dorozumieť sa, ale aj mať radosť z toho, že sama môžem v jazyku tvoriť, dokonca je dovolené aj si vymýšľať.
Výlet do starobylého nemeckého mesta Bambergu.
Foto: archív Alexandry Hučekovej.Ako ste sa vôbec k nemčine dostali?
Môj otec je veľkým milovníkom cudzích jazykov, hovorí piatimi a stále sa učí. Viedol k tomu aj svoje deti a mňa ako staršiu dcéru dal na nemčinu, keď som mala sedem rokov. Bol presvedčený, že Nemecká demokratická republika je v dobe hlbokej totality jedinou krajinou, ktorá ako tak susedí so západom a my ju môžeme navštíviť. „Dám ťa na nemčinu a možno tak budeš mať možnosť viac cestovať,“ rozhodol. Podarilo sa a už na druhom stupni som bola na tábore slovenských detí v Nemecku, celkom trikrát.
Vždy rok nato prišli nemecké deti k nám do školy aj domov a keď sme sa s nimi chceli dorozumieť, zahrať si volejbal na ihrisku, niečo sme po nemecky povedať museli, hoci začiatky boli rozpačité. Potom to už šlo prirodzene, ale faktom je, že školská nemčina ma nebavila. Prečítať si v učebnici článok, za ním boli slovíčka, gramatika. Nemyslím, že by to bolo prínosné. Intuitívne som cítila, že jazyk sa určite dá učiť aj iným spôsobom. Nie je predsa možné, aby sme sa takú krásnu vec, akou je komunikácia, učili takým nudným spôsobom. To ma primälo, aby som vyštudovala nemčinu v kombinácii so slovenčinou na Filozofickej fakulte v Prešove.
Vedeli ste, že chcete byť učiteľkou?
Samozrejme som bola na vážkach, či je učiteľovanie pre mňa, no potom sme mali v štvrtom ročníku povinnú prax v škole. Odviedla som svoju prvú vyučovaciu hodinu v živote a keď som skončila, učiteľka triedy ma vyobjímala a povedala mi, že ja musím byť jednoznačne učiteľkou. Na svoje prekvapenie som sa v komunikácii s tridsiatimi malými deťmi vo svojich 22 rokoch cítila veľmi príjemne a aj ony na mňa dobre reagovali. Práve vtedy prišlo definitívne rozhodnutie, že sa vyberiem touto cestou. Neviem, ako sa volala tá učiteľka, už sme sa potom nikdy nevideli, no jej slová mi v rozhodovaní veľmi pomohli.
Bolo to určite dobré rozhodnutie, tento rok ste získali ocenenie Učiteľ Slovenska. Už viete, ako ocenenie využijete vo svojej práci?
Práve preto, že nemčina je stále nemilovaný predmet, by som veľmi rada zmenila názor na tento jazyk. Tiež by som chcela učiteľom ukázať, že sa dá učiť úplne inak, ako sú zvyknutí. Chcem zmeniť predstavu, že jediný spôsob je vysvetliť gramatiku, prejsť slovnú zásobu a začať novú kapitolu. Chcela by som pripomínať, či už verejnosti alebo kolegom, že bežný, zaužívaný spôsob výučby je zabitá príležitosť. Chodiť do škôl besedovať a ukazovať, že sa to dá robiť aj inak – to by sa mi páčilo.
Alexandra Hučeková o sebe
Pochádzam z Vrútok, tam som jednou cestičkou chodila do základnej školy aj do gymnázia, germanistiku som študovala spolu so slovenským jazykom a literatúrou na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Hneď potom som nastúpila ako učiteľka nemčiny na Štátnu jazykovú školu v Žiline. Veľmi veľa som sa tam naučila, napríklad aj to, ako treba viesť výučbu pre deti vo veku od ôsmich rokov až po dospelých, nikdy som nezaspala na vavrínoch a stále som sa vzdelávala, navštevovala metodické a jazykové kurzy na Slovensku, ale najmä v Nemecku. Pred šiestimi rokmi som aj s kolegyňou založila vlastnú jazykovú školu orientovanú predovšetkým na nemecký jazyk. Vďaka intenzívnej spolupráci s Goetheho inštitútom v Bratislave môžem spolupracovať na rôznych zaujímavých projektoch, napríklad pracujem ako tútorka pre učiteľov nemčiny na Slovensku a tiež tútorujem kurzy pre učiteľov zo strednej a východnej Európy. Učím aj vo firemných kurzoch, čo je veľmi obohacujúca skúsenosť.
Víťazka súťaže Učiteľ Slovenska Alexandra Hučeková (tretia sprava).
Foto: archív Alexandry Hučekovej.Mám dvoch synov (12 a 18 rokov), spolu s nimi a manželom strávime spoločné chvíle predovšetkým aktívne: chodíme na turistiku, výlety, máme radi Rakúsko. Manžel je bývalý učiteľ angličtiny, takže sa veľmi často zhovárame o práci, o nových metódach a aktivitách. Deti sa samozrejme učia po nemecky, viem, že ich to baví a teší ich, keď vedia v Nemecku alebo Rakúsku reagovať v reštaurácii, alebo si vedia niečo prečítať v múzeu. Všetci radi čítame, chodíme na koncerty a užívame si voľné chvíle pri spoločenských hrách.
