Nikolina Urbančíková vedie klub etnických tancov Nefrit, sama aj vystupuje.
Foto: archív Nikoliny UrbančíkovejPandémia koronavírusu zastavila vaše aktivity v tanečnom klube, ktorý vediete, vy ste si však namiesto lamentovania aj tak našli cestu robiť niečo užitočné, tentoraz ekologické.
Áno, už jarná trojmesačná karanténa ma priviedla na myšlienku, čo si počnem, keď sa zas ocitnem v dlhej karanténe alebo nastane situácia, že budem musieť úplne prestať s tancami. Keďže šitie je moja záľuba už od detstva a v klube šijem zo zvyškových materiálov kostýmy na tréningy aj vystúpenia, vymyslela som si projekt textilnej tvorby „Šetrím planétu“. Mojím cieľom je úplne vyprázdniť svoje depozity materiálov, textilných zvyškov, ručných prác a iných ležiakov. Chcem z nich vyrobiť kúsky oblečenia, ktoré si nájdu uplatnenie a nedostanú sa čo najdlhšie na skládku odpadu. Niektoré veci sú už u nadšených majiteliek. Finančný zisk pre mňa nie je podstatný, dôležité je eliminovať odpad. Možno sa nezdá, ale tvorba len z existujúcich materiálov s podmienkou nič nedokupovať je časovo náročná. No ale nevadí, vyzerá, že času je teraz dosť.
Kedy ste sa dostali k ekologickej problematike? V minulosti sa na ňu príliš veľký dôraz nekládol, prvoradý bol pokrok... Alebo ste boli k ochrane prírody vedená od detstva?
Je to pravda, v minulom storočí sa slovo ekológia u nás nevyskytovalo dokonca ani v odborných kruhoch. Symbolom prosperity bol dymiaci továrenský komín a rastúce čísla výroby, teda aj spotreby. Povedomie ľudí vo vzťahu k životnému prostrediu bolo všeobecne mimoriadne nízke bez ohľadu na vzdelanostnú úroveň. Ani mňa nikto cielene nevychovával. Príklon k prírode som pociťovala spontánne odjakživa. Možno preto, že som bola neustále v kontakte s pôdou, rastlinami a súvisiacimi živočíchmi. Tieto fenomény som mala v úcte ako každú formu života. Bol to podvedomý postoj človeka, ktorý zásadne neodhodí na zem lístok z autobusu ani obal z jedla v lese.
Spomeniete si na zlomový moment, kedy ste si uvedomili nevyhnutnosť chrániť životné prostredie?
Bolo to okolo roku 1980, keď sa v Košiciach budovala električková trať k vzdialenému sídlisku. Kvôli koľajam zrušili niekoľko kilometrov dlhú alej ružových kríkov uprostred štvrorprúdovej cesty. Denne som tade chodievala pešo do práce a vytešovala som sa tou záplavou ruží. Surovo ich vysekali, ale ulica sa paradoxne stále volá Alejová. Bol to pre mňa šok. Odvtedy som čoraz citlivejšie reagovala na negatívne zásahy do okolitého prostredia. A keď som zakrátko očakávala narodenie svojho prvého syna, chytala som úzkostné stavy z toho, že idem priviesť dieťa do zlého sveta. Akési predtuchy nedobrého smerovania ľudskej spoločnosti v globále. To všetko sa dialo na intuitívnej úrovni.
Do prírody chodí veľmi rada, na snímke na Muráni.
Foto: archív Nikoliny UrbančíkovejAž po prevrate 1989, keď padla železná opona a zároveň bariéra pre príliv informácií zo sveta, dostali sa mi do rúk overené odborné fakty o stave životného prostredia u nás aj v zahraničí. Pri práci na bibliografii Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach som celé roky čítala domáce i zahraničné vedecké publikácie o environmentálnych dopadoch činnosti „civilizovaného“ ľudstva na planétu, o klimatických zmenách a katastrofách. Mnohé obsahovali návrhy riešení kritických stavov a ja som nechápala, prečo z oficiálnych kruhov neprichádzajú odozvy a ochota využiť myšlienky odborníkov na nápravu vecí. To dodnes nechápem.
Je to akási dilema – pokrok versus ekológia, čo myslíte, dá sa to nejako zladiť?
Základný problém je v tom, že človek postavil tieto dva pojmy proti sebe – pokrok versus ekológia. Tým vznikla dilema, čomu dať prednosť. Otázka by mala znieť, čo sa dá považovať za pokrok. Môže byť pokrokový jav, ktorý má za následok deštrukciu životných podmienok pre všetko živé na planéte? Tieto pojmy treba chápať v úzkej korelácii a hľadať tú správnu mieru, akou sa budú dopĺňať. Áno, treba ubrať, lebo sme zašli ďaleko do extrémov a to v mnohých oblastiach: neudržateľný rast produkcie, nadmerná spotreba a plytvanie, neskrotná ziskuchtivosť a pohodlnosť, neskromnosť, absencia pokory, nekontrolované drancovanie prírodných zdrojov, bezohľadnosť voči prírode a živým bytostiam aj nášho vlastného druhu… Prehnali sme to vo všetkom a treba ubrať všade, kde sa len dá.
Kde napríklad?
Hoci len krok za krokom, ale každý krôčik smerom k umiernenosti sa ráta. Objavme múdrosť folklórnej slovesnosti. V každej ľudovej rozprávke sa princ alebo hlúpy Jano túla po strastiplných cestách, kým nenájde tú zlatú strednú. Hľadajme umiernenosť, niekde v strede je tá pravá možnosť prežitia. Viem, je to zložité, zmeny by mali zasahovať do všetkých štruktúr nášho civilizovaného sveta od ekonomiky až po morálku. Vidím to tak, že jediná nádej pre nás a naše deti je pokrok ekologický/udržateľný.
Ako vyzerá ochrana planéty u vás v každodennom živote?
Každý z nás môže denne prispieť svojou troškou do mlyna. Za samozrejmé považujem kontrolovať svoje PLYTVANIE (potravinami, vodou, energiami, odpadovými materiálmi, vecami dennej spotreby…), eliminovať ZNEČISŤOVANIE (triediť odpad, nevyrábať zbytočný hluk) a USKROMNIŤ svoj životný štýl (nakupovanie, prepravu, dovolenkovanie). To by malo byť bez rozmýšľania. A raz za čas sa treba zamyslieť, kde mám ešte rezervu, čo by sa dalo vylepšiť, zjednodušiť.
Pre mňa je princíp šetrenia taký prirodzený, že to už ani nevnímam ako ekologické správanie. Vôbec nevyhadzujem potraviny (všetko sa skonzumuje bez zvyškov), tobôž nie chlieb (suchý meliem na strúhanku). Riad umývam vo výlevke s troškou saponátu, až po umytí ho oplachujem pod tečúcou vodou. Množstvo odpadu znižujem, ako sa dá, nenakupujem porciované potraviny v plaste. Odpad dôsledne triedim a často prejdem niekoľko ulíc, kým nájdem príslušný kontajner, lebo u nás distribúcia kontajnerov silno viazne. Nakupujem do vrecúšok zo záclonoviny, uprednostňujem potraviny domácej výroby. Ak nenájdem slovenské, volím si tovar z blízkych susedných krajín (stredná Európa). Nekupujem exotické plody s výnimkou citrusových (zriedka banán).
V kresle Márie Széchyovej.
Foto: archív Nikoliny UrbančíkovejNekupujem si nové oblečenie (postava sa mi nemení), šijem si sama (aj zvrchníky a bundy) a hlavne prešívam zo starého nové. Ak niečo naozaj potrebujem, zájdem do second handu. Neriadim sa módnymi trendmi (odjakživa nestádový typ), a tak mi oblečenie aj obuv vydrží dlhé roky. Stále zjednodušujem svoj životný štýl, nelíčim sa, nepoužívam špeciálne čistiace prostriedky, iba zopár vecí na bežnú hygienu, chodím peši alebo verejnou dopravou… Neustále mám na mysli environmentálny dopad svojho správania a necítim to ako záťaž.
Čo si myslíte o zero waste?
Je to užitočná iniciatíva. Sú veľmi inšpiratívni a robia dobrú osvetu v oblasti ochrany životného prostredia. Hoci to neberiem doslova a nikto z nich ani nehovorí o absolútnej nule v produkcii odpadu. Ponúkajú však množstvo informácií a rád pre bežný život. Myslím, že keby sa tento životný štýl propagoval už pred 50 rokmi, mali by sme citeľne menej problémov so znečistením planéty.
Ako by ste charakterizovali postoj našej spoločnosti k ochrane planéty?
Ak máte na mysli konkrétne spoločnosť na Slovensku, pripadá mi pokrytecká a alibistická. Väčšinou majú ľudia u nás tendenciu teoreticky schvaľovať ochranu planéty, pokiaľ sa ich to osobne netýka alebo nenaruší ich pohodlie. Vedia, že klimatické zmeny spôsobujú roztápanie ľadovcov, suchá aj povodne, ale nemienia obmedziť počet leteckých dovoleniek do exotických destinácií ani nákup tovarov, čo obehnú celú planétu aj viackrát, kým sa dostanú na naše pulty. Obľúbený ľudový argument znie: „Načo budem šetriť planétu, keď Amerika a Čína to nerobí?“ Túto personifikovanú formulku som počula aj z úst vysokoškolsky vzdelaných ľudí! Hoci mám dojem, že s postupnými zmenami na našej politickej scéne a pribúdajúcou osvetou našich výnimočných ekologických aktivistov a ochranárov sa prístup občanov k tomuto problému pomaličky zlepšuje.
Považujete za dostatočné separovať odpad a nevyhadzovať smeti do prírody?
Určite to nestačí, ale je to presne ten bod, kde treba začať v prípade, že ľudia sú úplne necitliví k svojmu prostrediu, a teda nevedú správne ani svoje deti. A to nemám na mysli len marginalizované skupiny občanov z osád. Celý náš vidiek má zarážajúco ignorantský postoj k znečisťovaniu prírody a drancovaniu lesov. Ľudia nechápu nenahraditeľnú funkciu lesov, nevidia stromy ako živé bytosti, namiesto do zberného dvora vynesú staré spotrebiče do lesa a zahádžu odpadom potok. Bez váhania vylejú do jazierka chemikáliu a vyhubia celú populáciu vzácnych žiab v štádiu žubrienky. Tieto smutné javy pozorujem na vlastné oči, lebo som sa pred troma rokmi presťahovala z Košíc do Medzeva (Košice-okolie, 36 km od mesta). Vyliečili ma tu z ilúzie, že na vidieku sa žije v čistejšom prostredí než v meste.
Čoraz viac zarábať, viac stíhať, viac zábavy, viac aktivít, viac imidžových fotiek – akoby ľudia chceli v tomto živote prežiť päť ďalších životov.
Znečistenie ovzdušia je ďalšia ekologická hrozba, ktorá sa podpisuje na chorobnosti obyvateľstva, ale tunajším ľuďom to nič nehovorí. Nekvalitné zdroje vykurovania spôsobujú, že v zime sa v Medzeve nedá vetrať a pomaly ani dýchať. Nie je to len môj názor, dokazujú to reálne merania ovzdušia v našich dedinách. Meniť myslenie ľudí – to je to hlavné, čo treba robiť, a na to by sa mala zamerať štátna politika. Doteraz sa tento faktor úplne zanedbával.
Na druhej strane sa ale ľudia akoby k prírode začínali vracať. Napríklad toto leto zažili slovenské hory nápor turistov...
Aj tu sme dospeli k extrémnym javom. Keď som sa v mladosti vybrala na tatranské túry, zvyčajne sme stretli len zopár jednotlivcov alebo nikoho. V tomto storočí sa dá dostať na štíty len v zástupe ďalších turistov. Tatry sú preľudnené. Podľa mňa to nie je skutočný návrat k prírode, ale chvíľkový útek z každodenného života, ktorý nás nejako ťaží. Iste sú výnimky, ale väčšina ľudí dnes podlieha spoločenskému tlaku na zvyšovanie výkonu. Čoraz viac zarábať, viac stíhať, viac zábavy, viac aktivít, viac imidžových fotiek – akoby chceli v tomto živote prežiť päť ďalších životov. V takom prípade ide iba o fyzický výkon, víťazstvo formy nad obsahom. Pritom by stačilo aspoň o polovicu menej, nikam sa nehnať, zastaviť sa a vychutnať si prítomný okamih. Áno, precítiť spolupatričnosť k prírode všetkými zmyslami aj nadzmyslovým vnímaním sa nedá v letku a s mobilom na uchu.
Na javisku pri vystúpení Mesačný svit.
Foto: archív Nikoliny UrbančíkovejMáte dvoch synov, dnes už dospelých. K čomu ste ich viedli ako deti predovšetkým?
Na rodičovstvo som bola racionálne aj emočne nepripravená. Bez hlbších poznatkov, tak ako všetky mladé ženy za „železnou oponou“ v 80-tych rokoch minulého storočia. K nám sa relevantné informácie zo sveta nedostali. Tým sa nechcem ospravedlňovať, bol to fakt. Môj prístup k deťom bol absolútne intuitívny. Snažila som sa nerobiť im to, čo som sama neznášala u svojich rodičov. Striktným príkazom a zákazom som sa vyhýbala. Namiesto „Okamžite bež vysypať smeti!“ bolo lepšie „Kôš je plný. Prosím vás, keď bude niektorý z vás mať čas, choďte ho vysypať.“ Brala som ich ako rovnocenných partnerov do debaty, fungovalo vysvetľovanie a osveta. „Víkendový koláčik bude, keď si ho spolu upečieme.“ Decká rýchlo pochopili, že jeden človek nemôže zvládať prácu za celú štvorčlennú domácnosť. Dá sa to nazvať demokratickým prístupom. No a najúčinnejšie vychovávame mimovoľne vlastným príkladom, to si často vôbec neuvedomujeme.
Často sa dnes spomína „stará dobrá výchova“, teda odmeny, tresty, úctivosť, poslušnosť v protiklade s matkami, ktoré volia uvoľnenejší, rešpektujúci prístup, v dôsledku ktorého deti viac prejavujú svoje skutočné pocity a sú z hľadiska „starých“ kritérií rozmaznané, nesamostatné, neúctivé. Vnímate to tiež tak?
„Stará dobrá“ výchova má dobré úmysly, ale skrýva riziko, že v príliš nekompromisnej podobe bráni sebapresadzovaniu osobnosti dieťaťa. Na druhej strane dnes sa alternatívna výchova dostáva do opačného extrému a vedie deti k bezohľadnosti. Každý extrém je škodlivý. Stará zásada „Ži a nechaj žiť“ je len potvrdením zlatej strednej cesty. Výchovné metódy a ciele ako odmeny, tresty a poslušnosť som vedome nesledovala. Nebolo treba, dostala som do daru tzv. „dobré“ deti. Boli mimoriadne citlivé, vnímavé na rozumné fakty a dohody, empatické, bez akejkoľvek agresivity dokonca aj v období puberty. Prirodzene som sa teda ocitla opäť v strede. Vedome som sa usilovala viesť synov k samostatnému fungovaniu (všetky domáce práce včítanie varenia, školské povinnosti) a šlo to bez nátlaku. Nechala som im významnú mieru slobody v rozhodovaní, ale zároveň plnú zodpovednosť za následky. Bola medzi nami súhra, spolupráca a pochopenie. To zostalo doteraz.
Bolo niečo, čomu ste sa museli ako matka naučiť?
To hlavné, čo sa musí naučiť každá matka, je zmena životného štýlu a prispôsobenie sa novej životnej úlohe. Ostatne, to je presne to, čo niektoré mladé mamičky odmietajú akceptovať. Preto sa stáva, že vidíme malé bábätká napríklad v reštaurácii v neskorých hodinách, hoci ich organizmus má iné potreby. Áno, pamätám sa, musela som zjednodušovať svoj život, odložiť časť svojich potrieb a záujmov na neurčité neskoršie obdobie. Proste istý čas žiť život svojich detí. Myslím, že sa mi to vyplatilo.
Čím vás rodičovstvo obohatilo najviac?
Každú osobnosť to obohatí vo vzťahovej a citovej rovine. Rodičovstvo prináša životné situácie, ktoré by sme inak nezažili. Do môjho života vstúpili dve blízke spriaznené duše, to je moje najväčšie bohatstvo.
A naopak, to ťažké bolo čo?
Najťažšie bolo pre mňa prijať odlúčenie od synov v dospelosti. Nie v racionálnom zmysle, ale emočne. Viete, že je to potrebné a dobré, ale v bežnom živote milované bytosti chýbajú. Vzniká tak určité prázdno, ktoré treba vyplniť novými aktivitami a zmeneným životným štýlom. Najmä ak sa toto obdobie spája aj s odchodom do dôchodku. A pre mňa bolo ťažké aj vyrovnať sa s myšlienkami, že som niečo vo vzťahu k synom robila nesprávne alebo neurobila, čo sa dalo. Lenže minulosť nevrátim, takže zaoberať sa tým neustále je kontraproduktívne. Sebareflexia áno, ale tiež len v zdravej miere. Čo nemôžem zmeniť, to mám pustiť z hlavy – to je rada môjho syna (úsmev).
Tancu ste sa venovali, už odkedy Vám odrástli deti, založili ste Klub etnických tancov Nefrit. Prečo práve tieto tance?
Hudba a tanec ma po celý život drží nad vodou, je to moja závislosť. Kým som mala malé deti, časť svojho osobného života som „odložila do skrine“ a povedala som si, že príde čas, keď ju otvorím a to, čo mole nezožerú, vytiahnem a použijem. Stalo sa, mole nezožrali. Po prevrate k nám z Európy došli tzv. brušné tance, ktoré môže tancovať tanečnica sama bez partnera. Fascinoval ma slobodný pohyb vlastným telom a aj zistenie, že sa tie zvláštne pohyby nemusím učiť, lebo sú mi prirodzené. Ja som nikdy nechodila do tanečnej školy a to bolo asi dobre. Nebola som ničím ovplyvnená. Nastal boom orientálnych tancov a ja som spolupracovala s košickými lektorkami. Bolo to spontánne, módne a chaotické. Potrebovala som systém, nuž som si vytvorila katalóg základných prvkov orientálnych tancov pre začiatočníčky a vlastnú metodiku vyučovania. Po čase som na podnet amatérskeho hudobníka Petra Pirocha a v spolupráci s ním založila vlastný klub.
Nikolina Urbančíková a Peter Piroch, autor hudby, zakladajúci člen a jediný muž v klube.
Foto: archív Nikoliny UrbančíkovejNefrit. Prečo Nefrit?
Názov Nefrit (polodrahokam) som zvolila ako symbol spojenia ženskej a mužskej energie, na rozdiel od všetkých ostatných tanečníc, ktoré pomenúvali svoje skupiny arabskými ženskými menami. Necítila som potrebu stotožňovať sa s arabskou kultúrou a umelo vytvorený „brušný“ tanec ma čoskoro začal obmedzovať. Lákalo ma ísť ku koreňom, odkiaľ boli jednotlivé tanečné prvky povyberané. Začalo sa samoštúdium všemožných dostupných zdrojov. Otvorila sa mi nekonečná paleta etnických tancov rôznych národov. Pozorovala som v nich podobné tanečné pohyby v rozličných variáciách a naučila som sa „čítať“ pohyb z obrazu.
Najbližšie sú mi temperamentné tance Rómov, ktoré majú na ich dlhej ceste z Indie veľmi odlišnú podobu v každej krajine, kde sa usadili. A potom dedičstvo Perzskej ríše, čo ešte žije v strednej Ázii. Od začiatku tvorím vlastné choreografie. Nesnažím sa o repliky etnických tancov, využívam ich ako inšpiráciu pre tvorbu v novej kultúrnej realite. Mám rada fúzie, veď to je v súčasnosti prevažujúca tendencia aj v hudobnej tvorbe. A tam je široké pole pôsobenia pre fantáziu. Aj moja najnovšia choreografia vznikla na skladbu internacionálneho zoskupenia BGKO, ktorá je spojením balkánskej a španielskej muzikality.
Hovoríte aj o tom, že tanec má samoliečiteľské schopnosti – v akom zmysle?
Každý organizmus má určitú mieru samoliečiteľských možností, máme rôznu imunitu a schopnosť zabojovať. Hovorím ako laik na základe svojich skúseností a pozorovania. Tanec je síce fyzický pohyb, ale so silným emočným účinkom. Priaznivo pôsobí hudba a uvoľnená priateľská atmosféra v skupine. Medzi nami absentuje akýkoľvek tlak na výkon, nepripúšťame súťaživosť, súperenie a vzájomné porovnávanie. Každá tanečnica si stanoví ašpiračnú latku ľubovoľne a porovnáva sa len sama so sebou. Takto sa môžu všetky bezstarostne a spontánne odovzdať tancu a na istý čas resetnúť hlavu. To sú predpoklady pre odbúranie stresu a tým zlepšenie imunity a mobilizačných schopností organizmu.
Ako vlastne v klube fungujete?
Máme osem stálych členiek, nazývam ich pokročilé, pretože sme spolu zhruba 10 rokov. Nemajú ambície byť hviezdami, poznajú svoje možnosti, každá sa zlepšuje podľa svojich možností. Sme spokojné a žičlivé kamarátky. Ja ich mordujem svojimi čoraz náročnejšími choreografiami a ony sú napokon šťastné, že každú zvládli. Vystupujeme príležitostne a takmer výlučne benefične. Hlavne na spoločných večierkoch s ostatnými tanečnými skupinami v Košiciach v centrách voľnočasových aktivít.
Nefrit v plnej zostave.
Foto: archív Nikoliny UrbančíkovejDočasné členky sú začiatočníčky, ktoré sa prihlasujú na kurz zhruba v rovnakom počte 6-8 podľa záujmu verejnosti. Kurz som doteraz otvárala 3x do roka. Sú však aj dobrovoľné „prepadlíčky“, ktoré začiatočnícky kurz rady opakujú niekoľko rokov po sebe, pretože sa nechcú učiť choreografie. Baví ich len tancovať pod mojím vedením bez vyššieho cieľa.
Zakladajúcim a stálym členom je aj jediný muž Peter Piroch ako autor hudby. Hrá na tri strunové nástroje a perkusie. Naživo vystupuje ako kapela jedného muža s pomocou loopra, do ktorého si nahráva ostatné nástroje. Žánrovo ťažko zaraditeľné kompozície – alternatívna hudba s etnickými vplyvmi. Viaceré jeho skladby som choreograficky spracovala, tancujem ich väčšinou sólovo. Tancovať na živú hudobnú produkciu je zvláštny zážitok a ja som zaň vďačná. Tohto leta sme svojou produkciou dvakrát oživili malú kaviarničku v Medzeve.
A čo teraz, počas druhej vlny pandémie?
Koronavírus nám urobil škrt cez rozpočet. Od marca bola naša domovská Dobrá čajovňa zatvorená tri mesiace. V júni sa mi podarilo dokončiť prerušené kurzy, no cez letné prázdniny netancujeme. Naša tančiareň je podkrovná miestnosť, kde je v lete neúnosne horúco a okrem toho v lete preferujeme exteriérové aktivity. V septembri som viedla tréningy s pokročilými, ale od októbra som ich musela znova prerušiť na mesiac. Začiatočnícky kurz som predvídavo neotvorila. Takže sa venujem šitiu.
Je šitie vašou dávnou záľubou?
Ako malá školáčka som pozorovala pri práci moju tetu, mimoriadne šikovnú krajčírku, a niečo som od nej pochytila. Veľmi rada som jej pomáhala ručným zapracovaním, keď šila šaty pre moju mamu a staršie sestry. Zo zvyškov látok som potom vždy vyrobila rovnaké oblečenie pre svoju malú bábiku. A keď sa moja najstaršia sestra vydávala, dovolili mi prvýkrát šiť pre ňu na šijacom stroji posteľnú bielizeň. Odvtedy ma už nik od stroja nedostal. V práci s textilom realizujem svoje výtvarné vlohy (aj základné výtvarné vzdelanie) a navrhujem si modely. Prirodzene sa mi šitie spojilo s tancami, keď som si začala vymýšľať a šiť kostýmy pre všetky tanečnice.
Považujete sa za šťastného človeka?
Ešte nikdy som nerozprávala toľko o sebe. Mám skúsenosti, že ľudia väčšinou nemajú chuť počúvať, ale hovoria sami o sebe. Ja hlavne počúvam. Teraz som dostala príležitosť zosumarizovať svoj život a zistiť, či som šťastná. Viem určite, že tvorivá činnosť ma robí šťastnou. Keď pustím hudbu a začnem tancovať, vtedy ma nič nebolí, aj keby to pred chvíľou bolo inak. Mám okolo seba spokojné žienky, ktorým naše tanečné hodiny prospievajú. Mám dvoch múdrych a dobrých synov, ktorí ma všemožne podporujú. Napokon mám dlhoročného partnera, s ktorým máme spoločné tvorivé snaženie aj výsledky. A vôbec ma netrápi, že nie som zámožná a mám nízky dôchodok. Vlastne som bohatý človek, lebo tvoriť stále môžem (zatiaľ) a mám pri sebe spriaznené a milované bytosti. Takže áno, som šťastná (úsmev).
Nikolina Ubrančíková-Dolčinková
Narodila sa v rodine zeleninára, ktorý sa prisťahoval do Košíc so svojím otcom v medzivojnovom období s ďalšími roľníkmi z okresu Veliko Tarnovo (stredné Bulharsko). Na predmestí Košíc si prenajali pozemky a založili rodiny. Svoju zeleninu predávali na trhovisku. V bulharskej kolónii pani Nikolina vyrastala so štyrmi súrodencami do svojich 10 rokov. „Práca na poli bola bežná súčasť nášho života. Naše výrobné prostriedky boli motyky, ruky a nohy. Burinu sme pleli ručne, o pesticídoch sme nechyrovali, hnojilo sa maštaľným hnojom. Naše produkty boli naozajstné bio, hoci sme to netušili,“ smeje sa dnes.Neskôr vyštudovala na FF UPJŠ pedagogickú aprobáciu nemecký a ruský jazyk a literatúra. Učila na strednej škole, potom pracovala 10 rokov ako zodpovedná redaktorka pre prekladovú a detskú literatúru vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach, následne ako prekladateľka odborných a vedeckých textov v košickom metalurgickom ústave SAV. Napokon 14 rokov triedila vedecké články v angličtine z časopisov a zborníkov pre vednoodborovú bibliografiu Štátnej vedeckej knižnice (z geológie, inžinierskej geológie, metalurgie, baníctva, ekológie, strojárstva, krajinnej ekológie). Medzitým prekladala dialógy pre televízny dabing a beletriu z nemčiny, ruštiny a bulharčiny. „Všetko, čo som robila, ma veľmi bavilo,“ vraví.
