Snažím sa byť rodičom rešpektujúcim a láskavým, hľadám rovnováhu a robím pri tom milión chýb, hovorí Lenka Žofajová.
Foto: Alex KiňováTehotná s dvoma malými deťmi, ako sa vám v takejto situácii pracovalo na vašej druhej knihe, Sprievodca rodiča dnešného, druhý rok?
Kniha vznikala niekoľko mesiacov, najintenzívnejšie práce boli na prelome prvého a druhého trimestra. Cítila som sa skutočne výborne, prácu za počítačom som kompenzovala dlhými rodinnými prechádzkami v prírode, čo mi dobíjalo baterky. Veľkou oporou mi bol manžel a obrovskou pomocou v tom čase i moji rodičia, ktorí vzali k sebe deti na pár víkendov, aby som mohla súvisle pracovať.
Tehotenstvo nebolo prekážkou? Znášate ho dobre – žiadna únava, nevoľnosti a podobne?
Tak, ako som si sedem mesiacov myslela, že ďalšie tehotenstvo je úplná paráda, tak ma to dobehlo teraz. Tretí trimester mi popri päťročnom synovi a 2,5-ročnej dcére dáva zabrať. Únava, bolesti chrbta, tráviace ťažkosti sú na dennom poriadku, ale nenechávam to len tak. Som v rukách skvelých odborníkov, ktorí mi pomáhajú stav zlepšovať. Neverím totiž, že tehotenstvo je len o tom, aby sme to nejako dobojovali, ale že rôzne problémy a trápenia naozaj treba riešiť a odstraňovať.
Čo bolo impulzom na napísanie knihy – sprievodcu rodiča pre dieťa medzi prvým a druhým rokom? Prečo práve toto obdobie?
Nekonečnou inšpiráciou sú mi na prvom mieste moje deti a život s nimi. Ale tým, že už bola na svete kniha o prvom roku s dieťatkom, prirodzene prichádzali ku mne dopyty na riešenia rôznych situácií od kamarátok alebo followeriek z Instagramu. Nevieš o dobrej fyzioterapeutke? Nezdá sa mi, ako chodí... Myslíš, že s ňou mám ísť k logopedičke? Nevieš poradiť, čo dávať tomu dieťaťu jesť? Postupne som si začala spisovať témy, ktorými sa rodičia v tomto období zaoberajú a bolo ich dosť na to, aby o tom mohla vyjsť samostatná kniha.
V knihe publikujete aj rozhovor so španielskym neuropsychológom Álvarom Bilbaom, ako sa Vám podarilo obohatiť ju o názory tohto odborníka?
Álvaro napísal jednu z mojich najobľúbenejších kníh o rodičovstve s názvom Detský mozog vysvetlený rodičom. Ide o svetový bestseller preložený do mnohých jazykov. Veľmi som chcela pre svoju knihu získať neuropsychológa alebo neuropsychologičku, aby z pohľadu vývinu mozgu vysvetlili, čo naozaj môžeme od dieťaťa v akom veku očakávať a čo je už mimo reality. Keď som čítala kapitolu za kapitolou jeho knihu, hovorila som si, že chcem niekoho, ako je on. A potom si vravím – prečo by to nemohol byť práve on? Napísala som e-mail jeho tímu s tým, že by som ho chcela poprosiť o interview, z ktorého by som mohla čerpať pri tvorbe mojej druhej knihy. Na druhý deň sa mi ozval samotný Álvaro, že mi s radosťou rozhovor poskytne.
V prvej, i tejto druhej knihe, je pre rodičov množstvo cenných rád z rôznych oblastí. Čitateľky si možno pomyslia – tá to teda musí mať vo svojej rodine so svojimi deťmi naozaj pohodové... Je to tak? Alebo máte aj vy doma niečo, s čím vo výchove detí bojujete?
Pri výchove sa snažím nebojovať, lebo odpor prináša len ďalší odpor. Ale občas sa trápim so svojou cholerickou povahou a tiež nehynúcou slabosťou pre poriadok v domácnosti, ktorý sa dosahuje s deťmi veľmi ťažko. Musím si dávať veľký pozor na to, aby som bola v pohode, aby som mala dobité baterky, inak ma rozhodí každá hračka na zemi. Takže paradoxne nemusím dávať energiu do toho, aby som nejako korigovala moje deti, ale skôr seba. Ak meliem z posledného, trpí tým celá rodina, lebo len štekám ako pes. Ak som vyrovnaná a cítim sa dobre, mám naplnené svoje potreby, dokážem reagovať veľmi zmysluplne, chápavo, starostlivo a nerozkýve ma ani emočná explózia môjho dieťaťa uprostred reštaurácie.
Ako by ste sa charakterizovali ako rodič? Prísny, pohodový, kamarátsky...?
Snažím sa byť rodičom rešpektujúcim a láskavým. K sebe, k svojmu manželovi a k svojim deťom. Hľadám rovnováhu a robím pri tom milión chýb. Ale som presvedčená, že základom je dokázať so svojimi blízkymi komunikovať, hovoriť aj o svojich zlyhaniach, vedieť si ich pripustiť a poučiť sa z nich.
Je niečo, čo by ste na sebe chceli zlepšiť?
Pracujem na tom, aby som menej kričala alebo sa kriku úplne vyhla. Všetkých nás to vyčerpáva a mňa najviac. Ale to opäť súvisí s tým, ako sa cítim, či nie som zahltená v množstve povinností – čo nakúpiť, čo variť, či je ovocný deň v škôlke, či už deťom nie sú malé topánky, či majú dosť teplákov v aktuálnej veľkosti, kto z rodiny má kedy sviatok, kedy kam cestujeme a čo treba zbaliť, vymyslieť masku na karneval, kedy má ktoré dieťa zubára a fyzioterapeutku... A ešte asi milión iných vecí, okrem rodinných aj pracovné – ako spustiť reklamnú kampaň, pripraviť post na Instagram či odoslať newsletter. To, čo zvládajú dnešní rodičia, obzvlášť mamy, je niekedy čisté šialenstvo. Preto treba stále viac hovoriť o ich potrebách a ich duševnej pohode, ktorá pod tlakom povinností môže byť veľmi krehká.
Lenke by sa malo narodiť tretie dieťa zhruba o mesiac. Či dievčatko alebo chlapček, neprezradila zatiaľ nikomu.
Foto: archív Lenky ŽofajovejObe knihy som písala v čase, keď už moje deti boli mimo vekových úsekov, o ktorých v nich píšem. Napriek tomu si v nich stále nachádzam niečo, čo je nápomocné. Prvá kniha je mi veľkou oporou pri príprave na tretie bábätko. A čo sa týka druhej knihy, tam denne čerpám z kapitoly Rodičia v pohode. Teóriu ovládam, ale vždy je super, keď máte veci napísané pred sebou. V tejto kapitole je pod dohľadom psychologičky Katky Barniakovej spísané krok za krokom, čo pomáha vykročiť z rodičovskej zahltenosti a dať sa do väčšej pohody. Veľmi ma bavila a tiež využívam aj poznatky z kapitoly o zdravom rodinnom stravovaní. Mnoho vecí som už pred písaním vedela, ale odborná garantka Diana Kemp mi veľa dovysvetlila a finty od nej pravidelne používam v kuchyni.
Ako ste hľadali odborníčky, ktoré vám v knihe odborne zastrešujú každú jednu kapitolu?
Postupne a opatrne. Od začiatku bolo pre mňa dôležité, aby každá garantka bola na vlne láskavého a rešpektujúceho rodičovstva. Aby v nej nemali miesto názory, ktoré robia medzi rodičmi a ich deťmi bariéry. Odmietam napríklad rôzne vyplakávacie metódy u bábätiek, tresty či nebodaj výchovné „po zadku“ pri starších deťoch. Základom sú kontakt, blízkosť, spolupráca, spojenie, úcta. Niektoré expertky som si našla sama po osobnom zoznámení, od niektorých som čítala texty a cítila som, že to je ono. Iné som našla na odporúčanie. Veľmi si vážim, že do tohto projektu šli, poskytli mi zdroje, informácie, rozhovory, inšpirácie a ja som to postupne skladala a prepájala.
Na krste knihy ste vraveli, že máte doma opatrovateľku. Čo vás k tomu primälo?
Áno, opatrovateľku máme k mladšej dcére, ktorá ešte nechodí do škôlky. Pomáha mi takto pár hodín do týždňa. K tomuto rozhodnutiu sme dospeli po tom, ako sa z môjho projektu Rodič dnešný stala seriózna práca, ktorá si vyžaduje pravidelnú časovú investíciu. Nejde len o obdobie písania knihy, ale aj o instagramový kanál, blogy, newslettre. Začala som sa intenzívnejšie venovať marketingu, čo je náročnejšie na čas. Projekt rastie a vyvíja sa, máme s ním veľa plánov. Predtým som to robila počas jej obedných spánkov, ktoré boli často nevyspytateľné a bola som nervózna, keď som nestihla všetko, čo som si zaumienila. Dorábala som to po večeroch, keď som ale chcela tráviť čas aj s manželom a starším synom. Keďže nemáme v okolí naše staré mamy na dôchodku, ktoré by nám vedeli postrážiť dieťa, toto bola cesta, ktorá nám sadla. A počas obedných spánkov som si potom namiesto práce dovolila dopriať čas sebe – kniha, čaj, cvičenie.
Aké to je, deliť sa o starostlivosť s niekým iným? Cudzia žena, ktorá sa stane blízkym človekom, takmer členom rodiny...?
V prvom rade sme si museli ľudsky sadnúť. Spočiatku som ju vnímala ako animátorku, ktorá dcérke vyplnila čas na 3 hodinky dvakrát týždenne. Ako každý vzťah, aj tento sa vyvíjal a vzájomná dôvera sa budovala postupne.
Aké boli tie začiatky?
Bolo to veľmi vtipné, lebo sme sa vôbec nepoznali, no na prvom stretnutí sme zistili, že s manželom majú spoločného praprapradedka. Podstatné pre mňa bolo, že sa rýchlo skamošili s dcérou. Trávili spolu čas v detskej izbe, kým ja som pracovala vo vedľajšej miestnosti. Na ihrisko alebo prechádzku šli spolu až po pár týždňoch.
Kedy ste si uvedomili, že písanie kníh pre rodičov je to, čo chcete robiť?
Že chcem písať, som vedela asi odjakživa. Viedla som školské časopisy, ako dospelá som písala v spravodajskej agentúre, potom som tvorila tlačové správy a texty pre klientov. Témy však nikdy nešli odo mňa, ale z iných zdrojov. Zmenilo to až rodičovstvo, ktoré ma v dobrom pohltilo. Stala sa z neho moja vášeň a pocítila som veľkú túžbu sprostredkovať a posúvať kus zo mňa ďalej.
Chcete v tom pokračovať?
Rozhodne áno. Uvidíme, ako to pôjde s novým prírastkom, opäť sa budeme musieť ako rodina zreorganizovať a prispôsobiť zmenám. Ale v mojej predstave je ešte jedna kniha, ktorá bude rodičov sprevádzať druhým až šiestym rokom s dieťatkom a bude pokrývať témy ako súrodenecké vzťahy, nástup do škôlky, pripravenosť na školu, detskú psychológiu, opäť tam bude logopedická, psychomotorická aj pediatrická kapitola plná rád k chorobám v kolektívoch, určite sa vrátime aj k zúbkom. Ale ešte predtým nás čaká ďalšia dotlač prvej knihy Sprievodca rodiča dnešného prvý rok, ktorú by som chcela trochu zrekonštruovať.
To znamená čo?
Jednak budeme niečo dopĺňať a upravovať, a to aj na základe spätnej väzby od našich čitateliek a čitateľov. Novinkou bude digitálno-interaktívne prevedenie. Kniha bude obsahovať QR kódy, po ktorých načítaní sa rodičom prehrá praktické video. Napríklad, pri texte o prvej pomoci nájdu tutorial záchranárok, ktoré predvádzajú resuscitáciu alebo postup pri dusení bábätka. Pri pasáži o dojčení zas nebude chýbať video správneho prisatia. Kapitolu o zúbkoch bude sprevádzať video praktickej ukážky čistenia prvých zúbkov. Na toto sa skutočne veľmi teším.
Lenkine obe knihy, v plánoch je ešte tretia, ale až trošku neskôr.
Foto: Viacheslav Shambazov
